Oľga Kroupová – La noche oscura (San Juan de la Cruz: Noche oscura)
Svätý Ján z Kríža: Temná noc
I.
I.
En una noche oscura,
con ansias en amores inflamada
¡oh dichosa ventura!
salí sin ser notada,
estando ya mi casa sosegada.
Za jednej temnej noci
horiaca láskou, túžbou sužovaná,
ó, šťastie, v tvojej moci
som vyšla nezbadaná,
keď môj dom ponoril sa do mlčania.
A oscuras y segura,
por la secreta escala, disfrazada,
¡oh dichosa ventura!
a oscuras y en celada,
estando ya mi casa sosegada.
Istá v tme bez pomoci,
po tajnom rebríku a maskovaná,
ó, šťastie, v tvojej moci,
v tme, v skrytosti, čo chránia,
keď môj dom ponoril sa do mlčania.
En la noche dichosa,
en secreto, que nadie me veía,
ni yo miraba cosa,
sin otra luz y guía
sino la que en el corazón ardía.
V tej noci blaženosti
ma nespozorovali ľudské tvory,
nevidela som hostí,
bez vodcu, bez opory,
iba s tým svetlom, čo mi v srdci horí.
Aquesta me guiaba
más cierto que la luz del mediodía
a donde me esperaba
quien yo bien me sabía,
en parte donde nadie parecía.
Ten svit ma viedol v černi
lepšie než poludňajší sponad hory,
tam, kde ma čakal, verný,
poznám ho a viem, ktorý,
na miestach, kde sa nikto nevynorí.
¡Oh noche, que guiaste!
¡Oh noche amable más que la alborada!
¡Oh noche que juntaste
Amado con amada
amada en el Amado transformada!
Ó, noc, čo si ma viedla!
Ó, noc, milšia nad prvú chvíľu dennú!
Ó, noc, ktorá si zviedla
Milého, premilenú,
milú na Mileného premenenú!
II.
II.
En mi pecho florido,
que entero para él solo se guardaba,
allí quedó dormido,
y yo le regalaba,
y el ventalle de cedros aire daba.
Na mojich prsiach v kvete,
čo čisté som len preňho uchovala,
naň spánok hodil siete,
ja som ho pohládzala,
s vejármi cédrov dychom ovievala.
El aire de la almena,
cuando yo sus cabellos esparcía,
con su mano serena
en mi cuello hería,
y todos mis sentidos suspendía.
Z cimburia veže vánok,
keď s jeho vlasmi hrám sa bez zábrany,
ma nehou svojich hánok
na hrdle sladko zraní
a prichádzam o zmysly v odovzdaní.
Quedé y olvidéme,
el rostro recliné sobre el Amado;
cesó todo, y dejéme,
dejando mi cuidado
entre las azucenas olvidado.
Zabúdam sa a plesám,
tvár skláňam nad Milého, čo ma mámi,
ustalo všetko, klesám,
lúčim sa s problémami
a zabúdam ich medzi ľaliami.
III. Llama de amor viva
III. Živý plameň lásky
¡Oh llama de amor viva
que tiernamente hieres
de mi alma en el más profundo centro!
Pues ya no eres esquiva
acaba ya si quieres,
¡rompe la tela de este dulce encuentro!
Ó, živý plameň lásky,
ktorý tak nežne raníš
v najhlbšom strede moju dušu neraz!
Keď si bez hrdej masky,
skonč to už, čo sa brániš,
tkaninu milej schôdzky, ak chceš, preraz.
¡Oh cauterio suave!
¡Oh regalada llaga!
¡Oh mano blanda! ¡Oh toque delicado
que a vida eterna sabe
y toda deuda paga!
Matando, muerte en vida has trocado.
Ó, zajatie – tá sladkosť!
Ó, slastné poranenie!
Ó, mäkká ruka! Ó, ten dotyk v bráne
večného žitia – hladkosť,
dlh splatí zaručene!
Keď zabíjaš, v tej smrti život vzplanie.
¡Oh lámparas de fuego
en cuyos resplandores
las profundas cavernas del sentido,
que estaba oscuro y ciego,
con estraños primores
color y luz dan junto a su querido!
Ó, lampy veľkolepé!
V žiare, čo nepohasne,
jaskynné hĺbky zmyslu, ktoré driemu,
čo boli temné, slepé,
podivuhodne krásne
dávajú teplo a svit Milenému.
¡Cuán manso y amoroso
recuerdas en mi seno
donde secretamente solo moras,
y en tu aspirar sabroso
de bien y gloria lleno,
cuán delicadamente me enamoras!
Aký len krotký, hravý
sa v mojej hrudi budíš,
kde tajne bývaš sám pod strechou skromnou,
a dychom blaha, slávy
a rozkoše mnou blúdiš,
ako len lahodne sa láskaš so mnou!
IV. Canciones entre el alma y el esposo
IV. Pieseň duše a ženícha
¿Adónde te escondiste,
amado, y me dejaste con gemido?
Como el ciervo huiste,
habiéndome herido;
salí tras ti, clamando, y eras ido.
Kde si sa schoval, kde len,
môj Milý, a mňa nechal nariekaniu?
Ušiel si ako jeleň
a zanechal si ranu,
vyšla som, volám, márne slzy kanú.
Pastores, los que fuerdes
allá, por las majadas, al otero,
si por ventura vierdes
aquél que yo más quiero,
decidle que adolezco, peno y muero.
Pastieri v rannom svite,
k výšine od košiarov ženúc stáda,
ako toho uvidíte,
koho mám najviac rada,
povedzte: choriem, chradnem, umriem mladá.
Buscando mis amores,
iré por esos montes y riberas;
ni cogeré las flores,
ni temeré las fieras,
y pasaré los fuertes y fronteras.
Za láskou odopretou
cez hory-doly budem cestu merať
a nedotknem sa kvetov,
nebudem sa báť zvierat,
cez tvrdze, ohrady sa budem štverať.
Preklad: Ján Zambor
Iris Szeghy – Žalm (Paul Celan: Psalm, aus Die Niemandsrose)
Paul Celan: Žalm (zo zbierky Ruža nikoho)
Niemand knetet uns wieder aus Erde und Lehm,
niemand bespricht unsern Staub.
Niemand.
Gelobt seist du, Niemand.
Dir zulieb wollen
wir blühn.
Dir
entgegen.
Ein Nichts
waren wir, sind wir, werden
wir bleiben, blühend:
die Nichts-, die
Niemandsrose.
Mit
dem Griffel seelenhell,
dem Staubfaden himmelswüst,
der Krone rot
vom Purpurwort, das wir sangen
über, o über
dem Dorn.
Nikto nás znova neuhnetie zo zeme a hliny,
nikto neosloví náš prach.
Nikto.
Buď pochválený, Nikto.
Z lásky k Tebe chceme
kvitnúť.
Tebe
odpovedať.
Boli sme Nič,
sme, aj zostaneme,
kvitnúc:
Nikto,
ruža nikoho.
S
dušojasnou čnelkou,
neboprázdnymi tyčinkami,
s červenou korunou
od purpuru slov, lebo sme
spievali o,
ó, o tŕňoch.
Preklad: Mila Haugová
Iris Szeghy – Prosté a ťažké (Milan Rúfus)
Prosté a ťažké ako príslovia
Osievame múku
v drevenom klobúku.
Naškriabeme kvásku
na trúfalú lásku.
Uhnetieme bolesť
na kamennom stole.
Zanesieme k lesu,
kam to všetci nesú.
Tam pri vlažnom nebi
dopečie sa chlebík,
kyprý ako hroby.
Takto sa to robí.
Tak sa valí kameň.
Veky vekov. Tak.
Vrchári
Vysoko si nám, Bože, vysoko
položil stôl. Kým dočiahneme naň,
potíme krv a soľ z nás uteká.
Soľ, na ktorú nám často nezvýši.
Povýšili nás, Pane Ježiši.
Ach, áno, povýšili človeka.
O mieru kríža, čo ho neminie.
Dosť je tu stromov naň
i na kolísky.
Môj prísny kraj, môj krutý,
ach, môj blízky!
Košeľa zrebná, prilepená k telu
storočným potom.
Už ju nezložím.
Už pôjdem v nej. I dolu, ležiačky.
Zospodu hrabať tvoje zemiačky.
Staroba
Čo sme sa, nohy, nakrútili zeme.
Šesť kôl vždy tlačiť za jedno prevezenie
ten slávny kolotoč.
Ach, sláva. Horí tráva.
Sestrička samoty nás potom ohmatáva.
A s ňou si rozumieme.
Až do tej zeme
napokon.