Babij Jar (Jevgenij Jevtušenko)
Babij Jar
Nad Babyim Yarom pamyatnikov net.
Krutoy obryv, kak gruboye nadgrobye.
Mne strashno,
mne segodnya stol’ko let,
kak samomu yevreiskomu narodu.
Nad Babím jarom nečnie do nebies
pomník – len strmý úšust oči vidia.
Úzko mi je.
Mám toľko rokov dnes,
koľko sa na planéte rodia Židia.
Mne kazhetsya seichas – ya iudey.
Vot ya bryedu po dryevnemu Egiptu.
A vot ya, na kryeste raspyatyi, gibnu,
i do sikh por na mne – sledy gvozdey.
Mám zrazu pocit, že i ja som Žid,
čo Starý Egypt zmeral chodidlami.
Spoznáš ma podľa prebodnutých dlaní –
až dodnes na kríži ma odúčajú žiť.
Mne kazhetsya, shto Dreifus – eto ya.
Meshchanstvo – moy donoschik i sudya.
Ya za reshotkoy, ya popal v kol’tso,
zatravlennyi, oplyovannyi, obolgannyi.
I damochki s bryusselskimi oborkami,
viszha, zontami tichut mne v litso.
Mám zrazu pocit – aj Dreyfus som ja.
Meštiak ma udal – meštiak súdi ma.
Cez mreže hľadím, vzdychá duša tichá,
opľutý, ukrivdený, uštvaný,
a zbor dám s bruselskými čipkami
piští a dáždnikmi ma do líc pichá.
Mne kazhetsya – ya mal’chik v Belostoke.
Krov’ lyotsya, rastekayas’ po polam.
Beschinstvuyut vozhdi traktirnoy stoyki.
I pakhnut vodkoy s lukom popolam.
Ya, sapogom otbroshennyi, bessilnyi,
naprasno ya pogromshchikov molyu.
Pod gogot: “Bey zhidov! Spasay Rossiyu!” –
Labaznik izbivayet mat’ moyu.
Mám pocit, že som chlapec z Bialystoku,
detská krv po dlážke mi tečie krotko.
To v krčme z bodrých duší vypustili stoku
chlapi, čo páchnu cibuľou a vodkou.
Dokopaný tu ležím, je mi úzko –
márne je pogromistom čižmy objímať.
S výkrikom „Žida bi, a spasíš Rusko!“
zadubenec mi znásilňuje mať.
O, russkiy moy narod, ya znayu, ty
Po sushchnosti internatsionalen.
No chasto te, chyi ruki nechisty,
tvoim chisteishim imyenem bryatsali.
Ya znayu dobrotu moyey zyemli.
Kak podlo, shto, i zhilachkoy ne drognuv,
antisemity narekli sebya:
“Soyuzom russkovo naroda”!
Ó, ty môj ruský národ!
Viem, že si tam v srdci internacionalistom.
Ale vždy priživovali sa mamľasi
na tvojom mene čistom.
Poznám tvoj humanizmus zemitý.
Svinstvo, ak bez mihnutia oka budú
si hrdo vravieť antisemiti:
„Sme Zväz ruského ľudu!“
Mne kazhetsya, ya – eto Anna Frank,
prozrachnaya, kak vetochka v aprele,
i ya lyublyu, i mne ne nado fraz,
No nado, shtob drug v druga my smotreli.
Mám pocit, že som Anna Franková,
priezračná ako jabloňový kvet.
Ľúbim. Nie lyricky, lež doslova.
Stačí mi len sa s milým uvidieť.
Kak malo mozhno videt’, obonyat’!
Nel’zya nam listyev i nel’zya nan neba,
no mozhno ochen’ mnogo-
eto nezhno
drug druga v tyomnoy komnate obnyat!
Nesmieme voňať ani pozerať sa –
nebo sa pre nás nemodrie
a nezelenie lístie!
Nežne sa objímame v temnej izbe –
a veď i to je krása!
“Syuda idut!”
– “Ne boysa. Eto guly
samoy vesny, ona syuda idyot.
Idi ko mne,
day mne skoreye guby!”
– “Lomayut dver’!”
– “Net! Eto ledokhod!”
„Už idú?“
„Neboj sa, to spoza dverí
duní len jar! To zurčí tak jej vpád!
Poď ku mne!
Daj mi rýchlo svoje pery!“
„Už vylamujú?“
„Nie – to puká ľad…“
Nad Babyim Yarom shelest dikihkh trav,
derevya smotryat grozno, po-sudeyski.
Zdes’ molcha vsyo krichit,
i, shapku snyav,
ya chuvstvuyu, kak medlenno sedeyu.
Nad Babím jarom šelest divej trávy.
Ako súd hľadia stromy hrozivé.
Všetko tu mlčky kričí.
Skladám čiapku z hlavy
a cítim, že som zrazu zosivel.
I sam ya, kak sploshnoy bezzvuchnyi krik,
nad tysyachami tysyach pogrebyonnykh.
Ya – kazhdyi zdes’ rasstrelyannyi starik.
Ya – kazhdyi zdes’ rasstrelyannyi rebyonok.
A že som výkrik, ktorý nemo letí
nad hromadami tiel tu pochovaných.
Som každý z týchto starcov, každé z detí,
čo kati salvu vystrelili na nich.
Nishto vo mne pro eto nye zabudet.
“Internatsional” pust’ progremit,
kogda naveki pokhoronen budet
posledniy na zemle antisemit.
Do smrti nebudem už preto spávať.
Internacionálu nech mi tu
až potom zahrajú, keď budú pochovávať
na svete posledného antisemitu!
Yevreyskoy krovi net v krovi moyey,
no nenavisten zloboy zaskaruzloy
ya vsem antisemitam kak yevrei,
I potomu ya nastoyashchiy russkiy!
Niet vo mne kvapky vašej krvi, Židia.
No antisemiti, tá hrúza hrúz,
ma ako Žida dávno nenávidia,
a preto – práve ja som pravý Rus.
Yumor
Humor (Jozef Čertík)
Tsari, koroli, imperatory,
vlastiteli vsey zyemli
komandovali paradami,
no yumorom, no yumorom
ne mogli. Ne mogli.
Cári, králi a cisári,
podstavčeky na modly,
čachrovali s národmi,
no s humorom, no s humorom
nemohli. Nemohli.
V dvortsy imenitykh osob,
vse dni vozlezhashchikh vykholenno,
yavlyalsya brodyaga Ezop,
i nishchimi oni vyglyadeli.
V galérii slávnych postáv
vyšľachtených v dávnych dobách,
otrok Ezop lóžu dostal,
oni stoja v pozadí.
V domakh, gde khanzha nasledil
svoimi nogami shchuplymi,
Vsyu poshlost’ Khodzha Nasreddin
shibal, kak shakhmaty, shutkami!
Z domov, ktorým farizej dal metál
klavučkými rúčkami,
Nasredin lži povymetal,
jak figúrky; žartami.
Khoteli yumor kupit’,
da tol’ko yevo ne kupish!
Khoteli yumor ubit’,
a yumor pokazyval kukish!
Humor chceli kúpiť,
humor chceli zabiť,
humor im však
„No len aby!“
Borotsya s nim delo trudnoye.
Kaznili yevo bez kontsa.
Yevo golova otrublennaya
torchala na pike streltsa.
A vojnu s nim viedli krutú,
trestali ho v každej chvíli,
jeho hlavu odseknutú
nosievali na kopiji.
No lish skomoroshji dudochki
svoy nachinali skaz,
on zvonko krichal:
“Ya tutochki!”
I likho puskalsya v plyas.
No skôr ako tenkým hlasom
ozvali sa na jarmoku píšťalôčky,
hlasno skríkol :
„A veď ja som!“
a tancoval ľahko, skočky.
V potryopannom kutsem pal’tishke,
ponuryas’ i slovno kayas’,
prestupnikom politicheskim
on, poymannyi, shol na kazn’.
V obnosenom riedulinkom kabátiku
hlavu zvesiac – rozkaz panstva –
spolu s väzňom politickým
aj on ide do vyhnanstva.
Vsem vidom pokornost’ vykazyval,
gotov k nezemnomu zhityu,
kak vdrug iz pal’tishka vyskal’zyval,
rukoi makhal i tyu-tyu!
Kajúcny a každým gestom
pripravený k pokornému životu,
zrazu sa len blysne pestvom,
mávne rukou : „Zas som tu!“
Yumor pryatali v kamery,
da chyorta s dva udalos’.
Reshotki i steny kamennyie
on prokhodil naskvoz’.
Otkashlivayas’ prostuzhenno,
kak ryadovoy boyets,
shagal on chastushkoy-prostushkoy
s vintovkoy na Zimniy dvorets.
Zatvárali humor do ciel –
kto by vrece s čertom zašil?
Mreže, múry ako oceľ
prechádzal jak barón Prášil.
Kašľajúci, nachladnutý
vojak svojej doby,
kráča s puškou a častuškou
Zimný palác dobyť.
Privyk on ko vzglyadam sumrachnym,
no eto yemu ne vryedit,
i sam na sebya s yumorom
yumor poroy glyadit.
On vechen. Vechen!
On lovok. Lovok!
I yurok, I yurok!
Proydyot cherez vsyo, cherez vsekh.
Itak, da slavitsa yumor!
On muzhestvennyi chelovek!
Privykol si na pohľady zamračené,
odolá ich náporom,
aj na seba často
pozerá sa s humorom.
On je večný.
Mrštný,
čulý,
ujde všetkým, odkiaľkoľvek.
Slávme teda všetci humor!
On je najmužnejší človek!
V Magazine
V obchode
Kto v platke, a kto v platochke,
kak na podvig, kak na trud,
v magazin poodinochke
molcha zhenshchiny idut.
Ktorá v šatke, ktorá v sivom,
jak by to bol boj či práca,
do obchodu starostlivo,
mlčky ruská žena kráča.
O, bidonov ikh bryatsan’ye,
zvon butylok i kastryul’!
Pakhnet lukom, ogurtsami,
pakhnet sousom “Kabul’.”
Rinčia hrnce, kanvy zvonia,
fľaše v rade vzdajú poctu,
z kútov vanie pach i vôňa
cibúľ, uhoriek a octu.
Zyabnu, dolgo v kassu stoya,
no pakuda dvizhus’ k ney,
ot dykhanya zhenshchin stol’kikh
v magazine vsyo tepley.
Dlho mrznú pred pokladňou,
ale dokiaľ prídu k nej,
v predajni už nie je chladno
od toľkého dychu žien.
Oni tikho podzhidayut,
bogi dobryie semyi,
i v rukakh oni szhimayut
den’gi trudnyie svoyi.
A tak sa tam v rade modlia
k bohu šťastnej rodiny,
až kým v dlaniach nezožmolia
ťažký peniaz – jediný.
Eto zhenshchiny Rossii.
Eto nasha chest’ i sud.
I beton oni mesili,
i pakhali, i kosili …
Vsyo oni perenosili,
vsyo oni perenesut.
A veď to sú ženy Ruska,
to je naša česť i súd.
Ony betón miešavali,
aj orali aj kosili,
ony všetko odnosili,
ony všetko odnesú.
Vsyo na svete im posil’no, –
skol’ko sily im dano!
Ikh obschityvat’ postydno!
Ikh obveshivat’ greshno!
Nič im nie je v svete ťažké –
hľa koľko len majú sily.
Na váhe ich šudiť – hanba!
Pri platení klamať – hriech!
I v karman pel’meni sunuv,
ya smotryu, surov i tikh,
na ustalyie ot sumok
ruki pravednyie ikh.
Nakupujúc pirôžteky,
myšlienky mám dravé, divé,
keď vídavam v putách tašiek
trpieť ruky spravodlivé.
Strakhi
Strachy
Umirayut v Rossii strakhi,
slovno prizraki prezhnikh let,
lish na paperti, kak starukhi,
koye-gde yeshcho prosyat na khleb.
Dožívajú strachy v Rusku,
tie prízraky núdznych časov,
aj keď kde-tu na priepustku
ako mnísi žobrú na soľ.
Ya ikh pomnyu vo vlasti i sile
pri dvore torzhestvuyushchey lzhi.
Vídal som ich v plnej moci,
slúžiť dvoru, panujúcej lži.
Strakhi vsyudu, kak teni, skol’zili,
pronikali vo vse etazhi.
Potikhon’ku lyudey priruchali
i na vsyo nalagali pechat’:
gde molchat’ by –
krichat’ priuchali,
i molchat’ –
gde by nado krichat’.
Eto stalo sevodnya dalyokim.
Dazhe stranno i vspomnit’ teper’.
Taynyi strakh pered chyim-to donosom,
taynyi strakh pered stukom v dver’.
Strachy ako tiene v noci
každým vchodom hravo prekĺzli.
Poruke vždy mali dáku pečať,
krotoli ňou v ľuďoch svedomie i žlč :
Chcel si mlčať?
Poručili : kričať!
Chcel si kričať?
Poručili : mlč!
Toto všetko je dnes minulosťou.
Viem, čudné je spomínať si teraz
na skrytý strach pred udaním,
na zvláštny strach pri úradných dverách.
Nu, a strakh govorit’ s inostrantsem?
Sinostrantsem-to shto, a s zhenoy?
Nu, a strakh bezotchotnyi ostatsya
posle marshey vdvoyom s tishinoy?
A čo strach hovoriť s cudzincom?
A so ženou – s pritajeným dychom.
A strach bezhraničný po oslavách
ostávať sám vo dvojici s tichom?
Ne boyalis’ my stroit’ v meteli,
ukhodit’ pod snaryadami v boy,
no boyalis’ poroyu smertel’no
razgovarivat’ sami s soboy.
Nas ne sbili i ne rastlili,
i nedarom seichas vo vragakh
pobedivshaya strakhi Rossiya
yeshcho bolshyi rozhdayet strakh.
Nebáli sme sa stavať v nečase
a vo vojne nepriateľa biť,
ale predsa sme sa často na smrť báli
sami so sebou hovoriť.
Nezdeptali, neporazili nás,
nečudo však, že nad strachmi
zvíťaziace Rusko
ešte väčší rodí strach.
Strakhi novyie vizhu, svetleya:
strakh neiskrennim byt’ so stranoy,
strakh nepravdoy unizit’ idei,
shto yavlyayutsya pravdoy samoy;
strakh fanfarit’ do odurenya,
strakh chuzhyie slova povtoryat’,
strakh unizit’ drugikh nedoveryem
i chrezmerno sebe doveryat’.
Nové strachy vidím, jasnejšie :
Strach byť neúprimný k vlasti,
strach nepravdou ponižovať idey,
posúvať tým pravdu ku priepasti.
Strach opakovať cudzie slová,
strach iných nedôverou ponižovať
a bezhranične dôverovať sebe.
Umirayut v Rossii strakhi.
I kogda ya pishu eti stroki
i poroyu nevol’no speshu,
to pishu ikh v yedinstvennom strakhe,
shto ne v polnuyu silu pishu.
Keď tieto verše píšem v strachu,
aby k vám čím skôr dorazili,
len jedného sa obávam,
či do nich vkladám všetky sily.
Karyera
Kariéra (Ľubomír Feldek)
Tverdili pastyri, shto vreden
i nerazumen Galiley.
Shto nerazumen Galiley
Táral nerozumný Galilei –
hovorili rímski pápeži.
No, kak pokazyvayet vremya,
kto nerazumney – tot umney!
Ako však nám dokázal beh dejín –
nerozumnejší je múdrejší.
Uchyonyi, sverstnik Galileya,
byl Galileya ne glupeye.
On znal, shto vertitsya zemlya,
no u nevo byla semya.
Hlúpejší od Galilea nebol
vedec – súčasník tej hodiny.
Krúti sa Zem, nie vôkol nej nebo –
vedel, bol otcom rodiny.
I on, sadyas s zhenoy v karetu,
svershiv predatel’stvo svoyo,
schital, shto delayet karyeru,
a mezhdu tem gubil yeyo.
Keď so ženou sadal do kočiara,
potom, čo ho zradil v onen deň,
myslel si, že robí kariéru –
v skutočnosti zničil si ju len.
Za osoznaniye planety
shol Galiley odin na risk,
i stal velikim on. Vot eto –
ya ponimayu – karyerist!
Za to, že vzal prírode jej taje,
Galilei sám šiel do risku,
stal sa veľkým – toto podľa mňa je
pravý príklad karieristu.
Itak, da zdravstvuyet karyera,
kogda karyera takova,
kak u Shekspira i Pastera,
Nyutona i Tolstovo,
i Tolstovo … L’va?
L’va!
Nuž, nech teda žije kariéra,
ak sa ona takto zachová –
ako u Shakespeara, u Pasteura,
u Newtona, u Tolstého…Lva!
Zachem ikh gryazyu pokryvali?
Talant – talant, kak ni kleymi.
Zabyty te, kto proklinali,
no pomnyat tekh, kovo klyali.
Za čo ich to na ten pranier hnali?
Talent – talent! Iné neplatí.
Zabudnutí – tí, čo preklínali.
Nezabudnutí sú prekliati.
Vse te, kto rvalis’ v stratosferu,
vrachi, shto gibli ot kholer,
vot eti delali karyeru!
Ya s ikh karyer beru primer!
Tí, čo dobývali stratosféru,
či lekári, ktorých kosil mor,
robili tú pravú kariéru.
Z ich kariér beriem si svoj vzor.
Ya veryu v ikh svyatuyu veru.
Ikh vera – muzhestvo moyo.
Ya delayu sebe karyeru
tem, shto ne delayu yeyo!
A keď verím v ich posvätnú vieru,
smelo kráčam svojim obdobím.
I ja robím svoju kariéru tým,
že kariéru nerobím!