Preskočiť na obsah
Časť - z - 0:00 / 0:00
◁◁ 5s
5s ▷▷
Husľový recitál – Dalibor Karvay
St 7. októbra 2026 | KSSF

Husľový recitál – Dalibor Karvay

St 7. októbra 2026 o 19:30 | KSSF | BHSR | | | | [zverejnené 2026-10-26]

Husľový recitál – Dalibor Karvay

Z desiatich sonát, ktoré Ludwig van Beethoven napísal pre husle a klavír, je Sonáta F dur č. 5 Jarná spolu s tzv. Kreutzerovou nesporne najznámejšia. Vznikla v roku 1801 a skladateľ ju venoval rakúskemu šľachticovi a mecenášovi umenia grófovi Moritzovi von Friesovi. Skladba dodnes fascinuje poslucháčov nádhernou melodikou a vyrovnanosťou oboch nástrojových partov. Sonáta g mol pre husle a klavír Clauda Debussyho z roku 1917 je posledným dokončeným dielom slávneho francúzskeho hudobného impresionistu a patrí medzi základné piliere komornej hudby 20. storočia. Sonatínu, op. 11 skomponoval Eugen Suchoň v roku 1937, premiérovo odznela v podaní Viliama Šimeka a Rudolfa Macudzinského v tom istom roku na Európskom festivale komornej hudby v Trenčianskych Tepliciach. César Franck napísal svoju jedinú Sonátu pre husle a klavír A dur v roku 1886. Hneď po uvedení legendárnym huslistom Eugenom Ysaÿem si dielo získalo obrovskú popularitu ako jedno zo základných diel neskorého hudobného romantizmu.

Večer bude patriť vyhľadávanému slovenskému virtuózovi Daliborovi Karvayovi, umelcovi výnimočnej virtuozity, emocionality a hudobnej zrelosti. S Daliborom Karvayom privítame izraelského umelca Itamara Golana žijúceho v Paríži, ktorý patrí medzi vyhľadávaných klaviristov svojej generácie prezentujúcich sa na prestížnych svetových pódiách.

Itamar Golan klavír

Skladatelia: Ludwig van Beethoven (1770–1827), Claude Debussy (1862–1918), César Franck (1822–1890), Eugen Suchoň (1908–1993) | Prídavky: Fritz Kreisler (1875–1962), Ladislav Kupkovič (1936–2016)

Itamar Golan

Už mnoho rokov je Itamar Golan preslávený a známy vďaka svojej vášnivej a mimoriadnej muzikalite, kvalitám, ktoré ho priviedli k celoživotnej spolupráci s hudobníkmi na tých najprestížnejších pódiách sveta. K jeho pravidelným komorným partnerom patrí Janine Jansen, Vadim Repin, Mischa Maisky, Julian Rachlin, Shlomo Mintz, Maxim Vengerov, Charlie Siem a David Grimal. Účinkoval aj s Marthou Argerich, Gilom Shahamom, Ivrym Gitlisom, Sharon Kam, Martinom Fröstom a mnohými inými.

Golan je rovnako oddaným inšpiratívnym učiteľom budúcich umeleckých generácií. Ako výnimočný profesor komornej hudby na Parížskom konzervatóriu prináša poéziu a hlboký vhľad do skúmania hudobného umeleckého majstrovstva a interpretácie. Predstavil sa na mnohých veľkých medzinárodných festivaloch, okrem iného vo Verbier, Salzburgu, Luzerne, Ravinii a Tanglewoode. Jeho rozsiahla diskografia zahŕňa nahrávky pre značky Deutsche Grammophon, Warner Classics, Decca, EMI a Sony Classical, ako aj početné spolupráce s nezávislými vydavateľstvami.

Golan spolupracoval s orchestrami Berlínski filharmonici a Izraelská filharmónia s dirigentom Zubinom Mehtom, Viedenskí filharmonici a Orchestra Filarmonica della Scala pod taktovkou Riccarda Mutiho a s Philharmonia Orchestra pod vedením Lorina Maazela.

Golan sa narodil vo Vilniuse, avšak už ako jednoročný emigroval so svojimi rodičmi do Izraela. Vášeň pre komornú hudbu uňho podnietil jeho učiteľ, huslista Chaim Taub. Študoval hru na klavíri pod vedením Lary Vodovoz a Emanuela Krasovského a v roku 1991 sa stal najmladším hudobníkom, aký bol kedy menovaný za člena pedagogického zboru na Manhattanskej hudobnej škole. Neskôr sa presťahoval do Paríža, kde žije dodnes.

Keď práve necestuje a nezaoberá sa hudbou, ponorí sa do literatúry, výtvarného umenia či gastronómie, navštevuje filmové predstavenia a kníhkupectvá, prípadne experimentuje v kuchyni. To, čo by iní považovali za ponorenie sa do snenia, on sám prežíva ako živú vnútornú realitu.

Na festivale Bratislavské hudobné slávnosti sa Itamar Golan v minulosti predstavil v roku 2005, vtedy ako komorný partner huslistu Vadima Repina.

Dalibor Karvay

Výnimočná virtuozita, maximálna precíznosť a hudobná zrelosť sú vlastnosti, vďaka ktorým sa Dalibor Karvay zaradil k najvýraznejším a medzinárodne najúspešnejším slovenským umelcom svojej generácie. Vedený permanentnou túžbou po absolútnej zvukovej čistote a emocionálnej hĺbke neustále zdokonaľuje svoj hudobný prejav a posúva hranice vlastného interpretačného umenia.

Už v mladom veku získal niekoľko významných ocenení, medzi ktoré patrí víťazstvo na Stretnutí mladých hudobníkov v Córdobe (1996), víťazstvo v súťaži Eurovision Grand Prix – Young Musician of the Year (2002) či prvé miesto na Medzinárodnej súťaži Davida Oistracha v Moskve (2008). Opakovane prijal pozvanie na Seiji Ozawa International Academy vo Švajčiarsku. V roku 2009 mu Slovenská republika udelila Cenu ministra kultúry za výnimočné umelecké výkony a úspešnú reprezentáciu slovenského interpretačného umenia v zahraničí. O dva roky neskôr získal Cenu Nadácie Tatra banky za umenie – Mladý tvorca v kategórii Hudba (2011) a v roku 2016 mu bola udelená Cena Ľudovíta Rajtera. O jeho mimoriadnych hudobných úspechoch svedčí aj účinkovanie na koncerte pre Princa Charlesa z Walesu na zámku Windsor, kde ako osemnásťročný vystúpil spolu s legendárnym violončelistom Mstislavom Rostropovičom. Jeho zanietené hľadanie ideálneho zvuku a dokonalých huslí bolo neskôr zachytené aj v dokumentárnom filme Stradivari: Search for Perfection (2004).

Ako sólista účinkoval s mnohými významnými orchestrami ako Wiener Symphoniker, ORF Radio-Symphonieorchester Wien, Wiener KammerOrchester, Camerata Salzburg, Deutsche Symphonie-Orchester Berlin, Nationaltheater-Orchester Mannheim, Stuttgarter Philharmoniker, English Chamber Orchestra, Kyoto Symphony Orchestra, Orchestra Ensemble Kanazawa, Solistes Européens Luxembourg, Česká filharmónia, Symfonický orchester hlavného mesta Prahy FOK, Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Štátna filharmónia Košice, Štátny komorný orchester Žilina či Slovenský komorný orchester. Spolupracoval s renomovanými dirigentmi ako Petr Popelka, Ion Marin, Marek Janowski, Marie Jacquot, Leif Segerstam, Giedrė Šlekytė, Hiroyuki Iwaki, Jaap van Zweden, Kaspar Zehnder, Alexander Rahbari, Lucie Leguay, Tetsuro Ban, Paweł Przytocki, Tomáš Netopil, Tomáš Brauner, Ondrej Lenárd, Rastislav Štúr a ďalší. Dalibor Karvay je zároveň vyhľadávaným komorným hráčom. Spolupracoval so špičkovými hudobníkmi ako Radek Baborák, Julian Rachlin, Julia Hagen, Wenzel Fuchs, Boris Kuschnir, Magda Amara, Stefan Stroissnig, Roman Patkoló, Daniel Buranovský, Vag Papian, Gottlieb Wallisch, Pavel Haas Quartet či s členmi orchestrov Wiener Symphoniker a Viedenskej filharmónie.

V rokoch 2020 – 2025 pôsobil ako prvý koncertný majster orchestra Wiener Symphoniker, s ktorým viackrát vystúpil aj ako sólista – naposledy v decembri 2025 vo Viedni pod taktovkou šéfdirigenta Petra Popelku či v marci 2025 v Beijing Performing Arts Centre v Číne. Ako sólista sa v aktuálnej sezóne 2026/2027 predstaví na koncertoch v Rakúsku, Poľsku, Českej republike, Nemecku a na Slovensku. V sezóne 2026/2027 bude zároveň rezidentným umelcom Filharmónie Arthura Rubinsteina v Lodži.

Dalibor Karvay začal hrať na husliach v útlom veku pod vedením svojho otca. Neskôr pokračoval v štúdiu na Konzervatóriu v Žiline v triede Bohumila Urbana a na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni pod vedením legendárneho profesora hry na husliach, Borisa Kuschnira. Ešte počas štúdia realizoval niekoľko nahrávok pre Slovenský rozhlas. Jeho debutový sólový album Souvenirs vyšiel v roku 2017 pod hlavičkou Hudobného centra. Popri aktívnej koncertnej činnosti zároveň pedagogicky pôsobí na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. V rokoch 2014 – 2025 pôsobil na Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien. Dalibor Karvay hrá na husliach Antonio Stradivari, Cremona 1694, „ex Benecke“, ktoré mu zapožičala Rakúska národná banka.

[ Ondrej Veselý píše: ]

Dnešný recitál spája štyri diela, ktoré vznikli v rozpätí viac než jedného storočia a ukazujú, ako rozdielne mohli skladatelia pristupovať k tradičnému komornému žánru – sonáte pre husle a klavír. Od lyrickej vyváženosti Ludwiga van Beethovena cez neskororomantický hudobný svet Césara Francka vedie program k osobitému štýlu Clauda Debussyho a írečitosti Eugena Suchoňa. Vo všetkých štyroch dielach pritom zostáva podstatný vzťah huslí a klavíra – dvoch nástrojov, ktoré si hudobný materiál odovzdávajú a vstupujú do vzájomného dialógu.

Z desiatich sonát, ktoré Ludwig van Beethoven napísal pre husle a klavír, patrí Sonáta F dur č. 5, op. 24 spolu s neskoršou Kreutzerovou sonátou k tým najznámejším. Podtitul Jarná nepochádza od skladateľa; ujal sa až neskôr, pravdepodobne vďaka svetlému a lyrickému charakteru diela. Beethoven na sonáte pracoval v rokoch 1800 – 1801 a venoval ju grófovi Moritzovi von Friesovi, významnému viedenskému mecenášovi. Jej charakter určuje už samotný začiatok prvej časti, kde husle prednesú široko klenutú lyrickú tému a klavír ju následne prevezme. Nejde pritom o jednoduché rozdelenie na sólistu a sprievod – oba nástroje sa na hudobnom dianí podieľajú rovnocenne a melodické línie medzi nimi prirodzene prechádzajú. Úvodné Allegro spája spevnosť s jemne dramatickými kontrastmi a vytvára základný výrazový svet celej sonáty. Nasledujúce Adagio molto espressivo hudbu upokojuje a sústreďuje do mäkšieho, vnútorného lyrizmu, v ktorom sa oba nástroje striedajú v kantabilných líniách. Krátke Scherzo prináša prudkú zmenu charakteru: je pohyblivé, odľahčené a založené na rýchlej výmene gest medzi husľami a klavírom. Záverečné Rondo potom vracia skladbe bezprostrednosť a svetlosť; jeho hlavná téma sa opakovane vracia v rôznych rytmických podobách a uzatvára sonátu v duchu prirodzenej rovnováhy a ľahkosti.

Kým Beethovenova sonáta stojí ešte pevne v klasickej predstave vyváženého dialógu dvoch nástrojov, Claude Debussy o viac než storočie neskôr pracuje s rovnakým obsadením ako s celkom iným hudobným svetom. Jeho Sonáta g mol vznikla na samom konci skladateľovho života, v rokoch 1916 – 1917, počas obdobia poznačeného prvou svetovou vojnou, vážnou chorobou aj tvorivou krízou. Debussy sa pritom ku komornej hudbe vrátil po viac ako dvadsiatich rokoch a plánoval cyklus šiestich sonát pre rôzne nástrojové kombinácie. Tento projekt chápal ako vedomý návrat k staršej francúzskej tradícii, najmä k svetu Couperina a Rameaua; aj preto žiadal, aby bol na titulných stranách uvedený ako „musicien français“. Z pôvodne zamýšľanej šestice však stihol dokončiť iba tri diela. Husľová sonáta sa stala posledným z nich a zároveň posledným dielom, ktoré Debussy dokončil. Jej vznik bol náročný najmä pri finálnej časti, ktorú skladateľ celé mesiace prepracovával. V liste Robertovi Godetovi napokon s úľavou oznámil, že sonátu dokončil, a zároveň upozornil na zvláštny rozpor medzi okolnosťami jej vzniku a samotnou hudbou: napriek temnému rozpoloženiu a chorobe je podľa jeho vlastných slov plná „radostného víru“. Sonáta pôsobí ako zmes nepokoja, ľahkosti, irónie a lyrizmu. Hudobný tok sa skladá z krátkych tematických buniek, ktoré sa rýchlo premieňajú a husle s klavírom medzi sebou vytvárajú neustále sa meniace zvukové vzťahy. Debussy tak už nepracuje s dialógom oboch nástrojov tak, ako ho poznáme u Beethovena; necháva skôr hudbu neustále meniť farbu, gesto a smer. Sonátu prvýkrát verejne uviedol 5. mája 1917 v parížskej Salle Gaveau huslista Gaston Poulet a sám Debussy pri klavíri. Pre skladateľa to bolo jedno z jeho posledných verejných vystúpení, keďže o necelý rok neskôr, 25. marca 1918, zomrel.

Ak sa Debussy vo svojich posledných dielach vedome obracal k staršej francúzskej tradícii a väčšej jasnosti hudobného tvaru, o dve desaťročia neskôr sa k priehľadnejšiemu prejavu obrátil aj Eugen Suchoň. Jeho Sonatína pre husle a klavír, op. 11 vznikla v roku 1937, keď už mal skomponovanú Baladickú suitu. Sám si neskôr poznamenal, že Sonatínu dokončil na Veľkonočný pondelok dopoludnia a skomponoval ju najmä preto, aby sa po hutnej Baladickej suite „slohovo a technicky zjednodušil“. Názov Sonatína teda neznamená, že by išlo iba o nenáročnú skladbu, ale súvisí s obratom k stručnejšiemu a priezračnejšiemu prejavu. Skladba prináša viac ľahkosti, pohybu a zvukovej farebnosti, avšak svojím temperamentom a vnútorným napätím zostáva typicky suchoňovská. Tri časti – Allegretto, con agitatione, Largo, sostenuto a Allegro assai – sú úzko prepojené a hrajú sa bez prerušenia. Hudobné myšlienky sa vracajú a premieňajú naprieč skladbou; významnú úlohu majú aj ostinátne figúry v klavíri. V strednom diele sa po krátkom klavírnom úvode husle osamostatnia do rozsiahlejšej lyrickej pasáže bez sprievodu, ktorá postupne naberá napätie a opäť sa utíši. Záverečná časť vracia hudbe výraznejšiu pohybovú energiu a rytmický impulz. Dielo premiérovo uviedli Viliam Šimek a Rudolf Macudziński 29. augusta 1937 na Európskom festivale komornej hudby v Trenčianskych Tepliciach.

Zatiaľ čo Suchoňova Sonatína stavia na stručnosti a priehľadnosti, záver dnešného recitálu patrí dielu, ktoré z husľovej sonáty vytvára veľký romantický oblúk. César Franck skomponoval svoju jedinú Sonátu pre husle a klavír A dur v roku 1886 a venoval ju belgickému huslistovi Eugènovi Ysaÿovi. Sonátu mu prostredníctvom svojho žiaka Charlesa Bordesa poslal ako svadobný dar; počas svadobných osláv ju Ysaÿe zahral s klaviristkou Marie-Léontine Bordes-Pène. Verejná premiéra sa uskutočnila 16. decembra 1886 v Bruseli s tými istými interpretmi. Ysaÿe neskôr sonátu pravidelne uvádzal a výrazne prispel k jej rozšíreniu v koncertnom repertoári. Jej osobitosť spočíva predovšetkým v cyklickom princípe, ktorým Franck prepojil všetky štyri časti. Hudobné myšlienky sa vracajú v nových súvislostiach a premieňajú svoj charakter. Úvodné Allegretto ben moderato pôsobí skôr ako pokojný, spevný prológ než ako dramatické otvorenie sonáty. Výraznejšie napätie prináša druhá časť Allegro, po ktorej nasleduje voľnejšie koncipovaná časť Recitativo-Fantasia. Husľový part tu získava recitatívny, miestami improvizačný charakter. Záverečné Allegretto poco mosso otvára spevná téma vedená v kánone medzi husľami a klavírom. Postupne sa vracajú aj myšlienky z predchádzajúcich častí a celý cyklus sa uzatvára ako jednotný oblúk. Franck tým dotvára aj dramaturgickú líniu dnešného programu: štyri rozdielne podoby vzťahu huslí a klavíra – od Beethovenovej klasickej rovnováhy cez Debussyho premenlivú zvukovosť a Suchoňovu koncentrovanosť až po Franckovu romantickú cyklickú formu.

VESELÝ, Ondrej: Text ku koncertu 7. 10. 2026, in: Slovenská filharmónia, Bratislavské hudobné slávnosti 2026, BHS – Recitály, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026

Dalibor Karvay na BHS. In: Rádio Devín [online]. 7. 10. 2026 [cit. 2026-10-08]. devin.stvr.sk/clanky/kulturny-dennik/463648/d…

Pramene

Bratislavské hudobné slávnosti : Koncert, 7. októbra 2026. Denný bulletin. Bratislava : Slovenská filharmónia, 2026. stream.filharmonia.art/bhs/koncert/KS20261007…

Citácie sú podľa normy STN ISO 690 (metodika D. Katuščáka) – tlačidlom Kopírovať citáciu si ich prenesiete do schránky.

Tlačený bulletin v podobe, v akej išiel do tlače. Dole si ho môžeš prelistovať.
Pripravujem strany…
1 / –

Listuješ šípkami, klávesnicou alebo ťahaním za roh strany. Originál je uložený v archíve Slovenskej filharmónie.

Videozáznam koncertu pre vás vytvoril StreamTeam Slovenskej filharmónie : Ján Burgr svetlá, zvuk, Olesia Stepura kamery, strih, postprodukcia, Marek Piaček réžia
© Slovenská filharmónia 2026
Koncert bol zverejnený v pondelok 26. 10. 2026.
Záznam naposledy upravený:
Texty k programu
Otvoriť texty k programu
Naskenujte QR kód pre mobilné zobrazenie
Rýchla pomoc
Otvoriť pomocníka Stlačte Medzerník na spustenie prehrávania. F pre celú obrazovku. ← → na posúvanie v čase. Všetky skratky zobrazíte klávesou ?
Klik na pri názve koncertu si koncert odloží medzi Obľúbené – nájdete ich kedykoľvek pod hviezdičkou v hlavičke stránky. Ďalším klikom ho zo zoznamu zase uberiete. Bez prihlásenia sa zoznam ukladá do tohto prehliadača, takže na inom zariadení ho neuvidíte.
Klik na pri názve koncertu je hlas do hitparády – čím viac srdiečok koncert má, tým vyššie sa v hitparáde ocitne. Hlasovať môžete aj bez prihlásenia; ďalším klikom srdiečko zase uberiete.
Klik na ikonku skopíruje adresu priamo na záložku, v ktorej sa práve nachádzate – komu ju pošlete, tomu sa otvorí rovno tam.
Tím
Videozáznam koncertu pre vás vytvoril StreamTeam Slovenskej filharmónie: Ján Burgr svetlá, zvuk, Olesia Stepura kamery, strih, postprodukcia, Marek Piaček réžia © Slovenská filharmónia 2026
Klepnite na Zdieľať, potom Pridať na plochu.

Otočte zariadenie

Aplikácia je optimalizovaná
pre zvislý displej