Preskočiť na obsah
Časť - z - 0:00 / 0:00
◁◁ 5s
5s ▷▷
Organový recitál – Karol Mossakowski (výber)
Pi 9. októbra 2026 | KSSF

Organový recitál – Karol Mossakowski (výber)

Pi 9. októbra 2026 o 19:30 | KSSF | | | | [zverejnené 2026-11-10]

Organový recitál – Karol Mossakowski

Tvorba Johanna Sebastiana Bacha predstavuje jeden zo základných pilierov repertoáru „kráľovského nástroja“. Popri Sinfonii z kantáty Wir danken dir, Gott, wir danken dir a Prelúdiu D dur z druhého dielu Temperovaného klavíra osobitné miesto v programe koncertu patrí trom zo šiestich tzv. Schüblerových chorálov, v ktorých Bach pretvoril pôvodné vokálno-inštrumentálne časti svojich kantát do organovej podoby. Zaznejú v alternácii s improvizáciami Karola Mossakowského, čím vstúpia do nevšedného dialógu s hudbou vznikajúcou priamo v okamihu koncertu. Ilja Zeljenka venoval organu mimoriadnu pozornosť najmä v poslednom období svojej tvorby, kam spadá aj jeho Concertino pre trúbku a organ z roku 1995. Druhú polovicu recitálu vyplní monumentálna Symfónia č. 5 f mol, op. 42 č. 1 Charlesa-Marie Widora, patriaca k vrcholom francúzskeho organového symfonizmu. Widorova hudba má pre dnešného interpreta aj symbolický význam: Karol Mossakowski je od roku 2023 titulárnym organistom parížskeho Saint-Sulpice, kde Widor pôsobil viac než šesť desaťročí.


Skladatelia: Johann Sebastian Bach (1685–1750), Karol Mossakowski (*1990), Charles-Marie Widor (1844–1937), Ilja Zeljenka (1932–2007)

Karol Mossakowski

Karol Mossakowski patrí k popredným organistom svojej generácie. Je preslávený nielen ako vynikajúci interpret, ale aj improvizátor a svoju medzinárodnú kariéru si buduje v oboch týchto oblastiach, ktoré sa vzájomne obohacujú. Je držiteľom veľkého množstva medzinárodných víťazstiev, medzi ktoré patrí aj prvá cena na súťaži Pražská jar a Grand Prix de Chartres. V roku 2023 bol menovaný za titulárneho organistu v kostole Saint-Sulpice v Paríži ako nasledovník takých hudobníkov ako Charles-Marie Widor, Marcel Dupré a Daniel Roth.

K významným momentom nadchádzajúcej sezóny patrí debut v Berlínskej filharmónii, v berlínskom Konzerthause a zürišskej Tonhalle. Bude mať recitály na festivale Pražská jar a v rámci turné po Japonsku v takých koncertných sálach ako Izumi v Osake a Musashino v Tokiu.

V predchádzajúcej sezóne Karol Mossakowski účinkoval s Varšavskou filharmóniou pod taktovkou Daniela Raiskina a so Symfonickým orchestrom Poľského štátneho rozhlasu s Pierrom Bleusom. S veľkou odozvou sa stretol jeho debutový recitál v hamburskej Elbphilharmonie, ako aj recitálové turné v USA. Pri tejto príležitosti noviny New York Classical Review napísali: „Newyorský debut Karola Mossakowského poskytol brilantné predstavenie plné farieb a dynamiky a preukázal jeho mimoriadnu kreativitu a imagináciu.“

V roku 2023 realizoval svetovú premiéru organového koncertu Unstern skladateľa Philippa Hersanta s Lyonským štátnym orchestrom a Antonym Hermusom. V tom istom roku bol vôbec prvým organistom, ktorý získal orchestrálnu cenu ICMA (Medzinárodné ocenenie v klasickej hudbe).

Karol Mossakowski donedávna pôsobil ako rezidenčný umelec v Symfonickom orchestri Poľského štátneho rozhlasu Katovice a tri sezóny v parížskom Radio France. Je častým hosťom v takých koncertných sálach ako Philharmonie de Paris, Auditorium de Radio France, MÜPA Budapest, Varšavská filharmónia, Symfonický orchester Poľského štátneho rozhlasu Katovice, Narodowe Forum Muzyki vo Vroclave, Auditorium de Lyon, Auditorio Madrid, BOZAR v Bruseli, Palais Montcalm v Quebecu, Konzerthalle Bamberg, Dresdner Philharmonie, ako aj v katedrálach v Paríži, Berlíne, Kolíne nad Rýnom, Viedni a Miláne. Predstavil sa s orchestrami Orchestre philharmonique de Radio France, Orchestre national de France, Vroclavská filharmónia NFM, Orchestre national de Lyon alebo Symfonický orchester Odense, pod vedením dirigentov ako Myung-Whun Chung, Kent Nagano, Andris Poga, Jacek Kaspszyk, Antony Hermus, Mikko Franck, Fabien Gabel, Giancarlo Guerrero, Cristian Măcelaru a Lawrence Foster.

Nedávno napísal skladbu pre miešaný zbor a dva organy Visages Célestes, ktorá mala premiéru v kostole Saint-Sulpice v roku 2025 so súborom Sequenza 9,3 a Catherine Simonpietri. Ako rezidenčný skladateľ na Festivale duchovnej hudby v Saint-Malo v rokoch 2021 až 2023 skomponoval niekoľko diel, vrátane Les Voiles de la Lumière, oratória pre tri organy a miešaný zbor, ako aj Trois Versets pre tri organy.

Karol Mossakowski sa snaží hudbu oživovať aj svojou improvizáciou, ktorej udeľuje významnú úlohu na svojich recitáloch a rozvíja ju pri sprievode nemých filmov. V roku 2017 vyšiel na DVD (Gaumont) jeho sprievod Dreyerovej Jany z Arku pre Festival Lumière v Lyone.

V roku 2021 vydal svoj prvý sólový album Rivages, na ktorom uvádza diela Bacha, Mozarta, Mendelssohna a Liszta a prepája ich svojou improvizáciou. O dva roky neskôr nahral Poulencov organový koncert a Jongenovu Symphonie Concertante so sprievodom Vroclavskej filharmónie NFM a dirigentom Giancarlom Guerrerom. Album vyšiel v roku 2023 a bol mimoriadne priaznivo prijatý médiami. V roku 2025 vydal svoj prvý album s hudbou nahratou na organe v kostole Saint-Sulpice, čím vzdal hold svojim predchodcom v tomto chráme.

V období 2014 – 2015 bol Mossakowski mladým rezidenčným umelcom v St. Louis Cathedral v New Orleans. V rokoch 2017 – 2023 bol titulárnym organistom v katedrále v Lille. Je hlboko oddaným pedagógom, pôsobil ako profesor improvizácie na Vyššej hudobnej škole v Baskicku (Musikene) od roku 2019 do 2026.

Karol Mossakowski začal hrať na klavíri a organe vo veku troch rokov. Vtedy ho viedol jeho otec. Po štúdiách hudby v Poľsku nastúpil do triedy hry na organe, improvizácie a kompozičnej triedy na Parížskom konzervatóriu ako študent Oliviera Latryho, Michela Bouvarda, Thierryho Escaicha a Philippa Lefebvrea.

Organový recitál Karola Mossakowského je jeho premiérovým účinkovaním na festivale Bratislavské hudobné slávnosti.

Kamil Barciok

Kamil Barciok je poľský trubkár, sólista a prvý trubkár Slovenskej filharmónie v Bratislave. Magisterské štúdium absolvoval na Hudobnej akadémii Karola Szymanowského v Katoviciach v triede Stanisława Dziewiora. Bol stálym členom viacerých orchestrálnych telies, okrem iných Sinfonia Iuventus Jerzyho Semkowa vo Varšave, Vroclavskej opery a Janáčkovej filharmónie Ostrava v Českej republike, kde pôsobil na pozícii sólotrubkára. Spolupracuje tiež s mnohými domácimi a zahraničnými orchestrami. Aktívne sa venuje sólovej a komornej koncertnej činnosti. Pravidelne vystupuje ako sólista s orchestrami a interpretuje náročné diela trúbkového repertoáru vrátane 2. Brandenburského koncertu Johanna Sebastiana Bacha.

Osobitné miesto v jeho umeleckej činnosti patrí súčasnej hudbe. Viaceré skladby boli skomponované priamo preňho a Kamil Barciok ich uviedol vo svetovej premiére. Od roku 2025 pôsobí ako prvý trubkár viedenského komorného súboru Ensemble Kontrapunkte Wien, renomovaného telesa založeného v roku 1965, ktoré je dlhodobo späté s viedenským Musikvereinom. Je tiež členom Slovak Brass Quintet, súboru s takmer tridsaťročnou tradíciou, ktorý tvoria sólisti Slovenskej filharmónie. Kamil Barciok je pravidelným hosťom prestížnych hudobných festivalov. Popri koncertnej činnosti sa venuje aj pedagogickej činnosti. Svoje interpretačné schopnosti zdokonaľoval na medzinárodných majstrovských kurzoch pod vedením významných umelcov, medzi ktorých patria Rod Franks (London Symphony Orchestra), Alistair Mackie (Philharmonia Orchestra) a John Hagstrom (Chicago Symphony Orchestra).

[ Marek Štrbák píše: ]

Slávnostný charakter Sinfonie z kantáty Wir danken dir, Gott, wir danken dir, BWV 29 Johanna Sebastiana Bacha vyrastá z hudby, ktorej podoba sa v priebehu rokov opakovane menila. Jej prvotným východiskom bolo Prelúdium z Partity E dur pre sólové husle BWV 1006. Po medzistupni v dnes iba čiastočne zachovanej svadobnej kantáte ho Bach v roku 1731 pretvoril na čisto inštrumentálnu Sinfoniu otvárajúcu slávnostnú kantátu určenú na uvedenie novozvolenej lipskej mestskej rady do úradu. Pôvodnú sólovú husľovú líniu zveril obligátnemu organu a zasadil ju do zvuku sláčikového orchestra, dvoch hobojov, troch trúbok, tympanov a continua. Nástroj, ktorý v Bachových kantátach zvyčajne spoluvytváral continuo, sa tak ocitol v samom centre koncertantného diania. Neutíchajúci pohyb šestnástinových figúr, pevná opora basu a jasné fanfárové vstupy možno vnímať ako hudobný obraz nekonečnej vďaky Bohu. V dnešnom programe zaznie Sinfonia v transkripcii Marcela Duprého pre organ sólo, v ktorej sa organový i orchestrálny materiál Bachovej kantátovej partitúry sústreďuje do zvuku kráľovského nástroja. Premena husľového prelúdia na kantátovú Sinfoniu a napokon na sólovú organovú transkripciu zároveň dokladá, ako presvedčivo môže tá istá hudobná myšlienka pôsobiť v rozličných zvukových podobách.

Prelúdium č. 5 D dur, BWV 874 patrí do druhého dielu Temperovaného klavíra, ktorý Bach zostavil približne dve desaťročia po prvej zbierke. Dvadsaťštyri dvojíc prelúdií a fúg v ňom opäť predstavuje všetky durové a molové tóniny. Ani tu však nejde len o obyčajný katalóg tónin, ale o pestrú a bohatú kyticu charakterov, faktúr a kompozičných postupov. Prelúdium sa začína krátkym motívom, charakteristickým najmä energickým fanfárovitým vzostupom. Z tejto myšlienky Bach umne rozvíja celý ďalší priebeh skladby. Motív prechádza medzi jednotlivými hlasmi a mení svoju podobu. Každý z hlasov si pritom zachováva vlastnú líniu a všetky spolu vytvárajú prirodzene znejúci celok. Bach tu ukazuje svoje polyfonické majstrovstvo, jeho hudba však napriek tomu nepôsobí učene ani ťažkopádne, ale zachováva si ľahkosť, vzletnosť a eleganciu. Organový zvuk ešte zvýrazňuje samostatnosť jednotlivých hlasov a ukazuje túto kompozíciu v inom svetle než v známejšom čembalovom či klavírnom podaní.

Zbierku šiestich takzvaných Schüblerových chorálov BWV 645 – 650 vydal okolo roku 1748 rytec a vydavateľ Johann Georg Schübler, podľa ktorého neskôr získala zaužívané pomenovanie. Bach sa na príprave tlače zrejme osobne podieľal – v jeho vlastnom exemplári sa navyše zachovali opravy tlačových chýb i nové varianty. Päť chorálov je organovými transkripciami starších kantátových častí, pri šiestom sa iba predpokladá, že vychádzal z dnes nezachovanej kantátovej predlohy. Výber troch chorálov z dnešného programu ukazuje, ako rozdielne možno preniesť vokálno-inštrumentálnu partitúru do podoby pre dve ruky a pedál. V úvodnom Wachet auf, ruft uns die Stimme, BWV 645 plynie nad pravidelným pohybom basu samostatná spevná línia, kým chorál zaznieva v tenorovej polohe. Táto hudba vyjadruje bdelé očakávanie príchodu Spasiteľa a pôvodne tvorila štvrtú časť rovnomennej kantáty BWV 140. Wer nur den lieben Gott lässt walten, BWV 647 vzniklo z duetu sopránu a altu v kantáte BWV 93. V pôvodnej kantátovej časti hrali sláčiky chorálovú melódiu v jednoduchej, neornamentovanej podobe, zatiaľ čo soprán a alt spievali samostatný duet, ktorého úvod z tejto melódie vychádzal. Po prepise pre organ vystupuje chorál z priezračnej faktúry ešte zreteľnejšie. Záverečné Kommst du nun, Jesu, vom Himmel herunter, BWV 650 pochádza z altovej árie kantáty BWV 137. Virtuózny obligátny part huslí prešiel takmer bezo zmeny do organovej transkripcie, zatiaľ čo ornamentovaná chorálová melódia, spievaná v kantáte na slová Lobe den Herren, je tu spojená s novým adventným textom. Pôvodne oslavná ária tak nadobúda vážnejší výraz očakávania Kristovho príchodu.

Interpret tieto tri historické transkripcie nekladie vedľa seba ako uzavretý blok. Po každej z nich nasleduje improvizácia, ktorá môže nadviazať na melódiu či teologický obsah chorálu, na charakter predchádzajúcej skladby alebo na samotný zvuk nástroja. Jej presnú podobu nemožno vopred opísať, pretože vzniká až v okamihu prednesu. Práve tým dramaturgia rozvíja líniu naznačenú už Sinfoniou BWV 29 – hotová kompozícia tu nie je vnímaná ako nehybný muzeálny exponát, ale ako podnet k ďalšej tvorivej premene. V umení Karola Mossakowského má improvizácia osobitné postavenie – je známy nielen ako interpret, ale aj ako tvorca hudby vznikajúcej priamo pred poslucháčmi. Striedanie Bachových chorálov s hudbou zrodenou v danom okamihu tak spája dávnu tradíciu s neopakovateľnosťou prítomnosti.

Ilja Zeljenka, jedna z najvýraznejších osobností slovenskej hudby druhej polovice 20. storočia, vytvoril Concertino pre trúbku a organ v roku 1995. Na Slovensku zaznelo prvý raz 7. decembra 1997 v Koncertnej sieni Bratislavského hradu v interpretácii Juraja Bartoša a Jána Vladimíra Michalka. Tí istí interpreti ho v roku 1999 nahrali pre profilové CD venované Zeljenkovej organovej tvorbe. Concertino vzniklo v období mimoriadne intenzívneho skladateľovho záujmu o organ. V rokoch 1992 – 1997 napísal sedem diel pre organ sólo a dve ďalšie kompozície, v ktorých organ spojil s trúbkou alebo sláčikovým orchestrom. V roku 1995 popri Concertine dokončil aj diela Hudba pre organ, Helios-toccata a Sedem vianočných miniatúr. Zeljenka vtedy rozvíjal neskorú syntézu vlastného hudobného jazyka. Opäť sa v ňom výraznejšie ozývala typická hravosť, ktorá sa však už spájala so skúsenosťami predchádzajúcich desaťročí. Aj v tomto diele možno vnímať výrazný pulz, premenlivé rytmické členenie, ostinátne útvary a kontrast medzi nepokojným pohybom a lyrickými zastaveniami. Obsadenie spája nástroje s rozdielnou povahou – trúbku s jasným, prierazným hlasom a organ so širokou paletou zvukových farieb. Práve ich odlišnosť otvára prirodzený priestor pre živý dialóg.

Keď Charles-Marie Widor nazval svoje rozsiahle organové cykly symfóniami, nešlo o zveličenie. Toto pomenovanie súviselo aj s novými možnosťami francúzskych nástrojov Aristida Cavaillé-Colla. Bohatá paleta charakteristicky sfarbených registrov, možnosť plynulého dynamického stupňovania a mohutnosť pléna približovali organ orchestru. Skladateľ tak mohol vrstviť zvukové farby, pracovať s výraznými kontrastmi a rozvíjať hudobné myšlienky v rozsiahlych viacčasťových cykloch. Widor tieto možnosti poznal dôverne: v roku 1870 sa stal organistom parížskeho chrámu Saint-Sulpice a pri tamojšom Cavaillé-Collovom nástroji pôsobil viac než šesť desaťročí. Na Widorov odkaz nadväzuje aj interpret dnešného koncertu, ktorý bol v roku 2023 vymenovaný za titulárneho organistu Saint-Sulpice. Piata symfónia tak zaznieva v podaní umelca spätého s miestom a nástrojom, ktoré výrazne formovali Widorovu hudobnú predstavivosť.

Symfónia č. 5 f mol, op. 42 č. 1 vznikla v rokoch 1878 – 1879 a počas Widorovho života prešla niekoľkými revíziami. Päť častí cyklu spája predovšetkým premyslené striedanie charakterov, tónin, tempa a registračných farieb. Prvá časť Allegro vivace rozvíja vo variáciách tému s pevným, pochodovým rytmom. Widor najprv mení jej podobu iba nepatrne, postupne však obmieňa rytmus, sprievod i zvukové farby. Tému najskôr sprevádza plynulý pohyb osminových nôt, neskôr sa objavujú dôrazné akordy, synkopy a rýchle šestnástinové pasáže. Svetlejšie intermezzo prináša krátke uvoľnenie, po ktorom hudba nadobúda hravejší charakter a postupne naberá na sile. V závere zaznie celá téma najprv v pedáli a potom v mohutných akordoch. Časť napokon vyústi do žiarivého F dur. Z jednej hudobnej myšlienky tak Widor vytvára široký oblúk od striedmeho začiatku až po monumentálne vyvrcholenie. Druhé Allegro cantabile prináša odľahčenie i spevnú bezprostrednosť. Hlavnú melódiu s melancholickým nádychom prednáša hoboj nad jemne pulzujúcim sprievodom. Neskôr sa k nemu v dialógu pripája flauta. V strednom diele sa mení zvuková atmosféra: flautové sólo sprevádza jemne chvejivá farba registra Voix céleste. V závere sa vracia úvodná melódia a trojdielnu stavbu časti uzatvára krátka kóda. Tretia časť Andantino quasi allegretto sa začína krátkym sólom pedála. Jeho rytmický motív sa následne vracia v rozličných podobách a vytvára pevnú oporu pre tematický materiál rozvíjaný v manuáloch. Pohyblivosť jednotlivých hlasov dodáva hudbe spočiatku hravý, miestami až fantazijný charakter. V strednom diele sa faktúra zahusťuje, pribúdajú chromatické postupy a výraz nadobúda väčšiu naliehavosť. Po návrate úvodného materiálu sa hudba opäť odľahčuje. Pedálové ostinato postupne mizne a časť sa pokojne uzatvára. Štvrté Adagio upokojuje doterajší hudobný priebeh. Zo štvorhlasnej sadzby manuálov vystupuje melódia v pedáli, ktorú Widor zveril registru Flûte 4′ – namiesto zvyčajnej basovej polohy preto zaznieva vo vyššej polohe. Jemná registrácia a pomalé harmonické zmeny vytvárajú pokojný, meditatívny výraz. V obryse pedálovej melódie pritom možno zachytiť vzdialený náznak témy nasledujúcej záverečnej časti. Záverečná Toccata sa stala jednou z najznámejších organových skladieb vôbec. Jej strhujúci účinok vyrastá z troch zreteľne oddelených vrstiev. V pravej ruke plynie neprestajný prúd krátko artikulovaných šestnástin, v ktorom sa jemne obmieňa charakteristický motív. Ľavá ruka pridáva rytmické akordy a v pedáli zaznieva hlavná téma v dlhších notových hodnotách. Tá sa v priebehu časti viackrát vracia v nových harmonických súvislostiach, zatiaľ čo šestnástinový pohyb takmer nepoľavuje. Hudba sa miestami stíši, čoskoro však opäť narastá na sile a napokon vyústi do grandiózneho akordického záveru. Z veľmi jednoduchého materiálu tak Widor vytvoril pôsobivé finále, v ktorom sa virtuózna technika spája s presnou rytmickou štruktúrou a majstrovsky vystavanou gradáciou.

ŠTRBÁK, Marek: Text ku koncertu 9. 10. 2026, in: Slovenská filharmónia, Bratislavské hudobné slávnosti 2026, BHS – Recitály, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026

Bratislavské hudobné slávnosti : Koncert, 9. októbra 2026. Denný bulletin. Bratislava : Slovenská filharmónia, 2026. stream.filharmonia.art/bhs/koncert/KS20261009…

Citácie sú podľa normy STN ISO 690 (metodika D. Katuščáka) – tlačidlom Kopírovať citáciu si ich prenesiete do schránky.

Tlačený bulletin v podobe, v akej išiel do tlače. Dole si ho môžeš prelistovať.
Pripravujem strany…
1 / –

Listuješ šípkami, klávesnicou alebo ťahaním za roh strany. Originál je uložený v archíve Slovenskej filharmónie.

Videozáznam koncertu pre vás vytvoril StreamTeam Slovenskej filharmónie : Olesia Stepura svetlá, zvuk, Stano Beňačka kamery, strih, Marek Piaček réžia, postprodukcia
© Slovenská filharmónia 2026
Koncert bol zverejnený v utorok 10. 11. 2026.
Záznam naposledy upravený:
Texty k programu
Otvoriť texty k programu
Naskenujte QR kód pre mobilné zobrazenie
Rýchla pomoc
Otvoriť pomocníka Stlačte Medzerník na spustenie prehrávania. F pre celú obrazovku. ← → na posúvanie v čase. Všetky skratky zobrazíte klávesou ?
Klik na pri názve koncertu si koncert odloží medzi Obľúbené – nájdete ich kedykoľvek pod hviezdičkou v hlavičke stránky. Ďalším klikom ho zo zoznamu zase uberiete. Bez prihlásenia sa zoznam ukladá do tohto prehliadača, takže na inom zariadení ho neuvidíte.
Klik na pri názve koncertu je hlas do hitparády – čím viac srdiečok koncert má, tým vyššie sa v hitparáde ocitne. Hlasovať môžete aj bez prihlásenia; ďalším klikom srdiečko zase uberiete.
Klik na ikonku skopíruje adresu priamo na záložku, v ktorej sa práve nachádzate – komu ju pošlete, tomu sa otvorí rovno tam.
Tím
Videozáznam koncertu pre vás vytvoril StreamTeam Slovenskej filharmónie: Olesia Stepura svetlá, zvuk, Stano Beňačka kamery, strih, Marek Piaček réžia, postprodukcia © Slovenská filharmónia 2026
Klepnite na Zdieľať, potom Pridať na plochu.

Otočte zariadenie

Aplikácia je optimalizovaná
pre zvislý displej