Príhovor Ivana Gašparoviča, prezidenta Slovenskej republiky
Bratislavské hudobné slávnosti. Tri slová, historické a aktuálne zároveň.
Toho, kto je aj tento rok plný očakávania, aby si vypočul to, čo inak ako hudbou vysloviť nevieme, určite poteší dramaturgia tohtoročných slávností, ktorá pred blížiacim sa jubilejným ročníkom okrem pozvaní prominentných zahraničných hostí so zaujímavo koncipovaným programom, postavila svoj význam na uvádzaní diel a premiérach slovenských skladateľov. Je to príkladné rozhodnutie pre celé slovenské umenie. Z pohľadu jeho autorov i interpretov. Okrem tejto skutočnosti určite poteší historikov, kritikov, ale aj pravidelných či príležitostných obdivovateľov vážnej hudby aj to, že sa nám predstaví predovšetkým mladá, nastupujúca generácia. Je prirodzené, že ju budeme porovnávať. Umenie, a teda ani hudba, sa bez toho nezaobíde. Oceňme jej úsilie a povzbuďme ju, lebo tvoriť dnes vážnu hudbu, na to nestačí len talent, na to je potrebná predovšetkým trpezlivosť, azda oveľa viac trpezlivosti a oduševnenia, než jej museli prejaviť naši klasici.
Túžba poznávať neznáme je zjavne horlivejšia, než len vracať sa k známym dielam. Buďme teda horlivými poslucháčmi predjubilejného ročníka Bratislavských hudobných slávností. Hudba si to zaslúži. Spolu s pohybovým a výtvarným umením tvorí najuniverzálnejšie citové posolstvo, ktorého autorom je človek. Otvorme sa mu. Možno nám povie aj to, na čo hľadáme a nevieme nájsť odpoveď. Aj keď to pre každého z nás môže byť čosi inšie. Ba žiada sa mi povedať, že práve preto by sme sa o to mali pokúsiť všetci.