Príhovor Sekretariátu BHS
Bratislavské hudobné slávnosti si predsavzali byť výslednicou doterajšieho úsilia aj vstupom do obdobia, v ktorom sa majú realizovať smelšie plány tvorcov a interpretov. K tejto úlohe ich predurčuje nielen časové umiestnenie v kalendári kultúrnych udalostí roka na miesto, vďaka ktorému otvárajú novú koncertnú sezónu; plynie to i z mnohovrstevnosti obsahovej náplne, zo snahy integrovať sily a schopnosti všetkých, čo v tejto oblasti našej kultúry pracujú, ako aj zo snahy hľadať odpovede na otázky, alebo aspoň tieto otázky presne formulovať.
Z podstaty festivalu vyplýva, že má byť podujatím reprezentatívnym; pravda, jednostranné zdôrazňovanie tohto poslania by mohlo ľahko viesť k tomu, že v obsahu začnú dominovať ustálené, osvedčené hodnoty — akési plagáty epôch, štýlov, skupín, osobností. Ruka v ruke s takýmto procesom kráča spravidla aj strnulosť publika — jeho reakcie sú rovnako „osvedčené“, ako osvedčené sú diela, tvorcovia, stabilizovaný dramaturgický záber. Možno by to bola bezpečná cesta k exkluzívnosti, ale súčasne aj k snobskej výlučnosti celého podujatia. V konečnom dôsledku by to znamenalo — z hľadiska socialistickej kultúrnej politiky škodlivú jednostrannosť.
Tento osud mnohých svetových festivalov s dlhoročnou tradíciou mali pred očami tvorcovia koncepcie posledných ročníkov Bratislavských hudobných slávností. Mladosť nášho festivalu, ktorá jeho menu uberala na lesku, bola výhodou, ktorú sme nesmeli prepásť, pretože bolo z čoho sa poučiť. Navyše, stále bolo treba mať na zreteli bezprostrednú konfrontáciu s jesennými festivalmi v strednej Európe, ktoré popri väčšej tradícii — a skúsenosti, ťažili z akejsi neoficiálnej „deľby práce“ medzi týmito podujatiami.
Napriek uvedomeniu si všetkých týchto okolností, nemožno povedať, že cesta k dnešnému tvaru bol vedomý, presne kontrolovaný proces. Za rozhodujúcu tu treba považovať spoločenskú klímu po roku 1968 — húževnatú snahu usporiadať neusporiadané, namiesto zmätku nastoliť cieľ a namiesto planých rečí konkrétne skutky. Bolo osudovou chvíľou nášho festivalu, že všetky hudobné inštitúcie sa rozhodli výsledky tohto procesu projektovať do spolupráce na tvorbe a realizácii tohto podujatia.
Bez historizovania — napokon tá doba nie je za nami tak dávno — možno povedať, že to bola skúška ohňom, v ktorej sa overila sila, nosnosť a životaschopnosť socialistickej hudobnej kultúry. Kde-kto sa snažil o jej skutočnú alebo aspoň zdanlivú izoláciu. Odpoveďou bol a je nielen program festivalu, ale aj množstvo ďalších ponúk na hosťovanie zo všetkých kontinentov, ktoré poväčšine začínajú slovami: „Považoval by som si za česť…“
A tak naše hlavné mesto, ktoré sa ešte dlho nebude môcť zaradiť medzi „milionárov“ medzi európskymi mestami, sa stalo bohatším o tých, čo prichádzajú so svojím príspevkom umeleckých hodnôt a odchádzajú so svojím podielom zážitkov, spomedzi ktorých je najväčší bratislavské obecenstvo osobité záujmom a svojou odozvou. Ak sme hovorili o demokratičnosti nášho umenia, je tu na mieste zdôrazniť, že toto obecenstvo nie je rámcom podujatia, ale jeho cieľom. A ak je také, aké dnes je — potom to znamená, že náš festival vykročil po správnej ceste.
Ak Bratislavské hudobné slávnosti nemali byť veľké menami, ale predovšetkým výkonmi, urobil sa základný krok k rozhodnutiu, vyhradiť podstatnú časť festivalu mladým, ešte neznámym interpretom. Pravda, bolo tu treba zvoliť formu výberu, ktorá by zaručila predpokladanú „festivalovú“ kvalitu interpretačnej zrelosti mladého interpreta, ktorý potrebuje ku skutočnej kariére koncertného umelca tú rozhodujúcu „osudovú“ príležitosť — predstaviť bez napätia z atmosféry súťaže, bez strachu pred bodujúcou porotou, ktorá môže vybrať vždy iba jediného — teda za najoptimálnejších podmienok svoje skutočné schopnosti. Jedinou schodnou cestou tu bol výber cez socialistické umelecké agentúry, ktorých pravidelná a rozsiahla spolupráca na jednej strane a úroveň hudobného školstva v socialistických krajinách na strane druhej, boli najlepšími zárukami, odporúčajúcimi umelcami k pozvaniu na náš festival. Prvé tri ročníky INTERPÓDIA dokázali nosnosť tejto idey: prospela festivalu i mladým umelcom. Vďaka INTERPÓDIU podarilo sa už mnohým mladým umelcom preniknúť na medzinárodné koncertné pódiá: mená ako Marcovici, Jagling, Spivakov a Geringas, či Reszková a ďalší sú dnes pojmami v hudobnom živote mnohých krajín. Ich cesta viedla cez Bratislavu, cez Koncertnú sieň Slovenskej filharmónie, Zrkadlovú sieň Primaciálneho paláca, cez mikrofóny nášho rozhlasu a snímacie kamery televízie. V tohtoročnom 4. ročníku INTERPÓDIA rozšíril náš festival svoj priestor aj pre operných spevákov: uvedie dovedna 24 mladých interpretov zo všetkých európskych socialistických krajín a Kuby. Pre mnohých to bude možno prvé vystúpenie v zahraničí a chvíle, strávené pred naším obecenstvom, možno rozhodujúce pre celý ich umelecký život. Svoju druhú veľkú povinnosť a cieľ vidí náš festival v uvádzaní domácej tvorby a československých interpretov.
Rad premiér operných, symfonických a komorných diel, ktorých autori predstavujú všetky skladateľské generácie, je prejavom oprávneného sebavedomia našej kultúry. Z tejto pozornosti, venovanej našej domácej tvorbe, logicky vyplýva aj zastúpenie tvorby národného umelca Eugena Suchoňa v programe tohtoročných Bratislavských hudobných slávností. Jeho 65. narodeniny sú príležitosťou znovu uviesť diela, ktoré vo všetkých žánroch tvoria neodmysliteľnú súčasť našej hudobnej kultúry, a to nielen jej zakladateľskú, ale aj živú súčasnú časť. Bratislavské hudobné slávnosti chcú prezentovať domácemu i zahraničnému publiku predovšetkým vlastných umelcov; preto je československé interpretačné umenie zastúpené veľkým počtom sólistov a telies. Tento dramaturgický zámer odzrkadľuje ašpirácie festivalu byť československým podujatím, snahu podporovať živé kontakty predstaviteľov oboch našich národných kultúr — ktoré — síce odlišné tradíciami, ale jednotné svojimi cieľmi — môžu pri intenzívnej spolupráci a výmene ľahšie dosiahnuť medzinárodný úspech, ako keby sa izolované vyčerpávali v objavovaní objaveného. Pravda, napriek mladosti našej hudobnej kultúry (väčšina jej zakladateľských osobností ešte žije, tvorí a činorodo riadi organizmus nášho hudobného života) je namieste pripomenúť, kultúrny odkaz dávnejších dôb a tak si uvedomovať, že dnešný rozvoj sa nedial v akomsi historickom vzduchoprázdne, ale nadviazal na prácu predošlých generácií. To je cieľ cyklu muzikologických konferencií na tému Hudobné tradície Bratislavy a ich tvorcovia, ktorý bude v tomto roku pokračovať konferenciou na tému Ferenc Liszt a jeho bratislavskí priatelia. Mnohovrstevnosť festivalu vylučuje popísať všetky momenty programovej práce. No požiadavky, ktoré sme kládli na interpretov, mali pri výbere diel na mysli čo najširšiu paletu štýlov, období a osobností, pretože každá z dôb a osobností prinášala svoj pohľad na základné hodnoty života. Stretnutie s nimi obohacuje vnímavého poslucháča, napomáha mu v hľadaní odpovedí na večné otázky ľudstva, pričom hudba mu tlmočí z nich práve tú nevysloviteľnú, slovami nepostihnuteľnú časť.
Z množstva prostriedkov a úsilia, ktoré sa viaže k Bratislavským hudobným slávnostiam, by ostalo iba nezmyselné torzo, keby každé z podujatí 16 dní festivalového diania nemalo svojho poslucháča, a keby výpoveď umelcov ostala nedoručiteľná. Ale tvár Bratislavských hudobných slávností sa sformovala v úzkom kontakte s ich publikom. Veríme, že v tomto spojení budú prebiehať aj v tomto a ďalších ročníkoch.
Zároveň sme presvedčení, že BHS sú jedným z významných prostriedkov realizácie uznesení XIV. zjazdu KSČ a ideologických plén našej strany v oblasti kultúry.