Archív sa začal tancom: Saltarello z 22. februára 2008

Prvý koncert, ktorý sme kedy zaznamenali, sa skončil tancom. Nie však v sále – na pódiu. Bolo to Saltarello, finále Mendelssohnovej Talianskej symfónie, a jeho meno pochádza z talianskeho slovesa saltare – skákať. Lepšie pomenovanie pre náš vlastný skok do neznáma by sme nevymysleli. A nie je to jediná zhoda: projekt, vďaka ktorému sme vôbec začali, prevádzkovala firma s rovnakým menom.

Nápad z Lahti

Celé to začal v roku 2007 vtedajší generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie, klavirista prof. Marian Lapšanský. Vo fínskom Lahti videl projekt ClassicLive – internetové prenosy koncertov – a pochopil, že práve takto sa raz budú koncerty zdieľať so svetom.

Za ClassicLive stála fínska firma Saltarello – áno, nesie meno toho istého tanca – a technickú platformu dodávala spoločnosť TietoEnator. Prvý prenos išiel 6. septembra 2007 zo Sibeliovho festivalu v Lahti: Lahtiský symfonický orchester s Osmom Vänskom hral Sibeliovu symfóniu Kullervo. Čoskoro sa pridala maďarská Národná filharmónia a ďalšie orchestre. Každý si však prenosy musel vyrábať sám – a presne na to Slovenská filharmónia potrebovala vlastný tím.

Lapšanský dal dokopy ľudí, ktorí vedeli, ako na to, a išiel s projektom až za ministrom kultúry. Ako to bolo ďalej, sme rozpísali v článku Ako sme začínali a celý príbeh z pera Stana Beňačku nájdete v Histórii StreamTeamu.

Taliansky večer

22. februára 2008 sme v Redute prvý raz zapli záznam. Za dirigentským pultom stál Alexander Rahbari a program bol – možno náhodou, možno nie – celý taliansky:

• Giacomo Puccini – Preludio sinfonico, op. 1, ktoré napísal ešte ako študent milánskeho konzervatória,
• Felix Mendelssohn Bartholdy – Symfónia č. 4 A dur, op. 90 „Talianska“,
• Peter Iľjič Čajkovskij – Talianske capriccio, op. 45, spomienka na Rím,
• a na záver Rómeo a Júlia – príbeh, ktorý sa odohráva vo Verone.

Mali sme dve robotické kamery, jeden mikrofón Soundfield zavesený po horolezeckej výprave na povale Reduty a obraz v pomere 4 : 3. Obrazovo sa s tým veľa vymýšľať nedalo. Ale záznam je v archíve dodnes.

Čo je saltarello

Saltarello je jeden z najstarších talianskych tancov, ktoré poznáme aj z nôt. Najstaršie zapísané saltarellá sú v rukopise z Toskánska z prelomu 14. a 15. storočia, ktorý dnes patrí Britskej knižnici v Londýne. V 15. storočí sa saltarello tancovalo po pomalšej, dôstojnej basse danse – najprv sa kráčalo, potom skákalo. Ako ľudový párový tanec v trojdobom metre sa v okolí Ríma tancovalo ešte v 19. storočí.

Presne takto ho v roku 1815 zachytil rímsky grafik Bartolomeo Pinelli: dievčina so zásterou v rukách, chlapec, ktorý hrá a tancuje zároveň, dievčatá s tamburínou. A vľavo dole topánky, ktoré si niekto vyzul – zrejme aby sa lepšie skákalo.

Mendelssohn v Ríme

O pätnásť rokov neskôr, v rokoch 1830 – 1831, precestoval Itáliu mladý Felix Mendelssohn. V Ríme zažil karneval a vracal sa domov s hlavou plnou melódií. Symfóniu dokončil pre londýnsku Filharmonickú spoločnosť a sám ju v Londýne prvý raz dirigoval 13. mája 1833.

Jej finále je saltarello – rýchle, neúnavné, s rytmom, ktorý nedá nohám pokoj, a s primiešanou tarantelou. A má jednu zvláštnosť: symfónia v jasnom A dur sa končí v mole. Taliansky karneval nie je len bezstarostná zábava.

Pustite si ho

Saltarello z nášho prvého záznamu si pustíte rovno od jeho začiatku. Stačí pár sekúnd a pochopíte, prečo sa ten tanec volá po skákaní.

Ďalšie najstaršie záznamy sme dali dokopy v playliste Naše začiatky. Odvtedy ubehlo osemnásť rokov, z dvoch kamier sú záznamy vo Full HD a z jedného večera stovky koncertov. Ale začalo sa to tancom.