Preskočiť na obsah

Koncert bez potlesku

Haydn / Bach / Dowland / Mozart / Grieg / Ježek / Šostakovič / Čajkovskij / Sibelius / Vasks
SKO / Danel

O koncerte

Koncert bez potlesku

Koncert bez potlesku je pravidelným koncertným podujatím Slovenského komorného orchestra v rámci filharmonických sezón, ktoré súbor venuje prežitiu vážnych i smutných tém a životných udalostí. Program je zostavený z populárnych hudobných diel od baroka po súčasnosť.

Účinkujúci

Ewald Danel umelecký vedúci

Ewald Danel

Ewald Danel je huslista, dirigent a pedagóg. Jeho prácu charakterizuje spolupráca s mnohými významnými osobnosťami hudobného sveta, orchestrami a komornými súbormi, ako aj spolupráca s amatérskymi hudobníkmi a spevákmi. Študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie, od roku 2001 je umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra. Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfônica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, Slovenská filharmónia, Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom. Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od roku 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (viola), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha, ceny Cieszynity uznania za šírenie dobrého mena regiónu Sliezska a Ceny Jána Cikkera. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Akadémii umení v Banskej Bystrici, šesť rokov bol tiež hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoji v Japonsku. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov Hudba v chrámoch, Koncerty bez bariér, Koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Od stého výročia úmrtia A. Dvořáka viackrát uviedol jeho Biblické piesne v zborovom unisone, zazneli aj na festivale Pohoda 2018, v minulej sezóne v Ostrave a v Bratislave. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi, na ktorej sa podieľa v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby, je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.

Slovenský komorný orchester

Slovenský komorný orchester vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode bol vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu Bohdan Warchal (1930 – 2000), ktorý stál na čele orchestra 40 rokov. Od roku 2001 orchester umelecky vedie huslista Ewald Danel. Od svojho založenia bol Slovenský komorný orchester jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Okrem pravidelných koncertov na pôde Slovenskej filharmónie každoročne usporadúva koncertné turné v rámci celého Slovenska i na zahraničných pódiách. Orchester uskutočňuje tiež mimoriadne koncertné projekty a pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, keďže od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat nových skladieb. Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína nielen významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností, ale každoročne organizovaným slávnostným koncertom Hommage à Bohdan Warchal i výrazný prínos svojho zakladateľa pre slovenskú hudobnú scénu. V rámci koncertného cyklu Hudba v chrámoch dlhodobou umeleckou spoluprácou podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Z ďalšej koncertnej činnosti je dôležité spomenúť, že orchester už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina na Kvetnú nedeľu. Pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér a Koncertov bez potlesku. V sezóne 2025/2026 si orchester pripomenul 65. výročie svojej existencie. Pri tejto príležitosti uskutočnil sériu koncertov v rámci Slovenska i v zahraničí (Česká republika, Grécko, Bulharsko). Orchestru a jeho umeleckému vedúcemu bola v roku 2026 udelená Cena Jána Cikkera. V júli 2026 uskutočnil koncertné turné do Francúzska, kde sa predstavil na festivaloch v Remeši (Flâneries Musicales de Reims) a v Compiègne (Festival des Forêts). V sezóne 2026/2027 sa okrem vlastného abonentného cyklu Slovenský komorný orchester predstaví tiež na sérii vianočných koncertov s Bratislavským chlapčenským zborom. Na festivale Bratislavské hudobné slávnosti bol sólistom ich koncertu Leonidas Kavakos, jeden z najvýznamnejších huslistov súčasnosti, ktorý vzdal hold 270. výročiu narodenia W. A. Mozarta. K udalostiam nadchádzajúcej sezóny patrí koncert v Spoločenskom dome Nivy, kde SKO v roku 1961 uskutočnilo svoje historicky prvé verejné vystúpenie a tiež opätovné uvedenie projektu Biblia v Divadle Aréna pri príležitosti 80. narodenín herca Juraja Kukuru.

Program

Joseph Haydn (1732–1809)
Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži, Hob. XX1:B
  • 1. Introduzione
Johann Sebastian Bach (1685–1750)
„Wir setzen uns mit Tränen nieder“, záverečný zbor z Matúšových pašií, BWV 244
John Dowland (1563–1626)
Flow my tears
Wolfgang Amadeus Mozart (1756–1791)
Rekviem d mol, KV 626
  • III. Sequentia: Lacrimosa
Johann Sebastian Bach (1685–1750)
Air z Suity č. 3 D dur, BWV 1068
Edvard Hagerup Grieg (1843–1907)
Suita z Holbergových čias, op. 40
  • Air: Andante religioso
Jaroslav Ježek (1906–1942)
Piesne
  • Tmavomodrý svět
Dmitrij Šostakovič (1906–1975)
Komorná symfónia c mol, op. 110 a

Zaznelo len Largo; bulletin neuvádza, ktorá z troch častí s týmto označením.

Chanson triste, op. 40 č. 2
Jean Sibelius (1865–1957)
Valse triste, op. 44 č. 1
Pēteris Vasks (*1946)
Cantabile pre sláčikový orchester

Texty k programu

[ Mária Gavalová píše: ]

Komponovanie hudby v baroku súviselo najmä s jej funkčným využitím v živote jednotlivca a spoločenstva. Z praktickej potreby vznikla aj objednávka diela Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži. V španielskom Cádize sa veriaci na Veľký piatok stretávali v podzemnej kaplnke, aby rozjímali nad siedmimi Ježišovými výrokmi z kríža. Kňaz predniesol jednotlivé výroky a krátke zamyslenia a čas na meditáciu sprevádzala hudba Josepha Haydna, komponovaná v rokoch 1785 – 1786. Jej úlohou nebolo prerozprávať pašiový príbeh, ale prehĺbiť účinok vyslovených slov. Haydn sa vyhol výrazným gestám aj zložitému priebehu. Hudobný tok je tvárny a výrazovo premenlivý. Skladateľ si uvedomoval, že introdukcia a sedem pomalých adagií môžu pôsobiť jednotvárne. Monotónnosť tempa preto vyvážil rozmanitosťou výrazu. Každá meditácia má vlastnú expresiu, spätú s významom príslušných slov. Introdukcia s nepravidelným rytmom pripomína vznešenosť francúzskej ouvertury a vytvára priestor na stíšenie sa. Jej motivický materiál sa vracia aj v ďalších častiach, čím prepája celé dielo. Melódia sa rozvíja v oblúkoch a frázach pripomínajúcich ľudskú reč. Haydn uprednostňuje homofónnu faktúru, teda spojenie melódie a sprievodu pred náročným kontrapunktom. Táto kompozičná úspornosť umožňuje jasne diferencovať výrazy – od bolesti a bezmocnosti cez prijatie až po náznak nádeje.

Podobnú perspektívu utrpenia a nádeje nachádzame aj u Johanna Sebastiana Bacha. Textovým základom pašií sú všetky štyri kánonické evanjeliá. Každý evanjelista podáva posledné dni Ježiša Krista osobitým spôsobom. Marek zdôrazňuje opustenosť a krajné utrpenie: „Bože môj, bože môj, prečo si ma opustil?“ Lukáš vyzdvihuje dôveru a odovzdanosť: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Ján sústreďuje pozornosť na zavŕšenie poslania: „Je dokonané.“ V Matúšovom evanjeliu sa mesiášska identita Ježiša potvrdzuje aj slovami stotníka: „Toto bol naozaj Boží Syn!“ Bachove Matúšove pašie BWV 244 patria k vrcholným dielam barokovej duchovnej hudby. Rozprávanie evanjelistu dopĺňajú zbory, chorály, árie a inštrumentálne úseky, ktoré vytvárajú rozsiahlu hudobnú podobu príbehu. Záverečný zbor Wir setzen uns mit Tränen nieder uzatvára pašie tichým rozjímaním nad Ježišovým utrpením a smrťou, po dramatickom priebehu nasleduje stíšenie. Text vyzýva zotrvať pri udalostiach a vyrovnať sa s nimi v tichosti. Nejde o biblický citát, ale o básnickú reflexiu libretistu, v ktorej smútok vyjadruje súcit, úctu a zmierenie. Sadnutie sa stáva gestom rozlúčky a prijatia nezvratnej udalosti. Bach prispôsobuje hudobnú podobu charakteru textu. Zbor sa začína pokojným trojdobým taktom, nepravidelným rytmom a tóninou c mol. Hudba nesmeruje k dramatickému vyvrcholeniu, ale k tichému doznievaniu príbehu, kedy smrť nadobúda podobu pokojného spočinutia.

V dejinách hudby sa mená skladateľov často spájajú s jedným reprezentatívnym dielom: Vivaldi so Štyrmi ročnými obdobiami, Mozart s Rekviem, Beethoven s Osudovou či Ódou na radosť, Schubert s Ave Maria alebo Stravinskij so Svätením jari. Takéto asociácie síce zjednodušujú šírku skladateľského odkazu, zároveň však pomáhajú jeho popularizácii. Anglický skladateľ a lutnista John Dowland sa podobne spája s piesňou Flow, my tears. Jej pôsobivosť spočíva v presvedčivom hudobnom stvárnení melanchólie na prelome 16. a 17. storočia, keď kompozíciu výrazne ovplyvňovali rétorické figúry a teória afektov. Skladatelia prenášali princípy rečníckeho umenia do hudobného jazyka, aby analogicky, čo najpresnejšie vyjadrili zamýšľanú emóciu. Dowlandova pieseň je výrazným príkladom tejto dobovej praxe. Skladateľ najprv vytvoril inštrumentálnu Lachrimae pavane pre lutnu. Jej názov odkazuje na latinské lacrimae – slzy. Pre veľkú obľubu skladbu upravil na pieseň a pravdepodobne sám napísal jej text. Ten vyšiel v roku 1600 v zbierke The Second Booke of Songs or Ayres. Dielo vychádza z pavany, pomalého a dôstojného tanca obľúbeného na európskych dvoroch. Hudba tu neslúži iba ako sprievod hlasu, ale formuje výraz textu. Úvodná melódia prináša klesajúci motív evokujúci stekajúce slzy. Tento motív sa stáva základom ďalšieho hudobného vývoja. Klesajúce línie boli v anglickej hudbe alžbetínskeho obdobia zaužívaným znakom žiaľu. Dowland ich rozvíja s citom pre prirodzené prepájanie hudobných myšlienok. Melanchólia v piesni nie je iba prejavom smútku, ale aj premysleným umeleckým postojom s osobitným miestom v dobovej kultúre. Text zachytáva zúfalstvo človeka, ktorý túži uniknúť vlastnému utrpeniu. Výraz vrcholí v závere, kedy protagonista dokonca tvrdí, že aj obyvatelia pekla sú šťastnejší než on. Takáto intenzita emócie môže poslucháčovi či interpretovi sprostredkovať citové stotožnenie a uvoľnenie. Trojdielna forma postupne rozvíja príbeh smútku. V strednej časti hudba priamo reaguje na slová o slzách, vzdychoch a stonoch výraznými intervalovými skokmi. Vrchol nastáva pri slove „happy“ (šťastný), no klesajúca melódia naznačuje, že ide o predstavu šťastia, nie o skutočný stav.

Lacrimosa patrí k najznámejším častiam Rekviem Wolfganga Amadea Mozarta, posledného a nedokončeného diela skladateľa. Vznikalo vo Viedni v roku 1791. Omšu za zosnulých objednal gróf Franz von Walsegg na pamiatku svojej manželky Anny. Mozart stihol zapísať iba prvých osem taktov Lacrimosy. Podobu, v akej sa dielo tradične uvádza, po jeho smrti dotvoril najmä Franz Xaver Süssmayr. Názov časti pochádza zo slov Lacrimosa dies illa – „Plačlivý bude ten deň“. Text sekvencie Dies irae pripomína posledný súd a ľudskú konečnosť. Zároveň otvára tému krehkosti človeka a potreby milosrdenstva. Hudba sa začína tichým, nepravidelným rytmom, pripomínajúcim zadržovaný dych či potláčaný plač. Melódia sa postupne rozvíja, chromatické postupy a crescendo zvyšujú napätie až po plný zvuk. Smútok sa tak spája s očakávaním vzkriesenia. Nedokončený Mozartov rukopis dodáva časti osobitný kontext. Jeho zápis sa končí práve po ôsmich taktoch, v mieste narastajúceho výrazu. Lacrimosa zostáva vyhľadávanou skladbou aj mimo okruhu pravidelných poslucháčov klasickej hudby, keďže je výrazovosť plná žiaľu, konečnosti, milosrdenstva a vykúpenia zrozumiteľná naprieč generáciami.

Aj slávny Air z Orchestrálnej suity č. 3 D dur BWV 1068 sa vďaka spevnej melódii a plynúcim sláčikovým líniám dostal do povedomia mimo publika klasickej hudby. V rámci suity predstavuje osobitú časť. Na začiatku 18. storočia boli obľúbené skladby zostavené z tancov s charakteristickým rytmom a výrazom. Pôvodne slúžili na tanec, neskôr sa presunuli na koncertné pódiá. Suitu zvyčajne uvádzala predohra. Johann Sebastian Bach pri svojich štyroch orchestrálnych suitách BWV 1066 – 1069 používal označenie ouverture, odkazujúce na francúzsku štýlovosť a po nej nasledoval pohyblivejší diel. O okolnostiach vzniku skladieb vieme pomerne málo. Bach v tom období pôsobil aj ako riaditeľ lipského Collegium Musicum, ktoré koncertovalo v Zimmermannovej kaviarni; niektoré suity mohli zaznieť aj na týchto podujatiach. V tretej suite Bach opúšťa tanečnú živelnosť a po ouverture zaraďuje pomalú, široko plynúcu časť. Pravidelný pulz zabezpečuje basová linka continua. Nad ňou sa rozvíja spevná melódia prvých huslí, doplnená druhými husľami a violami. Krokový bas vytvára kontrast k širokej melodickej línii, tvorenej prelínaním sa jednotlivých hlasov. Pôsobí voľnejšie, akoby sa vznášala nad krovitosťou continua. Intímny charakter podporuje úsporná inštrumentácia. Hoci celá suita zahŕňa tri trúbky, tympany a dva hoboje, Air využíva iba sláčiky a continuo. Bez dychových a bicích nástrojov vyniká jemnosť i vnútorná bohatosť sláčikového zvuku. Výsledkom je vyvážené spojenie pohybu, pokoja, melanchólie a vyrovnanosti. Práve táto zvuková rovnováha vysvetľuje, prečo skladba pôsobí osobne a sústredene aj bez výraznejšej dramatickej gradácie.

Edvard Hagerup Grieg pomohol presadiť škandinávsku hudbu v európskom koncertnom repertoári. Počas štúdií v Lipsku často navštevoval Kodaň a spoznával tamojšie umelecké a historické prostredie. Zaujala ho aj osobnosť dánsko-nórskeho spisovateľa Ludviga Holberga, rodáka z Bergenue, ktorý tvoril v prvej polovici 18. storočia, v období dánsko-nórskej monarchie. Preslávil sa komédiami ovplyvnenými humanizmom, osvietenstvom a barokom, ako aj odbornými právnickými prácami. Považuje sa za zakladateľa modernej dánskej a nórskej literatúry. Pri príležitosti 200. výročia Holbergovho narodenia skomponoval Grieg Suitu z Holbergových čias. Podtitul „suita v starom štýle“ odkazuje na barokovú tanečnú formu. Jej Air má elegický charakter. Ťahavú melódiu sprevádza ostinátny pohyb oktáv s modulačne premenlivou harmóniou. Grieg prepája barokové frázovanie s romantickou melodickou spevnosťou a využíva gradácie, náhle zastavenia i pohyblivejšie úseky. Suitu pôvodne skomponoval pre klavír, neskôr ju sám upravil pre orchester. Orchestrálna verzia patrí spolu s Klavírnym koncertom a mol, scénickou hudbou Peer Gynt a Symfonickými a Nórskymi tancami k jeho jediným orchestrálnym dielam.

Pieseň Tmavomodrý svět vznikla v roku 1929 ako prvé spoločné blues Jaroslava Ježka, Jiřího Voskovca a Jana Wericha. Trojica ju vytvorila počas turné v Brne pre skeč Babylon a neskôr zaznela aj v revue Ostrov Dynamit. Voskovec spomínal na spoločné hľadanie tónov a slov, z ktorého vzniklo „najmodrejšie zo všetkých našich blues“. Podľa Werichových spomienok pieseň vznikala v náročnom období Osvobozeného divadla. Divadlo zápasilo s dlhmi, nevyhovujúcimi priestormi a odchodom časti orchestra. Ježek ako hudobný šéf počas turné komponoval, aranžoval, dirigoval a hral na klavíri. Keď trojica potrebovala rýchlo pripraviť blues, požiadal o prvý verš. Slovná hra s tmou a nevidením ho zaujala a stala sa podnetom pre melódiu i text. Pieseň tak spája hravosť, poetickosť a osobnú výpoveď. Jej bluesový základ pritom prirodzene prepája populárnu hudobnú formu s osobitou poetikou Osvobozeného divadla. Názov má autobiografický rozmer. Ježek mal od detstva vážne poškodený zrak. Na jedno oko nevidel a druhým vnímal len veľmi slabo. Po šarlachu mal aj problémy so sluchom. Napriek tomu získal hudobné vzdelanie, študoval kompozíciu a klavír a zaujímal sa o moderné smery i jazz. Tmavomodrá bola farbou, ktorú dokázal vnímať a stala sa súčasťou jeho osobného sveta. Modrá tak v Ježkovej tvorbe získala osobitný symbolický význam. Tmavomodrý svět presahuje pôvodný divadelný kontext. Voskovec a Werich doň vniesli slová, humor a javiskovú energiu, Ježek osobitý hudobný jazyk.

Keď Dmitrij Šostakovič v roku 1960 pricestoval do Drážďan, chcel komponovať hudbu k filmu Päť dní – päť nocí o osude umeleckých diel vo vojnou zničenom meste. Namiesto toho za tri dni vytvoril jedno zo svojich najznámejších diel, Sláčikové kvarteto č. 8 c mol, venované „obetiam fašizmu a vojny“. Neskôr sa stalo predlohou Komornej symfónie c mol op. 110a. Skladateľ v tom čase prežíval osobnú krízu. Pod politickým tlakom vstúpil do Komunistickej strany, čo preňho znamenalo konflikt medzi vlastným presvedčením a požiadavkami režimu. Kvarteto preto možno čítať ako reflexiu vojnových hrôz aj ako osobnú výpoveď o strachu, ponížení a dôsledkoch totality. V liste priateľovi Isaacovi Glikmanovi Šostakovič ironicky napísal, že ak by náhle zomrel, nikto by mu zrejme nevenoval skladbu, a tak sa rozhodol vytvoriť si ju sám. Základným motívom je tónový kryptogram D – Es – C – H, odvodený od skladateľovho mena. Objavuje sa hneď na začiatku a navracia počas celej skladby, čím prepája jednotlivé časti. Šostakovič cituje aj vlastné staršie diela. Prvú a Piatu symfóniu, Klavírne trio č. 2 a operu Lady Macbeth z Mcenského okresu. Citácie odkazujú na jeho umeleckú cestu a podporujú autobiografické čítanie kvarteta. V roku 1967 upravil violista a dirigent Rudolf Baršaj skladbu pre sláčikový orchester so súhlasom autora. Komorná symfónia c mol op. 110a rozširuje zvukové možnosti pôvodného kvarteta a zvýrazňuje jeho súdržnosť i dramatický účinok.

Piotr Iľjič Čajkovskij podobne ako dokázal brilantne vystavať rozsiahle, monumentálne diela, rovnako citlivo pristupoval aj k „obyčajným“ miniatúram. K najznámejším patrí Chanson triste, druhá z dvanástich skladieb cyklu Dvanásť klavírnych skladieb, op. 40. Vznikla v roku 1878, keď skladateľ v liste mecenáške Nadežde von Meck spomínal zámer skomponovať každé ráno novú skladbu. Cyklus vyšiel v roku 1879 a venoval ho bratovi Modestovi. Chanson triste (Smutná pieseň) je v tónine g mol, typickej a obľúbenej pre viacerých skladateľov snažiacich sa zdôrazniť smútočný charakter hudby. Pokojnosť, spevná melódia a prirodzené plynutie vytvárajú dojem piesne bez slov. Čajkovského melodická invencia premieňa úspornú klavírnu formu na sústredenú výpoveď. Smútok sa tu spája s jemnosťou a nostalgiou, vďaka čomu bez výrazných dramatických kontrastov vzniká obraz sladkobôľu, ponechávajúci priestor poslucháčovej interpretácii.

Valse triste Jeana Sibelia vznikla ako súčasť scénickej hudby k hre Kuolema („Smrť“) skladateľovho švagra Arvida Järnefelta. Pôvodnú časť Tempo di valse lente – Poco risoluto Sibelius v apríli 1904 upravil a uviedol samostatne pod názvom Valse triste. V Helsinkách mala úspech a postupne sa vzdialila pôvodnému divadelnému kontextu. Ten však objasňuje jej výraz. Syn bdie pri lôžku chorej matky, no premôže ho únava a zaspí. V izbe sa rozleje červenkasté svetlo a zaznie valčík. Matka vstane v dlhej bielej košeli pripomínajúcej plesové šaty a začne tancovať s neviditeľnými hosťami. Pridávajú sa k nej dvojice prízrakov, ktoré sa vyhýbajú jej pohľadu. Žene postupne ubúdajú sily a hudba sa upokojuje. Ešte raz privolá divokejší tanec. Potom sa ozve zaklopanie, prízraky zmiznú a na prahu stojí Smrť. Sibelius nezobrazuje jednotlivé udalosti doslovne. Buduje sled nálad, v ktorom sa pôvab valčíka postupne mení na znepokojivý a tiesnivý výraz. Tanec spájaný so spoločenskou eleganciou tu nadobúda význam pohybu na hranici života a smrti. Skladba sa začína výrazným rytmickým motívom a pokračuje sledom valčíkových epizód, prepojených návratmi ústrednej témy. Melanchólia postupne získava znepokojivejší charakter. Sibelius údajne považoval Valse triste za drobnú skladbu a vydavateľovi predal práva za nízku sumu. Jej neskorší úspech z nej napokon urobil jedno z diel najčastejšie spájaných s jeho menom.

Lotyšsko prešlo stáročiami nadvlády cudzích mocností, ktoré vyústili do sovietskej okupácie. Pēteris Vasks túto historickú skúsenosť pretavuje do hudby cez témy identity, spolupatričnosti a ľudskej dôstojnosti. Smútok a utrpenie sú východiskom na hľadanie krásy a nádeje. Dôležitá je aj schopnosť vyrovnať sa s historickými krivdami bez zatrpknutosti. Vasks sa narodil v Aizpute v rodine evanjelického farára. Vyštudoval hru na kontrabas a pôsobil v orchestrálnych i komorných súboroch. Interpretačná prax mu umožnila spoznať zvukové možnosti nástrojov a postupne sa orientovať na kompozíciu. Život v politických pomeroch obmedzujúcich slobodnú tvorbu a zápas Lotyšska o nezávislosť výrazne ovplyvnili jeho hudobný jazyk. Osobitné miesto v jeho tvorbe majú skladby pre sláčikový orchester. Vasks v nich z úsporných prostriedkov vytvára intenzívny zvukový priestor. Cantabile z roku 1979 predstavuje jednu z podôb tohto prístupu. Názov odkazuje na spevnosť a prirodzené plynutie. Skladba pôsobí ako sústredené rozjímanie, v ktorom sa pokoj prelína so skrytým napätím. Dlhé tóny sláčikov vytvárajú zvukový základ, nad ktorým sa postupne vrstvia ďalšie hlasy. Vasks využíva aj aleatoriku – v niektorých úsekoch ponecháva hráčom priestor na voľnejšie rozvíjanie partov. Vzniká tak dojem živej, neustále sa premieňajúcej zvukovej krajiny s takmer nadpozemským charakterom. Napriek okamihom rytmického vzrušenia zostáva v centre skladby túžba po harmónii. Vasks nezakrýva temné stránky skutočnosti, no zdôrazňuje schopnosť hudby sprítomniť krásu ako dôležitú súčasť každodenného života. Melanchólia tu vytvára priestor na premýšľanie, obnovu dôvery a nádej pokračovať.

GAVALOVÁ, Mária: Text ku koncertu 8. 11. 2026, in: Slovenská filharmónia, Sezóna 2026/2027, Slovenský komorný orchester, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026

Ohlasy v médiách

TASR. Koncert bez potlesku vytvára priestor na vnútorné zastavenie sa. In: TERAZ.sk [online]. 6. 11. 2026 [cit. 2026-11-12]. teraz.sk/slovensko/koncert-bez-potlesku-vytva…

Zažite koncert, na ktorom sa netlieska. In: PNky.sk [online]. 9. 11. 2026 [cit. 2026-11-12]. pnky.sk/kultura/zazite-koncert-na-ktorom-sa-n…

Ztišení, meditace a naděje: Slovenský komorní orchestr zve na Koncert bez potlesku. In: Opera Plus [online]. 7. 11. 2026 [cit. 2026-11-12]. ISSN 1805-0433. [po česky] operaplus.cz/ztiseni-meditace-a-nadeje-sloven…

Citácie sú podľa normy STN ISO 690 (metodika D. Katuščáka) – tlačidlom Kopírovať citáciu si ich prenesiete do schránky.

Záznam naposledy upravený:
Klepnite na Zdieľať, potom Pridať na plochu.

Otočte zariadenie

Aplikácia je optimalizovaná
pre zvislý displej