„V celom verejnom živote vyhráva hlúposť, arogancia a bezbrehé grobianstvo, ktoré sprevádzajú činnosť domácej idiotokracie. Kultúra sa nedá stavať bez osobností a bez úcty k osobnostiam minulosti…“ povedal Vladimír Godár v rozhovore pre časopis Slovo v roku 2004. Aj keď toto konštatovanie možno chápať ako univerzálne platné, v citovanom texte sa týkalo reflektovania významu Alexandra Moyzesa v slovenskej kultúre. Moyzes, u ktorého študoval Godárov pedagóg skladby Dezider Kardoš, patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenskej hudby 20. storočia. Stál pri zrode a profesionalizácii kľúčových domácich hudobných inštitúcií a telies, vrátane Slovenskej filharmónie, SĽUK-u, Slovenského rozhlasu, Konzervatória v Bratislave i VŠMU. Vo svojej tvorbe realizoval dobovú ideu slovenskej národnej hudby. Za ťažisko jeho kompozičného odkazu je považovaných 12 symfónií, ktoré v naštudovaní Ladislava Slováka prebralo do katalógu vydavateľstvo Naxos. „Moyzesove partitúry sú dokonalé nielen z remeselnej stránky, ale obsahujú aj univerzálne posolstvo, prístupné aj pre tých, ktorí nie sú vlastníkmi špecificky slovenských informácií,“ povedal o hudbe svojho učiteľa skladateľ a dirigent Peter Breiner. Život Alexandra Moyzesa však obsahuje aj kontroverzné kapitoly, patria medzi ne funkcie zastávané počas Slovenského štátu, angažovaná tvorba pre komunistický režim i marginalizovanie autorov pôsobiacich pred rokom 1918. „Cítili sme, akoby stál politicky na opačnej strane,“ povedal Moyzes napríklad o Alexandrovi Albrechtovi v rozhovoroch s Iljom Zeljenkom a v roku 1984 ľutoval, že generácia tohto umelca nedostala v slovenskom hudobnom živote väčší priestor. Na druhej strane Moyzes ako jeden z mála umelcov otvorene vystúpil proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, čo mu prinieslo komplikácie v profesionálnom živote a hodnotenie, že ako „bezpartajník a zložitá, individualistická povaha nestačí na zvýšené politické úlohy súvisiace s dovŕšením konsolidačného procesu“. Partita na poctu Majstra Pavla z Levoče, op. 67 (1969, rev. 1970) vznikala v blízkosti skladateľovej Ôsmej symfónie – diela, ktoré sa aj pre Moyzesov verejný postoj k okupácii dostalo na index. Symfónia zaznela v premiére až v roku 2004, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu dirigoval Peter Breiner. Moyzesovu Partitu s Ôsmou („21. 8. 1968“) a Deviatou symfóniou (1971) spája oslabenie väzieb na folklór, muzikológ Ľubomír Chalupka tiež v súvislosti s kompozíciami z tohto obdobia skladateľovej tvorby zmieňuje klasicizujúcu disciplínu, cit pre kontrasty, koncíznosť a variačnú prepracovanosť hudobných myšlienok. Premiéra diela vo forme päťčasťovej suity sa uskutočnila 23. 9. 1970, Štátnu filharmóniu Košice dirigoval Bystrík Režucha. Kompozícia, osobitá syntéza Moyzesovho skladateľského jazyka s prvkami neoštýlovosti, bola ocenená v súťaži vypísanej Ministerstvom kultúry SSR pri príležitosti 25. výročia oslobodenia Československa Sovietskou armádou. Predsedom poroty pre symfonické a kantátové diela bol Ján Cikker. Prvá cena nebola v tejto kategórii udelená, druhú si rozdelili národný umelec Alexander Moyzes (za Partitu) a zaslúžilý umelec Andrej Očenáš za javiskovú symfóniu Román o ruži. Účasť v súťaži bola pravdepodobne formou pokánia, ktoré musel skladateľ po svojom občianskom „zlyhaní“ absolvovať. Skladba začína Intradou pre plechové dychové nástroje a tympany. Po nej nasleduje introspektívne ladená Meditácia so sólami huslí určená sláčikovým nástrojom. Sláčiky strieda zvuk drevených dychových nástrojov v úvode časti Chorál a malá fúga, niektoré pasáže tejto časti pripomenú šostakovičovský symfonizmus. Harmonicky najoriginálnejšou časťou je štylizovaná Sarabanda s reminiscenčnými motívmi z Intrady. Cyklus uzatvára Veľký chorál a fúga, ukážka skladateľovho kompozično-technického majstrovstva. Partita vyšla v roku 1979 spolu s Flautovým koncertom a Hudbou žene vo vydavateľstve OPUS na LP v nahrávke Slovenskej filharmónie s dirigentom Ladislavom Slovákom.
„Albrecht bol revolucionárom medzi malomeštiakmi, skeptikom v chráme, liberálom v diktatúre, internacionalistom v nacionalizme. […] Jeho návrat a znovuprijatie bez výhrad prišli až v čase, ktorý už pre neho nebol prítomnosťou…“ napísal o svojom otcovi muzikológ, pedagóg a violista Ján Albrecht, mentor a priateľ Vladimíra Godára i Petra Breinera.
Skladateľské dielo Alexandra Albrechta nemalo na Slovensku až do 30. rokov 20. storočia rozsahom ani kvalitou porovnateľnú paralelu. Albrecht patril spolu s Fricom Kafendom v tom čase k najrozhľadenejším a z hľadiska kompozičnej techniky aj najdisponovanejším autorom. Počas gymnaziálnych štúdií v dnešnej Bratislave sa Albrecht spriatelil so staršími žiakmi školy, neskôr významnými maďarskými skladateľmi Ernőm Dohnányim a Bélom Bartókom, u ktorého v Budapešti neskôr študoval hru na klavíri. Po doplnení vzdelania v organovej hre vo Viedni bol od roku 1908 organistom v Dóme sv. Martina a učiteľom na Mestskej hudobnej škole. Ako dirigent sa od začiatku 20. rokov výrazne zapísal do dejín Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein zu St. Martin). Orchester a zbor zložené z dobrovoľníkov zohrali pod jeho vedením dôležitú úlohu v kultúrnom živote, kde sa len postupne formovali profesionálne hudobné telesá (Slovenská filharmónia vznikla v roku 1949, Orchester Radiojournalu vznikol v roku 1929). Spolok zanikol v roku 1952, no kontakt s Albrechtom ovplyvnil aj Ľudovíta Rajtera, Ivana Paríka alebo Ladislava Kupkoviča. Alexander Albrecht sa dobre orientoval v hudobnej minulosti, poznal tiež aktuálny európsky vývoj (impresionizmus, expresionizmus, dodekafónia) a jeho hudobná reč prekročila hranice neskororomantického štýlu smerom k moderne. Tri básne z cyklu Das Marienleben na poéziu Rainera Mariu Rilkeho z roku 1928 patria medzi jeho vrcholné diela. V súdobej domácej tvorbe nemá toto dielo pendant, do záveru 20. rokov sa slovenskí skladatelia venovali najmä komornej hudbe a malým formám, prvou modernou symfonickou skladbou sa stala až Moyzesova Symfónia č. 1 D dur (1929). K Rilkeho zbierke Život Márie, ktorá zaujala aj Paula Hindemitha, priviedol Albrechta švagor Richard Messer. „Pamätám si na to, že hudobné myšlienky sa mi zjavili v úplne hotovej podobe v presne vyhranenom inštrumentačnom rúchu,“ spomínal neskôr na vznik diela, „apoteózy ženského života, ženského osudu“, ktoré patrilo medzi jeho najobľúbenejšie. „Priťahovala ma nesmierna poetickosť textu, čarovná mysterióznosť a pestré spektrum jemných nálad. Hudba sa miestami vystupňuje k vášnivým vrcholom a doznieva zasnene,“ napísal o inšpirácii. Kompozícia, vykresľujúca narodenie (Narodenie Márie), život a drámu ženy, ktorá oplače smrť vlastného syna (Pietà) a na konci života čaká, že ho opäť stretne (O smrti Márie), využíva v prvej a tretej časti zbor, kým v druhej časti je text zverený sólovému sopránu. Na partitúre skladateľ pracoval v roku 1928 v Semmeringu, premiéra sa uskutočnila 24. 11. 1929 v bratislavskej Redute, dirigoval autor. Sólový part spievala Vlasta Posltová, účinkovali spojené orchestre a zbory bratislavských spolkov a SND. Dejinné okolnosti, zakotvenie v tradícii nemeckej hudby a multinacionálnom prostredí „starého sveta“, autokritickosť a len minimálne prenikanie dobou, neskôr ideológiou vyžadovaného folklórneho idiómu do hudobného jazyka spôsobili, že Albrechtov umelecký potenciál nebol v slovenskej hudbe úplne využitý. „Výber sujetu, hudobné spracovanie i celkové vyznenie diela oprávňujú ku konštatovaniu, že Albrechtove Tri básne z Rilkeho cyklu Život Márie sú ťažiskovou domácou kompozíciou z prvej polovice 20. storočia. Skladba sa však od čias svojej premiéry stretávala len s kontroverznými prijatiami, ktoré na jednej strane vyzdvihovali autora ako umelca, na druhej strane spochybňovali jeho nacionalitu či spoločenské postavenie. Následná ateizácia nášho kultúrneho života po 2. svetovej vojne masívne prispela k nášmu zabudnutiu na tento náš – podľa mňa – najvýznamnejší umelecký počin v oblasti hudby spred vypuknutia druhej svetovej vojny. Ženský údel, ktorý je sujetom tohto umeleckého diela a ktorý ako ťažisko diela vyzdvihol aj samotný autor, však musel ostať zabudnutý, keďže výzor 20. storočia určovali muži,“ napísal v sprievodnom texte ku kritickej edícii diela Vladimír Godár.
Dezider Kardoš, rodák z Nadlíc, začal študovať kompozíciu ako jeden z prvých žiakov Alexandra Moyzesa na Hudobno-dramatickej akadémii a po jej absolvovaní vyštudoval Novákovu Majstrovskú školu na Konzervatóriu v Prahe. Zakladal hudobné oddelenie rozhlasu v Prešove, po vojne pôsobil v rozhlase v Košiciach a po nástupe komunistického režimu sa v Bratislave stal riaditeľom Slovenskej filharmónie (1952 – 1954) i predsedom Zväzu slovenských skladateľov (1955 – 1963). Od roku 1961 vyučoval skladbu na VŠMU, kde pôsobil až do roku 1984 – v čase Pražskej jari sa stal profesorom a v období normalizácie vedúcim katedry. „Mnohí vyčíňali, zvlášť dobre mám v pamäti niektoré scény z môjho života, kde vystupovali v menších, ale dôležitých úlohách napríklad Kardoš a Očenáš. To boli špecialisti na špinavú prácu, ale aj takí elegantní páni ako Suchoň, Cikker a Ferenczy sa v istých situáciách nezachovali práve vzorne,“ spomínal na atmosféru v slovenskej hudbe skladateľ Ladislav Kupkovič, ktorý v roku 1969 emigroval do Nemecka. Kritický pohľad na mocenské praktiky v slovenskej hudbe zdieľal s ďalšími predstaviteľmi silnej skladateľskej generácie avantgardy 60. rokov. Podľa Vladimíra Godára bol Dezider Kardoš v čase jeho štúdií už iný. V článku z roku 2004 v časopise Slovo spomína: „Jedno z prvých fascinujúcich stretnutí s novou hudbou pre mňa znamenala premiéra Koncertu pre klavír a orchester op. 40 Dezidera Kardoša v neuveriteľnej interpretácii Rudolfa Macudzińského. Kardošov Koncert v kaleidoskopických skratkách obsiahol svet agresívnej rytmiky i meditatívnej spevnosti, aký som vtedy začínal obdivovať v diele Bélu Bartóka. Keď som o päť rokov neskôr chcel ísť študovať kompozíciu na bratislavskú VŠMU, skladbu tu vyučovali traja majstri, národní umelci – Alexander Moyzes, Ján Cikker a Dezider Kardoš. […] Najmenšie obavy som mal z Kardoša – jeho hudba mi bola v mnohom blízka a pestrosť jeho absolventov svedčila o miere tolerancie voči osobnostiam študujúcich. Bolo to však za čias normalizácie a s Kardošovým menom bol spojený istý negatívny znak – ak sa o ňom hovorilo, tak len málokedy sa nespomenulo, že bol čelným skladateľským funkcionárom v povestných päťdesiatych rokoch a že bol členom strany. […] Moje 'politické' obavy sa nepotvrdili. Kardoš bol vtedy už z politických peripetií unavený a za päť rokov nepovedal azda ani jedinú vetu, ktorá by sa týkala niečoho iného, ako popísaného papiera, nad ktorým sme sedeli. Chcel ma zasvätiť do tajov kompozičného majstrovstva, iná cesta k hudbe ho nezaujímala.“ Kardošova Hrdinská balada pre sláčikový orchester, op. 32, vznikla v roku 1959. Rapsodická kompozícia je venovaná „neznámym hrdinom Slovenského národného povstania“ a spadá do obdobia, keď 44-ročný skladateľ pre svoj hudobný jazyk objavil nové inšpiračné zdroje vo východoslovenskom folklóre a Bartókovej tvorbe. Skladba vznikla na sklonku dekády, ktorú Ilja Zeljenka považoval pre slovenské umenie za jednu z najťažších: „Za najhoršie pokladám obdobie od päťdesiateho do šesťdesiateho a od sedemdesiateho do osemdesiateho roku. To prvé sa prejavovalo priam idiotskou cenzúrou, keď aj najmenší náznak smútku alebo melanchólie indikoval autora ako nositeľa protištátnych úmyslov. Platilo to aj o hudbe, ktorá mala byť podľa Ždanova jasná, jednoduchá (rozumej primitívna), ľahko zapamätateľná, a najmä optimistická!“ Hoci dedikácia implikujúca programovosť, doba vzniku a formový oblúk „per aspera ad astra“ by mohli budiť dojem, že ide o jedno z dobových angažovaných diel, hudobný jazyk a vyznenie skladby nemožno jednoducho stotožniť s požiadavkami socialistického realizmu. Bartókovský konštruktivizmus sa „nezmestil do socrealistického koryta“, ako píše Godár a skladateľ sa nevyhol ani obvineniam z formalizmu. Zvukovosť a expresia diela voľne pripomínajú Bartókovu Hudbu pre strunové nástroje, bicie a čelestu (1936), Divertimento (1939) alebo Honeggerovu Druhú symfóniu (1940 – 1941) – diela poznačené ťaživou atmosférou predvojnových a vojnových rokov. Premiéra Hrdinskej balady sa uskutočnila 29. 10. 1959, Slovenskú filharmóniu dirigoval Ľudovít Rajter. Kým muzikológ Peter Faltin v recenzii pre Slovenskú hudbu ocenil sonoristickú stránku a koncentrovanosť diela, pražská tlač po tamojšom uvedení kritizovala jeho pochmúrne vyznenie.
Skladateľ, muzikológ a editor Vladimír Godár sa narodil 16. 3. 1956 v Bratislave. Na Konzervatóriu v Bratislave študoval skladbu u Juraja Pospíšila a klavír u Márie Masarikovej, v rokoch 1971 – 1975 sa ako hráč continua zúčastňoval domáceho muzicírovania u Jána Albrechta a v rokoch 1975 – 1980 študoval skladbu u Dezidera Kardoša na VŠMU. Od roku 1979 pracoval ako redaktor vydavateľstva OPUS, v roku 1988 prešiel na Ústav hudobnej vedy SAV, kde získal titul kandidáta vied (Battaglia a mimesis). Spoluzakladal viaceré inštitúcie (Scriptorium musicum, Národné hudobné centrum, časopis Slovenská hudba). V Hudobnom centre inicioval vydávanie Súborného diela Jána Levoslava Bellu a ďalších notových a knižných edícií. Vyučoval na Filozofickej fakulte UK, VŠMU a Akadémii umení v Banskej Bystrici, pôsobil ako sídelný skladateľ Slovenskej filharmónie a predseda výboru Bratislavských hudobných slávností. V roku 2009 založil občianske združenie Albrechtina, ktoré v cykle (Ne)známa hudba oživuje zabudnutú a obchádzanú hudbu, najmä slovenských skladateľov. Je autorom viacerých muzikologických kníh (o. i. Kacírske quodlibety, Luk a lýra, Rozhovory a úvahy) a množstva článkov o hudbe. Skomponoval viaceré kľúčové opusy slovenskej hudby 20. storočia (Ricercar, Concerto grosso, Partita, Talizman, Sonáta na pamäť Viktora Šklovského pre violončelo a klavír, Tombeau de Bartók a i.), známy je aj úspešnou spoluprácou s režisérom Martinom Šulíkom. Za hudbu k filmu Krajinka získal v roku 2001 v Belgicku Georges Delerue Award. Godárova hudba k filmom Návrat idiota (režisér S. Gedeon) a Slnečný štát (režisér M. Šulík) získala ocenenie Český lev. Nahrávka Mater (Pavian Records, 2006) so speváčkou Ivou Bittovou, dirigentom Marekom Štrynclom a súborom Solamente naturali, ktorú prevzalo do katalógu vydavateľstvo ECM, vzbudila mimoriadny ohlas v zahraničí. Godár patrí spolu s Petrom Breinerom (1957) a Martinom Burlasom (1955) ku generácii tvorcov, ktorá začiatkom 80. rokov 20. storočia vo svojich dielach odmietla tradičnú líniu slovenského hudobného umenia a prehodnotila aj myšlienkové a estetické východiská tzv. Novej hudby. Osobitá hudobná poetika skladateľa vznikala ako výsledok normalizačného dusna 70. rokov, straty viery v imperatív permanentnej inovácie akcentovaný avantgardou, rokov strávených nad partitúrami a s hudbou starých majstrov v blízkosti Jána Albrechta i inšpirácie dielom velikánov 20. storočia (o. i. Bartóka a Lutosławského). V Godárových skladbách sa odrážajú tiež hlboké znalosti histórie, literatúry, estetiky a filozofie. Sám skladateľ o svojej hudbe často hovorí ako o dialógu s tradíciou. V kontexte európskej hudby však Godárove skladby neviedli len dialóg s minulosťou, ale súčasne s tvorivými aktivitami jeho duchovných súputníkov Alfreda Schnittkeho, Arva Pärta alebo Giju Kančeliho. Jeho diela obsahujú časté odkazy na hudobnú minulosť, ktoré môžu predstavovať priame využitie historických formových konceptov (ricercar, concerto grosso, partita) i použitie citácií, reminiscencií, alúzií a symbolov (tzv. hudba v hudbe). Minulosť je následne konfrontovaná s vyjadrovacími prostriedkami súčasnej hudby. Hudobný dialóg tak vzniká na spojnici minulého a súčasného (polyštylistika), ako výsledok poznania, že len tá hudba má budúcnosť, ktorá má aj minulosť. Intenzívne zážitky z Godárovej hudby, opisované ako sugestívnosť, meditatívnosť alebo koncentrovaný výraz, sú výsledkom vzácnej symbiózy konštrukčnej, emocionálnej a významovej roviny jeho diel. Tieto kvality sú prítomné aj v Partite pre 54 sláčikových nástrojov, čembalo, tympany a trubicové zvony (1983), o ktorej pri príležitosti premiéry 5. 4. 1984 orchestrom Slovenskej filharmónie pod taktovkou Bystríka Režuchu napísal: „Každý ľudský výtvor je priesečníkom odkazu minulosti, intencie súčasnosti a orientácie na budúcnosť. Východiskovým zámerom kompozície mojej Partity bolo znovunastolenie problému vzťahu súčasnosti k minulosti. Spor s tradíciou nie je náhodný. Som presvedčený, že len opakovaná reflexia nad ľudskou minulosťou môže priniesť riešenie problémov súčasnosti, len skutočné a dôsledné vyrovnanie sa s dedičstvom tradície môže vytvoriť pevný bod pre formuláciu novej objavnej myšlienky. Minulosť si nosí každý človek sám v sebe, ale len reflektovaná spomienka môže vyvolať túžbu po čine prinášajúcom dynamiku novosti. Tradícia pôsobí ako kolektívna pamäť a ako individuálna ľudská pamäť má v živom systéme kultúry regulujúcu funkciu spätnej väzby. V individuálne-psychologickom, sociologickom i umeleckom zápase o rekonštrukciu ľudského priestoru je spor s minulosťou intencionálne vždy bojom o ľudskú budúcnosť.“
ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 7. 11. 2026, in: Slovenská filharmónia, Sezóna 2026/2027, Mimoriadne koncerty, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026