Preskočiť na obsah
Časť - z - 0:00 / 0:00
◁◁ 5s
5s ▷▷
Koncert k Roku slovenskej hudby
So 7. novembra 2026 | KSSF

Koncert k Roku slovenskej hudby

So 7. novembra 2026 o 19:00 | KSSF | M1 | | | | [zverejnené 2026-11-12]

Koncert k Roku slovenskej hudby

Uvedenie Godárovej Partity pre 54 sláčikových nástrojov, čembalo, tympany a trubicové zvony z roku 1983 je ďalším príspevkom Slovenskej filharmónie k oslave tohtoročného jubilea nášho najvýznamnejšieho žijúceho hudobného tvorcu. Toto hlboké a štrukturálne komplexné dielo, prepájajúce tradičné barokové formové princípy s moderným hudobným jazykom, patrí k pilierom slovenskej orchestrálnej tvorby neskorého 20. storočia a v roku 1989 vyšlo aj na ikonickej nahrávke vydavateľstva OPUS v interpretácii nášho telesa. Vokálno-inštrumentálne Tri básne z Rilkeho Života Márie (Marienleben) skladateľa Alexandra Albrechta (1885 – 1958), významného bratislavského rodáka a poprednej osobnosti medzivojnovej hudobnej kultúry na Slovensku, vznikli v roku 1928 na básne z rovnomennej zbierky Rainera Mariu Rilkeho, rakúskeho literárneho symbolistu. Hrdinská balada pre sláčikový orchester, op. 32 Dezidera Kardoša (1914 – 1991), tematicky reflektujúca Slovenské národné povstanie, patrí do zlatého fondu diel predstaviteľov slovenskej hudobnej moderny. Koncert k Roku slovenskej hudby zavŕši Partita na poctu Majstra Pavla z Levoče, op. 67 Alexandra Moyzesa z roku 1969. Skladba vyjadruje hlboké vyznanie úcty k slovenskej histórii a kultúrnemu dedičstvu, pričom odkazuje na genialitu neskorogotického rezbára Majstra Pavla z Levoče. Príťažlivosť koncertu zvyšuje aj skutočnosť, že za dirigentským pultom nášho orchestra bude stáť Peter Breiner, ďalšia výrazná osobnosť domáceho kultúrneho života.

Peter Breiner dirigent
Eduard Kostelník zbormajster

Skladatelia (upravovatelia): Alexander Albrecht (1885–1958), Vladimír Godár (*1956), Dezider Kardoš (1914–1991), Alexander Moyzes (1906–1984), Rainer Maria Rilke [básnik] (1875–1926)

Mariana Sajko

Mariana Sajko vyštudovala operný spev na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave (Mária Repková), v rokoch 2005-2010 pokračovala v štúdiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (Vlasta Hudecová, Zlatica Livorová). Vzdelanie si doplnila operetnou špecializáciou na Konzervatóriu v Bratislave (Dagmar Livorová). Absolvovala majstrovské kurzy Petra Dvorského v Piešťanoch. Zúčastnila sa Medzinárodnej speváckej súťaže Imricha Godina vo Vrábľoch, kde získala čestné uznanie a cenu za najlepšiu interpretáciu skladby 20. storočia. Na rešpektovanej speváckej súťaži International Hans Gabor Belvedere Singing Competition Wien postúpila do semifinále. Je úspešnou koncertnou speváčkou, účinkovala na festivaloch Piešťanské organové dni, Musica Sacra Levoča, Nitrianska hudobná jeseň, Zámocké hry zvolenské a Medzinárodný hudobný festival Petra Dvorského v Jaroměřiciach. Účinkovala v cykle vokálnych koncertov Momento musicale v Slovenskej národnej galérii. Za sebou má tiež rad vystúpení s viacerými špičkovými orchestrami (Slovenská filharmónia, Štátny komorný orchester Žilina, Cappella Istropolitana, Orchester Opery SND, Orchester Štátnej opery Banská Bystrica, Metropolitný orchester Bratislava) a významnými dirigentmi (Leoš Svárovský, Oliver Dohnányi, Rastislav Štúr, Karol Kevický, Martin Leginus, Kevin Rhodes). Venuje sa tiež nahrávaniu: obnovená premiéra duchovných árií zabudnutého kremnického skladateľa A. Aschnera a premiéry súčasných sakrálnych skladieb R. Dubovského, P. Grolla a P. Hochela. Už počas vysokoškolských štúdií účinkovala ako Serpina v opere G. B. Pergolesiho La serva padrona a ako Popelka vo Veselohre na moste B. Martinů. Od roku 2012 pôsobila ako hosťujúca sólistka viacerých divadiel: Opery Slovenského národného divadla, Štátnej opery v Banskej Bystrici, Štátneho divadla v Košiciach, Opery Národného divadla v Brne, Divadla F. X. Šaldu v Liberci a Slezského divadla v Opave. Predstavila sa v pestrom opernom repertoári: G. F. Händel: Alcina (Morgana), W. A. Mozart: Únos zo Serailu (Konstanze), Così fan tutte (Fiordiligi), Don Giovanni (Donna Anna) a Čarovná flauta (Kráľovná noci), G. Rossini: Barbier zo Sevilly (Rosina) a Otello (Desdemona), G. Donizetti: Nápoj lásky (Adina) a Maria di Rohan (Maria), G. Verdi: Rigoletto (Gilda) a La traviata (Violetta), J. Strauss ml.: Cigánsky barón (Arsena) a Netopier (Rosalinda), J. Offenbach: Orfeus v podsvetí (Diane), G. Puccini: Gianni Schicchi (Nella), R. Strauss: Ariadna na Naxe (Zerbinetta). V sezóne 2015/2016 bola za naštudovanie Morgany (Alcina) a Kráľovnej noci (Čarovná flauta) domácimi opernými kritikmi nominovaná na ocenenie „Najlepší ženský výkon“. Je trojnásobnou držiteľkou Ceny literárneho fondu za najlepšie stvárnenú opernú postavu sezóny: Morgana (Alcina, 2016), Donna Anna (Don Giovanni, 2018) a Desdemona (Otello, 2019). Od roku 2021 je sólistkou Opery Slovenského národného divadla v Bratislave, kde si svoj repertoár rozšírila o Micaelu (G. Bizet: Carmen) a Kňažku (G. Verdi: Aida). V SND vystúpila tiež v projekte Bratislavského chlapčenského zboru Príbeh hudby – tajomstvá ľudského hlasu, na dvoch ročníkoch koncertu Letné Gala SND a na otváracom koncerte sezóny 2022/2023 Edita Gruberová Tribute. S úspechom sa predstavila aj v titulnej úlohe opery G. Donizettiho Maria Stuarda a na sólovom komornom koncerte Schumann & Schumann s piesňami Clary Schumannovej.

Peter Breiner

Peter Breiner je medzinárodne uznávaný dirigent, klavirista, skladateľ a aranžér. Dirigoval, často zároveň aj ako klavirista, Royal Philharmonic Orchestra, Bournemouthský, Novozélandský, Jeruzalemský. Moskovský, Queenslandský symfonický orchester, Symfonický orchester Westdeutscher Rundfunk, Maďarský štátny rozhlasový orchester, Nicolaus Esterházy Orchestra Budapest, Symfonický orchester Poľského rozhlasu a televízie, Ukrajinský štátny symfonický orchester, Slovenskú filharmóniu, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Cappellu Istropolitanu, Orchestre National de Lille, Hongkonskú filharmóniu ako aj mnohé ďalšie orchestre. Patrí medzi najnahrávanejších hudobníkov na svete. Na svojom konte má približne 290 vydaných CD, milióny predaných albumov a rozsiahlu poslucháčsku základňu na streamovacích platformách. Jeho aranžmány štátnych hymien všetkých zúčastnených krajín sa používali počas olympijských hier v Aténach v roku 2004 a bez jeho súhlasu i v Pekingu v roku 2008. V roku 2011 nahral aj vlastné aranžmány hymien krajín zúčastňujúcich sa na Majstrovstvách sveta v ragby. Nový CD komplet desiatich platní s názvom National Anthems of the World – 2013 Edition pripravil v súvislosti s olympijskými hrami v Londýne v roku 2012. Medzi jeho najúspešnejšie a najuznávanejšie nahrávky patria albumy Beatles Go Baroque, ktorého sa na celom svete predalo viac než štvrť milióna CD a Elvis Goes Baroque. Oba sú súčasťou jeho komerčne úspešnej série barokových aranžmánov, do ktorej patria aj albumy Christmas Goes Baroque 1 a Christmas Goes Baroque 2. Pokračovanie Beatles Go Baroque 2 nahral v decembri 2018 s poprednými medzinárodnými sólistami. Pre vydavateľstvo Naxos nahral vlastné aranžmány diel Modesta Petroviča Musorgského Obrázky z výstavy, Piesne a tance smrti a Detská izba, ako aj Čajkovského operné suity z opier Vojvodca a Piková dáma. Tieto nahrávky s Novozélandským symfonickým orchestrom, ktorý Breiner zároveň dirigoval, sa stali námetom filmového dokumentu s názvom Bask. Veľkolepý transmediálny projekt Slovak Dances, Nasty and Nice, ktorý spája zvukovú nahrávku, interaktívne videá a platformy na zapájanie publika, mal živú premiéru v júli 2013. Dielo vychádza zo stominútovej orchestrálnej suity tancov, ktorú Slovenská filharmónia nahrala pod skladateľovým vedením v septembri 2018. Album vyšiel vo vydavateľstve Naxos v septembri 2020. V decembri 2016 zaznelo dielo v Carnegie Hall v New Yorku a SND ho uvádzalo ako balet počas troch sezón. Počas dvoch sezón dirigoval v SND aj Prokofievov balet Romeo a Júlia. Pri príležitosti stého výročia svojho vzniku v roku 2021 si divadlo objednalo celovečerný balet podľa románu Michaila Bulgakova Majster a Margaréta. Symfonická suita z tohto baletu s názvom Devil in Moscow mala premiéru pod autorovým vedením v novembri 2024. V roku 2020 Peter v spolupráci s Kráľovskou filharmóniou začal nahrávať a vydávať viacdielny albumový projekt Calm Romantic Piano. Posledný, tretí diel s podtitulom Mornings, Evenings and Late Nights vyšiel v septembri 2022. Ďalší viacdielny projekt s názvom Greatest Melodies sa začal koncom roka 2022 albumom venovaným Antonínovi Dvořákovi. Projekt si získal výraznú popularitu na streamovacích platformách a do júla 2026 dosiahol 37 miliónov prehratí na Spotify. V auguste 2025 vyšli ďalšie dva albumy, venované Mozartovi a Čajkovskému. Spolupráca Petra Breinera s britským vydavateľstvom Orchid Classics/Blue Cloud sa začala v auguste 2024 vydaním ďalšieho sólového klavírneho albumu Aria. V septembri 2025 naň nadviazal album Three Colours, ktorý obsahuje jeho 31 pôvodných klavírnych prelúdií. V apríli 2026 Peter vydal album Angry Piano Music for Desperate Times, kolekciu súčasnej klavírnej hudby s výrazným politickým podtextom, ktorý vyšiel v americkom nezávislom vydavateľstve The Audiophile Society. Breinerovu hudbu, či už pôvodné skladby alebo aranžmány, využili desiatky choreografov v renomovaných baletných súboroch vrátane American Ballet Theatre, Houston Ballet, Kráľovského baletu v Londýne, Ballet Jörgen v Kanade, Queensland Ballet, Ballet am Rhein a mnohých ďalších. Širokej medzinárodnej distribúcii a sledovanosti sa tešili aj filmy, ku ktorým skomponoval hudbu. Patria medzi ne Anne of Green Gables, The Piano Man's Daughter podľa románu Timothyho Findleyho, ktorého producentkou bola Whoopi Goldbergová, a The Magic Flute. Jeho hudba sa opakovane objavovala aj v populárnych televíznych reláciách a filmoch vrátane kanadského seriálu CBC Wind at My Back a amerického televízneho filmu CBS Seasons of Love. Hru na klavíri začal študovať už v ranom detstve v roku 1961. Jeho mimoriadny talent mu umožnil nastúpiť na konzervatórium v Košiciach už v roku 1971, kde študoval hru na klavíri u Ľ. Kojanovej, kompozíciu u J. Podprockého, ako aj dirigovanie a bicie nástroje. V rokoch 1975 – 1981 študoval kompozíciu na VŠMU v Bratislave u A. Moyzesa. V roku 2018 udelil Petrovi Breinerovi prezident Slovenskej republiky najvyššie štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra. Peter Breiner žil v rokoch 1992 – 2007 v kanadskom Toronte, potom sa presťahoval do New Yorku a v júli 2020 do Londýna vo Veľkej Británii, kde žije so svojou širšou rodinou, v ktorej sú zastúpené tri generácie Breinerovcov.

Eduard Kostelník

Eduard Kostelník je slovenský zbormajster, dirigent a korepetítor pochádzajúci z Levoče. Študoval hru na organe a dirigovanie na Konzervatóriu v Košiciach, následne absolvoval bakalárske štúdium v odbore zborové dirigovanie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde študoval pod vedením Blanky Juhaňákovej. Počas štúdia pôsobil ako korepetítor a pedagóg klavírnej hry na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave a zároveň ako zbormajster detského zboru Canens. Od roku 2021 študoval orchestrálne dirigovanie na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne pod pedagogickým vedením Jakuba Kleckera, Ondreja Olosa a Dávida Šveca. V rámci pôsobenia v Komornej opere JAMU spolupracoval na inscenáciách diel Dialógy karmelitánok (F. Poulenc), Dve vdovy (B. Smetana), Kalvária (M. Brothánková), V studni (V. Blodek), Oliver (K. Szimeczková) a Korunovácia Poppey (C. Monteverdi). V rámci operných skúsenosí pôsobil aj ako asistent dirigentov Tomáša Hanusa pri naštudovaní opery Dalibor (B. Smetana) a Ondreja Olosa pri naštudovaní opery Falstaff (G. Verdi) v Národnom divadle Brno. V rámci štúdia sa dirigentsky predstavil s Moravskou filharmóniou Olomouc (2023, 2024, 2025) a Prague Philharmonia (2023). V novembri 2024 participoval na projekte JA–HA–MU v spolupráci s Akadémiou múzických umení v Prahe, v rámci ktorého premiérovo uviedol nové diela študentov kompozície. Od roku 2022 vedie miešaný zbor Choirchestra Brno, s ktorým dosiahol úspechy na medzinárodných súťažiach. Na festivale Mundi Cantat Olomouc získal v roku 2023 strieborné pásmo a v roku 2024 zbor zvíťazil vo svojej kategórii. Na súťaži Slovakia Cantat Bratislava v roku 2025 získal zlaté pásmo. V rokoch 2025–2026 pôsobil ako hlavný zbormajster brnianskeho zboru Ars Brunensis, s ktorým naštudoval okrem iného dielo Stabat mater (Pergolesi) a rovnomenné dielo Stabat mater od Carla Jenkinsa, ktoré bolo uvedené v spolupráci s Filharmóniou Zlín. Od augusta 2026 zastáva funkciu druhého zbormajstra Českého filharmonického zboru Brno. S týmto telesom sa podieľal na naštudovaní Wagnerovho Lohengrina pre Osterfestspiele v Baden-Badene, Verdiho opier Otello a Macbeth pre Opernfestspiele Heidenheim a Stravinského Svadby pre Svätováclavský hudobný festival v Ostrave.

Slovenská filharmónia

Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. V rokoch 2020 – 2025 bol šéfdirigentom Daniel Raiskin. Od sezóny 2025/2026 pôsobia ako stáli hosťujúci dirigenti Daniel Raiskin a Ondrej Olos. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, O. Danon, M. Rossi, N. Järvi, K. Kobayashi, J. Svetlanov, M. Jansons, Ch. von Dohnányi, D. Kitajenko, O. Suitner, J. Conlon, V. Gergiev, A. Rahbari, F. Luisi, Sir Y. Menuhin, P. Schreier, V. Fedosejev, R. Weikert, M. Caridis, P. Steinberg, P. Keuschnig, T. Hanus, J. Hrůša, J. Valčuha, T. Netopil, I. Marin, P. Baleff, G. Pehlivanian, J. Märkl, I. Volkov, W. Marshall, E. G. Jensen, A. Buribayev a mnohí ďalší, ale i skladateľov – interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian. Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch, či na prestížnych pódiách ako Liederhalle Stuttgart a Kolínska filharmónia a koncertovala v Záhrebe, Maribore, vo Viedni i na Festivale Krumlov s Maximom Vengerovom. V uplynulej sezóne orchester vystúpil v rámci abonentného cyklu vo Festspielhause v Salzburgu a absolvoval zahraničné turné v Španielsku a Japonsku. Okrem zahraničných pódií pravidelne koncertuje na domácich renomovaných festivaloch ako Bratislavské hudobné slávnosti, Košická hudobná jar či festival Allegretto Žilina. V sezóne 2026/2027 orchester pokračuje v nahrávaní symfónií F. Schmidta so stálym hosťujúcim dirigentom D. Rai- skinom. Slovenská filharmónia v tejto sezóne prijala pozvanie na koncerty v rámci festivalov v Jihlave, Kroměříži a taktiež na spoluprácu s Pražským filharmonickým zborom na vianočné koncerty v Prahe a spoločne so Slovenským filharmonickým zborom sa tiež predstaví na festivale Neuberger Kulturtage v Rakúsku.

Slovenský filharmonický zbor

Slovenský filharmonický zbor je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu a prvé roky ho viedol jeho iniciátor a zakladateľ, dirigent L. Slovák. V roku 1957 bol SFZ začlenený do zväzku telies Slovenskej filharmónie. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Baxa, P. Procházka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková a J. Chabroň). Od sezóny 2026/2027 pôsobí ako zbormajsterka Slovenského filharmonického zboru P. Torkošová. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti ako C. Abbado, S. Baudo, B. de Billy, S. Byčkov, J.-C. Casadesus, J. Conlon, D. Dixon, Ch. von Dohnányi, V. Fedosejev, J. Ferencsik, D. Gatti, P. Halffter, R. Chailly, D. Kitajenko, Z. Košler, O. Lenárd, A. Lombard, F. Luisi, L. Maazel, K. Masur, Z. Mehta, F. Welser-Möst, A. Pedrotti, L. Pešek, K. Petrenko, D. Raiskin, Ľ. Rajter, H. Rilling, K. Richter, E. Pekka-Salonen, P. Schreier, P. Steinberg, H. Swarowsky, V. Talich, E. Villaume a R. Weikert. Zbor spolupracoval s prestížnymi zahraničnými orchestrami ako napr.: Berlínski a Viedenskí filharmonici, Viedenskí symfonici, Izraelská filharmónia či Orchestre de Paris. Svojimi výkonmi prispel k lesku významných medzinárodných festivalových podujatí (Salzburg, Londýn, Baden-Baden). SFZ získal medzinárodné ocenenie Oper! Awards 2023 v kategórii Najlepší spevácky zbor za spoluprácu s Berlínskymi filharmonikmi a K. Petrenkom na opernej produkcii Piková dáma na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene a na koncertoch v Berlínskej filharmónii (2022). V apríli 2025 sa SFZ s úspechom predstavil na Veľkonočnom festivale v Salzburgu v novej opernej produkcii Chovanščina M. P. Musorgského (Finnish Radio Symphony Orchestra, dirigent Esa-Pekka Salonen) a v marci 2026 v opakovanej opernej produkcii Le Grand Macabre G. Ligetiho vo Viedenskej štátnej opere (Orchester der Wiener Staatsoper, dirigent Pablo Heras-Casado). V budúcej sezóne 2026/2027 čakajú SFZ popri účinkovaní na domácej pôde hosťovania v Nemecku, Rakúsku a Českej republike. V úvode sezóny vystúpil SFZ v Merseburgu, kde zaznelo oratórium Kniha so siedmimi pečaťami bratislavského rodáka Franza Schmidta pod taktovkou Jörga-Petra Weigla. Na sklonku roka 2026 bude SFZ hosťovať vo Viedenskej štátnej opere, v novej opernej produkcii Faustovo prekliatie H. Berlioza pod vedením Bertranda de Billyho. V závere koncertnej sezóny 2026/2027 vystúpi opätovne na festivaloch v Košiciach a Ostrave v Beethovenovej 9. symfónii. Následne sa SFZ predstaví na abonentných koncertoch Symfonického orchestra hl. m. Prahy FOK, kde zaznie svetová premiéra oratória Sv. Vojtěch Ľ. Čekovskej a Te Deum A. Dvořáka pod vedením Tomáša Netopila. Repríza nového diela Ľ. Čekovskej sa uskutoční aj na festivale Smetanova Litomyšl a na BHS 2027. Spoločne so Slovenskou filharmóniou uvedie SFZ Verdiho Rekviem na festivale Neuberger Kulturtage pod taktovkou Stefana Vladara.

[ Andrej Šuba píše: ]

„V celom verejnom živote vyhráva hlúposť, arogancia a bezbrehé grobianstvo, ktoré sprevádzajú činnosť domácej idiotokracie. Kultúra sa nedá stavať bez osobností a bez úcty k osobnostiam minulosti…“ povedal Vladimír Godár v rozhovore pre časopis Slovo v roku 2004. Aj keď toto konštatovanie možno chápať ako univerzálne platné, v citovanom texte sa týkalo reflektovania významu Alexandra Moyzesa v slovenskej kultúre. Moyzes, u ktorého študoval Godárov pedagóg skladby Dezider Kardoš, patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenskej hudby 20. storočia. Stál pri zrode a profesionalizácii kľúčových domácich hudobných inštitúcií a telies, vrátane Slovenskej filharmónie, SĽUK-u, Slovenského rozhlasu, Konzervatória v Bratislave i VŠMU. Vo svojej tvorbe realizoval dobovú ideu slovenskej národnej hudby. Za ťažisko jeho kompozičného odkazu je považovaných 12 symfónií, ktoré v naštudovaní Ladislava Slováka prebralo do katalógu vydavateľstvo Naxos. „Moyzesove partitúry sú dokonalé nielen z remeselnej stránky, ale obsahujú aj univerzálne posolstvo, prístupné aj pre tých, ktorí nie sú vlastníkmi špecificky slovenských informácií,“ povedal o hudbe svojho učiteľa skladateľ a dirigent Peter Breiner. Život Alexandra Moyzesa však obsahuje aj kontroverzné kapitoly, patria medzi ne funkcie zastávané počas Slovenského štátu, angažovaná tvorba pre komunistický režim i marginalizovanie autorov pôsobiacich pred rokom 1918. „Cítili sme, akoby stál politicky na opačnej strane,“ povedal Moyzes napríklad o Alexandrovi Albrechtovi v rozhovoroch s Iljom Zeljenkom a v roku 1984 ľutoval, že generácia tohto umelca nedostala v slovenskom hudobnom živote väčší priestor. Na druhej strane Moyzes ako jeden z mála umelcov otvorene vystúpil proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, čo mu prinieslo komplikácie v profesionálnom živote a hodnotenie, že ako „bezpartajník a zložitá, individualistická povaha nestačí na zvýšené politické úlohy súvisiace s dovŕšením konsolidačného procesu“. Partita na poctu Majstra Pavla z Levoče, op. 67 (1969, rev. 1970) vznikala v blízkosti skladateľovej Ôsmej symfónie – diela, ktoré sa aj pre Moyzesov verejný postoj k okupácii dostalo na index. Symfónia zaznela v premiére až v roku 2004, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu dirigoval Peter Breiner. Moyzesovu Partitu s Ôsmou („21. 8. 1968“) a Deviatou symfóniou (1971) spája oslabenie väzieb na folklór, muzikológ Ľubomír Chalupka tiež v súvislosti s kompozíciami z tohto obdobia skladateľovej tvorby zmieňuje klasicizujúcu disciplínu, cit pre kontrasty, koncíznosť a variačnú prepracovanosť hudobných myšlienok. Premiéra diela vo forme päťčasťovej suity sa uskutočnila 23. 9. 1970, Štátnu filharmóniu Košice dirigoval Bystrík Režucha. Kompozícia, osobitá syntéza Moyzesovho skladateľského jazyka s prvkami neoštýlovosti, bola ocenená v súťaži vypísanej Ministerstvom kultúry SSR pri príležitosti 25. výročia oslobodenia Československa Sovietskou armádou. Predsedom poroty pre symfonické a kantátové diela bol Ján Cikker. Prvá cena nebola v tejto kategórii udelená, druhú si rozdelili národný umelec Alexander Moyzes (za Partitu) a zaslúžilý umelec Andrej Očenáš za javiskovú symfóniu Román o ruži. Účasť v súťaži bola pravdepodobne formou pokánia, ktoré musel skladateľ po svojom občianskom „zlyhaní“ absolvovať. Skladba začína Intradou pre plechové dychové nástroje a tympany. Po nej nasleduje introspektívne ladená Meditácia so sólami huslí určená sláčikovým nástrojom. Sláčiky strieda zvuk drevených dychových nástrojov v úvode časti Chorál a malá fúga, niektoré pasáže tejto časti pripomenú šostakovičovský symfonizmus. Harmonicky najoriginálnejšou časťou je štylizovaná Sarabanda s reminiscenčnými motívmi z Intrady. Cyklus uzatvára Veľký chorál a fúga, ukážka skladateľovho kompozično-technického majstrovstva. Partita vyšla v roku 1979 spolu s Flautovým koncertom a Hudbou žene vo vydavateľstve OPUS na LP v nahrávke Slovenskej filharmónie s dirigentom Ladislavom Slovákom.

„Albrecht bol revolucionárom medzi malomeštiakmi, skeptikom v chráme, liberálom v diktatúre, internacionalistom v nacionalizme. […] Jeho návrat a znovuprijatie bez výhrad prišli až v čase, ktorý už pre neho nebol prítomnosťou…“ napísal o svojom otcovi muzikológ, pedagóg a violista Ján Albrecht, mentor a priateľ Vladimíra Godára i Petra Breinera.

Skladateľské dielo Alexandra Albrechta nemalo na Slovensku až do 30. rokov 20. storočia rozsahom ani kvalitou porovnateľnú paralelu. Albrecht patril spolu s Fricom Kafendom v tom čase k najrozhľadenejším a z hľadiska kompozičnej techniky aj najdisponovanejším autorom. Počas gymnaziálnych štúdií v dnešnej Bratislave sa Albrecht spriatelil so staršími žiakmi školy, neskôr významnými maďarskými skladateľmi Ernőm Dohnányim a Bélom Bartókom, u ktorého v Budapešti neskôr študoval hru na klavíri. Po doplnení vzdelania v organovej hre vo Viedni bol od roku 1908 organistom v Dóme sv. Martina a učiteľom na Mestskej hudobnej škole. Ako dirigent sa od začiatku 20. rokov výrazne zapísal do dejín Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein zu St. Martin). Orchester a zbor zložené z dobrovoľníkov zohrali pod jeho vedením dôležitú úlohu v kultúrnom živote, kde sa len postupne formovali profesionálne hudobné telesá (Slovenská filharmónia vznikla v roku 1949, Orchester Radiojournalu vznikol v roku 1929). Spolok zanikol v roku 1952, no kontakt s Albrechtom ovplyvnil aj Ľudovíta Rajtera, Ivana Paríka alebo Ladislava Kupkoviča. Alexander Albrecht sa dobre orientoval v hudobnej minulosti, poznal tiež aktuálny európsky vývoj (impresionizmus, expresionizmus, dodekafónia) a jeho hudobná reč prekročila hranice neskororomantického štýlu smerom k moderne. Tri básne z cyklu Das Marienleben na poéziu Rainera Mariu Rilkeho z roku 1928 patria medzi jeho vrcholné diela. V súdobej domácej tvorbe nemá toto dielo pendant, do záveru 20. rokov sa slovenskí skladatelia venovali najmä komornej hudbe a malým formám, prvou modernou symfonickou skladbou sa stala až Moyzesova Symfónia č. 1 D dur (1929). K Rilkeho zbierke Život Márie, ktorá zaujala aj Paula Hindemitha, priviedol Albrechta švagor Richard Messer. „Pamätám si na to, že hudobné myšlienky sa mi zjavili v úplne hotovej podobe v presne vyhranenom inštrumentačnom rúchu,“ spomínal neskôr na vznik diela, „apoteózy ženského života, ženského osudu“, ktoré patrilo medzi jeho najobľúbenejšie. „Priťahovala ma nesmierna poetickosť textu, čarovná mysterióznosť a pestré spektrum jemných nálad. Hudba sa miestami vystupňuje k vášnivým vrcholom a doznieva zasnene,“ napísal o inšpirácii. Kompozícia, vykresľujúca narodenie (Narodenie Márie), život a drámu ženy, ktorá oplače smrť vlastného syna (Pietà) a na konci života čaká, že ho opäť stretne (O smrti Márie), využíva v prvej a tretej časti zbor, kým v druhej časti je text zverený sólovému sopránu. Na partitúre skladateľ pracoval v roku 1928 v Semmeringu, premiéra sa uskutočnila 24. 11. 1929 v bratislavskej Redute, dirigoval autor. Sólový part spievala Vlasta Posltová, účinkovali spojené orchestre a zbory bratislavských spolkov a SND. Dejinné okolnosti, zakotvenie v tradícii nemeckej hudby a multinacionálnom prostredí „starého sveta“, autokritickosť a len minimálne prenikanie dobou, neskôr ideológiou vyžadovaného folklórneho idiómu do hudobného jazyka spôsobili, že Albrechtov umelecký potenciál nebol v slovenskej hudbe úplne využitý. „Výber sujetu, hudobné spracovanie i celkové vyznenie diela oprávňujú ku konštatovaniu, že Albrechtove Tri básne z Rilkeho cyklu Život Márie sú ťažiskovou domácou kompozíciou z prvej polovice 20. storočia. Skladba sa však od čias svojej premiéry stretávala len s kontroverznými prijatiami, ktoré na jednej strane vyzdvihovali autora ako umelca, na druhej strane spochybňovali jeho nacionalitu či spoločenské postavenie. Následná ateizácia nášho kultúrneho života po 2. svetovej vojne masívne prispela k nášmu zabudnutiu na tento náš – podľa mňa – najvýznamnejší umelecký počin v oblasti hudby spred vypuknutia druhej svetovej vojny. Ženský údel, ktorý je sujetom tohto umeleckého diela a ktorý ako ťažisko diela vyzdvihol aj samotný autor, však musel ostať zabudnutý, keďže výzor 20. storočia určovali muži,“ napísal v sprievodnom texte ku kritickej edícii diela Vladimír Godár.

Dezider Kardoš, rodák z Nadlíc, začal študovať kompozíciu ako jeden z prvých žiakov Alexandra Moyzesa na Hudobno-dramatickej akadémii a po jej absolvovaní vyštudoval Novákovu Majstrovskú školu na Konzervatóriu v Prahe. Zakladal hudobné oddelenie rozhlasu v Prešove, po vojne pôsobil v rozhlase v Košiciach a po nástupe komunistického režimu sa v Bratislave stal riaditeľom Slovenskej filharmónie (1952 – 1954) i predsedom Zväzu slovenských skladateľov (1955 – 1963). Od roku 1961 vyučoval skladbu na VŠMU, kde pôsobil až do roku 1984 – v čase Pražskej jari sa stal profesorom a v období normalizácie vedúcim katedry. „Mnohí vyčíňali, zvlášť dobre mám v pamäti niektoré scény z môjho života, kde vystupovali v menších, ale dôležitých úlohách napríklad Kardoš a Očenáš. To boli špecialisti na špinavú prácu, ale aj takí elegantní páni ako Suchoň, Cikker a Ferenczy sa v istých situáciách nezachovali práve vzorne,“ spomínal na atmosféru v slovenskej hudbe skladateľ Ladislav Kupkovič, ktorý v roku 1969 emigroval do Nemecka. Kritický pohľad na mocenské praktiky v slovenskej hudbe zdieľal s ďalšími predstaviteľmi silnej skladateľskej generácie avantgardy 60. rokov. Podľa Vladimíra Godára bol Dezider Kardoš v čase jeho štúdií už iný. V článku z roku 2004 v časopise Slovo spomína: „Jedno z prvých fascinujúcich stretnutí s novou hudbou pre mňa znamenala premiéra Koncertu pre klavír a orchester op. 40 Dezidera Kardoša v neuveriteľnej interpretácii Rudolfa Macudzińského. Kardošov Koncert v kaleidoskopických skratkách obsiahol svet agresívnej rytmiky i meditatívnej spevnosti, aký som vtedy začínal obdivovať v diele Bélu Bartóka. Keď som o päť rokov neskôr chcel ísť študovať kompozíciu na bratislavskú VŠMU, skladbu tu vyučovali traja majstri, národní umelci – Alexander Moyzes, Ján Cikker a Dezider Kardoš. […] Najmenšie obavy som mal z Kardoša – jeho hudba mi bola v mnohom blízka a pestrosť jeho absolventov svedčila o miere tolerancie voči osobnostiam študujúcich. Bolo to však za čias normalizácie a s Kardošovým menom bol spojený istý negatívny znak – ak sa o ňom hovorilo, tak len málokedy sa nespomenulo, že bol čelným skladateľským funkcionárom v povestných päťdesiatych rokoch a že bol členom strany. […] Moje 'politické' obavy sa nepotvrdili. Kardoš bol vtedy už z politických peripetií unavený a za päť rokov nepovedal azda ani jedinú vetu, ktorá by sa týkala niečoho iného, ako popísaného papiera, nad ktorým sme sedeli. Chcel ma zasvätiť do tajov kompozičného majstrovstva, iná cesta k hudbe ho nezaujímala.“ Kardošova Hrdinská balada pre sláčikový orchester, op. 32, vznikla v roku 1959. Rapsodická kompozícia je venovaná „neznámym hrdinom Slovenského národného povstania“ a spadá do obdobia, keď 44-ročný skladateľ pre svoj hudobný jazyk objavil nové inšpiračné zdroje vo východoslovenskom folklóre a Bartókovej tvorbe. Skladba vznikla na sklonku dekády, ktorú Ilja Zeljenka považoval pre slovenské umenie za jednu z najťažších: „Za najhoršie pokladám obdobie od päťdesiateho do šesťdesiateho a od sedemdesiateho do osemdesiateho roku. To prvé sa prejavovalo priam idiotskou cenzúrou, keď aj najmenší náznak smútku alebo melanchólie indikoval autora ako nositeľa protištátnych úmyslov. Platilo to aj o hudbe, ktorá mala byť podľa Ždanova jasná, jednoduchá (rozumej primitívna), ľahko zapamätateľná, a najmä optimistická!“ Hoci dedikácia implikujúca programovosť, doba vzniku a formový oblúk „per aspera ad astra“ by mohli budiť dojem, že ide o jedno z dobových angažovaných diel, hudobný jazyk a vyznenie skladby nemožno jednoducho stotožniť s požiadavkami socialistického realizmu. Bartókovský konštruktivizmus sa „nezmestil do socrealistického koryta“, ako píše Godár a skladateľ sa nevyhol ani obvineniam z formalizmu. Zvukovosť a expresia diela voľne pripomínajú Bartókovu Hudbu pre strunové nástroje, bicie a čelestu (1936), Divertimento (1939) alebo Honeggerovu Druhú symfóniu (1940 – 1941) – diela poznačené ťaživou atmosférou predvojnových a vojnových rokov. Premiéra Hrdinskej balady sa uskutočnila 29. 10. 1959, Slovenskú filharmóniu dirigoval Ľudovít Rajter. Kým muzikológ Peter Faltin v recenzii pre Slovenskú hudbu ocenil sonoristickú stránku a koncentrovanosť diela, pražská tlač po tamojšom uvedení kritizovala jeho pochmúrne vyznenie.

Skladateľ, muzikológ a editor Vladimír Godár sa narodil 16. 3. 1956 v Bratislave. Na Konzervatóriu v Bratislave študoval skladbu u Juraja Pospíšila a klavír u Márie Masarikovej, v rokoch 1971 – 1975 sa ako hráč continua zúčastňoval domáceho muzicírovania u Jána Albrechta a v rokoch 1975 – 1980 študoval skladbu u Dezidera Kardoša na VŠMU. Od roku 1979 pracoval ako redaktor vydavateľstva OPUS, v roku 1988 prešiel na Ústav hudobnej vedy SAV, kde získal titul kandidáta vied (Battaglia a mimesis). Spoluzakladal viaceré inštitúcie (Scriptorium musicum, Národné hudobné centrum, časopis Slovenská hudba). V Hudobnom centre inicioval vydávanie Súborného diela Jána Levoslava Bellu a ďalších notových a knižných edícií. Vyučoval na Filozofickej fakulte UK, VŠMU a Akadémii umení v Banskej Bystrici, pôsobil ako sídelný skladateľ Slovenskej filharmónie a predseda výboru Bratislavských hudobných slávností. V roku 2009 založil občianske združenie Albrechtina, ktoré v cykle (Ne)známa hudba oživuje zabudnutú a obchádzanú hudbu, najmä slovenských skladateľov. Je autorom viacerých muzikologických kníh (o. i. Kacírske quodlibety, Luk a lýra, Rozhovory a úvahy) a množstva článkov o hudbe. Skomponoval viaceré kľúčové opusy slovenskej hudby 20. storočia (Ricercar, Concerto grosso, Partita, Talizman, Sonáta na pamäť Viktora Šklovského pre violončelo a klavír, Tombeau de Bartók a i.), známy je aj úspešnou spoluprácou s režisérom Martinom Šulíkom. Za hudbu k filmu Krajinka získal v roku 2001 v Belgicku Georges Delerue Award. Godárova hudba k filmom Návrat idiota (režisér S. Gedeon) a Slnečný štát (režisér M. Šulík) získala ocenenie Český lev. Nahrávka Mater (Pavian Records, 2006) so speváčkou Ivou Bittovou, dirigentom Marekom Štrynclom a súborom Solamente naturali, ktorú prevzalo do katalógu vydavateľstvo ECM, vzbudila mimoriadny ohlas v zahraničí. Godár patrí spolu s Petrom Breinerom (1957) a Martinom Burlasom (1955) ku generácii tvorcov, ktorá začiatkom 80. rokov 20. storočia vo svojich dielach odmietla tradičnú líniu slovenského hudobného umenia a prehodnotila aj myšlienkové a estetické východiská tzv. Novej hudby. Osobitá hudobná poetika skladateľa vznikala ako výsledok normalizačného dusna 70. rokov, straty viery v imperatív permanentnej inovácie akcentovaný avantgardou, rokov strávených nad partitúrami a s hudbou starých majstrov v blízkosti Jána Albrechta i inšpirácie dielom velikánov 20. storočia (o. i. Bartóka a Lutosławského). V Godárových skladbách sa odrážajú tiež hlboké znalosti histórie, literatúry, estetiky a filozofie. Sám skladateľ o svojej hudbe často hovorí ako o dialógu s tradíciou. V kontexte európskej hudby však Godárove skladby neviedli len dialóg s minulosťou, ale súčasne s tvorivými aktivitami jeho duchovných súputníkov Alfreda Schnittkeho, Arva Pärta alebo Giju Kančeliho. Jeho diela obsahujú časté odkazy na hudobnú minulosť, ktoré môžu predstavovať priame využitie historických formových konceptov (ricercar, concerto grosso, partita) i použitie citácií, reminiscencií, alúzií a symbolov (tzv. hudba v hudbe). Minulosť je následne konfrontovaná s vyjadrovacími prostriedkami súčasnej hudby. Hudobný dialóg tak vzniká na spojnici minulého a súčasného (polyštylistika), ako výsledok poznania, že len tá hudba má budúcnosť, ktorá má aj minulosť. Intenzívne zážitky z Godárovej hudby, opisované ako sugestívnosť, meditatívnosť alebo koncentrovaný výraz, sú výsledkom vzácnej symbiózy konštrukčnej, emocionálnej a významovej roviny jeho diel. Tieto kvality sú prítomné aj v Partite pre 54 sláčikových nástrojov, čembalo, tympany a trubicové zvony (1983), o ktorej pri príležitosti premiéry 5. 4. 1984 orchestrom Slovenskej filharmónie pod taktovkou Bystríka Režuchu napísal: „Každý ľudský výtvor je priesečníkom odkazu minulosti, intencie súčasnosti a orientácie na budúcnosť. Východiskovým zámerom kompozície mojej Partity bolo znovunastolenie problému vzťahu súčasnosti k minulosti. Spor s tradíciou nie je náhodný. Som presvedčený, že len opakovaná reflexia nad ľudskou minulosťou môže priniesť riešenie problémov súčasnosti, len skutočné a dôsledné vyrovnanie sa s dedičstvom tradície môže vytvoriť pevný bod pre formuláciu novej objavnej myšlienky. Minulosť si nosí každý človek sám v sebe, ale len reflektovaná spomienka môže vyvolať túžbu po čine prinášajúcom dynamiku novosti. Tradícia pôsobí ako kolektívna pamäť a ako individuálna ľudská pamäť má v živom systéme kultúry regulujúcu funkciu spätnej väzby. V individuálne-psychologickom, sociologickom i umeleckom zápase o rekonštrukciu ľudského priestoru je spor s minulosťou intencionálne vždy bojom o ľudskú budúcnosť.“

ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 7. 11. 2026, in: Slovenská filharmónia, Sezóna 2026/2027, Mimoriadne koncerty, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026

[ Vladimír Godár píše: ]

Slovenská filharmónia nahrala moju Partitu pod taktovkou Andrewa Parrotta v roku 1989 na gramoplatňu OPUSu, ktorú onedlho recenzoval časopis Gramophone, vďaka čomu záujem o túto skladbu neostal lokálny. Partita mi získala priazeň nielen bratislavského publika, ale aj dvoch skladateľských osobností, ktoré boli pre mňa veľkými autoritami: Gruzínca Giju Kančeliho a Američana s poľsko-maďarskými koreňmi Steva Reicha. Na dnešnom koncerte zaznie pod taktovkou Petra Breinera, ktorý je mojím priateľom od prijímačiek na VŠMU (teda od roku 1975), v kontexte tvorby našich spoločných učiteľov – Alexandra Albrechta (v domácnosti jeho syna Hansiho sme sa s Petrom stávali hudobníkmi), Alexandra Moyzesa a Dezidera Kardoša, ktorí prezerali a opravovali papiere popísané našimi rukami. To všetko „bolo dávno“.

GODÁR, Vladimír: Text ku koncertu 7. 11. 2026, in: Slovenská filharmónia, Sezóna 2026/2027, Mimoriadne koncerty, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026

Alexander Albrecht – Tri básne z Rilkeho Života Márie (Rainer Maria Rilke: Das Marienleben)

Rainer Maria Rilke: Život Márie

Geburt Mariae

Narodenie Márie

O was muß es die Engel gekostet haben,
nicht aufzusingen plötzlich, wie man aufweint,
da sie doch wußten: in dieser Nacht wird dem Knaben
die Mutter geboren, dem Einen, der bald erscheint.

Ach, čo to stálo anjelov,
keď náhle stíchli v speve svojom, tak ako plač,
čo drví hruď, keď v túto noc sa malo zrodiť
dieťa, čo Matkou malo byť.

Schwingend verschwiegen sie sich und zeigten die Richtung,
wo, allein, das Gehöft lag des Joachim,
ach, sie fühlten in sich und im Raum die reine Verdichtung,
aber es durfte keiner nieder zu ihm.

Zachveli sa. A ukázali
na osamelý Joachimov dvor.
Cítili, ako v nich i vo svete čosi zhustlo, sväté a čisté,
no zostúpiť nesmel ani jeden z nich.

Denn die beiden waren schon so außer sich vor Getue.
Eine Nachbarin kam und klugte und wußte nicht wie,
und der Alte, vorsichtig, ging und verhielt das Gemuhe
einer dunkelen Kuh. Denn so war es noch nie.

A dolu obaja už strácali sa v zmätku, čo ich obklopil.
Prišla i susedka, radila a vravela, no sama nevedela,
čo si počať a starec tíšil opatrne bučanie tmavej kravy.
Veď nikdy predtým sa ešte nestalo nič podobné.

Pietà

Pieta

Jetzt wird mein Elend voll, und namenlos
erfüllt es mich. Ich starre wie des Steins
Inneres starrt.
Hart wie ich bin, weiß ich nur Eins:
Du wurdest groß -
…und wurdest groß,
um als zu großer Schmerz
ganz über meines Herzens Fassung
hinauszustehn.
Jetzt liegst du quer durch meinen [Schooß,
jetzt kann]¹ ich dich nicht mehr
gebären.

Teraz moje nešťastie vrcholí, bezmenne
ma napĺňa. Zriem ako kameň
vo svojom vnútri zrie – nehybne a bez hlasu.
Silná, ako som, viem len jedno:
Rástol si -
…a rástol,
aby si veľkou bolesťou prerástol
celé moje
srdce.
Teraz ležíš v mojom lone
ja ťa však už znova porodiť
nemôžem.

Vom Tode Mariae

O smrti Márie

Wer hat bedacht, daß bis zu ihrem Kommen
der viele Himmel unvollständig war?
Der Auferstandne hatte Platz genommen,
doch neben ihm, durch vierundzwanzig Jahr,
war leer der Sitz. Und sie begannen schon
sich an die reine Lücke zu gewöhnen,
die wie verheilt war, denn mit seinem schönen
Hinüberscheinen füllte sie der Sohn.

Kto kedy pomyslel na to, že až do jej príchodu
bolo celé nebo stále neúplné?
Vzkriesený zaujal svoje miesto,
no vedľa neho, po dvadsaťštyri rokov,
zostával prázdny trón. Začínali si už
privykať na tú čistú prázdnotu,
akoby dávno zacelenú, lebo Syn ju napĺňal
žiarou svojej nádhernej prítomnosti.

So ging auch sie, die in die Himmel trat,
nicht auf ihn zu, so sehr es sie verlangte;
dort war kein Platz, nur Er war dort und prangte
mit einer Strahlung, die ihr wehe tat.
Doch da sie jetzt, die rührende Gestalt,
sich zu den neuen Seligen gesellte
und unauffällig, licht zu licht, sich stellte,
da brach aus ihrem Sein ein Hinterhalt
von solchem Glanz, daß der von ihr erhellte
Engel geblendet aufschrie: Wer ist die?
Ein Staunen war. Dann sahn sie alle, wie
Gott-Vater oben unsern Herrn verhielt,
so daß, von milder Dämmerung umspielt,
die leere Stelle wie ein wenig Leid
sich zeigte, eine Spur von Einsamkeit,
wie etwas, was er noch ertrug, ein Rest
irdischer Zeit, ein trockenes Gebrest —.
Man sah nach ihr: sie schaute ängstlich hin,
weit vorgeneigt, als fühlte sie: ich bin
sein längster Schmerz —: und stürzte plötzlich vor.
Die Engel aber nahmen sie zu sich
und stützten sie und sangen seliglich
und trugen sie das letzte Stück empor.

A tak ani ona, keď vstúpila do nebies,
nešla priamo k nemu, hoci po tom túžila.
Nebolo tam pre ňu miesta. Bol tam iba On,
žiariaci v nádhere, až jeho svetlo pôsobilo bolesť.
No keď sa teraz ona, tá dojímavá bytosť,
pripojila k novým blaženým,
nenápadne sa postavila medzi nich, svetlo vedľa svetla,
vtedy z hĺbky jej bytosti náhle vytryskla taká žiara,
že anjel, oslepený vykríkol: „Kto je táto?“
Všetkých sa zmocnil úžas. Potom uvideli,
ako tam Boh Otec zadržal nášho Pána,
takže v mäkkom prítmí
sa zjavilo ono prázdne miesto ako drobná bolesť,
ako stopa osamelosti,
ako čosi, čo ešte stále znášal,
posledný zvyšok pozemského času, nezahojená rana.
Všetci sa obrátili k nej. Hľadela naňho s úzkosťou,
naklonená vpred, akoby náhle pocítila:
„Ja som jeho najväčšou bolesťou.“ Zrazu sa vrhla k nemu,
anjeli ju však vzali medzi seba,
podopreli a blažene spievajúc
vyniesli posledným úsekom cesty do výšin.

Voľný preklad
Slovenská filharmónia, Sezóna 2026/2027, Mimoriadne koncerty, bulletin ku koncertu 7. novembra 2026, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026

Čtyři mistři, jeden večer. Slovenská filharmonie zve na svátek domácí tvorby. In: Opera Plus [online]. 6. 11. 2026 [cit. 2026-11-12]. ISSN 1805-0433. [po česky] operaplus.cz/ctyri-mistri-jeden-vecer-slovens…

TASR. Koncert venovaný Roku slovenskej hudby zaznie pod taktovkou P.Breinera. In: TERAZ.sk [online]. 5. 11. 2026 [cit. 2026-11-12]. teraz.sk/kultura/koncert-venovany-roku-sloven…

Citácie sú podľa normy STN ISO 690 (metodika D. Katuščáka) – tlačidlom Kopírovať citáciu si ich prenesiete do schránky.

Tlačený bulletin v podobe, v akej išiel do tlače. Dole si ho môžeš prelistovať.
Pripravujem strany…
1 / –

Listuješ šípkami, klávesnicou alebo ťahaním za roh strany. Originál je uložený v archíve Slovenskej filharmónie.

Videozáznam koncertu pre vás vytvoril StreamTeam Slovenskej filharmónie : Ján Burgr svetlá, zvuk, Stano Beňačka kamery, strih, Marek Piaček réžia, postprodukcia
© Slovenská filharmónia 2026
Koncert bol zverejnený vo štvrtok 12. 11. 2026.
Záznam naposledy upravený:
Rýchla pomoc
Otvoriť pomocníka Stlačte Medzerník na spustenie prehrávania. F pre celú obrazovku. ← → na posúvanie v čase. Všetky skratky zobrazíte klávesou ?
Nahrávka je dostupná vo verziách so Zosilneným zvukom a so zvukom Hi-Fi (zvuk s reálnym dynamickým rozsahom). Prepínať môžete kedykoľvek počas prehrávania tlačidlom ♪ v prehrávači.
Klik na pri názve koncertu si koncert odloží medzi Obľúbené – nájdete ich kedykoľvek pod hviezdičkou v hlavičke stránky. Ďalším klikom ho zo zoznamu zase uberiete. Bez prihlásenia sa zoznam ukladá do tohto prehliadača, takže na inom zariadení ho neuvidíte.
Klik na pri názve koncertu je hlas do hitparády – čím viac srdiečok koncert má, tým vyššie sa v hitparáde ocitne. Hlasovať môžete aj bez prihlásenia; ďalším klikom srdiečko zase uberiete.
Klik na ikonku skopíruje adresu priamo na záložku, v ktorej sa práve nachádzate – komu ju pošlete, tomu sa otvorí rovno tam.
Tím
Videozáznam koncertu pre vás vytvoril StreamTeam Slovenskej filharmónie: Ján Burgr svetlá, zvuk, Stano Beňačka kamery, strih, Marek Piaček réžia, postprodukcia © Slovenská filharmónia 2026
Klepnite na Zdieľať, potom Pridať na plochu.

Otočte zariadenie

Aplikácia je optimalizovaná
pre zvislý displej