Študoval na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (W. Tripp, W. Schulz) a na Musik-Akademie Basel (P.-L. Graf). Ešte ako študent (1987) sa vo veku 21 rokov stal sólovým flautistom Gustav Mahler Youth Symphony Orchestra pod vedením Claudia Abbada a následne ho Sergio Celibidache pozval zastávať rovnakú pozíciu v Mníchovskej filharmónii. Vyhral niekoľko cien na medzinárodných súťažiach, vrátane súťaží Mercadante, Praha a ARD, ako aj ceny od Mníchovskej koncertnej spoločnosti, rakúskej spolkovej krajiny Korutánsko, rakúskeho Ministra školstva a Kultúrnu cenu svojho rodného mesta Villach v Rakúsku.
Michael Martin Kofler absolvoval množstvo koncertných, recitálových a komorných vystúpení po celom svete. Vystupoval ako sólista s Academy of St. Martin in the Fields, filharmonickými, symfonickými a komornými orchestrami v Prahe, Tokiu, Osake, Kjóte, Salzburgu, Linzi, Varšave, Záhrebe, Viedni, Mníchove i Württembergu. V úlohe dirigenta od roku 2016 spolupracoval s telesami ako Pforzheim Chamber Orchestra, Győr Philharmonic Orchestra (Maďarsko), Sinfonietta Cracovia (Poľsko) a Suwon Philharmonic Orchestra (Kórea).
Ako komorný hráč spolupracoval s klaviristami ako Paul Badura-Skoda, Irwin Gage, Stefan Vladar, Stephan Kiefer či Ikuyo Nakamichi, gitaristom Konradom Ragossnigom, harfistkami Reginou Kofler, Han An Liu, Sarah O'Brian, klarinetistom Martinom Spangenbergom a ďalšími.
Od roku 1989 je profesorom hry na flaute na Universität Mozarteum Salzburg. Pravidelne býva členom porôt významných súťaží a vedie majstrovské kurzy v Európe, Ázii a USA.
Na svojom konte má aj niekoľko CD titulov, na ktorých nájdeme koncerty od C. Ph. E. Bacha, J. J. Quantza a S. Mercadanteho (Discover International); koncert pre pikolu B. Papandopula (Classic Production Osnabrück); Chačaturianov flautový koncert (Universität Mozarteum Salzburg) a všetky Mozartove kvartety, ako aj kvartet Michaela Haydna (Mozartiana Classics).
Študoval na Konzervatóriu v Kroměříži, na Janáčkovej akadémii v Brne a na Vysokej škole v Stavangeri v Nórsku, pričom absolvoval aj majstrovské kurzy v Londýne, Weimare a Paríži. V roku 1996 sa stal absolútnym víťazom anglo-českej hudobnej súťaže v Londýne a v roku 1998 zvíťazil so svojím klavírnym triom na komornom hudobnom festivale v Stavangeri.
Ako sólista vystupuje s Moravskou filharmóniou, Brnianskou filharmóniou a v rámci recitálov na festivale Moravská jeseň. Pracoval ako oficiálny korepetítor na mnohých medzinárodných súťažiach – Súťaž Ludwiga van Beethovena v Hradci nad Moravicí, Janáčkova súťaž v Brne, Medzinárodná flautová súťaž v Bratislave, súťaž Pražská jar a iné. Koncertoval po celej Európe so sólistami, ako sú Robert Winn, Denis Bouriakov, Lorna McGhee, Adam Walker, Łukasz Długosz, János Bálint, Clara Nováková, Peter Verhoyen a Davide Formisano. Tiež sa zúčastnil na rôznych flautových majstrovských kurzoch, nedávno s Philippom Bernoldom, Matejom Zupanom a Yoshimim Oshimom.
V súčasnosti prednáša na Hudobnej fakulte JAMU, vyučuje na brnianskom konzervatóriu a od apríla 2010 pôsobí spolu so svojou manželkou Libušou ako klavirista Filharmónie Brno. V roku 2022 bol Radimovi Pančochovi na Janáčkovej akadémii múzických umení udelený titul docent.
Mozart / Schubert / Krška / Poulenc
Občianske združenie Flautiada sa venuje aktivitám spojeným so šírením povedomia o priečnej flaute. Pri vzniku združenia stáli dve výrazné osobnosti slovenskej flautovej hry – Marta Braunsteinerová a Ivica Gabrišová. Združenie je hlavným organizátorom Medzinárodnej súťaže Flautiada, ktorá sa v dvojročných cykloch koná na Slovensku už od roku 2009. Pravidelne pripravuje koncerty, majstrovské kurzy a vzdelávacie aktivity pre flautistov pod vedením renomovaných domácich aj zahraničných umelcov.
Sonáta nie je iba sledom tém, ale akýmsi „hudobným príbehom“. V základnej podobe sa skladá z troch častí – expozície, rozvedenia a reprízy. Najprv sú predstavené hlavné hudobné témy, zvyčajne kontrastné a uvedené v rôznych tóninách. Potom prichádza ich rozvíjanie – skladateľ ich premieňa, necháva vstupovať do vzájomného dialógu, niekedy až do konfliktu, aby napokon priniesol vyústenie a návrat k pôvodným myšlienkam v novej, zmierenej podobe. Koncert ponúka jedinečnú príležitosť sledovať kontrasty vo vývoji sonáty – od čias, keď sa jej podoba ešte len kryštalizovala u Wolfganga Amadea Mozarta, cez lyrickú hĺbku Franza Schuberta a francúzsky esprit Francisa Poulance až po slovenský príspevok Pavla Kršku. Spoločne ukazujú, že sonátový žáner sa dokázal prispôsobovať novým estetickým a kultúrnym podmienkam a stále oslovovať svojou vnútornou dramatickosťou.
Po dlhých rokoch sa na našom pódiu opäť predstaví uznávaný rakúsky pedagóg a flautista Michael Martin Kofler, ktorý hrá v Mníchovskej filharmónii na pozícii sólového flautistu čoskoro už neuveriteľných štyridsať rokov. Do orchestra ho pozval Sergiu Celibidache v roku 1987, keďže vynikal na rovnakej pozícii v Gustav Mahler Youth Symphony Orchestra.
Sonátová forma patrí k ústredným princípom klasickej hudby – muzikológovia ju dokonca považujú za najdôležitejší princíp hudobnej formy (od obdobia klasicizmu až po súčasnosť). Zrodila sa v období klasicizmu, keď skladatelia ako Haydn, Mozart či Beethoven hľadali spôsoby, ako rozvinúť hudobné myšlienky do väčších a predovšetkým dramatickejších celkov. Sonáta nie je iba sledom tém, ale akýmsi „hudobným príbehom“. V základnej podobe sa skladá z troch častí – expozície, rozvedenia a reprízy. Najprv sú predstavené hlavné hudobné témy, zvyčajne kontrastné a uvedené v rôznych tóninách. Potom prichádza ich rozvíjanie – skladateľ ich premieňa, necháva vstupovať do vzájomného dialógu, niekedy až do konfliktu, aby napokon priniesol vyústenie a návrat k pôvodným myšlienkam v novej podobe. Tento rámec môže byť doplnený o úvod alebo kódu, no v podstate je to spôsob, ako z niekoľkých motívov vytvoriť živý dej, ktorý poslucháč prežíva podobne ako dramatický príbeh s napätím, vrcholom a katarziou. V tom spočíva čaro sonáty – jej schopnosť spojiť racionálnu formu s emocionálnou silou, ktorá dokáže zaujať rovnako znalca ako aj bežného poslucháča. Už v 18. storočí si hudobní kritici všímali, že sonáta dokáže vyjadriť emócie priamo, bez slov. Nemecký estetik Johann A. P. Schulz napísal, že práve sonáta poskytuje skladateľovi najväčší priestor na vyjadrenie citov. Americký klavirista a muzikológ Charles Rosen ju zas charakterizoval ako „hudobnú drámu s jasným dejom, napätím, vrcholom a rozuzlením“. Aj preto sa sonáta stala univerzálnym modelom, ktorý prežil celé storočia – od raných diel Haydna a Mozarta cez Beethovenove monumentálne sonáty až po Schuberta, Brahmsa, Griega, Šostakoviča, Skriabina a iných autorov 20. storočia.
Dnešný koncert ponúka jedinečnú príležitosť sledovať kontrasty vo vývoji sonáty – od čias, keď sa jej podoba ešte len kryštalizovala u Mozarta, cez lyrickú hťbku Schuberta a francúzsky esprit Francisa Poulanca až po slovenský príspevok Pavla Kršku. Spoločne ukazujú, že sonátový žáner sa dokázal prispôsobovať novým estetickým a kultúrnym podmienkam a stále oslovovať svojou vnútornou dramatickosťou.
Prvá časť koncertu bude patriť dielam, ktoré zaznejú v transkripcii pre flautu – Mozartova sonáta vznikla pôvodne pre husle a klavír, zatiaľ čo Schubertovo dielo pre arpeggione a klavír. Sonátu č. 24 F dur, KV 376 napísal WolFgang Amadeus Mozart v roku 1781, krátko po dramatickom odchode zo služieb salzburského arcibiskupa Colloreda. Bolo to obdobie, keď sa rozhodol začať samostatnejšiu kariéru vo Viedni a spoliehal sa na priazeň tamojšieho publika. Sonáta vyšla spolu s ďalšími piatimi dielami vo vydavateľstve Artaria a všetky boli venované Mozartovej žiačke Josephine Barbare Auernhammerovej. Dobová kritika už vtedy vyzdvihla rovnováhu medzi klavírom a sólovým nástrojom – oba vedú rovnocenný dialóg, striedajú si hlavné úlohy a vzájomne sa dopťňajú. Úvodné Allegro začína tromi akordmi, ktoré okamžite upútajú poslucháča a otvárajú priestor bohatému tematickému materiálu. V Andante sa melódia jemne presúva medzi klavírom a sólovým nástrojom, čím vzniká pôsobivý kontrast, a záverečné Rondeau – Allegretto grazioso prináša radostnú, hravú náladu, pripomínajúcu Mozartovu opernú invenciu a prirodzenú eleganciu.
Franz Schubert sa sonátovému žánru venoval počas celého svojho krátkeho života. Už ako devätnásťročný napísal štyri husľové sonáty (neskôr vydané ako Sonatíny), ktoré dýchajú intímnou atmosférou a nevyžadujú od interpretov virtuóznu brilantnosť, ale skôr komorný cit, jemnosť a precítené frázovanie. V posledných mesiacoch svojho života sa obrátil k veľkým klavírnym sonátam, z ktorých najvýznamnejšie sú tri záverečné (D. 958, D. 959, D. 960), napísané v roku 1828, teda v roku jeho úmrtia. Dnes ich považujeme za majstrovské diela plné lyrickej krásy, architektonickej prepracovanosti a emocionálnej hťbky, ktoré sa radia k absolútnym vrcholom celého sonátového repertoáru. Hoci dlho stáli v tieni Beethovenových sonát, dnes sa právom radia k najväčším výtvorom žánru vôbec. Sonáta a mol, D. 821, známa aj ako Sonáta Arpeggione (1824), úzko súvisí s nástrojom, ktorý len rok predtým skonštruoval viedenský výrobca gitár Johann Georg Stauffer. Tento nástroj, nazývaný okrem arpeggione aj guitar-violoncello, mal tvar gitary a rovnako aj šesť strún, no hralo sa naň so sláčikom medzi kolenami. Schubert, v ktorého pozostalosti sa našli dve Staufferove gitary, je jediným významným skladateľom, ktorý pre tento nástroj napísal dielo. Skomponoval ho pre Vincenza Schustera, bývalého gitaristu a pravdepodobne jediného profesionálneho arpeggionistu v dejinách. Samotný nástroj sa síce nikdy výraznejšie nepresadil a čoskoro upadol do zabudnutia, no Schubertova sonáta prežila v nespočetných transkripciách a stala sa stabilnou súčasťou repertoáru violončelistov, violistov či flautistov. V dejinách hudby zaujíma osobité miesto: nie je efektná ani okázalá, ale skôr intímna, lyrická a hlboko ľudská. Jej tri časti – spevné Allegro, dojímavé Adagio a tanečne ladené Allegretto – prinášajú hudbu, ktorá sa pohybuje medzi nádejou, nostalgiou a jemným smútkom. Jej sila nespočíva vo vonkajšom lesku, ale v jemnosti, vnútornom napätí a tichom hlase, ktorý prehovára priamo k duši. V tejto krehkosti sa zrkadlí aj skladateľov osobný osud – Schubert, ktorý v čase vzniku diela zápasil so zdravotnými problémami, dokázal vytvoriť hudbu, ktorú interpreti dodnes považujú za výnimočné dielo hovoriace priamo k srdcu.
Prvou sonátou modernej éry, ktorú si dnes vypočujeme, je Sonáta pre flautu a klavír Pavla Kršku. Tento skladateľ, klavirista a pedagóg patril k tým autorom, ktorých hudobný jazyk je okamžite rozpoznateľný – osobný, premyslený a prežiarený vnútornou spiritualitou. Jeho cesta k tvorbe viedla cez improvizácie pri organe a klavíri, neskôr sa formovala pod vedením Alexandra Moyzesa. Krškov štýl spájal tonálne východisko s ostinátnou pulzáciou, spontánnu invenciu s prísnou formálnou disciplínou a v neskorších dielach aj priezračnú, svetelnú zvukovosť. Nepodľahol móde komplikovaných štruktúr – hľadal novotu v rámci tradície a originálne riešenia nachádzal v detailne prepracovanom motivickom materiáli. Väčšinu svojho života pôsobil v Žiline, kde komponoval pre svojich kolegov i študentov a zásadne obohatil aj slovenskú duchovnú hudbu. Jeho prínos v tejto oblasti bol ocenený Cenou Fra Angelica (2003). Krškovu poetiku možno charakterizovať ako neopakovateľnú syntézu tradície a moderného pohľadu. Jej nosným prvkom je melodická invencia, podopretá rytmicky pulzujúcimi figuráciami a široko rozvinutou tonalitou, ktorú obohacuje modalita a jemná chromatika. Pri práci s motívom uprednostňoval variačný a sonátový princíp, dôsledný vývoj materiálu a klasické formy pretvárané do súčasného jazyka.
Na sklonku svojho života si Francis Poulenc vytýčil mimoriadne ambiciózny cieľ, chcel napísať sonáty pre všetky dychové nástroje. Tento plán sa mu podarilo naplniť len čiastočne, dokončil tri – pre hoboj, klarinet a flautu. Sonáta pre flautu a klavír**, FP 164** vznikla v rokoch 1956/57 počas jeho pobytu v Cannes na objednávku Knižnice Kongresu vo Washingtone a je venovaná pamiatke Elizabeth Sprague Coolidge, významnej mecenáške hudby. Samotná (pred)premiéra mala nezvyčajne komorný charakter. V Štrasburgu ju Jean-Pierre Rampal s Poulencom predviedli jedinému poslucháčovi, legendárnemu klaviristovi Arthurovi Rubinsteinovi. Dielo je koncipované v trojdielnej forme – Allegro malinconico, Cantilena a Presto giocoso – a predstavuje celú paletu Poulancovho štýlu. Úvodná časť nesie elegický, jemne melancholický náboj, stredná časť sa vyznačuje spevnou lyrikou a širokými melodickými oblúkmi, zatiaľ čo záverečné takty pulzujú energiou, vtipom a brilantnou virtuozitou. Kritici v tejto sonáte dodnes obdivujú „sladko-bôľny pôvab, iróniu a nežnosť“ – typické znaky Poulancovho hudobného jazyka. Popularita diela bola taká veľká, že v roku 1976 vytvoril Lennox Berkeley (na podnet flautistu Jamesa Galwaya) aj jeho orchestrálnu verziu, ktorá si rýchlo našla svoje pevné miesto v koncertnom repertoári.
