vyštudoval hru na klavíri na Konzervatóriu v Bratislave (Peter Čerman) a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (Marian Lapšanský). Ako sólista spolupracoval s viacerými domácimi orchestrami (Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Štátny komorný orchester Žilina a i.). Popri sólistickej činnosti sa intenzívne venuje komornej hre a tiež hraniu v rôznožánrových zoskupeniach. Bol členom prvého slovenského klavírneho tria pre šesť rúk MyLenUm (2000 – 2007), od roku 2015 je členom umeleckého súboru Camerata Tango a od roku 2020 člen klavírneho tria Proxima Project.
Spolupracoval s poprednými slovenskými aj zahraničnými sólistami ako Magdaléna Blahušiaková, Alena Miró, Miroslav Dvorský, Otokar Klein, Peter Šesták,Jozef Lupták, Boris Bohó, Ivan Šiller, Vladislav Šarišský, Jozef Hamerník, Ivica Gabrišová, Michal Haring, Adam Novák a ďalší. Zúčastnil sa namajstrovských kurzoch v Piešťanoch (Eugen Indjic, György Sándor). Viacnásobne účinkoval na významných festivaloch doma (Dni flámskej hudby v Bratislave, Orfeus) aj v zahraničí (Dni O. Messiaena v Gente, Forfest Kroměříž). Koncertoval tiež v Anglicku, Nemecku, Taliansku, Belgicku a Grécku. Realizoval viacero sólových a komorných nahrávok pre Slovenský rozhlas. Od roku 1995 pedagogicky pôsobí na Konzervatóriu v Bratislave, od roku 2016 je členom orchestra Divadla Nová scéna.
sa narodil vo Francúzsku. Na violončele sa začal učiť hrať ako šesťročný a dirigovaniu sa spočiatku venoval ako autodidakt. Štúdiumviolončela absolvoval na Conservatoire National Supérieur de Musique et Danse v Lyone.
V rokoch 2017 až 2019 študoval dirigovanie na Universität für Musik und darstellende Kunst Wien u Simeona Pironkova. Od sezóny 2018/2019 je Ken-Wassim Ubukata členom Slovenskej filharmónie, ako zástupca koncertného majstra skupiny violončiel. V súčasnosti pokračuje v magisterskom štúdiu dirigovania na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u prof. Mariána Lejavu. Od roku 2023 pôsobil ako asistent dirigentov symfonického orchestra VŠMU. V roku 2024 získal Ken-Wassim Ubukata tretiu cenu na medzinárodnej dirigentskej súťaži Orchestra's Conductor v Oradei (Rumunsko). V lete 2025 pracoval ako asistent so Slovenským mládežníckym orchestrom. Cenné rady načerpal aj od majstrov taktovky, akými sú Daniel Raiskin, Diane Wittry, Kirk Trevor či Rolf Beck. Ken-Wassim Ubukata dirigoval Slovenskú filharmóniu, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Capellu Istropolitanu, rumunskú Štátnu filharmóniu Oradea, v Čechách Janáčkovú filharmóniu v Ostrave a Filharmóniu Bohuslava Martinů v Zlíne.
Komorný súbor Camerata Philharmonica Slovaca vznikol z iniciatívy generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie Mariána Turnera v roku 2024. Prvýkrát sa predstavil na minuloročných Bratislavských hudobných slávnostiach a neskôr aj v koncertnej sezóne Slovenskej filharmónie. Je komorným zoskupením s variabilným obsadením, zloženým z popredných inštrumentálnych hráčov Slovenskej filharmónie. Náplňou a poslaním komorného združeniaje podpora a rozvoj spoločného muzicírovania, spojená s uvádzaním náročných titulov slovenskej a svetovej komornej tvorby na našich i zahraničných koncertných pódiách. S taktovkou sa na tohtoročnom festivale predstaví Ken-Wassim Ubukata, violončelista Slovenskej filharmónie, ktorý študuje aj dirigovanie, čo nedávno úspešne prezentoval na koncerte Slovenskej filharmónie, keď bez prípravy priamo na pódiu zastúpil zdravotne indisponovaného dirigenta.
Na koncerte 60. ročníka BHS Camerata Philharmonica Slovaca účinkuje v zložení:
Jozef Horváth, 1. husle Gonzalo Arguello, 1. husle Zuzana Gavorníková Paštéková, 1. husle Adam Szendrei, 2. husle Mária Dluhá, 2. husle Bálint Kovács, viola Matej Michalec, viola Ewa Elżbieta Barciok, violončelo Orsolya Kovács, violončelo Robert Vizvári, kontrabas Simona Pingitzer, flauta Robert Holota, 1. hoboj Róbert Krchniak, 2. hoboj Jozef Luptáčik, 1. klarinet Saša Jaško, 2. klarinet Aleš Chutný, 1. fagot Ladislav Miklovič, 2. fagot Róbert Kis, 1. lesný roh Miklós Pál Horváth, 2. lesný roh Kamil Antoni Barciok, trúbka
Camerata Philharmonica Slovaca
V tieni slávnej dvojice maďarských skladateľov 20. storočia Bélu Bartóka a Zoltána Kodálya stojí ich obdivovateľ – klavirista, huslista, etnomuzikológ a skladateľ Pál Járdányi. Kompozíciu študoval u Kodálya a zaujímal sa o maďarský folklór a etnické idiómy. Jeho mladícky opus, sviežu Sinfoniettu pre sláčikové nástroje, vystrieda na koncerte Gounodova Petite Symphonie pre dychové nástroje. Charles Gounod je známy najmä ako operný autor; jeho Faust je azda najslávnejšou hudobnou verziou Goetheho básnickej poémy. Takmer neznáme sú Gounodove dve veľké symfónie a sakrálne diela. Aj Petite Symphonie, ktorú skomponoval v roku 1885, bola zabudnutá a tlačou vyšla až o takmer dvadsať rokov neskôr.
Členovia súboru Camerata Philharmonica Slovaca, ktorý vznikol minulý rok pred BHS na podnet generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie Mariána Turnera, zaradili do programu aj dielo Mareka Brezovského. Oslnivý talent udivoval invenciou, všestrannosťou, schopnosťou výrazne kultivovať aj populárnu či artrockovú hudbu. Spolupracoval s viacerými zoskupeniami a sólistami vo všetkých žánroch. Žiaľ, zomrel ako dvadsaťročný na predávkovanie.
Program uzavrie velikán Richard Wagner. Nepatril k veľmi príjemným a láskavým mužom. Po narodení syna Siegfrieda však zmäklo aj jeho srdce a svojej manželke venoval pôvabnú serenádu pre komorný súbor.
S taktovkou sa predstaví Ken-Wassim Ubukata, violončelista Slovenskej filharmónie, ktorý študuje aj dirigovanie, čo nedávno prezentoval na koncerte Slovenskej filharmónie.
Komorný koncert súboru Camerata Philharmonica Slovaca ponúka mozaiku diel, ktoré spája intímny rozmer a osobná výpoveď. Od raného opusového debutu Pála Járdányiho, cez šarmantnú Gounodovu Petite Symphonie, Wagnerovo súkromné vyznanie v Siegfriedovej idyle až po hravú kompozíciu Mareka Brezovského zaznie večer, ktorý naprieč epochami približuje komornú tvár hudby.
Pál Járdányi, maďarský skladateľ, pedagóg a etnomuzikológ, patrí k povojnovej generácii, ktorú na budapeštianskej Hudobnej akadémii formoval Zoltán Kodály. Narodil sa ako Pál Paulovics, no už v mladosti si osvojil meno Járdányi – ako prejav identity a kontinuity s maďarskou kultúrou. Popri štúdiu kompozície a huslí sa venoval aj etnografii, skúmajúc hudobný život Sedmohradska. Od 40. rokov pôsobil ako skladateľ, neskôr aj akopedagóg na akadémii, kde jeho žiakmi boli György Kurtág či Helga Szabó. Ako bádateľ systematizoval maďarský ľudový piesňový fond a stal sa editorom zásadného vydania Magyar Népzene Tára (Zbierka maďarskej ľudovej hudby). Járdányiho profil sa od začiatku vyznačoval prepojením troch rovín: vedca,pedagóga a skladateľa. Ako vedec priniesol poriadok do množstva ľudových piesní, ako pedagóg formoval osobnosti s výnimočným zmyslom pre hĺbku a ako skladateľ nadväzoval na bartókovsko-kodályovské dedičstvo, ktoré pretváral do osobného, lyricky zafarbeného jazyka. Po revolúcii v roku 1956, keď sa ako člen Forradalmi Értelmiségi Bizottság (Revolučného výboru intelektuálov) otvorene postavil za spoločenské zmeny, bol označený za politicky nespoľahlivého a musel opustiť svoje miesto na akadémii. Táto perzekúcia poznamenala jeho ďalší život a prispela k jeho predčasnej smrti vo veku iba 46 rokov. V nekrológu to vystihol muzikológ Benjámin Rajeczky, keď napísal, že Járdányi rozdelil svoj život medzi umenie a vedu, podobne ako Bartók čerpal inšpiráciu z ľudovej hudby a jeho najvyšším cieľom bolo povýšiť ju do sféry vyššieho umenia. Sinfonietta per archi (1940) je Járdányiho prvým orchestrálnym opusom, ktorý komponoval ešte ako dvadsaťročný. Štyri koncízne časti diela súdôkazom, že už v ranom veku disponoval citom pre vyváženú formu a melodickú invenciu. Niektoré témy nesú stopu
romantickej kantilény, inde sa objavujú pentatonické línie, ktoré akoby predznamenávali jeho celoživotný vzťah k ľudovej piesni. Práve kontrast medzi klasickou melodikou a útržkami folklórnych prvkov vytvára zvláštnu sústredenú atmosféru, miestami až s barokovou prísnosťou. Už tu je možné počuť to, čo sa neskôr stalo jeho signatúrou: snaha o spojenie tradície a nového výrazu, bartókovskej drámy a kodályovskej spevnosti. Sinfonietta tak nie je len študentskouprácou, ale aj sľubnou vizitkou mladého tvorcu, hľadajúceho vlastný hudobný jazyk na priesečníku folklóru, klasickej disciplíny a modernej citlivosti. Aj pretomá dnes toto rané dielo hodnotu nielen hudobnú, ale aj dokumentárnu – ako portrét talentu, ktorý sa naplno rozvinul už v priebehu nasledujúcich rokov.
Francúzsky skladateľ Charles Gounod sa do dejín zapísal najmä svojimi operami Faust *a *Romeo a Júlia, no popri veľkých javiskových dielach aduchovnej hudbe sa venoval aj inštrumentálnej tvorbe. Už v 50. rokoch napísal dve symfónie pre veľký orchester, ktoré potvrdili jeho schopnosť zvládnuťrozsiahlu formu. V jeho katalógu však takéto diela zostali istou výnimkou – väčšinu tvorby tvoria opery, omše a piesne. O to zaujímavejšie pôsobí jeho PetiteSymphonie z roku 1885 – kompozícia, ktorá spája klasickú formálnu disciplínu so šarmom francúzskej melodiky. Dielo vzniklo na objednávku flautistu Paula Taffanela, zakladateľa Société de Musique de Chambre pour Instruments à Vent (Spoločnosť komornej hudby pre dychové nástroje). Tento spolok mal zacieľ oživiť tradíciu dychovej hudby v Paríži a zadával objednávky významným skladateľom. Premiéra sa konala 30. apríla 1885 v Salle Pleyel v Paríži, pričom flautový part interpretoval sám Taffanel. Napriek názvu „symfónia“ má dielo skôr komorný charakter, nadväzujúci na tradíciu Harmoniemusik z čias Mozarta. Jeho štyri časti sledujú klasickú schému, ale nesú typický francúzsky esprit. Úvodné Adagio prechádza do svižného Allegretta, ktoré pôsobí ľahko apriezračne.
V pomalom Andante cantabile zaznie lyrická melódia flauty – nepochybne myslená ako pocta Taffanelovi – vedená v širokých oblúkoch a jemne ozdobenejharmónii. Scherzo prináša „poľovnícky ráz“ s dominanciou lesných rohov, zatiaľ čo trio pôsobí uvoľnenejšie. Finale kombinuje hravosť s jemnými kontrapunktickými postupmi, ktoré naznačujú Gounodovu znalosť starej hudby, no celok sa vždy vracia k melodickej priehľadnosti. Toto dielo je ukážkou Gounodovej schopnosti spojiť ľahkosť a eleganciu francúzskej hudby s tradíciou klasickej symfonickej formy. Nie je to veľkolepá symfónia pre veľký orchester, ale skôr rafinovaný hudobnýšperk, v ktorom sa odzrkadľuje esprit parížskeho hudobného života konca 19. storočia.
Osud Mareka Brezovského patrí k najdramatickejším príbehom slovenskej hudby. Bol synom skladateľa Aliho Brezovského, matka bola textárka,sestra speváčka a prekladateľka – hudba a umenie tak boli prítomné v jeho rodine od detstva. Od roku 1979 študoval klavír na ľudovej škole umenia, ako deväťročný hral v prvej skupine Kamaráti a prvé vážnejšie skladby začal písať ako štrnásťročný. V rokoch 1988 – 1992 študoval na bratislavskom Konzervatóriu klavír a kompozíciu, kde založil Súbor súčasnej hudby. Po skončení konzervatória pokračoval na VŠMU u Vladimíra Bokesa. Brezovského tvorba bola od začiatku mimoriadne všestranná. Popri orchestrálnych a komorných skladbách písal hudbu k divadelným a filmovým projektom,experimentoval s elektronikou, zakladal formácie ako Art M Trio a pohyboval sa aj v subkultúrnom prostredí punku so skupinou Avanavany. Jeho žiaľ prikrátky život (zomrel v roku 1994 na predávkovanie heroínom) však zanechal fragmenty tvorby, ktoré svedčia o nezvyčajnej intenzite a originalite.Jeho skladba s provokatívnym názvom Jad nesceš nemosáš, alebo chot na masáž (1990) pre klavír a komorný orchester patrí medzi jeho rané diela. Užsamotný názov, založený na jazykovej deformácii a absurdnom humore, prezrádza Brezovského hravosť a schopnosť ironicky narábať s konvenciami.
Hoci meno Richarda Wagnera je spojené predovšetkým s monumentálnymi operami, v jeho tvorbe nájdeme aj diela celkom odlišného charakteru. Azdanajdojemnejším z nich je Siegfriedova idyla, ktorú skomponoval v roku 1870 ako dar pre svoju manželku Cosimu. Na rukopise diela Wagner zanechalpoetický názov s venovaním: Tribschen-idyla s Fidiho vtáčím spevom a oranžovým východom slnka, venovaná ako symfonický narodeninový pozdrav Cosime, od jej Richarda. Už samotný titul prezrádza súkromný ráz skladby: odkaz na Siegfrieda tu neoznačuje Wagnerovu operu, ale ich malého syna, ktorého doma volali Fidi. Oranžový východ slnka zas odkazuje na farbu tapety v Cosiminej spálni, ktorá odrážala ranné svetlo. Dielo zaznelo po prvýkrát 25. decembra 1870 vo vile Tribschen pri Luzerne, kde Wagner s rodinou žil. Ráno, krátko po východe slnka, sa pred Cosiminou izbou ozval malý orchestrálny ansámbel zložený z priateľov a hudobníkov, vedený Hansom Richterom. Cosima sa tak na svoje narodeniny prebudila do tónov, ktoré jej muž potajomky skomponoval. Po tomto hudobnom prekvapení jej päť detí odovzdalo aj partitúru. Wagner navyše nechal dirigentskú taktovku, ktorou premiéru viedol, vyryť spomínaným venovaním – zo súkromného daru sa tak stal aj hmotný symbol.
Hudba nesie znaky Wagnerovej opernej poetiky, no v komornej a intímnej podobe. Motívy, ktoré sa v nej objavujú, poznáme aj z opery Siegfried, no tu nie sú dramatickými leitmotívmi, ale lyrickými gestami, ktoré vyjadrujú rodinnú pohodu a nežnosť. Hudba sa plynule mení od jemnej meditácie k vzletnejoslave, od osobného k symbolickému. Dielo nie je ani veľkou symfóniou, ani scénickou hudbou, ale poetickým obrazom šťastia. Ukazuje Wagnera v inej polohe – ako skladateľa, ktorý dokázal napísať nielen drámu pre celé generácie, ale aj súkromné vyznanie lásky. Aj preto patrí Siegfriedova idyla k jeho najosobnejším a najpôsobivejším dielam.
