Klavírny recitál IV / Claire Huangci

Claire Huangci(1990) patrí k výrazným osobnostiam súčasnej klavírnej scény. Pozornosť na seba upriamila víťazstvom na prestížnej súťaži Concours Géza Anda v Zurichu a ďalšími úspechmi na medzinárodných klavírnych súťažiach. Jej dnešný recitál v Slovenskej filharmónii je koncipovaný ako široký dramaturgický oblúk, ktorý prepája európsku tradíciu virtuózneho klavíra 19. storočia s individuálnymi hlasmi skladateliek a následne smeruje k americkému repertoáru 20. storočia, opäť s dôrazom na tvorbu žien a afroamerický kontext. Program tak nevytvára len sled štýlovo príbuzných diel, ale aj významovú líniu, v ktorej sa klavír ukazuje ako nástroj brilantnej reprezentácie, poetickej introspekcie – a zároveň ako médium spoločensky angažovaného umenia zdôrazňujúceho rovnoprávnosť.

Večer otvára Fantasie brillante na motívy opery Figarova svadba, op. 493. Carl Czerný využíva témy z opery Figarova svadba Wolfganga Amadea Mozarta, reprezentujúc tak dobovú kultúru parafráz a brilantnej transformácie operného materiálu. Tento typ repertoáru bol v 19. storočí úzko spätý s koncertnou praxou i domácim muzicírovaním a súčasne poskytoval priestor na demonštráciu technickej suverenity, invenčnosti a schopnosti pretvoriť známy hudobno-dramatický materiál do autonómneho klavírneho útvaru.

Na dnes už značne „petrifikované“ postavenie Czerného budú nadväzovať diela Clary Schumannovej a Fanny Mendelssohnovej Henselovej, dvoch výrazných osobností ranoromantickej hudobnej kultúry, ktorých tvorba vznikala v rámci príbuzného estetického prostredia. Clara Schumann patrila k najvýznamnejším klaviristkám svojej doby a počas mimoriadne dlhej koncertnej kariéry zásadne ovplyvnila podobu klavírneho recitálu tak, ako ho poznáme dodnes. Presadzovala interpretáciu spamäti, uvádzala diela starších i súčasných autorov a sama sa výrazne podieľala na formovaní koncertného vkusu 19. storočia. Jej skladateľský odkaz tvorí takmer 70 diel – od piesňovej tvorby cez klavírne skladby až po komornú a zborovú hudbu – ktoré sa vyznačujú kultivovanou lyrikou, zmyslom pre formu i melodickou ušľachtilosťou.

Staršia sestra Felixa Mendelssohna-Bartholdyho, Fanny, bola rovnako výnimočnou klaviristkou a skladateľkou. Vyrastala v Berlíne, kde získala dôkladné hudobné vzdelanie a už v mladosti prejavovala mimoriadne predispozície pre hudbu. Dielo Fanny Mendelssohn Hensel je rozsiahle — zahŕňa vyše 450 skladieb vrátane piesní, početných klavírnych skladieb, komornej hudby, kantát i orchestrálnej hudby. Napriek tomu veľká časť jej tvorby zostala počas života neznáma, pretože jej verejné pôsobenie obmedzovali dobové spoločenské očakávania spojené s postavením ženy v meštianskej spoločnosti. Viaceré jej diela boli dokonca publikované pod menom jej brata. Fanny predstavuje osobitý hlas romantizmu: popri piesňovej tvorbe a klavírnych dielach vyniká výrazovou jemnosťou, harmonickou hravosťou, jemnou prácou s náladou a schopnosťou spájať lyrickosť s kompozičnou invenciou.

Prvú polovicu uzatvára Frédéric Chopin so svojou Baladou č. 4 f mol, op. 52 (1842), dielom, ktoré predstavuje vrchol romantickej klavírnej naratívnosti. Chopin tu spája vysokú mieru konštrukčnej prepracovanosti s mimoriadne koncentrovanou expresivitou a vytvára hudobný tok, v ktorom sa lyrické, meditatívne i dramatické momenty navzájom organicky premieňajú. V dramaturgii večera tak toto dielo pôsobí ako prirodzené vyvrcholenie prvej polovice recitálu — ako syntéza virtuozity, poetiky a kompozičnej hĺbky romantického klavírneho umenia.

Druhá polovica koncertu otvára širšiu perspektívu recepcie európskej hudobnej tradície v americkom prostredí, kde sa romantický jazyk nielen preberal, ale v odlišných spoločenských a kultúrnych podmienkach aj pretváral a obohacoval o nové estetické i výrazové impulzy. Zaujímavým príkladom tohto procesu je tvorba Amy Beachovej, jednej z prvých amerických skladateliek, ktorá sa presadila v oblasti veľkých hudobných foriem. Jej umelecký profil sa formoval mimo systematického kompozičného štúdia, opierajúc sa o intenzívne samoštúdium hudobnej teórie, kontrapunktu a orchestrácie. Jej tvorba zároveň vznikala v podmienkach obmedzujúcich jej spoločenské uplatnenie. Po uzavretí manželstva bola dokonca nútená zásadne obmedziť verejné vystupovanie a prispôsobiť svoju umeleckú činnosť dobovým predstavám o postavení ženy. Kompozícii sa preto venovala ako individuálnej disciplíne, ktorá sa rozvíjala v napätí medzi osobnou ambíciou a spoločenskými limitmi. Aj napriek tomu si vybudovala stabilné postavenie v americkom hudobnom prostredí a jej diela sú dnes vnímané ako významný prínos. Jej Fantasia Fugata, op. 87(1923) patrí k dielam, v ktorých sa zreteľne prejavuje jej schopnosť syntetizovať tradíciu a osobný výraz. Beachová tu spája prísnosť kontrapunktickej práce s voľnosťou fantazijnej formy. Nadväzuje pritom na európske modely – najmä na bachovskú fúgu v romantickom precítení – a zároveň ich pretvára do vlastného hudobného jazyka. Jej tvorba tak ukazuje, ako možno prepojiť historickú kontinuitu s osobitou poetikou.

Osobitý dôraz druhej polovice koncertu patrí tvorbe Florence Price, skladateľky, ktorej miesto v americkej hudbe neurčujú výlučne umelecké kvality jej diel, ale aj širší spoločenský kontext. Bola prvou afroamerickou skladateľkou, ktorej orchestrálne dielo zaznelo v podaní významného telesa, a jej tvorba vznikala v prostredí, kde sa otázky rasy a rodovej identity priamo dotýkali umeleckej praxe. Price bola hudobníčka mimoriadneho záberu – pôsobila ako klaviristka, organistka i pedagogička a zároveň patrila k veľmi plodným autorkám. Po štúdiách na New England Conservatory vyučovala na americkom juhu, kde jej prácu formovali podmienky rasovej segregácie. Pozitívny zlom v jej živote prinieslo presťahovanie sa do Chicaga, kde sa jej kompozičný jazyk v prostredí tzv. „Black Renaissance“ ďalej rozvíjal a profiloval. Jej hudba vyrastá z európskeho kanónu, no vedome sa obracia k americkému prostrediu a jeho hudobným zdrojom. V jej dielach sa stretáva tradičný kompozičný aparát s prvkami afroamerickej hudby – najmä s dôrazom na rytmus, synkopu a melodiku blízku spirituálom či tanečným formám. Výsledkom je osobitá hudobná reč, ktorá presahuje rámec európskeho modelu.

Earl Wild nadväzoval na tradíciu virtuóznych klavírnych parafráz a rozvíjal ju v kontexte americkej populárnej hudby. Earl Wild je zaraďovaný medzi predstaviteľov neskorej tradície romantickej klavírnej virtuozity; jeho hra sa vyznačovala technickou istotou, improvizačnou pohotovosťou a schopnosťou pretvárať populárny hudobný materiál do virtuóznej klavírnej podoby. V jeho umeleckom profile zaujímala osobitné miesto hudba Georgea Gershwina, skladateľa, ktorý jedinečným spôsobom prepojil klasickú tradíciu s prvkami džezu a populárnej americkej hudby. Sedem virtuóznych etúd na motívy piesní G. Gershwina patrí k vrcholom Wildovej transkripčnej tvorby. Jednotlivé piesne tu spracúva ako samostatné koncertné kusy – nadväzuje tak na tradíciu klavírnej etudy, no zároveň ju posúva do nového zvukového a štýlového kontextu. V skladbách The Man I Love a Embraceable You spája spevnosť a melodickú príťažlivosť pôvodného materiálu s mimoriadne náročnou klavírnou faktúrou, vďaka čomu výsledok ďaleko presahuje rámec čisto technickej exhibície.

Wildova umelecká väzba na Georgea Gershwina zároveň pripravuje pôdu pre záverečnú Rapsódiu v modrom (1924), jedno z vrcholných diel americkej hudby 20. storočia. Gershwin v nej vytvoril sugestívnu syntézu európskej kompozičnej tradície a amerického jazzového jazyka a otvoril priestor pre nový typ hudobného myslenia, v ktorom sa koncertná forma stretáva s pulzom moderného mesta, rytmickou energiou džezu i predstavou americkej kultúrnej rôznorodosti. Dielo tak uzatvára večer nielen ako efektné finále, ale aj ako prirodzené vyústenie celého dramaturgického oblúka.