Piesňový večer I – Simona Houda Šaturová / Marek Kozák

So vznikom národných kultúr v priebehu 19. storočia sledujeme aj stupňovanie konkrétnych štýlových znakov, ktoré vniesli osobitosť samotným hudobným skladateľom. To by nebolo možné bez systematického štúdia ľudového umenia. V dielach skladateľov 19. storočia bol tento vzťah k ľudovosti a folklóru tvorený skôr z pozície národnobuditeľskej. Hudba skladateľov 20. storočia vzťah k folklóru prehlbuje do odlišných a rozmanitých tvorivých polôh. Nenarúša sa pritom základný pozitívny vzťah tvorcu k domácej hudobno-ľudovej či umelej kultúre. Skladatelia „neofolkloristi“ pracovali s folklórnym materiálom v rôznych kvalitatívnych štádiách. Podstatnú časť zohrávalo samotné poznávanie, zber, štúdium, triedenie folklóru a vydávanie zbierok ľudových piesní. V nadväznosti vznikali autorizované úpravy ľudových piesní často pre spev a klavír alebo rôzne úpravy pre zbor.

Významný príspevok v tomto smere zanechal skladateľ Leoš Janáček, ktorého vzťah k moravskému folklóru plynul z jeho pôvodu a koreňov. Približne od osemdesiatych rokov 19. storočia sledujeme nástup jeho osobitného štýlu založeného na vzťahu k moravskej ľudovej piesni. Folkloristické obdobie skladateľa ohraničujeme rokmi 1888 – 1904, vrcholiac operou Její pastorkyňa. Počas tohto obdobia nachádzal skladateľ hlavnú inšpiráciu práve v zbieraní a štúdiu ľudových piesní z oblasti Moravy. Folklór tam stále pretrvával vo svojej autentickej podobe. Piesne zbieral od Lašska, cez Valašsko, Slovácko, Sliezsko až po Slovensko. Spoznával ľudových muzikantov, spevákov, či regionálnych pracovníkov, ľudovou piesňou doslova žil. Práve v tomto období dochádza u Janáčka k prvým úpravám ľudových piesní, ktorých výsledkom je Moravská lidová poezie v písních, album 53 piesní pre spev a klavír. Najrozsiahlejší skladateľov cyklus vznikol na texty a nápevy ľudových piesní zo zbierky Kytice z národních písní, ktorú Janáček zostavil spoločne s pedagógom a etnografom Františkom Bartošom. V roku 1892 dal vydavateľ Šolc do tlače druhé vydanie tejto zbierky. Pri tejto príležitosti vyzval Janáčka, či by k piesňam nepripojil aj klavírny sprievod. Janáček skomponoval sprievod k pätnástim piesňam, ktoré v danom roku vyšli v prvom zošite. Pokračovanie zbierky vyšlo v roku 1901, kedy bolo uverejnených zvyšných tridsaťosem piesní. Dielo však pod názvom Moravská lidová poezie v písních súborne vyšlo až v roku 1908. Forma piesní je dôsledne strofická, s malými obmenami v jednotlivých slohách. Sprievody vychádzajú z obsahu textu, nálady a psychológie piesne. Janáčkovým cieľom bolo predovšetkým pravdivé a pôvodné vyznenie piesní. Piesne pri prvom uvedení v Brne v roku 1904 odzneli iba štyri a počas skladateľovho života zrejme nikdy nezaznel cyklus kompletne.

Vzťah k ľudovej hudbe a umeniu zohral dôležitú úlohu aj pri formovaní hudobného jazyka viacerých slovenských skladateľov 20. storočia. Popredné miesto medzi nimi zastáva Eugen Suchoň, jeden zo zakladateľov modernej slovenskej hudby. Skladateľovo kompozičné majstrovstvo je originálne a nenapodobiteľné naprieč všetkými zložkami jeho hudobnej reči. K jedinečnosti hudobného jazyka dospel zlúčením slovenskej ľudovej melodiky s modernou kompozičnou technikou. Jedná sa predovšetkým o tzv. modálny princíp. Spočíval v systematickom výbere takého tónového materiálu, ktorý obsahujú charakteristické stupnice slovenských ľudových piesní. Zlúčením týchto kompozičných postupov dosiahol Suchoň nielen národný charakter svojej hudby, ale aj jej súčasný výraz. Racionalitu svojej hudobnej reči vyvažoval citovými podnetmi, pričom dosiahol jednotu hudobného slohu v jeho vnútornej mnohotvárnosti. Skladateľ bol odlišný vo svojej inštrumentálnej, ako aj vokálnej tvorbe, opere, či menších kompozíciách. Všetky žánre však spájala jednota základných princípov jeho hudby. V Suchoňovom hudobnom odkaze patrí nenahraditeľné miesto úpravám slovenských ľudových piesní. K nim radíme aj piesňový cyklus Piesne z hôr. Úpravami ľudových piesní v rozpätí rokov 1937 – 1943 sa skladateľ usiloval vniesť nový pohľad do umeleckej podstaty ľudovej tvorby. Vydávanie týchto úprav pre spev a klavír bolo v gescii Jána Geryka, ktorý ich šíril prostredníctvom edície Spevom hučte doliny. Šesť piesní z edície pod názvom Piesne z hôr, vo verzii pre soprán, tenor a orchester vyšlo v roku 1943 vo vydavateľstve Universal Edition vo Viedni. Kompletné vydanie Piesní z hôr vo verzii pre spev a klavír vyšlo až v roku 2017 v Hudobnom fonde. Ako uvádza Peter Štilicha, zať Eugena Suchoňa: „Nároky kladené na klavírny part svedčia o tom, že v cykle Piesne z hôr Suchoňovi už nešlo o inštruktívno-výchovné ciele, ale že stretnutie s opravdivou ľudovou piesňou tu zaujalo umelca celého. Z týchto piesní vyvierala aj túžba vytvoriť dielo, ktoré dokáže glorifikovať anonymného tvorcu takýchto hodnôt. Tu čerpal a tu si dotváral slovenský kolorit pre Krútňavu. Preto majú Suchoňove úpravy ľudových piesní a najmä Piesne z hôr väčší význam, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.“

Skladateľ Vítězslav Novák, juhočeský rodák, nadobudol v porovnaní s Janáčkom podobne aktívny tvorivý postoj k folklóru až na základe neskorších vonkajších, ako aj vnútorných impulzov. Zásluhou Rudolfa Reissiga, spolužiaka z Pražského konzervatória, spoznal v roku 1896 autentický valašský folklór vo Veľkých Karloviciach, kam ho Reissig pozval na prázdniny. Rázovitý folklór, nedotknutá príroda či zvyky miestnych obyvateľov ho oslovili do takej miery, ktorá spôsobila skladateľov obrat v nazeraní na otázky hudobnej tvorivosti. Novákovmu očareniu folklórom však ešte predchádzalo samotné štúdium klavírnej hry a kompozície na Pražskom konzervatóriu. Štúdium kompozície, ktoré nakoniec uprednostnil pred kariérou sólového hráča, zavŕšil v triede Antonína Dvořáka. Novák spolu so spolužiakom Josefom Sukom patril k najlepším žiakom tejto triedy. Počas štúdia na konzervatóriu si Novák prešiel vplyvom azda všetkých významných predstaviteľov romantizmu. V jeho raných vokálnych, ale predovšetkým klavírnych kompozíciách nachádzame vplyvy skladateľov ako Chopin, Schumann, Liszt, Berlioz, Grieg a ďalších. Neobišiel ho ani vplyv jeho pedagóga Dvořáka či inšpirácia tematickou prácou Brahmsa. Vďaka týmto základom a znalostiam nadobudol pomerne rýchlo kompozično-technickú dokonalosť. Kombinácia tejto danosti s tvorivou prácou a teoretickými znalosťami mu čoskoro vyniesla povesť vynikajúceho pedagóga.

V 90. rokoch 19. storočia sa Novák zaradil ku elite pražskej kultúry. Zoznámil sa s poprednými umelcami, kritikmi a dostával sa aj do rodín z vyšších kruhov. V tomto období vzniklo aj niekoľko drobných klavírnych skladieb, ktoré mladý skladateľ skomponoval zväčša na základe požiadaviek meštianstva. Klavír sa stal na určitú dobu Novákovým stredobodom záujmu. V roku 1894 skomponoval významný klavírny cyklus Vzpomínky, op. 6 a o rok na to zavŕšil svoje štúdium klavírnej hry Klavírnym koncertom e mol. Dielo, v ktorom sumarizoval všetky dovtedajšie vplyvy romantikov, Novák sám odsúdil a nikdy verejne neuviedol. Skladateľ sa čoskoro odklonil od veľkolepých skladieb a začal sa uberať cestou intímnej lyriky.

V roku 1896 komponuje niekoľko klavírnych cyklov, medzi nimi aj cyklus Eklogy, op. 11. Dielo predstavuje cyklus štyroch klavírnych miniatúr venovaný J. Brahmsovi, ktorý odporučil Novákove kompozície vydavateľstvu Simrock. Novák, okrem spomínanej tematickej práce, obdivoval na Brahmsovi aj jeho poctivosť a ukáznenosť, ktorú sa určitým spôsobom snažil pretaviť aj do tohto cyklu. Názvy jednotlivých častí cyklu, ako aj mottá Antonína Klášterského uvedené pri druhej a tretej časti cyklu poukazujú na skladateľov príklon k prírodnej tematike. Posledná, štvrtá ekloga s názvom V národním tónu strieda dve časti. Prvá časť s tempovým označením Andante tranquillo začína rozkladom E dur, po ktorom nasleduje pomerne epická melódia. Druhá časť Allegro giocoso má toccatový charakter, nesúci sa v ľudovom duchu. Vítězslav Novák sa touto skladbou snažil priblížiť národný charakter. Tým predznamenal obsahové zameranie svojej tvorby v nasledujúcich rokoch.

Český skladateľ Pavel Haas patril k niekoľkým českým skladateľom, ktorí upadli v nemilosť nacistického režimu. Rodák z Brna bol súčasťou jedného z prvých židovských transportov do koncentračného tábora v Terezíne. Pavel Haas pochádzal zo židovskej rodiny, jeho otec bol obchodník s obuvou a neskôr so sladkosťami. Pavel, ale aj jeho mladší brat Hugo, sa rozhodli pre umelecké smerovanie. Zatiaľ čo z Pavla sa stal hudobný skladateľ, Hugo sa preslávil ako filmový herec. Dôležitú úlohu v Pavlovom živote zohrala osobnosť Leoša Janáčka. Od roku 1920 sa stal študentom Janáčkovej majstrovskej školy kompozície. Práve Janáček, ako Haasov učiteľ, mal najvýraznejší vplyv na formovanie mladého skladateľa. Podľa mnohých, vrátane muzikológa Lubomíra Peduzziho, bol Haas jediným Janáčkovým žiakom, ktorý nielenže pochopil jeho techniku, ale dokázal ju modifikovať vo vlastnú kompozičnú metódu. Na rozdiel od svojich starších kolegov sa Haas dokázal odpútať od tradície a s nadšením prijal nové kompozičné smery svetovej hudby. Peduzzi vnímal Haasa ako prepojenie medzi Janáčkom, jeho skladateľským odkazom a modernou západoeurópskou hudbou. Po vzore svojho učiteľa sa Haas takisto vo svojej tvorbe inšpiroval moravskou ľudovou hudbou. Inšpiráciu však čerpal aj v Stravinského polyrytmike, polytonalite a výraznej dynamike. Haasa inšpirovali aj viaceré teórie Arnolda Schönberga. Vďaka nim nadobúda vo svojej tvorbe určité hudobné uvoľnenie, stále však v medziach tonality. Významný vplyv na Haasov kompozičný jazyk mala židovská synagogálna hudba a jazz. V neposlednom rade Haas využíval aj motívy chorálovej melodiky. Pri pohľade na Haasovu tvorbu môžeme skonštatovať, že skladateľ v značnej miere inklinoval k vokálnej hudbe a piesňam.

Piesňový cyklus Sedm písní v lidovém tónu, op. 18 skomponoval skladateľ v pohnutom roku 1940. V tomto období si Haas prechádzal náročnou životnou etapou. Okrem toho, že nemohol verejne vystupovať, sa musel zmieriť aj so zákazom uvádzania svojich skladieb. Obmedzenia sa dotkli aj jeho manželky, ktorá mala zákaz vykonávať lekársku prax. Sám skladateľ vnímal, že aj jeho miesto na židovskom gymnáziu je neisté a premýšľal nad formálnym rozvodom s manželkou, čím mal šancu zachrániť svoju rodinu. Piesňový cyklus Sedm písní… možno v tomto kontexte vnímať aj ako určitý útek autora od reality. Haas napriek krutej dobe nezaťažil piesne atmosférou vojny, sú skôr uvoľneného a bezstarostného charakteru. Skladateľ zhudobnil básne zo zbierky Ohlas písní českých, ktorých autorom bol František Ladislav Čelakovský, pričom vsadil na básne o láske. Zbierka básní je lyrického charakteru, pretože lyrika dokázala podľa Čelakovského lepšie vystihnúť povahu českého ľudu, naivitu aj zmysel pre satiru. Haas si pre svoj cyklus vybral básne Což je víc, Dárek z lásky, Holubička z dubu, Zrušení slibu, Přípověď, Slzy a vzdychání a Statečný jonák. Dôležitú úlohu zohráva klavírna zložka, ktorá je rovnocenným partnerom vokálneho partu. Originálny, neľahký sprievod kladie na klaviristu značné nároky. Prvá pieseň cyklu Což je víc zaujme svojou údernosťou a nespútanosťou. Muž, rozčarovaný z odmietnutia svojej vyvolenej sa rozhodne odmietnutie rýchlo hodiť za hlavu a nájsť si druhú… V kontraste s prvou piesňou nasleduje druhá s názvom Dárek z lásky, s ktorou prichádza aj upokojujúci tok hudby. Pieseň rozpráva o nájdených korálkach – pre niekoho neznamenajú nič, pre iného môžu byť darom z lásky… S relatívne dlhou, niekoľkotaktovou predohrou nastupuje tretia pieseň Krotká holubička, charakteristická veselou a iskrivou atmosférou. Text piesne poukazuje na lásku mladých milencov, ktorá je prirovnávaná k láske holubice a holuba. Zrušení slibu, štvrtá pieseň cyklu, je odkazom na sklamanie z lásky. Haas necháva v tejto piesni vyniknúť spev a obsahu textu, klavírny sprievod je v úzadí. Motívom piatej piesne, Přípověď, je sľub. Samotný názov piesne predstavuje starý český výraz pre slovo sľub. Haas veľmi originálne narába s rytmickou zložkou piesne, pričom prvotriedne vykresľuje ľudový charakter textu. Predposledná pieseň Slzy a vzdychání navodzuje clivú atmosféru. Prvá sloha vypovedá o sklamaní dievčaťa zo vzťahu. Druhá sloha je odpoveďou jej chlapca, ktorý zdôrazňuje svoj žiaľ. Cyklus uzatvára pieseň Statečný jonák. Búrlivá, tanečná, priam „krčmová“ hudba predstavuje vskutku efektný záver celého cyklu. Dievča sa chváli svojím energickým ženíchom, ktorý má v krčme hlavné slovo – na jeho želanie znie hudba a všetci hostia si pripíjajú na jeho zdravie. Pavel Haas sa premiéry cyklu nedožil. V októbri 1944 bol transportovaný do Osvienčimu. V ten istý mesiac, dňa 17. októbra 1944, bol zavraždený v plynovej komore. Zanechal nám za sebou originálny hudobný odkaz, z ktorého mnohé diela boli svedectvom krutej doby. Piesne prvýkrát odzneli až 23. januára 1946 v Brne.

K významným predstaviteľom českej medzivojnovej avantgardy patril skladateľ Erwin Schulhoff. Pôvodom nemecký Žid, žijúci v Prahe, sa okrem komponovania vyprofiloval aj ako vynikajúci klavirista. Ako skladateľ si vo svojej tvorbe prešiel viacerými štýlovými rovinami – od romantizmu cez impresionizmus a neoklasicizmus až k využitiu jazzu a mikrointervalovej hudbe. K nej sa dostal vďaka osobnému kontaktu s Aloisom Hábom, hlavným priekopníkom tohto smeru. Jeho kompozičný odkaz je pomerne rozsiahly – skomponoval 6 symfónií, množstvo komornej hudby, scénickú hudbu k činohrám, ako aj viacero klavírnych diel.

Dielo 9 Kleine Reigen, op. 13 skomponoval Schulhoff v roku 1913, v období vrcholiaceho štúdia na konzervatóriu v Kolíne nad Rýnom. Doslovne „deväť malých tancov“ predstavuje krátke, kontrastné skladbičky založené predovšetkým na striedaní tempa a charakteru. Schulhoffova kompozícia ukazuje vplyv ľahšej, tanečnej hudby a jemné náznaky jazzových rytmov. Prvotriedna znalosť klavírnej hry umožnila skladateľovi aj na malej ploche vytvoriť pôsobivé a precízne klavírne dielo. Podobne ako iných židovských skladateľov, aj Schulhoffa postretol smutný koniec – aj keď paradoxne za držanie občianstva nepriateľského štátu. V roku 1941 po uzavretí dohody o vzájomnom neútočení medzi Hitlerom a Stalinom sa Schulhoff spolu s rodinou pokúsili emigrovať do Sovietskeho zväzu. Schulhoff bol už od roku 1933 držiteľom čestného sovietskeho občianstva, preto sa rozhodol občianstvo vybaviť aj svojej manželke a synovi. Po porušení dohody Nemeckom v júni 1941, bol ich odchod z Protektorátu znemožnený a všetci členovia rodiny boli zajatí. Aj keď jeho manželku prepustili, spolu so synom si prešiel viacerými väzeniami. Po deportácii do bavorskej pevnosti Wülzburg sa jeho zdravotný stav rapídne zhoršil a 28. augusta 1942 podľahol tuberkulóze.

K popredným českým osobnostiam hudobného života 20. storočia patrí dozaista skladateľ Klement Slavický. Narodil sa do hudobnej rodiny, jeho otec Klement st. bol jedným z prvých žiakov L. Janáčka a pôsobil ako zbormajster a organista. Mladý Klement Slavický študoval na pražskom konzervatóriu niekoľko odborov – kompozíciu, dirigovanie, hru na klavír, ako aj hru na violu. Po ukončení štúdia pôsobil na pozícii rozhlasového režiséra a dramaturga. Slavický bol aj organizačne aktívny, pôsobil v Umeleckej Besede a vo vtedajšom Zväze československých skladateľov. Jeho tvorbu môžeme rozdeliť do niekoľkých etáp. V prvej etape siahajúcej približne k začiatkom 2. svetovej vojny nadväzuje Slavický na neoklasické medzivojnové tendencie. V období vojny a okupácie nemeckými vojskami sa v jeho hudbe prejavujú vlastenecky orientované sklony, predovšetkým na poli vokálnoinštrumentálnej kompozície. Po skončení vojny a nástupe komunistického režimu musel Slavický opustiť rozhlas. Z dôvodu odmietnutia vstupu do komunistickej strany bol takisto vylúčený zo Zväzu čs. skladateľov. Pod silným politickým tlakom musel v tomto období vyhovieť vo svojej tvorbe dobovým požiadavkám. Jeho prístup ku kompozícii bol však aj v tomto smere vysoko umelecký a zodpovedný.

Nepriaznivé okolnosti priviedli Slavického späť na rodnú Moravu, pričom inšpirácie moravskými koreňmi sa prejavili v jeho nových kompozíciách. Medzi tie radíme aj skladateľov najznámejší cyklus Ej, srdenko moje, skomponovaný na slová moravskej ľudovej poézie. Piesňový cyklus pre ženský hlas a klavír, vydaný v roku 1954, venoval Slavický svojej sestre Aši. Texty piesní pochádzajú z regiónu Slovácka, konkrétne z okolia Strážnice. Výber textov okomentoval Slavický nasledovne: „Je to zcela prosté. Jistě pro svou nevyčerpatelnou stupnici citů, pro své základní lidské tužby – štěstí, svobodu, lásku. Tyto lidské pracity nemohou nikdy ztratit svou působivost, neboť jsou základem, jako věčné principy lidství, všeho citového života.“ Hlavným zámerom autora bolo na podklade textov ľudových piesní vytvoriť vlastné ľudové melódie v duchu moravskej ľudovej piesne. Nosnou tému vybraných textov je sklamanie z lásky, azda s výnimkou štvrtej piesne Pověz mi, má milá. V piesňach sú tiež prítomné pocity bolesti, smútku či samoty. Z hudobného hľadiska využíva Slavický dynamické kontrasty, časté zmeny tempa v rámci jednotlivých piesní, synkopický rytmus a akcenty v klavírnom sprievode. Autor pomerne často aplikuje rubatové tempo, ako aj výrazové označenie Appasionato (vášnivo). Cyklus otvára pieseň Nad Strážnicú jasno, rozprávajúca príbeh dievčaťa, ktorej odišiel jej milý a už sa nevrátil. Jej zlomené srdce už žiadny iný muž nezahojí. Druhá, temperamentná pieseň Šohajku s modrýma očima je vyjadrením nádejnej lásky, pre ktorú by dievča urobilo čokoľvek „Dunaj přeskočila, moře přebrodila, za tebú šohojaku, abych tě lubila“. Tretia pieseň Těžko temu kameňovi je takisto vyjadrením nešťastnej lásky a samoty. Štvrtá pieseň Pověz mi, má milá sa tematicky vymyká ostatným piesňam cyklu. Text piesne predstavuje dialóg muža a ženy. Muž sa zvedavo pýta svojej milej, prečo je tak pekná. Tá mu odpovedá, prečo by nebola, keď je predsa dcérou richtára! Motívom piatej piesne Studená rosenka je opäť odlúčenie od milého, na ktorého dievča nedokáže zabudnúť. Posledná pieseň Byla sem ešče malá predstavuje interpretačne „najvybičovanejšiu“ pieseň cyklu. Sledujeme neopätovanú lásku muža k žene, ktorá si ho zamilovala už od detstva. Pieseň sa končí zradou milovaného a zlomeným srdcom dievčiny.