Klavírny recitál II / Zoltán Fejérvári

Keď Antonín Dvořák, rodák z Nelahozevsi, malej českej obce rozprestierajúcej sa na ľavom brehu Vltavy kúsok nad Prahou, dostal v roku 1891 pozvanie od prezidentky prestížneho Národného hudobného konzervatória v New Yorku, Jeanette Thurberovej, aby sa stal novým riaditeľom tejto inštitúcie, bol už uznávaným skladateľom po celej Európe i v zámorí. Na svojom konte mal už osem symfónií, husľový a klavírny koncert, opery Čert a káča či Rusalka, Slovanské tance, jedenásť sláčikových kvartet a ďalšie množstvo diel. Dvořák ako renomovaný európsky skladateľ, ku ktorého kompozičnému rukopisu neodmysliteľne patrilo originálne využívanie národných prvkov, mal počas svojho pobytu za oceánom (jeseň 1892 – apríl 1895) pomôcť nasmerovať domácich skladateľov pri tvorení americkej národnej hudby. Skladateľovo zámorské pôsobenie na druhej strane obohatilo aj jeho vlastný kompozičný štýl o nové impulzy. Inšpirácie hudbou černošského i pôvodného indiánskeho obyvateľstva sa odzrkadlili vo viacerých Dvořákových dielach z tohto obdobia, napr. v Symfónii č. 9 e mol, op. 95 „Z nového sveta“, Sláčikovom kvartete č. 12 F dur, op. 96 „Americkom“ a ďalších. Keď v roku 1893 vypukla v USA hospodárska kríza, dotkla sa aj života Dvořákovcov. Skladateľ po niekoľko mesiacov nedostával dohodnutý plat. Keď sa situácia stala už neúnosnou, napísal Dvořák v apríli 1894 list Jeanette Thurberovej, že napriek jeho doterajšej zhovievavosti už naozaj nemôže dlhšie čakať. Situáciu sa napokon podarilo vyriešiť, no pocity z neľahkých životných okolností skladateľ medzitým pretavil do niektorých z práve komponovaných Biblických piesní (napr. Pri riekach babylonských) na texty biblických žalmov. Tie, podľa slov autora, „nestačí zpívat, ty je nutné se i modlit.“

Po tomto náročnom období sa Dvořákovci rozhodli stráviť letné prázdniny 1894 v Čechách na rodinnom sídle v malebnom prostredí Vysokej u Příbramě. Dvořák tu rád záhradníčil, staral sa o sad, choval holuby či chodil na prechádzky do prírody:

„Zkrátka nejlepší je sedět na Vysoké, tam nejlépe pookřeju, poodpočinu – a jsem šťasten“. Oddych, pokojné a bezstarostné prostredie mu poskytovali aj vhodné podmienky na kompozičnú činnosť. A práve tu skomponoval v lete 1894 svoj cyklus ôsmich Humoresiek, op. 101. Zaujímavé je, že viaceré hudobné nápady rozvinuté v týchto charakteristických skladbách, pochádzajú z Dvořákových amerických skicárov, do ktorých si zapisoval svoje okamžité nápady. Väčšina týchto hudobných myšlienok zároveň vykazuje typické znaky Dvořákovej hudby amerického obdobia, ako pentatonický charakter, synkopované rytmy či prvky modality.

Na sústredenú kompozičnú prácu si však skladateľ našiel čas a vhodné rozpoloženie až na obľúbenom českom vidieku. Svoj nový cyklus Dvořák pôvodne plánoval pomenovať Nové škótske tance a nadviazať tak na svoj skorší cyklus Škótske tance, op. 41 z roku 1877. Novovzniknuté diela boli však natoľko rozmanité, že ich napokon nazval Humoresky. Pojem humoreska znamená v literatúre krátku poviedku s humoristickým obsahom, ktorá je písaná veselým, úsmevným tónom. V českej literatúre 19. storočia sa jednalo o veľmi obľúbený žáner. Dvořákove skladby sa však odohrávajú na oveľa širšom výrazovom spektre, preto je vhodné názov tohto cyklu chápať skôr vo významových rovinách ako rozmar, capriccio či fantázia*.* Všetkých osem humoresiek má dvojdobé metrum, pravidelné členenie a trojdielnu piesňovú alebo rondovú formu. Atmosféra jednotlivých skladieb však siaha od nekomplikovanej hravosti, veselia, cez zasnívanú melanchóliu až po oduševnelý dramatizmus. Najznámejšia časť cyklu – Humoreska č. 7 Ges dur – sa stala doslova hitom po celom svete. Hráva sa nielen v klavírnom origináli, ale aj v nespočetných úpravách pre rôzne nástroje či nástrojové zoskupenia. Ikonickou sa stala aj vďaka jej mnohonásobnému využitiu v rôznych audiovizuálnych žánroch. Sám Dvořák bol so svojimi humoreskami natoľko spokojný, že plánoval napísať aj druhý cyklus. Z tohto zámeru sa mu však už podarilo realizovať len dve časti – Uspávanku a Capriccio, ktoré sú vydané pod názvom Dve klavírne skladby, B188.

Cyklus klavírnych miniatúr Po zarostlém chodníčku (najmä I. diel) patrí k najhrávanejším klavírnym dielam moravského skladateľa Leoša Janáčka. Jednotlivé skladby vznikali medzi rokmi 1900 až 1911, teda približne v rovnakom časovom rámci, kedy Janáček napísal aj svoje ostatné vrcholné diela pre klavír – Sonátu 1. X. 1905 (1905/1906) a cyklus V hmlách (1912). Okolnosti vzniku Janáčkovho diela Po zarostlém chodníčku sú celkom ojedinelé – prvotný impulz totiž prišiel od kantora a vydavateľa Josefa Vávru z Ivančic neďaleko Brna, ktorý Janáčka v roku 1897 požiadal o príspevok do pripravovanej zbierky skladieb pre iný nástroj – pre harmónium. V liste Janáčkovi Vávra upresnil, že by uvítal „ty nejkrásnější melodie slovanské harmonisované v lehčím slohu tak, aby přístupny byly i hráčům méně routinovaným“. Janáček sa Vávrovou výzvou začal zaoberať až o tri roky neskôr, keď mu v roku 1900 ponúkol šesť a onedlho ďalšie dve novovzniknuté skladby. A hoci Vávra žiadal skladby pre harmónium, je z ich charakteru zrejmé, že Janáček mal vo svojej predstave už od začiatku klavír. Ăalšie tri skladby vznikli až počas mesiacov máj a jún 1908 ako odpoveď na prosbu Jana Branbergera, ktorý Janáčka požiadal o doplnenie práve pripravovaného vydania zbierky kratších skladieb. V komunikácii s Branbergerom označoval Janáček svoje skladby výhradne ako klavírne diela. Branberger zároveň Janáčka požiadal, aby k skladbám doplnil poetický opis či program. Janáčkove diela totiž pôvodne žiadne poetické názvy nemali, i keď so súhrnným pomenovaním Po zarostlém chodníčku skladateľ pracoval už od roku 1900. Skladateľovým zámerom však nebolo predostrieť poslucháčovi akési priamočiare vodítko, čo presne sa v jednotlivých skladbách odohráva, preto aj ich výsledné názvy ponechávajú dostatočnú mieru voľnosti pre vlastnú interpretáciu ich obsahu. Podľa Janáčka „nezáleží na tom, aby posluchač znal konkrétní případ, k němuž se vztahovala skladba. Naopak, ať si přimyslí k názvu jednotlivých čísel ze svého života posluchač, co je případného.“ Jednotlivé skladby, zahrnuté vo výslednej podobe I. dielu Po zarostlém chodníčku vznikali teda postupne, boli uverejňované v rôznych zbierkach v rôznych kombináciách a niektoré sa do definitívneho výberu nakoniec ani nedostali. II. dielu cyklu Po zarostlém chodníčku Janáček dokončil v roku 1911 a jeho skladby nesú už len tempové označenia.

I. diel Janáčkovho cyklu Po zarostlém chodníčku predstavuje súbor veľmi sugestívnych krátkych charakteristických skladieb, komponovaných v Janáčkovom nezameniteľne osobitom štýle, ktoré navyše nesú aj autobiografické prvky. V týchto poetických obrázkoch so silným citovým nábojom sa odzrkadľuje pestrá paleta autorových spomienok na detstvo i neskoršie návraty na rodné Hukvaldy, kam sa so svojou rodinou rád vracal, ako aj Janáčkove spomienky na vlastné deti, najmä predčasne zosnulú dcéru Olgu. Výrazové polohy jednotlivých diel siahajú od pokojnej idyly, pohody, detskej nevinnosti, cez podráždenú vznetlivosť, nervnosť, zlovestnosť až k pocitom úzkosti, lúčenia, nenávratna. Podľa britského muzikológa a autora jednej z najvýznamnejších janáčkovských monografií – Johna Tyrrella, patria skladby z cyklu Po zarostlém chodníčku„k tomu najhlbšiemu a najznepokojivejšiemu, čo kedy Janáček napísal. Účinok, aký dosahujú, neporovnateľne prevyšuje ich skromné prostriedky i ambície“.

Hoci svoju Sonátu pre klavír č. 1 C dur, op. 1 dokončil Johannes Brahms ešte len ako čerstvý dvadsiatnik, zohrala v jeho umeleckom živote významnú rolu. Ako prvú skomponoval Brahms v rodnom Hamburgu v apríli 1852 druhú časť sonáty. Ostatné časti vznikli na jar nasledujúceho roka. Práca sa Sonáte C dur sa prelínala s komponovaním jeho druhej Sonáty fis mol, op. 2, ktorú dokončil skôr ako Sonátu C dur – ešte na jeseň 1852. Keď sa mladý Brahms vydal v apríli 1853 na niekoľkomesačnú koncertnú cestu spolu s huslistom Eduardom Reményim, obidve svoje nové skladby zobral so sebou. Počas tohto turné uviedol svoje diela pri viacerých príležitostiach. Keď si ich vypočul Joseph Joachim – len o dva roky starší Brahmsov súčasník, no v tom čase už známy husľový virtuóz – zostal dielom mladého skladateľa natoľko očarený, že ho následne predstavil manželom Robertovi a Clare Schumannovcom. Na jeseň 1853 teda Brahms predohral Schumannovcom v ich domácnosti v Düsseldorfe niekoľko svojich kompozícií, na základe čoho v Brahmsovi Robert s Clarou rozoznali skladateľského génia. Sonátu C dur hral mladý skladateľ na výzvu manželov Schumannovcov dokonca niekoľkokrát. Vzájomné porozumenie zavládlo medzi nimi ako v umeleckej, tak čisto ľudskej rovine – priateľmi ostali do konca života. Ešte počas tej jesene uverejnil na konci októbra 1853 Robert Schumann známy článok Neue Bahnen v mienkotvornom časopise Neue Zeitschrift für Musik, ktorým Brahmsa uviedol do širšieho povedomia, čo malo pre dovtedy takmer neznámeho skladateľa kľúčový význam. Brahmsova Sonáta C dur vyšla ešte v decembri 1853 v renomovanom vydavateľstve Breitkopf & Härtel ako jeho Opus 1. Skladateľ si vybral túto skladbu zámerne pre svoj Opus 1, aby sa verejnosti predstavil adekvátnou kompozičnou vizitkou, o čom sa zdieľal aj v listoch Josephovi Joachimovi, v ktorých s ním konzultoval poradie vydania svojich prvých skladieb. Sonáta C dur mala pre Brahmsa osobitý význam aj v ďalších rokoch, kedy ju pravidelne hrával na svojich recitáloch. V podaní svojho autora zaznela táto skladba aj v niekdajšom Pressburgu – 10. apríla 1867 v salóne na 1. poschodí hotela U Zeleného stromu, ktorý sa čas od času užíval aj na umelecké účely. Dnes na jeho mieste stojí hotel Carlton na Hviezdoslavovom námestí. Brahmsova štvorčasťová Sonáta pre klavír č. 1 C dur, op. 1, dedikovaná Josephovi Joachimovi, jednak odkazuje k niektorým z jeho najdôležitejších skladateľských východísk, jednak je naplnená charakteristikami typickými pre jeho zrelý kompozičný štýl. Prvá časť sonáty obsahuje viacero odkazov (v rytmickej faktúre, harmonickom priebehu i samotnom charaktere hudby) na Beethovenove klavírne sonáty op. 106 Hammerklavier a op. 53 Waldsteinskú, čím Brahms jasne poukazuje na tradíciu, na ktorú nadväzuje. Druhá časť Brahmsovej sonáty je založená na starej nemeckej piesni z čias minnesängrov Verstohlen geht der Mond auf, čím sa autor priznáva aj k čerpaniu z odkazu ľudovej tradície. Sonáta C dur, op. 1 Johannesa Brahmsa predstavuje vysoko virtuózne, temperamentné, energické dielo, ktoré je zároveň podľa slov Clary Schumannovej „plné prekypujúcej fantázie, citovej vrúcnosti a formového majstrovstva“.