Dnešný koncert prinesie príležitosť bližšie sa zoznámiť s hráčmi violončelovej skupiny orchestra Slovenská filharmónia a zároveň ponúkne výrazné kontrasty medzi latinskoamerickou a slovenskou kompozičnou tvorbou.
Heitor Villa-Lobos patrí k najvplyvnejším osobnostiam hudby 20. storočia, a to nielen v kontextoch umenia Latinskej Ameriky. Bol skladateľom, ale aj aktívnym interpretom – ako violončelista, gitarista, klarinetista, klavirista a dirigent získal priamy vzťah k týmto nástrojom a táto hráčska skúsenosť sa hlboko vpísala do jeho kompozičného myslenia. Dnes je považovaný za najvýznamnejšieho brazílskeho skladateľa 20. storočia a zároveň za jedného z kľúčových autorov klasického gitarového repertoáru. Jeho hudobný jazyk vyrastal z intenzívneho vzťahu k brazílskej ľudovej a populárnej hudbe, ktorú nielen študoval, ale priamo žil. Popri hraní v kaviarňach, kinách a pouličných orchestroch sa cielene vydával do odľahlých oblastí krajiny, kde nasával tradičné hudobné prejavy domorodých kultúr. Tento materiál sa v jeho tvorbe nikdy neobjavuje ako folklórna ilustrácia, ale ako živá, organická súčasť modernej kompozičnej reči. Dôležité boli pre neho aj roky strávené v Paríži, kde sa stretol s európskou avantgardou. Po návrate do Brazílie v roku 1930 sa jeho kariéra prepojila aj s formovaním kultúrnej politiky štátu. Išlo o turbulentné obdobie politických a spoločenských zmien v Brazílii a nástup Getúlia Vargasa priniesol tiež zásadnú reorganizáciu kultúrnych inštitúcií. Villa-Lobos sa stal vedúcou osobnosťou hudobného vzdelávania v Riu de Janeiro (od roku 1932) a systematicky presadzoval myšlienku národnej hudobnej identity. Práve v tomto kontexte vznikol aj cyklus Bachianas Brasileiras – osobitý projekt, v ktorom sa stretáva duch baroka s brazílskym rytmom, melodikou a zvukovou pestrofarebnosťou. Názov nie je len akousi „poetickou metaforou“, ale priamym odkazom na Johanna Sebastiana Bacha. Villa-Lobos Bacha nevnímal výlučne ako historickú autoritu minulosti, ale ako živý prameň hudobného myslenia. Slovo Bachianas teda označuje „bachovské“ princípy, ktoré vedome transplantoval do brazílskeho prostredia. Je to práve Bachianas Brasileiras č. 5, ktorá sa stala najznámejšou skladbou celého cyklu a akousi zvukovou ikonou Villa-Lobosovej poetiky. Skladba pre soprán a skupinu violončiel vykazuje nezameniteľnú zmyslovosť zvuku, lyrickú spevnosť aj formálnu disciplínu. Prvá časť, Ária (Cantilena), sa začína jemnými pizzicatami violončiel, ktoré pripomínajú barokové figurácie a zároveň evokujú gitarový sprievod typický pre brazílsku hudbu. Tento dvojitý odtieň – baroková disciplína a brazílska spevnosť – vytvára prirodzený základ pre dlhú, oblúkovitú melodickú líniu sopránu. V druhej časti, Dança (Martelo), s textom básnika Manoela Bandeiru, sa objavuje odkaz na improvizované básnické súboje zo severovýchodnej Brazílie. Vokálna línia tu s violončelami spoluvytvára trblietavo pulzujúcu štruktúru.
Odkaz Johanna Sebastiana Bacha, ktorý Villa-Lobos tak tvorivo začlenil do brazílskeho prostredia, zaznieva bezprostredne aj v ďalšej časti programu. Air z Orchestrálnej suity č. 3, BWV 1068 patrí k najprchavejším miestam Bachovej orchestrálnej tvorby, z ktorej sa zachovala len relatívne malá časť. V 18. storočí bolo totiž bežné, že skladatelia pri zmene pôsobísk zanechávali svoje diela miestnym inštitúciám. Štyri orchestrové suity Johanna Sebastiana Bacha (BWV 1066 – 1069) vznikali v rokoch 1724 – 1731 a skladateľ ich označoval ako ouvertures. V barokovom Nemecku tento pojem neoznačoval len predohru, ale celý typ diela: slávnostnú francúzsku ouvertúru s pomalým, majestátnym úvodom v bodkovanom rytme a rýchlou fúgovou časťou, po ktorej nasledovala séria tanečných viet v duchu francúzskeho dvorského štýlu. Priestorom pre pestovanie tohto repertoáru sa pre Bacha stalo lipské Collegium Musicum, ktoré od roku 1729 viedol. Ansámbel nadväzoval na iniciatívu Georga Philippa Telemanna, ktorý ho na začiatku 18. storočia vybudoval ako fórum verejného muzicírovania lipských študentov. Koncerty sa konali pravidelne v mestských kaviarňach a v záhrade Gottfrieda Zimmermanna a patrili k najživším hudobným podujatiam Lipska. Práve tu Bach rozvíjal tradíciu svetskej inštrumentálnej hudby a uvádzal okrem vlastnej tvorby aj aktuálny európsky repertoár.
Po barokovej priezračnosti Bachovej hudby smeruje program k slovenskej tvorbe, v ktorej sa 20. storočie prejavilo osobitým a mimoriadne rozmanitým spôsobom. Ilja Zeljenka patrí k významným osobnostiam slovenskej hudby 20. storočia – skladateľ, mysliteľ a neúnavný diskutér, pre ktorého bola hudba „najvhodnejším spôsobom existencie“. Ako všestranná umelecká osobnosť zanechal stopu v koncertnej hudbe, filme aj literárnej reflexii; jeho hudba k filmom Slnko v sieti či Drak sa vracia patrí k zlatému fondu slovenskej kinematografie. V 50. a 60. rokoch bol priekopníkom slovenskej modernej hudby, prešiel od neoklasicizmu cez postwebernovské techniky až k sonoristike a elektroakustickým experimentom. Začiatkom 70. rokov smeroval k redukovanejšiemu jazyku a osobitej melodicko-harmonickej poetike. Po roku 1989 sa jeho hudba ďalej očisťovala, no nestrácala výrazovú intenzitu. Musica slovaca, pôvodne napísaná v roku 1975 pre husle a sláčikový orchester, patrí k jeho najhranejším dielam a v rámci skladateľovho katalógu predstavuje prístupnejšiu polohu než jeho výrazovo radikálnejšie kompozície. Vychádza z ľudových piesní z Čičmian, no premieňa ich do modernej, odľahčenej komornej poetiky. Neskôr vznikli viaceré úpravy pre rôzne obsadenia, verzia pre štyri violončelá vznikla v roku 2003 a je venovaná Jánovi Slávikovi.
Kompozičná tvorba Vladimíra Godára predstavuje u nás jednu z najvýznamnejších podôb hudobnej polyštýlovosti – kompozičného „svetonázoru“, ktorý sa v jeho diele inkarnuje od 80. rokov rozmanitými spôsobmi: od prchavých, aluzívnych náznakov až po kontrastné štýlové zrážky. Jeho hudba vznikla ako vedomé prehodnotenie avantgardy a jej ahistorizmu, ako odklon od elitárskej exkluzivity a postupné hľadanie univerzálneho hudobného jazyka. Godár si prirodzene osvojuje odkazy minulosti – od starých majstrov po stredoeurópske moderny – pričom tento dialóg nikdy nemá podobu epigónstva. V jeho chápaní je každé dielo priesečníkom minulosti, prítomnosti a budúcnosti; tradícia v hudbe funguje ako kolektívna pamäť, ktorá umožňuje formulovať nové myšlienky bez popretia koreňov. Aj preto napokon prešiel od avantgardného historizmu k hudbe, ktorá priznáva svoju spätosť s minulosťou, no prehodnocuje ju vo vlastnom, hlboko osobnom jazyku. Popri technikách štýlových strihov, citácie, apropriácie a alúzie je pre jeho tvorbu rozhodujúci aj existenciálny rozmer. Godár je skladateľ, ktorý hudbu nevníma ako konštrukt, ale ako model ľudskej skutočnosti: ako priestor, v ktorom sa môže zhmotniť ticho, pamäť, duchovnosť aj čas. Rovnako významnou je jeho práca pre filmové médium, za ktoré získal hneď niekoľko ocenení. V tejto línii stojí aj skladba Pieseň labute – komorná, sústredená meditácia, v ktorej lyrická kantiléna vyrastá z jednoduchého, poľudšteného materiálu. Jej pokojná melanchólia nesie výrazný znak Godárovej poetiky, ktorou je prenikavá vnútorná rezonancia. Skladba vznikla v roku 2003 pre rozmanité obsadenia a neskôr si našla tiež uplatnenie ako jedna z častí Malej suity pre malého Dávida (2005).
Po línii slovenskej hudby sa program vracia späť k Latinskej Amerike. Arturo Márquez patrí k výrazným osobnostiam súčasnej mexickej hudby. Narodil sa do hudobníckej rodiny a už v detstve sa pohyboval v prostredí kapiel a tradičnej hudby. Ako dvanásťročný sa s rodinou presťahoval do Los Angeles, kde začal študovať hru na husliach. Už v mladom veku sa venoval kompozícii a po návrate do Mexika pôsobil ako dirigent miestnej dychovej kapely. Jeho vzdelanie formovali tri rôzne kultúrne prostredia: Mexiko, Francúzsko a Spojené štáty. Študoval kompozíciu na Konzervatóriu v Mexico City, v Paríži a neskôr v Kalifornii, kde získal štipendium Fulbright. Márquezov hudobný jazyk prepája akademickú kompozičnú disciplínu s pulzujúcou energiou latinskoamerických tancov. Významnú časť jeho tvorby tvoria skladby inšpirované spoločenskými tanečnými štýlmi – najmä slávna séria Danzones, ktorá ho preslávila v medzinárodnom meradle. Diela sa stali stabilnou súčasťou repertoáru veľkých svetových orchestrov a dočkali sa aj početných baletných spracovaní. Danzón č. 2 vznikol počas jeho výletu do malého mexického mestečka Malinalco, ktoré je od dávnych čias opradené legendami o mágii a božstvách, najmä o aztéckej bohyne Malinalxóchitl, spájanej s hadmi, škorpiónmi a hmyzom.
Záver koncertu bude patriť Astorovi Piazzollovi. Tento reformátor argentínskeho tanga vniesol do tohto žánru prvky klasickej hudby, jazzu aj moderných kompozičných techník a vytvoril tak osobitý svet – tzv. tango nuevo. Jeho hudba spája energiu s hlbokou melanchóliou a dramatickou výstavbou. Skladby Oblivion, Fuga y Misterio a Libertango patria k jeho najikonickejším dielam a na dnešnom koncerte sprostredkujú príjemný závan pulzujúceho Buenos Aires.
VESELÝ, Ondrej: Text ku koncertu 2. 12. 2025, in: Slovenská filharmónia, 77. koncertná sezóna 2024/2025, Komorná hudba, Cyklus KH, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025
