Ľubica Čekovská patrí k najúspešnejším slovenským skladateľkám s medzinárodným uznaním. Prvé kontakty s hudbou získala priamo v rodine, kde obaja rodičia pôsobili na hudobnej s céne. Už počas štúdia Hudobnej teórie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave začala s prvými kompozičnými pokusmi a k systematickému štúdiu skladby ju podnietili vtedajší pedagógovia, hudobní skladatelia Juraj Beneš a Dušan Martinček. Zásadným momentom pre mladú začínajúcu skladateľku bolo stretnutie s Paulom Pattersonom na letných kurzoch v Poľsku (1997), ku ktorému po ukončení vysokej školy v Bratislave nastúpila do kompozičnej triedy na Royal Academy of Music v Londýne. Postgraduálne štúdium odštartovalo Čekovskej skladateľskú dráhu. Začínala klavírnymi Miniatúrami či Fragmentom a elégiami pre akordeón, no čoskoro sa zamerala na väčšie formy, akými boli koncerty, komorné a symfonické diela. Jej tvorba zasahuje do mnohých žánrov klasickej hudby, ale jej stopu nachádzame aj v divadelnom a filmovom umení. Istý čas pôsobila v orchestri Bratislava Hot Serenaders, kde sa venovala tradičnému jazzu.
Čekovskej hudobný jazyk sa vyznačuje dôslednou prácou s motívom, ukotvenou v atonalite a sonoristickej inštrumentácii, s výraznou melodickou líniou s postromantickými kadenčnými vrcholmi. Sama ho charakterizuje ako „jednoznačný monotematizmus“ – schopnosť rozvinúť motivické jadro apretvoriť ho tak, aby si zachovalo svoju pôvodnú funkciu a tvar. Tento osobitý rukopis oslovuje významných interpretov, komorné súbory, symfonickéorchestre či operné domy. Z mnohých spoluprác možno spomenúť skladby A Midsummer Quartet pre Pavel Haas Quartet, Palingenia pre Essenskú filharmóniu, Liberte pre Slovenskú filharmóniu, Domov / Heimat pre festival Lípa Musica či Maison de la musique en sept périodes / Dom hudby v siedmich obdobdiach pre 75. výročie Slovenskej filharmónie. Po operách Dorian Gray a Impresario Dotcom, ktorá bola ocenená Divadelnými doskami 2023 a obe získali Cenu ministra kultúry 2020, zaznela v nasledujúcom roku s veľkým medzinárodným úspechom opera Here I am, Orlando! Dielo skomponované k Roku českej hudby pre Národné divadlo Brno bolo nominované na prestížne ocenenie International Opera Awards 2024 v kategórii Svetová premiéra. Hudobná skladateľka vyznamenaná mnohými ďalšími oceneniami bola od roku 2008 členkou umeleckej rady festivalu Pražská jar a v roku 2010 zastávala post rezidenčnej skladateľky Filharmonického orchestra Altenburg–Gera v Nemecku. Okrem nepretržitej práce na nových objednávkach pedagogicky pôsobí na Hudobnej akadémii Jána Albrechta v Banskej Štiavnici. Jej tvorbu, ktorá pravidelne zaznieva na domácich a zahraničných pódiách, zastrešuje hudobné vydavateľstvo Bärenreiter Verlag-Kassel.
Skladbu Fragment a elégie pre akordeón, op. 4 (1997) vytvorila Ľubica Čekovská počas vysokoškolských štúdií na podnet svojho spolužiaka, popredného slovenského akordeonistu, pedagóga a publicistu Petra Katinu, ktorému autorka dielo aj dedikovala. Ranýopus spája odkaz vokálnej tvorby Janáčka sprvkami postromantizmu a melanchólie slovenskej ľudovej hudby. Tieto aspekty Čekovská pretvára do farebných oscilácií tónov a intervalov, premenlivých harmónií a bohato vrstvenej textúry, ktorá sa pomaly, no neustále posúva vpred. Náročnosť skladby nespočíva v technickej rovine, ale vo výraze, ktorývyžaduje zrelého interpreta s kontemplatívnym cítením, schopného porozumieť hlbokej poetike a súvislostiam súčasnej hudby. Dielo pôvodne nieslo názov Skladba pre akordeón (bajan), no počas skladateľkinho londýnskeho pôsobenia ho premenovala na Fragment a elégie pre akordeón. V roku 1998 zaň získala Cuthbert Nunn Composition Prize of the Royal Academy of Music. Na základe tohto úspechu inicioval významný anglický skladateľ Sir Harrison Birtwistle vznik novej verzie pre sláčikový orchester, ktorá mala premiéru v roku 2004 na festivale Nová slovenská hudba. Obe verzie sú spoločne zaznamenané na CD Passing Impressions – jedna v podaní ŠKO Žilina pod vedením Davida McQueena a druhá v interpretácii srbsko-slovenskej akordeonistky Any Vyparinovej Krsmanović.
Na objednávku Terezín Music Foundation a na podnet jej riaditeľa Marka Ludwiga vznikla skladba Four Movements pre klavír (2012). Koncertynadácie, ktorá uchováva pamiatku hudobníkov usmrtených v koncentračných táboroch a zároveň podporuje vznik nových diel ako umeleckých spomienok na obete vojny a genocíd, majú celosvetový dosah a význam. Téma utrpenia hlboko prenikla do hudobnej štruktúry skladby plnej smútku a bolesti. Vyjadruje nenaplnené sny tých, ktorí zahynuli, a premieňa ich do intímnej hudobnej spovede. Úvodné Grave zaznieva ako naliehavá výzva proti nespravodlivosti, Tranquillo zachytáva vnútornú vzburu a nepokoj, Uspávanka prináša zmierenie, zatiaľ čo záverečné Rubato sa rozplýva dotichavečnosti. Premiérovo bolo dielo uvedené na festivale Pražská jar v Dvořákovej sieni Rudolfina v interpretácii významného amerického klaviristu Garricka Ohlssona. Four Movements pre klavír venovala autorka M. Ludwigovi a G. Ohlossonovi, ktorý ju do svojho programu zaradil aj na koncertoch v New Yorku či Bostone. Za skladbu získala v roku 2013 Cenu Tatra Banky za umenie.
Cyklus Šiesť piesní pre soprán a klavír (2002) na texty viacerých autorov spája výrazová príbuznosť a výsledný monotematicky pôsobiaci celok sa vyznačuje lyrickosťou, kde hudba sleduje emocionálnu úspornosť básní a ich vnútornú intenzitu. Melodické a harmonické postupy fungujú ako jednotiaceprvky, ktoré nenápadne prepájajú jednotlivé piesne. Čekovská sa so zbierkou básní moderného amerického autora Johna Gracena Browna (Autumn Song,Dance, The Dying Day, The Storm Wind) zoznámila ešte na VŠMU. Neskôr, počas štúdia na Royal Academy of Music v Londýne, objavila tvorbu dvoch anglických básnikov – metafyzického Charlesa Besta (A Sonnet of the Moon) a romantika Thomasa Hardyho (At Day-Close in November). Prvú skladbu na Hardyho text skomponovala ešte v majstrovskej triede pre skladateľov a spevákov pod vedením anglickej mezzosopranistky Sarah Walker a o niekoľko rokov k nej pribudli ďalšie. Slovenskú premiéru cyklu uviedla sopranistka Lenka Brázdilíková v spolupráci s klaviristkou Máriou Heinzovou v novembri 2002 v Kongresovej sále v Piešťanoch. Šesť piesní pre soprán a klavír, ktoré prepájajú literárnu hĺbku s jemnou hudobnou expresiou, dnes nájdeme vrepertoári mnohých interpretiek zameraných na súčasnú tvorbu.
Päť miniatúr pre klavír, op. 1 (1996) predstavuje kompozičnú prvotinu Ľubice Čekovskej, ku ktorej sa sama s obľubou vracia. V začiatkoch svojej tvorby sa skladateľka nechávala inšpirovať Leošom Janáčkom, čo je rozpoznateľné aj v tomto opuse napriek tomu, žesa tu významne formuje jej hudobná reč. Dielo pozostáva z piatich drobných, no výrazovo bohatých častí, pričom každá má svoj osobitý výraz a náladu.
Cyklus vznikol na podnet skladateľa Juraja Beneša, skomponovala ho počas kompozičných kurzov v Kostelci u Černého lesa pod vedením Dušana Martinčeka. Prvou interpretkou bola Viera Bartošová, ktorá ho v novembri 1996 premiérovo uviedla na Nedeľnom matiné v Mirbachovom paláci v Bratislave.
Sylvie Bodorová patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti súčasnej českej hudobnej scény. Detstvo strávila na Slovensku, kde jej prvou učiteľkou hudby bola Zita Strnadová-Paráková. Svoju skladateľskú cestu začala koncom 70. rokov 20. storočia a odvtedyvytvorila rozsiahly a žánrovo pestrý opus – od sólovýcha komorných diel až po veľké orchestrálne a vokálno-inštrumentálne skladby. Jej hudba vznikala na objednávku významných festivalov, miest i kultúrnychinštitúcií po celom svete a zaznela na všetkých kontinentoch. Mimoriadnym príkladom je uvedenie skladby Pocta Krištofovi Kolumbovi pre gitaru v roku 1997 na Antarktíde. Po medzinárodnom úspechu Terezín Ghetto Requiem vo Veľkej Británii a USA si festival Pražská jar objednal celovečerné oratórium Júda Makabejský, ktoré zaznelo v Katedrále sv. Víta. Na podnet festivalu Smetanova Litomyšl vzniklo v roku 2008 ďalšie monumentálne dielo – oratórium Mojžiš. V roku 2012 dokončila piesňový cyklus Lingua angelorum pre barytón a veľký symfonický orchester, inšpirovaný osobnosťou cisára Rudolfa II. Cyklus bol objednaný a venovaný barytonistovi Thomasovi Hampsonovi a niekoľkokrát zaznel v interpretácii Izraelskej filharmónie. V opernej oblasti sapredstavila dielami Legenda o Kateřině z Redernu (2014) a Quo vadis (2022). V posledných rokoch zaznamenala úspech s koncertom Bruromano pre gitaru, kontrabas a sláčikový orchester, ktorý zaznel v Nemecku, Rakúsku (Musikverein Viedeň), Holandsku, Chorvátsku, na Slovensku i v Českej republike.
Pri príležitosti Roka českej hudby 2024 si festival Pražská jar objednal Koncert pre trúbku a symfonický orchester, zatiaľ čo rakúsky festival Allegro vivo uviedol premiéru Koncertu pre husle, sláčiky a bicie „Danubiano“. Skladba bola vysielaná rakúskym ORF a vyšla na CD AV Records (*Change over Time*). V tom istom roku zaznel aj jej objednaný hobojový koncert v Leamingtone.
Sylvie Bodorová bola tiež členkou skladateľskej skupiny Quattro, ktorú v roku 1996 spoluzaložila s Otmarom Máchom, Lubošom Fišerom a ZdeňkomLukášom. Popri skladateľskej činnosti sa významne angažuje aj kultúrne – prispela k obnove rodného domu Gustava Mahlera v Kalištích pri Humpolci, patrí medzi zakladateľov Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch a pôsobí ako viceprezidentka The Dvořák Society for Czech and Slovak Music v Londýne.
Tvorba Sylvie Bodorovej je zaznamenaná na viac ako 40 CD a neustále si nachádza cestu k publiku na medzinárodnej scéne.
Concierto de Estío pre gitaru a sláčikové kvarteto Sylvie Bodorová skomponovala na objednávku argentínskej gitaristky Marie Isabel Siewers, ktorá jeho premiéru uviedla v Buenos Aires v roku 1999. Trojčasťový koncert otvára Zingaresca so sólovou kadenciou s prvkami typickými pre juhoamerickú hudbu, ktorá postupne prerastá do čardáša a vyznačuje sa transakcentáciou a technikou crossing. Nasledujúca Plegaria (Modlitba) v melodike s neobarokovými črtami spracovanými modernými kompozičnými prostriedkami zachytáva inšpiráciu v starom indiánskom príbehu o zrode slnka. Posledné Barbaro zobrazuje večnú energiu a nespútanú živelnosť. Španielsky názov diela (v preklade „Letný koncert“) vyjadruje uznanie interpretke a jej rodnému jazyku a svojím významom nepredstavuje len odkaz na ročné obdobie, ale nesie v sebe symboliku a duchovnú tradíciu juhoamerických indiánov. Autorka Concierto de Estío skomponovala v dvoch verziách – orchestrálnej a komornej so sláčikovým kvartetom.
Concerto dei fiori pre husle a klavír (1996) patrí medzi skladby, ktoré sú pre Sylvie Bodorovú mimoriadne osobné. Vzniklo po takmer ročnej prestávke, kedy pôsobila ako pedagogička kompozície na University of Cincinnati v USA. Po návrate domov v čase prázdnin si nanovo uvedomila svoje korene i zmysel vlastnej tvorby. Inšpiráciu pre hlavnú myšlienku a názov koncertu sprostredkovala spomienka na holandského skladateľa Tona de Leeuwa, u ktoréhov osemdesiatych rokoch krátko študovala. Jeho slová „Hudba je ako kvetina, je tu, či ju vnímame alebo nie“ sa jej hlboko zapísali do pamäti a po návrate zUSA, keď sa dozvedela o jeho úmrtí, vznikla idea „Koncertu kvetov“. Nejde však len o obraz kvetín, ale najmä o symbol života. Autorka zdôrazňuje, že aj v najťažších chvíľach života človeka vedie viera v trvalé duchovné hodnoty, ktoré odolávajú negatívnym vplyvom. Opus vrcholí citáciou Bachovej harmonizácie chorálu Schmücke dich, o liebe Seele. Concerto dei fiori malo premiéru na Pražskej jari v roku 1997 a odvtedy zaznelo v mnohýchinterpretáciách sólistov a orchestrov po celom svete. Na žiadosť huslistov vznikla aj komorná verzia s klavírom, ktorá je súčasťou dnešného koncertu.
Trio pre husle, klarinet a klavír Vallja e malit / Hora tancuje (2017) má svoj pôvod v spomienke na albánsku krajinu. Cesta z mesta Vlora na juh vedie ponad more, ktoré sa zarezáva do strmých skál, prechádza cez horu Llogara, až kým sa pred človekom otvorí dychberúca panoráma. Horami sa nesie spev pastierov, na pozadí majestátnej prírody sprevádzaný clivým zvukom klarinetu. Keď členky súboru Trio Clavio oslovili skladateľku s prosbou o nové dielo, vybavil sa jej práve tento obraz. Vallja e malit – Hora tancuje zachytáva atmosféru miesta a jeho kultúrnu tradíciu, čo sa v albánskej hudbe spodobuje princípom spojenia dvoch kontrastných častí, ktorý Bodorová preniesla aj do svojho diela prostredníctvom častí Ballata a Danza.
MIŠKOVIČOVÁ, Eva: Text ku koncertu 21. 9. 2025, in: Slovenská filharmónia, 60. koncertná sezóna 2024/2025, Bratislavské hudobné slávnosti, Cyklus BHS, Bratislava, Slovenská filharmónia 2025
