Patrí medzi najtalentovanejších slovenských klaviristov svojej generácie. Po ukončení štúdií na Slovensku (P. Pažický, I. Gajan, M. Lapšanský) bol prijatý na postgraduálne štúdium sólovej hry na The Royal Academy of Music v Kodani (Niklas Sivelov). V tom čase zároveň vyhral štipendium a špeciálny kurz na Konzervatóriu N. A. Rimskeho-Korsakova v Petrohrade, kde ho viedli Vladimir Shakin a Sergej Maltsev. Štrauch začal hrať na klavíri najskôr pod vedením svojho otca – klaviristu. Už počas štúdií na Konzervatóriu v Žiline sa stal laureátom Súťaže slovenských konzervatórií. Ako výherca Súťaže Yamaha 2009 v Bratislave hral so Symfonickým orchestrom slovenského rozhlasu, pričom koncert bol zaznamenaný i naživo vysielaný na rádiu Devín. V júni 2014 vyhral Piano Competition of Royal Danish Academy of music a tiež cenu za najlepšieho hudobníka akadémie, čo mu umožnilo koncertovať po boku Giancarla Andrettu na škandinávskom Tivoli Festivale (F. Liszt, Koncert pre klavír č. 2).
Štrauch spolupracoval s viacerými renomovanými pedagógmi – Ferenc Rados, Josef Kluson, András Keller, Avedis Kouyoumdjian, Dmitri Bashkirov, Christian Zacharias, Robert Levin, Catherine Brown, Juhani Lagerspetz, Steven Mayer, Liisa Pohjola, Jens Elvekjær, Boris Berman, ale tiež i umelcami ako Jonathan Swensen, Anna Egholm, Johan Reuter, Alexander Gilman či Petr Nouzovsky. Ako komorný i sólový hráč často spolupracuje so Slovenskou televíziou a Slovenským rozhlasom. V roku 2015 Štrauch nahral svoj prvý sólový album pre český Supraphon. Nedávno v spolupráci s dánskym violončelistom Jonathanom Swensenom dokončil ďalšie CD s violončelovými sonátami F. Schuberta a S. Rachmaninova. Od roku 2017 pôsobí na The Royal Danish Academy of Music, kde vyučuje a zároveň i korepetuje violončelové oddelenie.
Vychádzajúca violončelová hviezda, Jonathan Swensen, bol v časopise Musical America vyhlásený za hviezdu mesiaca a Gramophone Magazine ho zas zaradil do rebríčka One to Watch. Swensen je držiteľom štipendia Avery Fisher Career Grant (2022) a nedávno vyhral prvú cenu na Naumburg International Cello Competition 2024, kde porota udelila dokonca dve prvé miesta (Leland Ko). Zároveň je umelcom v rezidencii Queen Elisabeth Music Chapel v Belgicku, kde pracuje pod vedením Garyho Hoffmana.
Swensen sa zamiloval do violončela po tom, čo ako šesťročný počul Elgarov koncert pre violončelo. S portugalským orchestrom Orquestra Sinfónica do Porto Casa da Música nakoniec debutoval ako sólista práve s týmto dielom. Absolvent Royal Danish Academy of Music pokračoval v štúdiách na Norwegian Academy of Music v Osle (T. Thedéen) a New England Conservatory (L. Lesser), ktoré ukončil v roku 2023.
Vydavateľstvo Champs Hill Records v roku 2021 vydalo Swensenov debutový album, na ktorom sú diela pre sólové violončelo, vrátane skladby Farewell Fantasia Benta Sørensena, ktorá je mladému dánskemu violončelistovi venovaná. Album si vyslúžil nadšené recenzie v magazínoch Gramophone, BBC Music, The Strad či Musical America.
Swensen sa sólovo predstavil po boku orchestrov ako Londýnska filharmónia, Aalborg Symphony Orchestra, New England Conservatory Philharmonia, Orquesta Ciudad de Granada, Copenhagen Philharmonic, Aarhus Symphony Orchestra, Odense Symphony Orchestra, Iceland Symphony Orchestra a ďalšie. Počas sezóny 2024/2025 umelec debutoval s Orchestre National Bordeaux Aquitaine. V roku 2024 bol Swensen súčasťou programu Bowers Program of the Chamber Music Society of Lincoln Center, preto vystúpil v sálach ako Alice Tully Hall, Lincoln Center's Rose Studio a absolvoval turné po Spojených štátoch.
Debussy / Franck / Fauré / Poulenc
Claude Debussy sa po jeho reforme na sklonku života rozhodol uctiť si tradíciu a napísal niekoľko okúzľujúcich diel v duchu sonáty. Najhrávanejšími dielami Césara Francka sú Symfónia d mol a Husľová sonáta A dur – tá existuje aj v úprave pre violončelo. Gabriel Fauré je u nás stále nedoceneným skladateľom, pričom práve on stál v zárodkoch revolučných skutkov Claudea Debussyho. Francis Poulenc bol všestranným hudobníkom; bol zručný v oblasti pouličného „šantánu“, klasických útvarov a napokon v oblasti liturgickej hudby.
Bol to technický progres, vďaka ktorému sa v priebehu 19. storočia tešil klavír stále väčšej obľube nielen ako sólový nástroj. Väčšia citlivosť a zvukové možnosti ho okrem sólových koncertov predurčili stať sa aj plnohodnotným partnerom v komorných zoskupeniach, či už išlo o spoluprácu so sólovými nástrojmi, alebo s ľudským hlasom. Prelom storočí charakterizuje aj stále výraznejšia snaha o definovanie „národného“ v hudbe a zároveň snaha o syntézu tradícií a inovácií naprieč (nielen) Európou. Stručný obraz toho, čo vnímali ako „francúzske“ v hudbe jej tvorcovia, ponúkne dnešná dramaturgia zložená z diel Clauda Debussyho, Césara Francka, Gabriela Faurého a Francisa Poulenca, ktoré reflektujú práve estetickú mnohotvárnosť francúzskej hudby. Napriek štýlovým odlišnostiam ich skladby spája spoločná orientácia na jemnú artikuláciu, farebnosť tónov a rovnováhu medzi nástrojmi. Každý z autorov vnáša do formy violončelovej sonáty osobitý jazyk – Franck stavia na romantickej cyklickej forme a chromatickej vášnivosti, Fauré rozvíja jemnú a harmonicky plynulú eleganciu, Debussy pretvára hudobný priestor pomocou modálneho a impresionistického myslenia a Poulenc zas spája neoklasicistickú formu s lyrickou iróniou a kontrastom nálad. Všetci štyria skladatelia sa namiesto dramatizmu zameriavajú na zvukovú kultivovanosť, estetickú čistotu a intímnu výpoveď. V ich dielach tonálny priestor nie je nástrojom vývoja, ale farebným médiom nálady a vnútorného pohybu.
Sonáta pre violončelo a klavír, L. 135 Clauda Debussyho odráža nielen zrelosť hudobného jazyka, ale aj vážne citové rozpoloženie svojho autora, ktorý v čase jej vzniku v roku 1915 čelil nielen chorobe, ale aj hrôzam vojny a v hudbe hľadal symbolické útočisko. Táto sonáta bola prvou zo série šiestich komorných diel, ktorými chcel Debussy obnoviť kontinuitu „čistého francúzskeho štýlu“ – po vzore Couperina a Rameaua – no napokon vznikli iba tri. Violončelová sonáta je z nich najosobnejšia. Nie je veľkolepá, ale nesmierne presná v artikulácii, každý tón nesie jasný zámer či myšlienku. Debussy v nej spája barokový étos s impresionistickou farebnosťou, pričom využíva paralelné kvinty, modálne stupnice, pentatoniku i zmysel pre ticho ako výrazový prostriedok. Violončelo vedie monológ – niekedy noblesný, lyrický, inokedy sarkastický, fragmentárny. Klavír, jemne vrstvený ako akvarel, zas vytvára flexibilný priestor pre violončelo. Tri časti, Prologue, Sérénade a Finale, vytvárajú jedinečný oblúk, ktorý ponúka introspektívnu reflexiu o kráse a plynutí času. Debussy nepracuje s kontrastom ako s dramatickým prvkom, ale ako s priestorom, v ktorom je ticho rovnako dôležité ako zvuk. Violončelo sa v tomto kontexte stáva nástrojom vnútorného hlasu – akoby reflektovalo svet, ktorý sa zmenil, zranil a predsa nezanikol. Debussyho diela z tohto obdobia sa stávajú „zvukovými objektmi“ a aj táto sonáta sa považuje za zvukový portrét emócie, ktorá nechce byť pomenovaná.
Úplne odlišný kontext vnímame u Césara Francka, ktorého Sonáta pre klavír a violončelo A dur, pôvodne určená pre husle a klavír, sa v transkripcii pre violončelo stala jednou z najvýznamnejších komorných skladieb vôbec. Vznikla v roku 1886 ako svadobný dar pre skladateľovho priateľa, huslistu Eugèna Ysaÿea. Neskoršia transkripcia pre violončelistu Julesa Delsarta, ktorú autorizoval sám Franck, zvýrazňuje lyrickosť, tmavý register a dojímavú spevnosť, ktorou tento nástroj disponuje. Sonátu vystaval na cyklickom princípe, hlavný motív sa vracia naprieč všetkými štyrmi časťami v rôznych harmonických, rytmických či metrických úpravách, čím vytvára naratívnu jednotu. Zatiaľ čo prvá časť Allegretto ben moderato pôsobí rozsiahlo a hľadá rovnováhu medzi vášnivým vypätím a jemnosťou, druhá časť Allegro je dynamická, rytmicky napätá a plná kontrastov. Recitatívna tretia časť v pomalom tempe Recitativo – Fantasia umožňuje violončelu predniesť emotívne monológy takmer vokálneho charakteru, zatiaľ čo finálne Allegretto poco mosso je oslavnou syntézou motívov aj emocionálnych polôh. Franck tvaruje sonátu ako organické kontinuum, ktoré odmieta byť fragmentované, a svojím prístupom anticipuje sonátové poetiky Debussyho i Ravela. Harmonický jazyk je husto chromatický, ale nikdy nie ťažkopádny; práve naopak – vyžaduje od interpreta koordinovanú vášeň a schopnosť preniesť nadčasovosť cez bohatú textúru.
Kým Franck takpovediac ešte stojí jednou nohou v romantizme, Gabriel Fauré s Elégiou pre violončelo a klavír, op. 24 predstavuje zlom medzi romantickým tragizmom a impresionistickou melanchóliou. Elégia z roku 1883 mala byť súčasťou nedokončenej sonáty, no paradoxne jej samostatná existencia ju povýšila na ikonické dielo violončelovej literatúry. Svojou hĺbkou, jednoduchosťou a spevnosťou vytvára silný kontrast ku všetkému, čo sa v tej dobe označovalo ako „virtuózne“. Táto krátka skladba je častokrát nesprávne považovaná za salónnu miniatúru. V skutočnosti však ide o hudobný epitaf, ktorému tonálny priestor c mol predurčuje temnejšiu atmosféru, no zároveň v ňom cítiť akúsi zdržanlivosť, typickú pre fauréovský štýl. Faurého hudba je jemná, vyhýba sa dramatickým kulmináciám, cítiť v nej hlboký smútok, no nikdy nie v podobe expresívneho výkriku, ale ako hlbokú meditáciu nad ním. Použitá melodika je vo svojej čistote takmer archaická, dlhé línie nenesú veľké gestá, ale aj neustále napätie pod povrchom. Klavír funguje ako tlmočník nálad, jeho apreggiá a tlmené akordy pripomínajú vzdialené zvony či zvuk vetra sprevádzajúceho monológ sólového hlasu. V Elégii naznačil Fauré atmosféru, s ktorou sa môže poslucháč stotožniť a zároveň mu nie je nasilu vnútená.
Ak prví traja skladatelia priniesli impresionistické odtiene nálad, nostalgiu či sentimentalitu, Francis Poulenc vstupuje do hry s preňho typickou iróniou a nadhľadom, ktoré dobre kryjú citlivé a vnímavé vnútro. Hoci je Poulenc autorom veľkého množstva komornej hudby, v tvorbe pre sláčikové nástroje sa necítil príliš „doma“. Prvé náčrty Sonáty pre violončelo a klavír, FP 143 vznikli ešte na začiatku druhej svetovej vojny, no k dokončeniu sa odhodlal až v roku 1948 po presviedčaní jeho priateľa, čelistu Pierra Fourniera. Poulencova spolupráca s Fournierom bola zásadná nielen po stránke motivácie, interpret s ním konzultoval aj technické detaily violončelového partu. Čelistovi, známemu svojím kultivovaným tónom a eleganciou, dielo venoval a napokon ho aj spolu v roku 1949 premiérovali v parížskej Salle Gaveau. Všetky štyri časti diela vynikajú širokou škálou nálad, poetickou spevnosťou aj typickým Poulencovým humorom, ktorý však nikdy nejde proti hudbe. Úvodná časť prekvapí rytmickou ostrosťou a kontrapunktickou, dialogickou hravosťou, ktorú si snáď skladateľ požičal z baroka, no prezentoval cez moderný filter melodicky invenčných fráz a nápaditých harmónií. V centre diela stojí lyrická Cavatine, ktorá by mala znieť ako intímne vyznanie – bez ozdobnosti, ale s tichou naliehavosťou. Tretia časť, tanečná a svižná Ballabile, zhmotňuje Poulencovu schopnosť prepojiť klasickú formu s nenápadnou paródiou, ako keď človek s láskou napodobňuje niečo, čo dôverne pozná. V dynamickom Finale vedie klavír v hustej motivickej práci strhujúci dialóg s violončelom, ktoré v ňom môže ukázať kompletnú paletu svojich farebných možností. Vo výsledku je sonáta dôkazom, že francúzska hudba si aj po druhej svetovej vojne zachovala svoju kultivovanosť a otvorenosť – schopnosť tlmočiť vážne a hlboké myšlienky jemným hlasom.
