Tvrdý, prísny, neústupčivý. Tyran či despota. Gustav Mahler si za svoje vysoké nároky od svojich spolu pracovníkov vyslúžil mnohé nelichotivé prívlastky. Ako dirigent aj ako skladateľ bol detailista, neznášal lajdáctvo. Z pozície dirigenta vyžadoval od interpretov (vrátane seba) maximum, búral zažité tradície v interpretácii a priniesol úplne nový pohľad na už známe diela. Ako skladateľ vyčerpal všetky možnosti klasickej symfónie, no zároveň jej otvoril nové, dovtedy nevídané a svojimi dielami sa chcel priblížiť k obrazu symfónií budúcnosti, ako si ich predstavoval: „Slovo ,symfónia' pre mňa znamená: vybudovať nejaký svet všetkými dostupnými technickými prostriedkami.“
Prvé dve symfónie vyjadrujú, ako povedal, celý jeho život, jeho prežívanie a utrpenia, hoci ich zrod bol celkom odlišný. Kým prvá vytryskla zo silného citu, druhá sa rodila dlho a komplikovane. Aj ich uvedenia boli rovnako komplikované, ich premiéry si musel zakaždým tvrdo vybojovať, obe mali problém s prijatím a časom prešli ráznymi revíziami.
Partitúra prvej časti Symfónie č. 2 c mol vznikla ešte v roku 1888, no zapadla prachom, keď Mahlera naplno pohltili povinnosti riaditeľa budapeštianskej opery a neskôr hlavného dirigenta Mestského divadla v Hamburgu. Ku komponovaniu sa vrátil až vo februári 1892. Dirigentské úspechy u publika aj u odbornej verejnosti v hamburskej opere v ňom prebudili nádej, že by mohol konečne naplniť aj svoje skladateľské ambície. Požiadal teda vtedajšiu dirigentskú hviezdu symfonických koncertov v Hamburgu a nekorunovaného „kráľa nemeckej hudby“ Hansa von Bülowa o posúdenie prvej časti jeho Symfónie c mol, ktorá v tom čase existovala ešte samostatne pod názvom Totenfeier (Smútočná slávnosť).
Hans von Bülow omnoho mladšieho Mahlera rešpektoval, no keď mu skladateľ prehral prvú časť symfónie, nadšený veru nebol: „Ak je toto ešte hudba, tak už hudbe vôbec nerozumiem.“ Ich vzájomný vzťah to však nepoznačilo. Bülow označil Mahlera za prvotriedneho dirigenta už krátko po jeho nástupe do hamburského divadla. Podľa spomienok Bruna Waltera, keď raz večer Bülow zbadal na svojom abonentnom koncerte Mahlera sedieť v prednom rade, zostúpil z pódia a ponúkol mu taktovku.
Napriek Bülowovmu odmietnutiu sa Mahler v lete roku 1893 k náčrtom Symfónie c mol vrátil. V priebehu necelých dvoch mesiacov skomponoval Andante a Scherzo, v ktorom rozvinul hudobný materiál piesne Svätý Anton Paduánsky káže rybám zo zbierky Chlapcov zázračný roh do mohutnej symfonickej časti, a to dokonca ešte skôr, ako dokončil inštrumentáciu samotnej piesne. Práca mu šla od ruky, mal pocit, že tvorí „vďaka vnuknutiu, ktoré prichádza odinakiaľ“ a prirovnával sa k hudobnému nástroju, na ktorom hrá „duch sveta, prameň všetkého bytia“.
Posledná časť mu však stále chýbala. Zahrnúť do symfónie aj spev sa Mahler zdráhal. Ako píše kritikovi Artuhrovi Seidlovi: „Ak koncipujem veľký hudobný útvar, dôjdem vždy do bodu, keď musím pribrať 'slovo' ako nositeľa hudobnej idey… Už dlho som sa zaoberal myšlienkou pribrať do poslednej vety zbor a len z obavy, že by sa to chápalo ako napodobnenie Beethovena, som stále váhal.“ Inšpiráciu a ten správny text pre záverečnú apoteózu dlho nenachádzal. Paradoxne to bolo práve úmrtie Hansa von Bülowa začiatkom roka 1894, ktoré mu poskytlo potrebný duchovný a emocionálny zážitok pre zavŕšenie niekoľkoročného úsilia. „Keď som tam sedel a spomínal na zosnulého, súznela moja nálada s duchom diela, ktorým som sa vtedy zaoberal… Vtom zaintonoval zbor od organu Klopstockov chorál 'Vzkriesený budeš!' Zasiahlo ma to ako blesk a v mojom vnútri bolo všetko úplne jasné a zrozumiteľné! Na takýto blesk čaká tvorca, to je ono 'sväté počatie'!“ Prvé náčrty poslednej časti symfónie urobil Mahler ešte v deň pohrebu, skomponoval ju v lete 1894 v priebehu troch týždňov. Z Klopstockovej básne použil len prvé dve strofy, k nim pridal svoje vlastné verše, ktorými síce pozmenil pôvodný básnikov zámer, ale výstižnejšie vyjadril ten svoj.
Vstup do svojho symfonického sveta však musel neznalým poslucháčom uľahčiť. A hoci nemal rád programy a neskôr zakázal ich zverejňovanie pri uvádzaní jeho raných diel, k Symfónii c mol napísal niekoľko verzií, ktoré sa v podstatných bodoch zhodujú.
O prvej časti sa jednoznačne vyjadril aj v súkromnom liste kritikovi Maximovi Marschalkovi: „Prvú časť som pomenoval Smútočná slávnosť a ak to chcete vedieť, je to hrdina mojej Prvej symfónie D dur, ktorého tu nesiem k hrobu a ktorého život zachytávam z vyššieho stanoviska ako v čistom zrkadle.“ V priebehu prvej časti zobrazuje rôzne citové rozpoloženia, ktoré sprevádzajú moment konfrontácie so smrťou – oslava života zosnulého, momenty reflexie a odhodlanie čeliť smútku. No zároveň všetky, aj tie najintenzívnejšie prežívania v sebe nesú aj prísľub pokoja.
Nasledujúce tri časti Mahler nazýva interlúdiami alebo intermezzami a majú zobrazovať spomienky na život zosnulého, láskavé a plné porozumenia. O druhej časti Andante sa Mahler vyjadril ako o okamihoch šťastia v živote zosnulého hrdinu, ako o spomienke na jeho mladosť a stratenú nevinnosť. V kontexte celej symfónie pôsobí ako z iného diela a svojou lyrikou prenesie poslucháča do snovej krajiny hrdinovej mladosti.
Charakterizovať tretiu časť ako scherzo je o niečo zložitejšie. Samotný Mahler ju opísal ako prepadnutie duchu neviery, popierania, pochybností o samom sebe aj o Bohu. O to zaujímavejšie sa v tomto kontexte javí fakt, že ju vystaval na hudobnom materiáli piesne Svätý Anton Paduánsky káže rybám – neutíchajúci pohyb v orchestri, ktorý v pôvodnej piesni zobrazoval neustále hmýrenie rýb strhnutých kázňou svätca, vedie aj k výkladom o momente v živote hrdinu, keď si naplno uvedomil nekonečnú a nemennú hlúposť sveta. Tak ako ryby zostanú aj po kázni tými istými rybami, tak aj podvodník zostane podvodníkom. Ako uvádza Bruno Walter: „Tretia časť vznikla z prízračného duševného stavu – ako keď sa nám zmätené vírenie sveta naraz javí ako čosi neskutočné a strašidelné. Pre toto snáď najpôvodnejšie Mahlerovo scherzo nemôže byť podkladom žiadny určitý pojem, žiadna určitá myšlienka – je zrodené z nálady údesu a stalo sa z toho majstrovské dielo symfonickej hudby.“
Štvrtá časť, pieseň Urlicht (Prasvetlo), prináša v altovom sóle pokornú nádej, že „Láskavý Boh svetielko mi dá – Až k blaženému bytiu prežiari si ma!“ Snová atmosféra dojemnej viery je poslednou prípravou pred záverečnou časťou, v ktorej prichádzajú odpovede na všetky otázky.
Piata časť, najdlhšia zo všetkých, je zobrazením Posledného súdu. Zem sa otriasa, hroby sa otvárajú a mŕtvi prichádzajú v nekonečných sprievodoch. Ozve sa poľnica apokalypsy, nasleduje desivé ticho, ktoré preruší spev slávika z veľkej diaľky – dolieha ako posledná ozvena pozemského života a ako zvestovateľ prechodu do večnosti. V nadpozemskom pianissime začne spievať zbor svätých „Povstať, áno, povstať – snaž sa, prach môj, – po oddychu krátkom!“ Od tohto úchvatného momentu hudba postupne graduje do ohromujúceho finále vzkriesenia, v ktorom už autor nepochybuje o jednoznačnosti odpovedí na otázky zo začiatku symfónie.
Ťažko vybojovaná premiéra prvých troch častí symfónie v Berlínskej filharmónii v marci 1895 sa konala v poloprázdnej sále. Ani nadšenie divákov neprehlušilo jedovaté kritiky, podľa ktorých Mahler „miesi hrubosť so silou“, hromadí „námet na námet a motív na motív“ a „príšerne trýznivými disonanciami“ trhá poslucháčom uši. Ani tento neúspech však Mahlera neodradil a o deväť mesiacov neskôr usporiadal v Berlíne 13. decembra 1895 premiéru už celej symfónie – s veľmi podobným výsledkom. Pre nezáujem verejnosti vstupenky na poslednú chvíľu rozdali hudobníkom a študentom konzervatória. Divákov aj interpretov si jeho hudba získala, no kritika bola opäť neúprosná, aj keď mu už poniektorí uznali aspoň „novosť po stránke formálnej aj výrazovej“ či „vysoko subjektívny obsah“.
Mahlera čakala ešte dlhá cesta k uznaniu jeho skladateľských schopností, v Nemecku sa mu ho dostalo až po prelome storočí. Druhú symfóniu nemeckí skladatelia na čele s Richardom Straussom „omilostili“ až po triumfálnom uvedení jeho Tretej symfónie na 38. festivale Spolku nemeckých skladateľov 9. júna 1902.
BUCHOVÁ-HOLIČKOVÁ, Zuzana: Text ku koncertu 11. 10. 2026, in: Slovenská filharmónia, Bratislavské hudobné slávnosti 2026, BHS – Orchestrálne koncerty, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026