Jedinečný súbor pôsobí na koncertnej scéne od roku 1995. Kvarteto sa úspešne presadilo na medzinárodnej úrovni, čo potvrdzujú pozvania na hudobné festivaly, hosťovania v rozhlasoch a televíziách i realizácia viacerých CD albumov. Súbor hosťoval na významných hudobných festivaloch ako Bratislavské hudobné slávnosti, Epoché, Mitte-Europa, Festival Peknej hudby, Musica Nobilis a pravidelne dostáva pozvania na medzinárodné gitarové festivaly (Athens Guitar festival, Eszterghom Guitar Festival, Forum Gitarre Wien, Guitar Art Belgrade, Křivoklát, Kutná Hora, Mikulov, Volos Guitar Festival…). Súbor sa taktiež predstavil v rámci vlastných profilových programov v európskych metropolách – Aténach, Madride, Paríži, Prahe, Ríme či Viedni. Repertoár súboru zahŕňa aj koncertantné diela pre gitarové kvarteto a orchester (Breiner, Burlas, Gismonti – Brouwer, Rodrigo), ktoré v jeho podaní zazneli s orchestrami Capella Istropolitana, ŠKO Žilina, Musica Cassovia a dirigentmi ako Peter Breiner, Oliver Dohnányi, Gabriela de Esteban, Robert Mareček či Maroš Potokár. Súbor si váži aj blízky umelecký kontakt so skladateľskými osobnosťami slovenskej i zahraničnej scény, čo viedlo k premiérovým uvedeniam diel venovaných súboru. Nachádzame medzi nimi kompozície Petra Breinera, Martina Burlasa, Vladimíra Godára, Jozefa Kolkoviča, Petra Machajdíka, Pavla Malovca, Petra Zagara či Apostolosa Paraskevasa a Lea Brouwera Rôznorodé komorné spolupráce sú taktiež súčasťou bohatých umeleckých aktivít súboru. Kvarteto pravidelne spolupracuje s Petrou Noskaiovou, Evou Šuškovou, Moyzesovým kvartetom či svetoznámym gitaristom Costasom Cotsiolisom. Medzi nahrávkami súboru nachádzame: Recital (Akcent, 2000), Šeban – Godár – Breiner – Kolkovič (Hevhetia, 2009) a Slovak music for guitar quartet (Diskant, 2011), ktoré zahŕňajú viaceré svetové premiéry diel slovenských skladateľov, venovaných súboru. Členovia Bratislavského gitarového kvarteta sú pedagógmi stredných a vysokých umeleckých škôl v Bratislave a Viedni. Ich aktivity zahŕňajú aj muzikologickú, skladateľskú, vydavateľskú či organizačnú činnosť.
Študoval hru na flaute a dirigovanie na AMU v Prahe (ako posledný študent V. Neumanna). Svoju kariéru začal v pražskom Národnom divadle ako asistent Zdeňka Košlera. Na pozvanie Herberta von Karajana v roku 1991 spolupracoval s Georgeom Soltim, Claudiom Abbadom a Viedenskými filharmonikmi na Sommerfestspiele Salzburg. Od roku 2000 je pedagógom na Katedre dirigovania na AMU v Prahe (štúdium oratórneho a kantátového dirigovania). V roku 2018 úspešne zavŕšil inauguračné konanie na AMU v Prahe. Od začiatku svojej kariéry pôsobil ako šéfdirigent vynikajúcich českých a slovenských orchestrov: Komorná opera Praha (1985 – 1987), Janáčkova filharmónia Ostrava (1991 – 1993), Štátna filharmónia Brno (1991 – 1995), ŠKO Žilina (1995 – 2000), Komorná filharmónia Pardubice (1997 – 2009), Orchester baletu Národného divadla Praha (2001 – 2002), Štátna opera Praha (aj umelecký riaditeľ, 2003 – 2005). V rokoch 2014 – 2019 bol šéfdirigentom Central Aichi Symphony Orchestra Nagoya, kde je stálym hosťujúcim dirigentom. Je čestným členom Filharmónie Brno, stálym hosťujúcim dirigentom Filharmonie B. Martinů v Zlíne a čestným šéfdirigentom Štátneho komorného orchestra Žilina. Leoš Svárovský je pravidelne pozývaný na pódiá mnohých významných hudobných festivalov v Českej republike i v zahraničí. Je prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Emy Destinovej v Českých Budějoviciach a obľúbeným hosťujúcim dirigentom na festivale Smetanova Litomyšl (v roku 2019 spolupracoval s Olgou Peretyatko), v Českom Krumlove, na Janáčkovom máji, Veľkonočnom festivale duchovnej hudby v Brne a na MHF Petra Dvorského v Jaroměřiciach nad Rokytnou. Uviedol svetovú premiéru diela českého autora Slavomíra Hořínku Koncert pre husle so sólistkou Sophiou Jaffé a Českou filharmóniou v rámci Medzinárodného hudobného festivalu Brno. Pravidelne vystupuje na prestížnom Rheingau Musik Festival, kde spolu s Filharmóniou Brno a Českým filharmonickým zborom Brno uviedli Massenetovu Máriu Magdalénu, monumentálne oratórium Franza Liszta Kristus, Berliozovho Romea a ďalšie.
bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života V. Talich (1949 – 1952) a Ľ. Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – T. Frešo, L. Slovák, L. Pešek, V. Verbickij, B. Režucha, A. Ceccato, O. Lenárd, J. Bělohlávek, V. Válek, P. Feranec, E. Villaume a J. Judd. V rokoch 2020 – 2025 bol šéfdirigentom Daniel Raiskin. V sezóne 2025/2026 budú Daniel Raiskin a Ondrej Olos spoločne pôsobiť ako stáli hosťujúci dirigenti. Slovenská filharmónia realizovala množstvo nahrávok pre rozhlas, televíziu a hudobné vydavateľstvá OPUS, Supraphon, Panton, Hungaroton, JVC Victor, RCA, Pacific Music, Naxos a Marco Polo. Je pravidelným hosťom významných európskych hudobných pódií a festivalov. V rámci svojich početných zahraničných zájazdov vystúpila v takmer všetkých európskych krajinách, na Cypre, v Turecku, USA a pravidelne hosťuje na koncertných turné v Japonsku, Južnej Kórei, Ománe a Spojených arabských emirátoch. V posledných rokoch absolvoval orchester Slovenská filharmónia turné okrem Japonska, Južnej Kórei aj v švajčiarskom Murtene, vystúpil na prestížnych pódiách ako Liederhalle Stuttgart či Kolínska filharmónia a koncertoval v Záhrebe, Maribore i na Festivale Krumlov s Maximom Vengerovom. V sezóne 2025/2026 orchester realizuje so stálym hosťujúcim dirigentom D. Raiskinom pokračovanie nahrávok symfónií F. Schmidta. Orchester prijal pozvanie na koncerty v rámci cyklu Festspielhaus v Salzburgu, na Lednicko-Valtický festival a domáce festivaly Allegretto Žilina a Košická hudobná jar. V rámci zahraničných turné v sezóne 2025/2026 vycestovala Slovenská filharmónia do Španielska, kde po jej boku vystúpili sólisti basbarytonista M. Mimica, huslistka A. Conunova či klaviristi N. Rodiles. V priebehu júna a júla čaká orchester turné v Japonsku, kde budú sólistami klaviristi A. Gorlatch a O. Scheps.
Gimenéz / Rodrigo / Rajter / Ravel
Program májového koncertu Populárneho cyklu pod taktovkou dirigenta Leoša Svárovského ponúka zostavu temperamentných skladieb iberoamerickej proveniencie, doplnenú o baletnú hudbu domáceho autora a slávne Ravelovo Bolero. Koncert otvorí virtuózne orchestrálne intermezzo Gerónima Giméneza z jeho zarzuely (španielska obdoba operetného žánru) Svadba Luisa Alonsa, vyznačujúce sa ohnivou atmosférou a temperamentnými rytmami. Concierto Andaluz pre štyri gitary a orchester Joaquína Rodriga vzniklo v roku 1967 pre slávne kvarteto Los Romeros. Na koncerte dielo uvádzame pri príležitosti 30. výročia založenia Bratislavského gitarového kvarteta. Balet Prešporský majáles z roku 1938 patrí medzi najúspešnejšie skladby slovenského dirigenta a skladateľa Ľudovíta Rajtera. Program zavŕši notoricky známe a často v Redute uvádzané Bolero Mauricea Ravela.
Španielska tradícia sa v klasickej hudbe vyznačuje prepojením kompozície s tanečnosťou, modálnou a ornamentálnou melodikou, výrazným rytmickým pulzom a zvukovou imagináciou. Práve tieto kvality stoja aj v pozadí zarzuely – hudobno-divadelného žánru, ktorý spája spev, hovorené slovo a tanec, a v ktorom sa často odráža každodenný život španielskeho prostredia. Zarzuela sa formovala už v 17. storočí na kráľovskom dvore v Madride, no svoj najväčší rozmach zažila v druhej polovici 19. storočia. Od opery sa líši tým, že hudba v nej neznie nepretržite, ale strieda sa s hovorenými dialógmi. Charakter zarzuely formovali nielen javiskové situácie a komické výjavy, ale aj tanečné rytmy ako jota, seguidilla, pasodoble, bolero, tango či habanera. Práve Gerónimo Giménez bol jedným z výrazných predstaviteľov tohto žánru. Narodil sa v Seville a už v mladosti bol úzko spätý s divadelnou praxou – ako huslista pôsobil v orchestri a čoskoro začal dirigovať operné aj zarzuelové predstavenia. Neskôr študoval na parížskom konzervatóriu, kde získal prvú cenu za harmóniu a kontrapunkt (medzi jeho spolužiakmi bol aj Claude Debussy). Po návrate do Madridu pôsobil ako dirigent v divadlách a popri rozsiahlej javiskovej tvorbe komponoval aj orchestrálne a komorné diela. Jeho úspešné opusy vznikli už v skoršom období kariéry, pričom osobitné miesto zaujímajú zarzuely spojené s postavou tanečného majstra Luisa Alonsa –*El baile de Luis Alonso* a La boda de Luis Alonso. Práve intermezzo z druhej z nich otvára dnešný koncert: koncentrovaný orchestrálny obraz, v ktorom sa spája tanečný impulz, farebná inštrumentácia a zmysel pre melodiku – typické vlastnosti Giménezovho štýlu.
Joaquín Rodrigo patrí k ústredným osobnostiam španielskej hudby 20. storočia. Vo svojej tvorbe nadväzuje na líniu Isaaca Albéniza, Enriqueho Granadosa a Manuela de Fallu, no zároveň vstrebáva podnety z francúzskej hudby, s ktorou sa stretol počas štúdií u Paula Dukasa v Paríži. Napriek tomu, že bol od detstva nevidiaci, vytvoril rozsiahle dielo zahŕňajúce orchestrálnu, vokálnu i komornú hudbu, pričom osobitné miesto v jeho tvorbe zaujíma práve gitara. Rodrigo systematicky rozvíjal výrazové možnosti gitary a uvádzal ju do dialógu s orchestrom spôsobom, ktorý v predchádzajúcej histórii nemal obdobu. Zásadný medzník v dejinách gitarovej hudby predstavuje jeho Concierto de Aranjuez, ktorý dodnes patrí k najznámejším gitarovým koncertom. Rodrigo presvedčivo ukázal, že gitara môže obstáť ako sólový nástroj v dialógu s orchestrom, čím výrazne ovplyvnil jej postavenie v hudbe 20. storočia. Na túto líniu nadväzuje aj Concierto Andaluz (1967), skomponované pre legendárne gitarové kvarteto Los Romeros. Tento koncert vychádza z andalúzskej hudobnej tradície, v ktorej je flamenco jedným z kľúčových prejavov. V troch častiach ponúka kontrastnú mozaiku nálad a charakterov. Čerpá pritom z folklórnych podnetov, a to predovšetkým v oblasti rytmu, melodiky a celkového výrazu, no vyhýba sa priamym citáciám. Úvodné Tempo di bolero evokuje tanečný charakter južného Španielska, stredná pomalá časť prináša lyrickú polohu s výraznou kadenciou štyroch sólistov a záverečné Allegretto uzatvára dielo energickým, slávnostne pulzujúcim gestom. Interpretácia diela je dnes zverená Bratislavskému gitarovému kvartetu, ktoré patrí k profilovým komorným telesám slovenskej hudobnej scény. Ide o teleso, ktoré dlhodobo rozvíja repertoár pre štyri gitary – popri interpretácii existujúcich diel sa venuje aj uvádzaniu slovenskej tvorby a podnecovaniu vzniku nových skladieb. Výrazným spôsobom tak prispieva k formovaniu komornej gitarovej literatúry a k jej prezentácii v širšom medzinárodnom kontexte.
Slovenskú tradíciu v dnešnej dramaturgii reprezentuje aj hudba domáceho autora –**Ľudovíta Rajtera.** Ten patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenského hudobného života 20. storočia. Ako dirigent stál pri zrode Slovenskej filharmónie a v jej prvých desaťročiach zásadne formoval umelecký profil orchestra. Popri dirigentskej činnosti sa však systematicky venoval aj kompozícii. Jeho tvorba sa vyznačuje prehľadnosťou formy, vyváženosťou a zmyslom pre charakter a detail. Balet Prešporský majáles (Pozsonyi majális) z roku 1938 je jeho jediným dochovaným scénickým dielom. Dej je situovaný do Prešporka (okolo roku 1830) a viaže sa na prostredie vtedajšieho mesta, konkrétne na dunajské nábrežie a obľúbené rekreačné miesto v oblasti dnešnej Petržalky (historický Au-Liget). Hudobná stránka vychádza z dobových tanečných foriem; výsledkom je kompaktný hudobno-dramatický obraz s výrazným tanečným charakterom. Po úspešnej budapeštianskej premiére sa dielo udržalo na javisku niekoľko sezón, no po druhej svetovej vojne sa vytratilo. V roku 1950 Rajter z baletu pripravil orchestrálnu suitu, vďaka ktorej mohla táto hudba pretrvať aj v koncertnom repertoári. Aj tá sa však uvádza skôr výberovo – dnešné uvedenie tak predstavuje jedinečnú príležitosť počuť toto dielo v ucelenej podobe.
Bolero, op. 81, záverečné dielo dnešného večera, možno vnímať ako svojrázny vrchol dramaturgickej línie, ktorá sa programom vinie od jeho začiatku. Rovnako ako v hudbe Giméneza či Rodriga, aj tu stojí v centre pozornosti rytmus – no kým v predchádzajúcich dielach bol nositeľom tanečného impulzu, farebnosti a melodickej invencie, Maurice Ravel ho povyšuje na samotný princíp hudobnej formy. Skladba vznikla v roku 1928 a vychádza zo španielskeho bolera. Tento podnet však Ravel nepreberá ako folklórnu štylizáciu, ale ako východisko pre radikálne redukovanú kompozičnú koncepciu. Celé dielo je vystavané na jedinom neustále sa opakujúcom rytmickom modeli, ktorý pretrváva bez zmeny od začiatku až po záver, a na dvoch témach, ktoré sa opakovane vracajú v neustále sa meniacej inštrumentácii. V kontraste k tradičnému hudobnému vývoju tak toto dielo nepracuje s tematickou transformáciou ani dramatickým napätím v obvyklom zmysle. Hudba sa „pohybuje“ výlučne prostredníctvom zvuku – prostredníctvom farby, hustoty a dynamiky orchestra. Ravel tu dovádza svoju fascináciu orchestrálnou precíznosťou do extrému: z minimálneho materiálu vytvára postupne narastajúci zvukový oblúk, ktorý smeruje k jedinej, o to intenzívnejšej kulminácii. Aj v širšom historickom kontexte ide o výnimočné gesto. V období, keď sa hudba 20. storočia čoraz viac vzďaľovala od romantickej expresivity a hľadala nové princípy organizácie, Ravel stavia dielo takmer výlučne na repetícii a gradácii – teda na prvkoch, ktoré boli dovtedy skôr sekundárne. V tomto svetle možno Bolero chápať ako osobitú syntézu dnešného programu: španielsky rytmický impulz, prítomný už v úvodných dielach, sa tu premieňa na kompozičný princíp. Z tanečného gesta sa stáva forma a z farby základná „stavebná jednotka“ hudby.
