Mendelssohn / Ľadov / Halvorsen / Wagner / Sibelius / Humperdinck

Bájne bytosti, princovia, princezné, trolovia, ježibaby a ich príbehy o väčšinou nešťastnej láske, zrade, čaroch a či len o obyčajnej ľudskej neprajnosti všade na svete zrkadlia túžbu po šťastí, stabilite a živia nádej, že zajtra bude snáď lepšie. Skladatelia na prelome 19. a 20. storočia sa čoraz častejšie utiekali k svetu rozprávok a legiend, k ľudovým príbehom plným nadprirodzených bytostí. Rozprávka však pre nich nebola únikom z reality, ale spôsobom, ako na ňu reflektovať otvorenejšie a pravdivejšie, prostredníctvom symbolov presahujúcich konkrétny dej.

Za oknami či v komíne kvíli meluzína a staré povery radia prihodiť jej za hrsť múky, aby mala čím nakŕmiť svoje najmenšie deti. V tejto podobe presiakla do našich končín stredoveká legenda o Meluzíne, napoly žene a napoly hadovi, ktorá má korene v oblastiach dnešného Francúzska a Beneluxu a siaha až do čias križiackych výprav. V 14. storočí ju na objednávku zaznamenal Jean z Arrasu, pravdepodobne ako politickú alegóriu dokazujúcu nadprirodzený pôvod a právo významných rodov Luxemburgovcov, Anjouovcov a Lusignanovcov na popredné postavenie vo vtedajšom kresťanskom svete. Meluzíne, zakliatej matkou-vílou, sa každú sobotu nohy premenia na hadí chvost. Kliatbu môže zlomiť len muž, ktorý si ju vezme za ženu, ale nesmie ju v tejto podobe vidieť. Meluzínin manžel Raymondin napokon neodolá a manželku potajomky sleduje. Zhrozený z monštruóznej podoby jej prekliatie vykričí a Meluzína sa s nárekom premení na hada a odletí z hradu preč. Podľa legendy sa ešte zjavila, aby sa postarala o najmladšie deti a tiež zakaždým tri dni pred smrťou potomkov rodu. Pretože sa však vždy zjavila s kvílením a nárekom, jej meno sa stalo synonymom pre silný vietor skučiaci v škárach domov či skál. Felix Mendelssohn Bartholdy príbeh pod názvom Rozprávka o krásnej Meluzíne, op. 32 pretavil do koncertnej predohry, ktorú skomponoval v roku 1834 ako dar pre svoju sestru Fanny. Mendelssohn popieral programovosť a priame odkazy na dej v hudbe, no kritici, vrátane Roberta Schumanna, verili, že ich v diele rozpoznali. Keď sa ho opýtali, o čom táto skladba je, Mendelssohn sucho odpovedal: „Hm… o nevhodnom manželstve“.

Koľký kontrast tvorí k dramatickej legende nehybné Začarované jazero, op. 62 od Anatolija Liadova, skladateľa, ktorý by dnes mohol byť známy aj ako „ten, čo nenapísal balet pre Ăagileva“ a vytvoril priestor pre raketový vzostup Stravinského s jeho Vtákom Ohnivákom. Liadov, pochádzajúci z rodiny talentovaných, no zjavne zdržanlivých hudobníkov sa neusiloval o monumentálne výpovede, o to viac sa sústredil na detail, farbu a náladu. Začarované jazero bolo najobľúbenejšou skladbou z jeho kompozícií. „Aké je to malebné,“ napísal priateľovi, „aké jasné, množstvo hviezd vznášajúcich sa nad tajomstvami hlbín … len príroda – chladná, zlovestná a fantastická ako rozprávka. Človek musí cítiť zmenu farieb, kontrast svetla a tmy, neustále sa meniaci pokoj a zdanlivú nehybnosť.“ Skladba nerozpráva príbeh v tradičnom zmysle slova. Je to hudobná meditácia, zachytenie okamihu, snaha zastaviť čas. Hudba plynie takmer nehybne, zbavená dramatických kontrastov a okázalých gest, akoby sa vedome vyhýbala ľudským emóciám. Nad hlbočinou tmavých tónov sa jemne vlnia akordy, harfa a čelesta dodávajú zvuku nadpozemský lesk a flauty kreslia obrysy chladnej mesačnej krajiny. Liadov tu vytvára víziu prírody, hoci krásnej, no zároveň vzdialenej a priam ľahostajnej, a práve v tejto zdanlivej nehybnosti spočíva jej podmanivá sila.

Studené svetlo rozprávkového sveta severu prináša suita Obrázky z nórskych rozprávok, op. 37. Po smrti Edvarda Griega sa ústrednou postavou hudobnej tvorby v Nórsku stal Johan Halvorsen. V tomto období napísal hudbu k viac ako tridsiatim divadelným hrám a neskôr z nej zostavil koncertné suity. Aj scény z nórskych rozprávok vznikli pôvodne ako scénická hudba k detskej hre, no v koncertnej podobe sa premenili na pestrú suitu plnú fantázie a dramatických kontrastov. Z príbehu o kráľovi Valemonovi vychádza časť Princezná jazdiaca na medveďovi, burleskná časť Vstup trolov do modrej hory priamo nadväzuje na Tanec malých trolov. Halvorsen často vnášal do svojej divadelnej hudby exotické prvky a dokonca tvrdil, že arabská a nórska hudba sú si blízke. V Tanci malých trolov s prvkami španielskej habanery zas odkazuje na teóriu ďalšieho nórskeho skladateľa Geirra Tveitta, ktorý tvrdil, že medzi španielskou a nórskou ľudovou hudbou existujú priame a starobylé prepojenia. Halvorsenova farebná inštrumentácia a zmysel pre divadelný efekt robia z tohto diela jednu z najživších hudobných podôb nórskej rozprávky.

More ako symbol prekliatia, nepokoja a večného návratu sa naplno vynára v predohre k opere Bludný Holanďan od Richarda Wagnera. Ústrednou postavou diela je holandský kapitán, ktorý sa počas plavby rúhal Bohu a bol za to odsúdený naveky blúdiť po moriach. Len raz za sedem rokov smie vstúpiť na pevninu, aby hľadal ženu, ktorej vernosť až za hrob by ho mohla vyslobodiť z večného prekliatia. Na nórskom pobreží sa stretáva s kapitánom Dalandom a zasnúbi sa s jeho dcérou Sentou. Tá, hoci už sľúbená Erikovi, je už dlho očarená legendou o Bludnom Holanďanovi a cíti k nemu osudové puto – nie zo strachu, ale zo súcitu a túžby po obeti. Sentino zasnúbenie však Holanďana presvedčí, že ani jej vernosť nebude stála a vráti sa na more. Senta sa vrhne zo skál do mora, čím dokáže svoju vernosť a zlomí jeho prekliatie. Už v prvých taktoch hudba vrhá poslucháča do víru rozbúrených vťn v neľútostnej búrke s temným motívom prekliateho Holanďana. Proti tejto sile stojí lyrický motív Senty, plný súcitu a nádeje. Wagner v predohre po prvý raz sústreďuje celý dramatický oblúk opery do jedného hudobného celku a koncentruje v nej emocionálnu esenciu diela. Niet divu, že sa stala prvým Wagnerovým signifikantným úspechom.

En Saga. Rozprávka. Legenda. Napriek názvu Jean Sibelius svoju symfonickú báseň nestavia na žiadnom mimohudobnom programe, no jej sugestívnou atmosférou vytvára pre poslucháča priestor, aby si do nej vložil vlastné obrazy. Sám dielo označoval za výraz stavu mysle: „V tom čase som prešiel mnohými bolestnými skúsenosťami a v žiadnom inom diele som sa takto neodhalil.“ Melancholická, vznešená hlavná myšlienka, inšpirovaná fínskym folklórom, sa postupne premieňa, narastá do dramatických vrcholov a opäť sa rozplýva do ticha. Hudba pôsobí ako vnútorná cesta, počas ktorej sa poslucháč pohybuje medzi vzplanutím a rezignáciou. En Saga patrí k dielam, v ktorých sa Jean Sibelius po prvý raz jasne prihlásil k vlastnej umeleckej identite a k duchovnému a kultúrnemu dedičstvu Fínska. Hoci pochádzal zo švédsky hovoriacej rodiny, jeho fascinácia eposom Kalevala a fínskou mytológiou ho na konci 19. storočia priviedla k hlbokému záujmu o jazyk, folklór a krajinu, ktoré sa stali trvalým zdrojom jeho ďalšej inšpirácie.

Rozprávkový večer uzatvára Engelbert Humperdinck a jeho predohra k opere Kráľove deti. Energická, radostná predohra ničím nepredikuje premenu rozprávky na ľudskú tragédiu. Na rozdiel od jeho známej opery Janko a Marienka tu nie je hlavnou zápornou postavou čarodejnica, ale samotná spoločnosť so svojou slepotou a krutosťou. Príbeh husiarky a princa, ktorí sú pre svoju čistotu, súcit a schopnosť vidieť hodnotu v druhých nepochopení a odmietnutí, sa končí tragicky. Našťastie, dnešný koncert nie. Tak rýchlo do postieľok, veď už mesiac svieti!