Alexander Albrecht – Tri básne z Rilkeho Života Márie (Rainer Maria Rilke: Das Marienleben)
Rainer Maria Rilke: Život Márie
Geburt Mariae
Narodenie Márie
O was muß es die Engel gekostet haben,
nicht aufzusingen plötzlich, wie man aufweint,
da sie doch wußten: in dieser Nacht wird dem Knaben
die Mutter geboren, dem Einen, der bald erscheint.
Ach, čo to stálo anjelov,
keď náhle stíchli v speve svojom, tak ako plač,
čo drví hruď, keď v túto noc sa malo zrodiť
dieťa, čo Matkou malo byť.
Schwingend verschwiegen sie sich und zeigten die Richtung,
wo, allein, das Gehöft lag des Joachim,
ach, sie fühlten in sich und im Raum die reine Verdichtung,
aber es durfte keiner nieder zu ihm.
Zachveli sa. A ukázali
na osamelý Joachimov dvor.
Cítili, ako v nich i vo svete čosi zhustlo, sväté a čisté,
no zostúpiť nesmel ani jeden z nich.
Denn die beiden waren schon so außer sich vor Getue.
Eine Nachbarin kam und klugte und wußte nicht wie,
und der Alte, vorsichtig, ging und verhielt das Gemuhe
einer dunkelen Kuh. Denn so war es noch nie.
A dolu obaja už strácali sa v zmätku, čo ich obklopil.
Prišla i susedka, radila a vravela, no sama nevedela,
čo si počať a starec tíšil opatrne bučanie tmavej kravy.
Veď nikdy predtým sa ešte nestalo nič podobné.
Pietà
Pieta
Jetzt wird mein Elend voll, und namenlos
erfüllt es mich. Ich starre wie des Steins
Inneres starrt.
Hart wie ich bin, weiß ich nur Eins:
Du wurdest groß -
…und wurdest groß,
um als zu großer Schmerz
ganz über meines Herzens Fassung
hinauszustehn.
Jetzt liegst du quer durch meinen [Schooß,
jetzt kann]¹ ich dich nicht mehr
gebären.
Teraz moje nešťastie vrcholí, bezmenne
ma napĺňa. Zriem ako kameň
vo svojom vnútri zrie – nehybne a bez hlasu.
Silná, ako som, viem len jedno:
Rástol si -
…a rástol,
aby si veľkou bolesťou prerástol
celé moje
srdce.
Teraz ležíš v mojom lone
ja ťa však už znova porodiť
nemôžem.
Vom Tode Mariae
O smrti Márie
Wer hat bedacht, daß bis zu ihrem Kommen
der viele Himmel unvollständig war?
Der Auferstandne hatte Platz genommen,
doch neben ihm, durch vierundzwanzig Jahr,
war leer der Sitz. Und sie begannen schon
sich an die reine Lücke zu gewöhnen,
die wie verheilt war, denn mit seinem schönen
Hinüberscheinen füllte sie der Sohn.
Kto kedy pomyslel na to, že až do jej príchodu
bolo celé nebo stále neúplné?
Vzkriesený zaujal svoje miesto,
no vedľa neho, po dvadsaťštyri rokov,
zostával prázdny trón. Začínali si už
privykať na tú čistú prázdnotu,
akoby dávno zacelenú, lebo Syn ju napĺňal
žiarou svojej nádhernej prítomnosti.
So ging auch sie, die in die Himmel trat,
nicht auf ihn zu, so sehr es sie verlangte;
dort war kein Platz, nur Er war dort und prangte
mit einer Strahlung, die ihr wehe tat.
Doch da sie jetzt, die rührende Gestalt,
sich zu den neuen Seligen gesellte
und unauffällig, licht zu licht, sich stellte,
da brach aus ihrem Sein ein Hinterhalt
von solchem Glanz, daß der von ihr erhellte
Engel geblendet aufschrie: Wer ist die?
Ein Staunen war. Dann sahn sie alle, wie
Gott-Vater oben unsern Herrn verhielt,
so daß, von milder Dämmerung umspielt,
die leere Stelle wie ein wenig Leid
sich zeigte, eine Spur von Einsamkeit,
wie etwas, was er noch ertrug, ein Rest
irdischer Zeit, ein trockenes Gebrest —.
Man sah nach ihr: sie schaute ängstlich hin,
weit vorgeneigt, als fühlte sie: ich bin
sein längster Schmerz —: und stürzte plötzlich vor.
Die Engel aber nahmen sie zu sich
und stützten sie und sangen seliglich
und trugen sie das letzte Stück empor.
A tak ani ona, keď vstúpila do nebies,
nešla priamo k nemu, hoci po tom túžila.
Nebolo tam pre ňu miesta. Bol tam iba On,
žiariaci v nádhere, až jeho svetlo pôsobilo bolesť.
No keď sa teraz ona, tá dojímavá bytosť,
pripojila k novým blaženým,
nenápadne sa postavila medzi nich, svetlo vedľa svetla,
vtedy z hĺbky jej bytosti náhle vytryskla taká žiara,
že anjel, oslepený vykríkol: „Kto je táto?“
Všetkých sa zmocnil úžas. Potom uvideli,
ako tam Boh Otec zadržal nášho Pána,
takže v mäkkom prítmí
sa zjavilo ono prázdne miesto ako drobná bolesť,
ako stopa osamelosti,
ako čosi, čo ešte stále znášal,
posledný zvyšok pozemského času, nezahojená rana.
Všetci sa obrátili k nej. Hľadela naňho s úzkosťou,
naklonená vpred, akoby náhle pocítila:
„Ja som jeho najväčšou bolesťou.“ Zrazu sa vrhla k nemu,
anjeli ju však vzali medzi seba,
podopreli a blažene spievajúc
vyniesli posledným úsekom cesty do výšin.
Voľný preklad