Jaroslav Zatloukal – Žalm zeme podkarpatskej (do slovenského jazyka prebásnil Ivan Ballo)
Zbor
Zem! Krása bez úsmevu
dážď ty bez úrody
čierna brázda hladu!
Pod večným tehotenstvom tmy znie metelica dní
kroky späť obrátené podnožím storočí.
Hory čo k nebu zrú pod krokom
vzbúrených stád a časov
v suknici vetra vidíš ulietať.
Smrť vôňu dýchajúca
deravá paluba kraja
ty koráb s trupom k slnku obrátený.
Vysťahovalcov žiale bezodné
ruky žien a ruky vĺn
koruna plačov žalostných!
Zem, čo od hladu neušetril Pán
umučenie s plavou šticou klasov,
pod červeňou makov
pútnici hladní a bosí,
pod vysokým slnkom,
príbojom snov kvety poranené.
Zúfalé procesie
s pokorou modlitby a ostrím kosy.
Pod plachetnicou hôr žízniacich polí
úzka dlaň, o hŕstku zrna prosiaca.
Úroda neustrážená pod rubášom noci
keď čiernej zveri tieň do záhuby
cvála zábleskom luny osedlaný.
Sveta ty drsný lán s údelom zrna horčičného
o rúcho jeho počuť lósy metajúce.
Pod oponou hôr tiene mračien idúce za obzor,
závoje slín, doby hnev
huba preplnená žlčou.
Zem! Čo z ohrád tmy sa berieš!
Zem! Krása uplakaná
s korunou tŕňovou kol zbojníckeho čela,
ránom vyzbrojená, k boju sa hotujúca,
krásna pre muky nové,
a hrozná vycediť žiaľ!
Zem ty hôr a zem ty biedy,
zem ty riek a údolí.
Za more tvojho ľudu ruky idú,
zrosené lkaním diaľok,
ruky žien a ruky detí
na lodi do nenávratna…
Roky idú, tiene idú,
pole času sviští.
Tenor sólo
Zem, ó, zem, ty zem
sýta plástvom skostnatelých dejín
pod talisom hrôzy na kosť ohlodaná
korbáčom biedy bitá.
Zbor
Páľou jedu je spláchnutý tento kraj
a oheň našich rúk sa dvíha nad hory,
keď Eganov tieň ho obchádza
pod výstrelom rána.
Tenor sólo
Pramienky žíl do čierna navreté
mi svietia na cestu.
Rub modlitieb čo vyjdú
s hviezdou prvou.
Zúfalý cinkot groša na čiernom pulte biedy…
Tiene zapredancov
v pancieri ťažkom krokov svojich
ston pôdy posledný čo uniká ti z hrsti,
čo ti uniká za hltov jedovatej mandry.
Prekliata vášeň ty ničivá,
veď ranou pästi ni kvapky mlieka nezachrániš
pre detské ústa hladom vyprahnuté…
Do odedze ťažkých dymov
chaty tvoje sa ránom halia
na reťaziach kolembá sa
dieťa biedou sýtené.
Sliepok krákorením smutno znie,
mečaním kôz stene
ten ľudský brloh čierny.
Jazykom piesne sliedi
a machom strechu žerie
sídlo zatuchnuté temnotou
a trpkou chuťou drsnej biedy.
Bolestí láva sa valí
v závratný zráz vekov prepadlých!
Zem plieni ťa hesiel bič
v ohnivom rúchu slov
prorokov falošných.
Nesvárom rozbrázdená,
do krvi zapredaná,
potupená zem.
Pánmi svetu pohodená
ohryzená kosť.
Zbor
Pieseň ľudu k nebu stúpa,
pieseň dumná zbojnícka.
Pri kolibe pastier žiali,
počuť trúchle zvonce stád.
Čas je nad ňou.
Temená hôr drvia veky,
mraky idú.
To je tá zem, v znamení krížov,
meča a cintorínov bez ohrád,
mlčanlivá a spurná
pod krstiteľnicou tmy.
Hadí mord ružový ju bozká
smolničkami planie
metlicami hrozí.
To je tá zem zbožností nedostižná
v biednej kráse s chocholom dymu
nad smutnými hlavami,
s obrazmi sviatkov pokory
a bázne s tŕňovou korunou
kol zbojníckeho čela.
Bojisko večné.
To je tá zem,
zem tieňov hôr a núdze,
v suknici Popolky
na čierny bubon bije
za hlaholu chorôb,
čo sa pustým krajom plazia.
To je tá zem,
zem tieňov hôr a núdze,
kde ruky darmo orú,
kde ruky darmo sejú
skúpa na brázdu i klíčenie.
To tá zem,
kde ruky na prázdno melú.
To je tá zem,
Zem tieňov hôr a núdze,
kde smútku rozsievač
Vrchovinou ide a márne zdúšať by chcel jas.
To je tá zem hôr a riek, čo rečou chudoby znie
v habite ošklbanom, roztrhanom.
To je tá zem, ona zem chudobných.
To je tá zem,
čo rečou chudobných znie.
Huba preplnená žlčou.
Zem! Čo žiaľ náš v dlani zvieraš.
Zem! Krása uplakaná, daj nám snívať o jari
čo príde s dažďom kvetov,
z mrákot prebúdzaj nás,
z biedy vysloboď nás,
v plášť dní rehoľníc smutných
nech nás nehalí čas.
Akou to mrvou splienený je kraj?
Na aký kríž zem chcete pribiť zas?
Na aké to heslá znova trúbiť zas?
Napnite času lanovie
napniteže svaly.
Do handár zem oblečená
svoj spieva žalm!