Óda na radosť (výber)
Milan Rúfus
ZBOR
Bol zimný večer
Triasli sa hviezdy nad krovami.
BÁSNIK
Pokoj s vami, roky.
Vy roky stratené.
ZBOR
Psov vonku hrýzol mráz.
Hodiny, visiac na stene,
vydali z útrob dlhý hvizd
a bili polnoc. Bili, ťažké,
akoby odbíjali láske.
BÁSNIK
Bdel, bol mladučký a písal list.
Písal. Nie, iba zaznamenal.
Pretože to, čo napísal,
vždy najprv musel žiť. Žil. Žena.
Cestičkou nikam odnikiaľ
nazýval si ju svojou milou.
Sám nasníval si, sám si sial.
A potom, zaskočený chvíľou,
žal, čo sa z toho urodilo.
Tú starú búrku: mladý žiaľ.
Nedržal teda pero v pästi
a radšej hádzal ratolesti
láske, čo prešla okolo.
ZBOR
… Bol plný
biedneho šťastia, šťastných bied,
až z obzoru sa mu stratil svet.
BÁSNIK
Svet avšak bol a mlel to svoje.
ZBOR
Nevidel ho, len vnímal, vnímal.
BÁSNIK
Tak asi vtáča narazí
hlavičkou do skla.
ZBOR
… Bola zima
BAS SÓLO
Až do brieždenia takto sedel.
Len cítil možno, nie však vedel,
čo bolesť žiada za bolesť.
Nevedel, len trocha tušil,
aký to plášť mu osud ušil,
prišívajúc ho o telo.
BAS SÓLO a ZBOR
A šiel už v ňom, i nevedomý,
cez hustý les, kde nízke stromy
hrubnúc – rastú až do nebies.
BAS SÓLO
V čase, keď sa duša
ľudská v prachu kúpe…
No duša mladého je svieža,
aj keď ho chvíľa pokorí.
Má v očiach diaľku, obzory.
ZBOR
Ó, jarné trávy, prišliapnuté,
len aby vstali za rosy.
BAS SÓLO a ZBOR
A tak už vedel, že sa skrýva
radosť, a prosil ju, jej hosť.
Aby mu bola dobrotivá
a prijala ho na milosť.
Lebo je sám a sám so bojí
ísť hrubou cestou po bytí.
Aby už prišla prebolená
mu rozsvietila pod čelom a vládla v ňom…
BÁSNIK
Nepočul všetko, čo mu riekla –
ticho, akoby dýchla len.
V nezvučnom kúte svojho pekla
že sám je človek, iba tieň
chodieva za ním, keď do osudu
spýtavo hľadí tvárou v tvár.
ALT SÓLO
Ty polodieťa,
sám si a sám objímaš svet
a zemehrudu, ako tí,
čo sú i budú.
Nereptaj. Možno je to dar.
TENOR SÓLO
Nežaluj sa, že si ťažký,
a premáhaj svoj mladý strach.
Veď ako by si šiel do hlbín
kde drieme krásne.
Iba tam, chlapče, iba tam.
ALT SÓLO
To, čo víchri v tvojom tele,
to sa tebe len podobá,
to nie si ty. To tebou zmieta
spev: žiaľ i zášť i krása sveta.
A ty im budeš nádobou.
TENOR SÓLO
Nádoba musí byť sama,
keďže čaká,
čo do nej nebo naleje.
Putuje potom z úst k ústam.
A nakoniec, už znovu pustá,
opäť osamie.
ZBOR
A čo je radosť?…
Brať? Či dávať?
Vedieť, že si niesol
a pod neseným neuhol?
SOPRÁN SÓLO
Zatiaľ čo ona, tichá, prostá hluku
ovečka božia pasie lúku a hľadá.
Tam kdesi, kde sa ľudskej duši
na mlieko trávy menili
a hlina na chlieb. Ako hlina
aj chlieb sa mení na pieseň.
BAS SÓLO
Tichosť ju nosí na lone
tam kdesi, kde sa hlina mení na pieseň.
BÁSNIK
Báseň…
SOPRÁN SÓLO
Predspevuje, kde v nás je sen,
čo vznáša sa nad dobami.
BAS SÓLO
Sen zraňovaný, vydávaný napospas,
všetkému, čo ho no prach drví,
za dupotania slepej krvi.
SÓLA a ZBOR
Za spev sa platí. Platíš bytím.
Neuhýbaj a bez obavy
nes, čo ti hviezdy podali.
Som radosť…
Ty si môj. Ale pomaly
stúpaj za mnou…
mám viacej času ako ty.
Som radosť!
Nebráň sa tomu, čo sa deje.
Choď si v tenkej koži
a ži tam, kde nám prišlo žiť.
Choď v mene diablovom a či božom!
A hľadaj, či pluh krája nožom
to, kam chce sejbu položiť.
BÁSNIK
Nepočul chlapec. Prísľub leta
v ňom našiel ešte úhory,
nie orbu. Avšak zapamätá a
nožom si ho otvorí
osud vždy, keď to bude treba.
Tak si ho ladiac pre radosť.
Tú, čo mu dala miesto chleba
len črepy rozbitého neba –
hviezdy.
SOPRÁN SÓLO
Doznelo tiché varovanie.
BÁSNIK
Aj roky. Roky stratené…
SÓLA
Buď zbohom, bohmi darované
a bohom opäť vrátené.
Ty zvinuté až do jesene,
ty dychom tvorstva zarosené…
Cez hmlu, šelest, húštinu a krovie.
ZBOR
Ty živá rieka,
čo plynie a ovlaží
Plynie nikam – niekam.
Ktovie. Ty rieka buď zbohom!
Bol zimný večer…
Triasli sa hviezdy nad krovami.
Žaloby zašli, zašli aj slová
ľudskej bolesti
pod nebom iných znamení…
BÁSNIK
Piesne! Piesne!
Je to váš koniec? Začiatok?
BAS SÓLO
Že potom, sýti jeho vône
meníme bytie na sviatok
ľudských objatí.
ZBOR
A hodní toho, hodní zeme,
ďakujeme tomu, čomu sme potrební.
A všetko chutí inak.
Zem, nebo, človek, sen a čin.
To radosť hostí svojho syna.
Neopije sa, nemá čím.
SÓLA
A predsa spieva, predsa spieva.
BAS SÓLO
Tam v sebe, ticho, navzdory
ponad kríž, ponad výkrik z dreva,
pod hlavu zložiac plášť
ľudskej hrdej pokory.
ZBOR
Pohosti, radosť, svojho syna!
Neopije sa, nemá čím.
Všetko je iné, zneje inak.
Svet, lásky, človek, sen a čin.
A rána krutých triezvení,
kde žité bolí, iba bolí.
Kde ste to dnes? A kde sme my?
Ponad kolísku, popod hroby
hľadali sme si svoju tvár…
Radosť, ty, ktorá pohladiť vieš i úderom,
nevyhni sa nám!
Pohosti, radosť, svojho syna!
SÓLA
Pohosti, radosť, svojho syna!
Pohosti!
BÁSNIK
A z radosti k nám zavanie
ticho hlbín, čo ide za ním.
Ode „An die Freude“
Friedrich Schiller
Óda na radosť
Friedrich Schiller
O Freunde, nicht dieser Töne!
Sondern lasst uns angenehmere anstimmen
Und freudenvollere!
Ó, bratia, nie tieto tóny,
ale piesne stále vrúcnejšie nech znejú
a nadchnú radosťou!
Freude, schöner Götterfunken,
Tochter aus Elysium,
Wir betreten feuertrunken,
Himmlische, dein Heiligtum!
Radosť jasná iskra bohov,
elyzejskej dcéry hlas,
teraz s láskou nevýslovnou
ku svätyni vedieš nás.
Deine Zauber binden wieder,
Was die Mode streng geteilt;
Alle Menschen werden Brüder,
Wo dein sanfter Flügel weilt.
Tvoje kúzla prinavrátia,
čo zlá doba nechráni
všetci ľudia budú bratia,
pod tvojimi krídlami.
Wem der grosse Wurf gelungen,
Eines Freundes Freund zu sein.
Wer ein holdes Weib errungen,
Mische seinen Jubel ein!
Ak ti dosiaľ šťastie prialo,
priateľovi pomáhaj,
ak túžiš za ženou stálou,
príď tu u nás nájdeš raj.
Ja, wer auch nur eine Seele
Sein nennt auf dem Erdenrund!
Und wer’s nie gekonnt, der stehle
Weinend sich aus diesem Bund.
Keby sa dnes každá duša
stretla hneď na úsvite,
sváry mier viac nenarušia
plač so smútkom odíde.
Freude trinken alle Wesen
An den Brüsten der Natur;
Alle Guten, alle Bösen
Folgen ihrer Rosenspur.
Radosť! Človek odjakživa
pije z ňadier prírody,
ľudia tebou sa len živia,
z teba žijú národy.
Küsse gab sie uns und Reben,
Einen Freund, geprüft im Tod;
Wollust ward dem Wurm gegeben,
Und der Cherub steht vor Gott.
Plný strapec tmavej révy
darca najvzácnejších vín,
tebou sýtia sa aj červy,
teba chváli Cherubín.
Froh, wie seine Sonnen fliegen
Durch des Himmels Prächt’gen Plan,
Laufet, Brüder, eure Bahn,
Wie ein Held zum Siegen.
Lúče slnečné sa roja,
nebo žiari nad nami,
spoločnými cestami,
poďme v časoch nepokoja.
Seid umschlungen, Millionen!
Diesen Kuss der ganzen Welt!
Brüder! Überm Sternenzelt
Muss ein lieber Vater wohnen.
V náruč poďte milióny –
tu je bozk pre celý svet.
Bratia k hviezdam vzneste let,
kde náš milý Otec tróni.
Ihr stürzt nieder, Millionen?
Ahnest du den Schöpfer, Welt?
Such’ihn über’m Sternenzelt!.
Über Sternen muss er wohnen.
V prach sa kloňte milióny,
života bez Tvorcu niet.
Tam pri hviezdach bude bdieť,
tam pri hviezdach musí tróniť.
Preklad: Jela Krčméry-Vrteľová
