Modlitby a uspávanky
Večerná modlitba (text: Milan Rúfus)
Ovečky spia.
Ich teplá vlna
je mesačného svetla plná.
Akoby v tráve,
ležiačky,
odpočívali obláčky.
A dnešný dníček prežívajú
a dnešnú trávu prežúvajú,
ako keď ktosi spomína.
A z nôcky ako z komína
sa dvíha mesiac,
chmára dymí.
Ovečky spia, ja spinkám s nimi.
A Ty nás pritom,
Otče náš,
i detičky, i ovce -
stráž.
Beľiže mi, beľi (slovenská ľudová)
Beľiže mi, beľi,
muoj aňieľik bieli,
veď ťi mamka verí,
že ťa hláuka boľí.
Čičike, čičike,
vravia ťi pľažike,
makovie, brindzovie
budú ťi hotovie.
Usňi, ďiouča, usňi,
puojďeš zajtrá z husmi,
puojďeš húske pásťi
do zeľenej chrasťi.
Usňi, ďiouča, usňi,
takím dlhím sňíčkom,
žebi ťa viňiesli
kostolu chodníčkom.
Spikajže mi, spikaj,
veľká narasťikaj,
ľen taká ako ja,
Anka, duša moja.
Báseň a modlitba (text: Milan Rúfus)
Čo sa ty v básni dozvedáš:
Keď plače oblak, to je dážď.
Keď nebo plače, to je rosa.
Keď plače lúka, je v tom kosa.
Keď plače strom, je priskyrica.
Keď ty plačeš – dve tvoje líca
sa rozprávajú o duši.
Modlitbička to osuší.
A ako Božie slniečko
zatlačí slzu pod viečko.
Báseň a modlitba sú sestry.
Pozvi ich k sebe, stôl im prestri.
Buvikaj, buvikaj (slovenská ľudová)
Buvikaj, buvikaj,
do poľa privikaj,
do poľa šíriho,
hájka zeľeniho.
Spikajže mi, spikaj,
veľkí narasťikaj,
ľen takí ako ja,
Jaňík, duša moja.
Beľiže mi, beľi,
muoj aňieľik bieli,
veď ťa ja pochovám,
za kostoľík bieli.
Hajaže mi, haja,
moja duša malá,
moja duša malá,
tvrdo vychovaná.
Búvajže mi, búvaj,
apa ťi je mumaj,
a mama mumajka,
ľúbila šuhajka.
Básnik sa modlí za deti (text: Milan Rúfus)
Nevedia prečo,
no veľmi im ho treba.
A možno ešte viacej ako chleba.
Aby im v duši pusto nebolo.
Aby ich mali radi okolo.
Aby im bolo mäkko ako v mame.
Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,
tu každé dieťa,
plaché ako laň,
na hlave musí cítiť teplú dlaň.
Bože,
o takú dlaň Ťa ľudské mláďa prosí.
V čase, keď ani nevie, Kto si.
Našiel Ťa hore ten džavot tenkých hláskov?
Našiel. Dal si im liek.
A nazval si ho láskou.
Hviezd nežný svit
(na poéziu Pavla Országha Hviezdoslava)
Ostrý tŕň / Sonet 9
Ďakujem za tú mrvu svitu v mojej duši,
za štipku frknutých do mysle čistých zŕn,
i za ten čudesný a často ostrý tŕň,
čo bodá v srdci ma, keď v lieni hlivie, čuší.
Tu vzchopím sa, vzkaz prísny mi zahrmí v uši:
Si krovím u cesty, čo? Dviž sa, nezakrň,
prach vánkom nadšenia sduj, popol poohrň,
i zaplaj, zaskvej sa jak ovoc na skoruši!
Daj rozvinúť sa mysli voľne, bujne, zplna;
pod žiarou zápalu nech puky roztvára
a dúha vzlietne krás jak z čaropohára…
Ó, ja bych otočil sa prítulná čo vlna,
môj svätče žehravý, kol tvojho oltára!
Lež žiaľ – keď voľno mi: plam jeho dohára –
Čím vyššie... / Sonet 10
Hach, vyššie, ešte vyššie na perutiach svetla,
ty čarovtáku môj, nes ducha môjho, nes!
Čuj búrny srdca tlk, to rozkaz tebe dnes;
máš v kraj, kam ľudská túžba ešte nedolietla.
Čím vyššie, milšie duši, inú prelesť stretla;
vie, kam sa uberá, že boží stihne ples:
i chváta sadom hviezd jak vtáča skrze les,
jak chvoj vše rozstúpi sa vlasatice metla.
Čím vyššie – sladšie duši: bo sa blíži k paši,
ku nivám, nad nimiž stráž držia anjeli,
ku nivám, chlieb kde žitia, potok čistej slasti.
Ikare, rozumiem už tvojej samopaši:
len raz si v nádhernom chcel kmitnúť prôčelí,
a vďačne padals’ potom, padol do priepasti.
Čuj, šumot, rachot... / Sonet 14 14
Čuj, šumot, rachot, hrmot z diale jak by voza.
Špíc trblot, ráfu jas, viď, áno, vskutku Voz;
spräž v letku nezbednom – no, nič to, Helios,
nie Faeton, poháňa, nič to, žiadna hrôza!
Čo – myšlienky sú putom, krídla duše lozia,
než Pegas rýchlejšie má k cieľu krehká os?
Huš, k Mliečnej ceste, huš, kraj cesty na pokos,
kde k hroznu vzopäla sa zlatochlpá Koza.
Viem, blízko ľúta Saňa… preto Bereniky
vlas šumný zježil sa, hoc posmel v Srdienci,
a ľakom zsineli i driečni Blíženci;
no márny Labute kviľ, márne Kvočky kriky:
toť, Persej už ju zbil, toť, víťaz vo venci!
A spása Pegasa je vesmír preveliký!
INTERMEZZO / Na storočnú pamiatku...
Tak jedno za druhým, hľa, rodili
slovenské matky znamenitých synov:
hotových navliecť jarmo národné
si hladkú na šiju a maninou,
cez protivenstvá sveta, napriek tlaku
omínavému, k cieľu teružiť
ohromný jeho náklad napätými
do pretrhnutia svalov pobočky
a vlákny všetkých síl; ho každým duše
dýchnutím podniesť; z miesta na miesto
ho pomknúť každým srdca pohnutím…
Toť, povinností naplnených jasný,
nezmenný úplnok, čo presvieti
i najčernejšiu polnoc nástrah – Toť,
vysoké samožertvy hranice,
plápolajúce z mrákot nenávisti
jak zore spasenia –
Ó, šťastní sme,
že máme takto skvostne osvetlenú
minulosť, ktorá ináč temno je,
je hluchota, mlk, priepasť zábudy.
V nej svetlá horia nám, čo samy svietia
si k dnešnej oslave: či nie to slávne?
V nej skrývajú sa pre nás pamiatky,
čo v pamäti nám zašlej starosťou
svitajú samy: nie to nesmrteľnosť?
Z nej príklady nám čnejú ako bašty
hôr, ktoré nikdy nesploštejú v pláň,
sa nepreminú: nie to bez príkladu?…
Nuž a my čo, ich potomci, či ich
nasledujeme všetci ochotne,
či snažíme sa dôjsť tak samosvetla,
tak vkoreniť sa v pamäť, za príklad
tak poručiť sa pokoleniam po nás?
A tu si každý práve pri takejto
príležitosti predlož otázku:
Nač som sa zrodil, v reťaz národa
poč vplynul ohnivom, či márnou ničkou
mu počet zveľadiť –?
Keď snietkou som
tiež jeho stromu, či prinášam aj
v povestne dobrom ovocí mu osoh?
a či si iba tyjem z jeho miazg,
výhonok-zlodej? leda prázdnym kvetom
do očí bľusknem svetu, zašuštím mu
v sluch novej listvy riasou nádhernou –
s všakými vetry kolíšem sa v lieni
a tlieskam-plieskam – v slnci s múšaty
si halaškujem, toniem v rozkoši –?
abo som ogrman, ba jablko,
no červavé?…
Bo beda národu,
čo zo dňa na deň žije v jeho údoch:
bez vzozierania k budúcnosti horám,
k tým sfingám záhad v hmlistých obrysoch;
bez naslúchania nových bublotu
dôb, prúdiacich sa v diaľach z vysokých
brál všeľudských snáh; vôbec bez zmyslu
pre jasno pravdy, dobra mohutnosť,
pre dôstojenstvo krásy – Je on žobrák
u cesty sveta, priživujúci
sa na náhody biednej almužne;
len nad ním zaplakať a – ponechať ho
osudu, aký vyvolal si sám…
Čuj, šum, sfér hudba... / Sonet 15
Čuj, šum, sfér hudba – iste nápev skvostnej Lýry,
zvuk Vegy rozkošný, jak sám by Apol hral;
ku hodom pozýva Sírius, slávny kráľ,
Altair pošiel s vesťou pod pečaťou Miry.
Okamih: Arktur, Regul… všetci bohatýri
v oruží nádhernom sa hrnú z diaľnych brál.
Orión hupol v kruh a zápas započal;
ryk Aldebarana, čuj – viď, jak okom víri!
Keď Kanop vystal, v boj sa Slnko vrhlo zas.
No turnaj nemá konca, nemá, bársi všetci
sú reci udatní. Nadarmo Korún jas
plá slávou k venčeniu a Panna núka klas,
– kde Herkul? – zvolal kráľ. A onen skrsol vraz:
i najskôr korisť on na bujnom znesie pleci.
Bez konca / Sonet 18
Bas sólo:
Ó, krásne zbudoval si dom svoj, veľký Bože,
navonok nesmierny, zdnu večný foriem tvar;
nie púhy staviteľ, Tys’ hneď i Hosudar,
pán, ktorý jak čo stvoril, priam i zničiť môže.
Zriem svety: vstávajú a zapadajú v lože;
sú hmoty obrazy, a preto idú v zmar.
Ja smiem však vyvolať: „Non omnis moriar!“
ja červ smiem! – Čože vesmír povie na to, čože?
Recitátor:
Tak jedno za druhým…
– Ostatne i tie všetky spomienky
a pamiatky, nech akokoľvek drahé
a vzácne sú jak minulosti odkaz:
i ony sú preds’ mŕtvy kapitál
len, zakopaný poklad – klenoty
kés’ rodinné: ak totiž šťastný dedič
ich stráži ich len, sediac na truhle
jak povýšenec slávy šedej, ináč
na pohodlnom lone s rukami
a s hlavou v odporný dym zatratenou
rodinnej pýchy – Áno, úrok ich
len ruky prítomna, len dedičove
to ruky môžu prácou vyzískať,
tak uplatniť ich mincou v obehu;
len ony, zdravé, pilné, voľné ruky
s pomocou umu rád i dvíhadiel
a okrídlených túžob srdca vstave
sú znásobiť aj tú ich istinu
za podklad, základ, poklad veľkej, slávnej
nám budúcnosti rodnej – bez konca –
Bas sólo:
Dosť videl som i počul z dielne ruchu, zvuku;
predo mnou rozkrídlené dleje arcidielo,
tu v rozkvete už plnom, tamto v čaropuku –
Recitátor:
Dosť – teraz rád bych spatril raz i majstra čelo,
všeslávy obličaj! – Môj vodca, podaj ruku,
po stupňoch hviezd rušajme hore, hore smelo!