Vasks / Bruch / Bruckner / Dvořák

Tvorba charizmatického tvorcu Pēterisa Vasksa je výrazne inšpirovaná religióznou tematikou a oslovuje, ba často dojíma až k slzám tisíce poslucháčov na celom svete. Zároveň bohato načiera do lotyšského hudobného folklóru i do ťaživej novodobej histórie svojho národa, ktorý sovietska moc 50 rokov držala v neslobode. Laudate Dominum pre zbor a symfonický orchester z roku 2016 je už druhým dielom, ktoré šéfdirigent SF Daniel Raiskin z autorovej tvorby v rozpätí mesiaca predstavuje nášmu filharmonickému publiku.

1. husľový koncert g mol, op. 26 Maxa Brucha, úspešného dirigenta a dlhoročného profesora skladby na Hudobnej akadémii v Berlíne, na celé desaťročia po svojom vzniku prakticky zatienil všetky ostatné skladateľove diela. Pri jeho koncipovaní konzultoval s mnohými významnými interpretmi svojej doby (napríklad s Ferdinandom Davidom či Pablom de Sarasatem), no najcennejšie rady mu poskytol legendárny Joseph Joachim, ktorý bol interpretom prvého uvedenia koncertu, ktoré sa uskutočnilo 5. januára 1868 v Brémach. Za svoju nesmrteľnosť vďačí dielo poetickej atmosfére a nádhernému melodickému bohatstvu, ktoré sa vinie od úvodného Allegra moderata cez vrúcne Adagio až po energické a rázovité Finale s charakteristickými uhorskými rytmami.

Antona Brucknera preslávil najmä cyklus desiatich opulentných symfónií, ktoré mu v dejinách hudby zabezpečili nehynúcu slávu. Bruckner bol tiež autorom niekoľkých komorných skladieb pre malé sláčikové obsadenie, tie si však, s výnimkou jedinej, nezískali širšiu pozornosť. Tou výnimkou je Sláčikové kvinteto F dur, WAB 112 pre dvojo huslí, dve violy a violončelo z roku 1879, dielo s hlbokým výrazovým ponorom a priam symfonickými dimenziami, ktoré podnietilo viacerých dirigentov uvádzať ho v mohutnejšom sláčikovom obsadení. Dirigent dnešného večera zvolil úpravu Adagia, pomalej časti skladby, vo verzii známeho poľského dirigenta Stanislawa Skrowaczewského, zasväteného znalca Brucknerovej tvorby.

V rokoch 1891 – 1895 pôsobil Antonín Dvořák na pozvanie mecenášky Jeanette Thurberovej ako riaditeľ Národného konzervatória v New Yorku, kde sa výrazným spôsobom zaslúžil o zrod americkej národnej hudby. Ešte pred odchodom do Ameriky dostal skladateľ od J. Thurberovej ponuku skomponovať pri príležitosti 400. výročia objavenia nového kontinentu slávnostné dielo. Tak vzniklo Te Deum pre sólistov, miešaný zbor a orchester, op. 103, Dvořákova posledná liturgická skladba. Na krátkej ploche necelých dvadsiatich minút sa Dvořákovi podarilo vystavať pôsobivý útvar, plný optimizmu a jasavej sily. Te Deum premiérovo zaznelo v New Yorku 21. októbra 1892 pod skladateľovou taktovkou.