Maurice Ravel – Šeherezáda (Tristan Klingsor: Shéhérazade)
Asie
Ázia
Asie, Asie, Asie.
Vieux pays merveilleux des contes de nourrice
Où dort la fantaisie comme une impératrice
En sa forêt tout emplie de mystère.
Asie,
Je voudrais m’en aller avec la goëlette
Qui se berce ce soir dans le port
Mystérieuse et solitaire
Et qui déploie enfin ses voiles violettes
Comme un immense oiseau de nuit dans le ciel d’or.
Je voudrais m’en aller vers des îles de fleurs
En écoutant chanter la mer perverse
Sur un vieux rythme ensorceleur.
Je voudrais voir Damas et les villes de Perse
Avec les minarets légers dans l’air.
Je voudrais voir de beaux turbans de soie
Sur des visages noirs aux dents claires;
Je voudrais voir des yeux sombres d’amour
Et des prunelles brillantes de joie
En des peaux jaunes comme des oranges;
Je voudrais voir des vêtements de velours
Et des habits à longues franges.
Je voudrais voir des calumets entre des bouches
Tout entourées de barbe blanche;
Je voudrais voir d’âpres marchands
aux regards louches,
Et des cadis, et des vizirs
Qui du seul mouvement de leur doigt qui se penche
Accordent vie ou mort au gré de leur désir.
Ázia, Ázia, Ázia
Úžasná starobylá krajina z rozprávok pestúnky,
Kde fantázia drieme ako cisárovná
Vo svojom tajomnom lese.
Ázia!
Chcel by som odplávať na plachetnici,
Ktorá sa kníše v nočnom prístave,
Tajomná a osamotená
A ktorá konečne rozvinie svoje fialové plachty
Ako veľký nočný vták na zlatej oblohe
Chcel by som odplávať na ostrovy plné kvetov
Počúvajúc spev perverzného mora
V starodávnom kúzelnom rytme.
Chcel by som vidieť Damask a perzské mestá
S odvážnymi minaretmi vo vzduchu,
Chcel by som vidieť krásne hodvábne turbany
Na čiernych tvárach s bielymi zubami
Chcel by som vidieť tmavé oči plné lásky
A zrenice žiariace radosťou
V žltej koži ako pomaranče,
Chcel by som vidieť zamatové odevy
A šaty s dlhými strapcami
Chcel by som vidieť fajky medzi perami
Schované za bielou bradou
Chcel by som vidieť drsných,
podozrivých predavačov,
Kalifov a vezírov,
Ktorí jediným pohybom ruky nadol
Rozhodujú podľa nálady o živote alebo smrti.
Je voudrais voir la Perse, et l’Inde, et puis la Chine,
Les mandarins ventrus sous les ombrelles,
Et les princesses aux mains fines,
Et les lettrés qui se querellent
Sur la poésie et sur la beauté;
Je voudrais m’attarder au palais enchanté
Et comme un voyageur étranger
Contempler à loisir des paysages peints
Sur des étoffes en des cadres de sapin
Avec un personnage au milieu d’un verger;
Je voudrais voir des assassins souriant
Du bourreau qui coupe un cou d’innocent
Avec son grand sabre courbé d’Orient.
Je voudrais voir des pauvres et des reines;
Je voudrais voir des roses et du sang;
Je voudrais voir mourir d’amour ou bien de haine.
Et puis m’en revenir plus tard
Narrer mon aventure aux curieux de rêves
En élevant comme Sindbad ma vieille tasse arabe
De temps en temps jusqu’à mes lèvres
Pour interrompre le conte avec art…
Chcel by som vidieť Perziu a Indiu, potom Čínu,
Bruchatých mandarínov pod slnečníkmi,
A princezné s jemnými rukami,
A hádajúcich sa vzdelancov
O poézii a kráse,
Chcel by som prebývať v nádhernom paláci
A ako cestovateľ v cudzine
V pohodlí pozorovať obrazy krajiny
Na plátnach v jedľových rámoch
S postavou uprostred ovocného sadu.
Chcel by som vidieť vrahov smejúcich sa
Z kata stínajúceho hlavu nevinného
Svojou veľkou zakrivenou šabľou z Orientu.
Chcel by som vidieť chudobných a kráľovné,
Chcel by som vidieť ruže a krv,
Chcel by som vidieť smrť: pre lásku alebo z nenávisti
A neskôr v spomienkach sa vracať,
Rozprávať o mojom dobrodružstve milovníkom snov
Dvíhajúc ako Sindibád svoju arabskú čašu
Občas až k mojim perám,
Aby som zručne prerušil moje rozprávanie…
La flûte enchantée
Čarovná flauta
L’ombre est douce et mon maître dort
Coiffé d’un bonnet conique de soie
Et son long nez jaune en sa barbe blanche.
Mais moi, je suis éveillée encore
Et j’écoute au dehors
Une chanson de flûte où s’épanche
Tour à tour la tristesse ou la joie.
Un air tour à tour langoureux ou frivole
Que mon amoureux chéri joue,
Et quand je m’approche de la croisée
Il me semble que chaque note s’envole
De la flûte vers ma joue
Comme un mystérieux baiser.
V príjemnom chládku spí môj pán
S kužeľovitou hodvábnou čiapkou na hlave
A dlhým žltým nosom na bielej brade.
Ale ja ešte bdiem
A počúvam vonku
Melódiu flauty, ktorá spieva
Striedavo o smútku alebo radosti.
Melódia striedavo sladkobôľna alebo malicherná,
Ktorú hrá môj zamilovaný miláčik,
A keď sa priblížim k oknu,
Zdá sa mi, že každý jej tón letí
Od flauty k môjmu lícu
Ako tajomný bozk.
L’indifférent
Ľahostajný
Tes yeux sont doux comme ceux d’une fille,
Jeune étranger,
Et la courbe fine
De ton beau visage de duvet ombragé
Est plus séduisante encor de ligne.
Ta lèvre chante sur le pas de ma porte
Une langue inconnue et charmante
Comme une musique fausse…
Entre! Et que mon vin te réconforte…
Mais non, tu passes
Et de mon seuil je te vois t’éloigner
Me faisant un dernier geste avec grâce,
Et la hanche légèrement ployée
Par ta démarche féminine et lasse…
Tvoje oči sú nežné ako oči dievčaťa,
Mladý neznámy.
A jemná línia
Tvojej peknej tváre z tmavého zamatu,
Je ešte zvodnejšia svojimi črtami,
Tvoje pery spievajú na prahu môjho domu,
V neznámom a pôvabnom jazyku,
Ako falošná hudba.
Vstúp! Posilni sa mojím vínom…
Ale nie, ty odchádzaš
A vidím ťa vzďaľovať sa do môjho prahu
Dávajúc pôvabné gesto na rozlúčku,
Kolísajúc sa v bokoch
Akoby ženskou a ľahostajnou chôdzou…