Otvárací koncert 60. ročníka BHS (výber)

Vojny, kruté boje, zápasy človeka voči človeku či človeka voči javom, ktoré ho ohrozujú, sú konkrétnymi úkazmi, súvisiacimi s čímsi, čo nemôžeme ovplyvniť vôľou. Sú integrálnou súčasťou svetových mytológií a to znamená, že sú zakódované v samotnej podstate existenciečloveka. Jednou z foriem funkčnosti mimo-časových mýtických energií je rovnako hudba; je jednou zo zložiek duchovného dedičstva,ktoré človek nevymyslel, nenaštudoval. V rôznych situáciách však rozhoduje o našich reakciách, pocitoch či skutkoch. Je preto pochopiteľné, ak sa tieto dva princípy dostávajú do vzájomnej väzby v podobe hudobných diel. Skazu, utrpenie, bôľ, zúfalstvo vojnovýchotrasov dokáže hudba posunúť kamsi do sfér, v ktorých strácajú na ostrosti a krutosti. Dôkazom je obrovské kvantum ľudových piesní atancov zasvätených vojne a vojnovej tematike. Bojové a zariekacie tance a „spevy“ sú obsiahnuté už v magických rituáloch šamanského charakteru, kde sa pointa prejavuje vo svojej mýtickej prapodstate. Odtiaľ poľahky nachádza cestu do ľudovej piesne zasvätenej danej téme. Takisto vo „veľkom“ umení, kde má – priamo či sprostredkovane – takisto trvalú pozíciu. Hudobné diela typu „la battaglia“ nachádzame už v chansonoch, baladách, virelai majstrov skorej renesancie. Majstrovskou ukážkou je v tomto smere Ôsma knihamadrigalov Claudia Monteverdiho, venovaná madrigalom „vojnya lásky“. Výjavy„la battaglia“ inšpirovali viacerých autorov pôsobiacichv katedrále San Marco v Benátkach; existencia dvoch chórusov v tejto unikátnej katedrále doslova nabáda vnímavých hudobníkov zvukovo konfrontovať dve interpretačné telesá. Bratia Andrea a Giovanni Gabrieliovci túto polychorickú techniku využili aj v oblasti inštrumentálnej hudby. Bravúrnou ukážkou vplyvu vojnovej témy na hudbu je Battaglia á 9 Heinricha Ignaza Franza Bibera. V novších kapitolách hudobných dejín figuruje napríklad Wellingtonovo víťazstvo Ludwiga van Beethovena; geniálny skladateľ sa nechal strhnúť technologickými objavmi Johanna Nepomuka Mälzela a vytvoril kompozíciu so zvukmi diel, rapkáčov a iných súčastí zvukovejkulisy vojnovej akcie. Beethovena o niekoľko desaťročí napodobnil Piotr Iľjič Čajkovskij v Slávnostnej predohre 1812. Vojnové scény strhli aj Franza Liszta v dramatických symfonických básňach (*Bitka Húnov* , Mazeppa) a Bedřicha Smetanu (*Šárka*), RichardaStraussa (*Život hrdinu*). Skladatelia 20. storočia zintenzívnili v dôsledku tragédií prvej a druhej svetovej vojny záujem o vojnovú tému; zoznam skladieb, ktoré ju reflektujú, by si vyžadoval samostatnú štúdiu.

Najnovším titulom tohto druhu sa v rámci jubilejného ročníka Bratislavských hudobných slávností stane skladba Petra Breinera. Breiner je povestný (okrem iného) zvýšeným záujmom o hudbu iných žánrov, ktorú rád a úspešne posúva do nevšedných kontextov. Svojou tvorivou orientáciou sa netajil už počas štúdií na Vysokej škole múzických umení, kde navštevoval triedu profesora Alexandra Moyzesa. Väčšina jeho zverencov nebola schopná alebo ochotná akceptovať tvrdý kompozičný „výcvik“, aký Moyzes vyžadoval. PeterBreiner si z tohto drilu zobral pozitívne skúsenosti a dotváral tak svoj profesionálny kredit. Jeho dispozície oceňujú aj v zahraničí (skladateľ pôsobil v Kanade, neskôr v New Yorku, aktuálne v Londýne). Jeho tvorba dosahuje vysoké čísla internetových streamov, noskladateľ pritom ponúka hudbu, ktorá aj napriek „popularite“ znesie najvyššie odborné kritériá. Breiner je držiteľom mnohých ocenení, ktoré ho nabádajú k svedomitej hudobníckej aktivite. V prípade skladby oVErture (VE Day) pre orchester je to legendárna pieseň britskej speváčky Very Lynn (1917 – 2020) We'll Meet Again. Pôsobivý šláger bol doslova hitom počas druhej svetovej vojny a speváčka si zaň vyslúžila prezývku „Forces' Sweetheart“ (Armádne Zlatíčko). Vera Lynn bola členkou a aktivistkou Národnej asociácie zábavných žánrov a tejto činnosti oddala celú svoju dlhoročnú kariéru. Počas druhej svetovej vojny svoje aktivity zintenzívnila a aj po skončení ničivej vojny sa zaoberala pomocou zraneným, chorým vojakom a vojnovým sirotám. We'll Meet Again sa stala kultovou skladbou a jedným zo symbolov hudobného vzdoru voči tragickým udalostiam.

„Po premiére mojej baletnej suity Majster a Margaréta – Diabol v Moskve v novembri minulého roku ma vedenie SF oslovilo, aby som napísal novú skladbu na otvárací koncert jubilejného ročníka BHS. Ponuku som s vďakou prijal. Otvárací koncert je venovaný 80. výročiu konca sa bude obsahovo viazať k tejto udalosti.Slovenskí hudobní skladatelia majú s písaním skladieb podobného vyznenia bohaté skúsenosti. V 15-stranovom zozname angažovanej tvorby 64 slovenských skladateľov, ktorý ešte za hlbokého komunizmu vypracoval SHF, nájdeme 58 skladieb venovaných oslobodeniu ČSSR sovietskou armádou. Ja som sa rozhodol v mojejskladbe postupovaÉ úplne inak ako moji početní predchodcovia a použiÉ koncept opačný. Ako stavebný materiál som sa rozhodol použiÉ, aj vzhľadom na krajinu môjho súčasného trvalého pobytu, dva signifikantné britské kultúrne symboly. Prvým je volací signál BBC z obdobia WWII – úvod Beethovenovej Piatej symfónie,hraný na tympanoch, a druhým je niekoľko tónov zo začiatku slávnej piesne z toho istého obdobia, interpretovanej Verou Lynn – We'll Meet Again. Táto pieseň, na Slovensku nie príliš známa, je v Spojenom kráľovstve jednou z najslávnejších a počas vojny symbolizovala nádej a očakávanie šÉastného konca tohto tragického obdobia. Neviem, či v takýto koniec práve teraz dúfam aj ja, a či moja skladba takto vyznie, ale v každom prípade som ju použil. Jej interpretka sa dokonca takmer dožila premiéry, lebo zomrela len nedávno, vo veku 103 rokov. 8. máj je v Británii VE Day (Victory in Europe), čo som vlastne spomenul aj v názve predohry, ktorá jedekonštrukciou a transformáciou a možno trošku aj variáciami na tieto dva kratučké motívy.“

V zozname hudobných diel týkajúcich sa vojnovej tematiky sa skvie aj Symfónia č. 100 Vojenská Josepha Haydna, ôsma z tucta unikátneho cyklu Londýnskych symfónií. Druhá z tejto kolekcie, Symfónia č. 96 D dur, si vyslúžila prezývku „Miracle“, teda „Zázrak“. V tejto úvislosti sa natíska úvaha o tom, že celá symfonická tvorba rakúskeho skladateľa je jedným zo zázrakov hudobných dejín. Narozdiel od jeho priateľa – ale aj rivala – Wolfganga Amadea Mozarta sa Haydn k nehynúcej sláve predieral veľmi ťažko. Pochádzal z nemajetných pomerov a jeho rodičia nemohli napriek nespornému talentu synovi zabezpečiť jeho systematické vzdelanie. Istý čas bol Haydn ako dieťa vyhľadávaným spevákom, obdareným „anjelským“ hlasom. Počas puberty sa však jeho hlas zmenil, takže aj cisárovná Mária Terézia sarkasticky skonštatovala, že „ten chlapec nespieva, ale kikiríka“. Haydn sa ocitol na ulici bez akejkoľvek finančnej a morálnej pomoci. Vďaka jeho húževnatosti sa napokon ocitol v službách rodu Eszterházyovcov; ž vtedy sa začal písať spomínaný zázračný príbeh geniálneho hudobníka a skvelého obchodníka – jedného z prvých autorov, ktorí v neskoršom veku prispeli k zrodu autorských práv a autorských honorárov za diela. Haydna Mikuláš Eszterházy poveril najmä manažovaním opernej sezóny na jeho šľachtickom dvore v Eszterháze. Opera síce nikdy nebola Haydnovou doménou, napriek tomu však svoju prácu vykonával perfektne. Okrem toho mal energiu venovať sa vlastnej tvorbe, kde sa ocitli v centre jeho pozornosti žánre sláčikového kvarteta a symfónie. Dokonale ovládal obdobné a progresívne diela Carla Philippa Emanuela Bacha, takže mohol nadviazať na méty dosiahnuté synomJohanna Sebastiana. Konal v tomto smere bez zaváhania a každá z jeho symfónií rieši problematiku žánru špecifickým spôsobom. Je neuveriteľné, ako dokázal vo svojich 104 oficiálnych dielach tohto druhu zvládať zákonitosti symfonického diela tým, že vždy ponúkol svieže oživenie alebo prekvapujúce riešenia.Pre jeho kariéru – ale aj pre dejiny hudby – bol zlomový rok 1779. Knieža Esztrerházy ponúkol skladateľovi novú, exkluzívnu zmluvu, ktorá Haydnovi umožňovala ponúkať symfonické diela aj iným záujemcom. Haydn sa stal slobodným umelcom, hoci ostal mecenášovi oddaný a neprestal saturovať eszterházyovský dvor skvelými skladbami. Prvým benefitom v novej situácii bola zmluva s kniežaťom D'Ognym a slávnou parížskou slobodomurárskou lóžou L'Olympique. Haydn ponúkol kvalitnému amatérskemu orchestru šesť brilantných symfónií číslo 82 – 87, napísaných v priebehu rokov 1785 až 1786. Jehosymfonický koncept v nich začal dosahovať kulmináciu. Haydn dokonale vyvažoval prísnu ekonomiku v narábaní s materiálom (s motívmi) a výrazovým espritom. Dokázal suverénne uspokojiť veľavážených členov lóže iskrivou invenciou a úsmevnými trikmi v riešení melodiky, rytmiky, dynamiky alebo inštrumentácie. Reputácia geniálneho autora sa šírila rýchlo. Reagoval aj Johann Peter Salomon, manažér hudobnej produkcie v Londýne. Bez zaváhania ponúkol Haydnovi lukratívnu zmluvu na dvanásť symfónií. Haydnateda čakali ďalšie triumfy v metropole nad Temžou. Ponúknutú príležitosť ocenil a neostal Salomonovi nič dlžen. Londýnske symfónie sa dodnes nachádzajú na Olympe tohto žánru a sú v mnohých ukazovateľoch nedostižné. Skladateľ ešte viac zintenzívnil svojukoncentráciu na detail, jeho štrukturálny potenciál a na jeho tvarovú mutáciu. S výnimkou Symfónie č. 95 c mol sa všetky Londýnske skvosty začínajú efektným pomalým úvodom. Tieto introdukcie nie sú len efektné a psychologicky účinné, sú aj efektívne pre výstavbu celého diela. Haydn v nich na minimálnej ploche koncentruje základné motivické bunky, ktoré sa následne stávajú materiálom prevýrazné rozvíjanie a variovanie.

Platí to aj o žiarivej Symfónii č. 100 z roku 1794. Introdukcia je riešená ako obdivuhodne kompaktná séria drobných motívov, ktoré Haydn vzápätí podrobuje majstrovskej kompozičnej práci. Už koncom 18. storočia tak Haydn v čomsi avizuje avantgardný koncept serializmu typický pre hudbu 20. storočia. Podtitul „Vojenská“ nepochádza od Haydna a neviaže sa na žiaden konkrétny vojnový konflikt;tak, ako to bolo v prípade Parížskych symfónií, aj Londýnske klenoty získavali podtituly od publika. Obratný Haydn vždy divákov zaujal nevšednými efektmi a tým inicioval ich predstavivosť. „Vojenská“ symfónia prináša sériu inštrumentačných lahôdok pripomínajúcichtradície vojenskej hudby Turkov počas ich krvavej invázie do Európy. Allegro prvej časti sa začína pôvabným tercetom flauty a dvoch hobojov podobným hudbe vojnových pištcov. Ešte výraznejšie Haydn imituje tureckú hudbu v pomalej časti a v závere Finále, v ktorých do orchestra včlenil vojenskú trúbku in C, veľký bubon, triangel a činely. Dosiahol tým strhujúci efekt, aký doslova vyráža dych. Tematické súvislosti druhej časti s introdukciou sú takisto nepopierateľné, hoci v druhej časti použil skladateľ materiál z koncertu pre dve liry organizzata (dobový nástroj pripomínajúci nineru), ktoré podnikavo napísal v roku 1786 pre Ferdinanda IV.Neapolského.

„Jubilejná“, stá symfónia Josepha Haydna teda poskytuje mimoriadne množstvo brilantných nápadov, milých prekvapení a skvostných situácií a len potvrdzuje, že jej autor bol v mnohom nedostižný génius.