Udalostiam Druhej svetovej vojny venoval Dmitrij Šostakovič množstvo expresívnych skladieb: Siedma a Ôsma symfónia, Klavírne trio e mol, Klavírne kvinteto g mol sú mimoriadne sugestívne diela. Koniec vojny, ale aj pretrvávanie stalinských čias, ho priviedlo k Deviatej symfónii. Tá je v porovnaní s inými projektmi tohto autora skromnejšia v použitých prostriedkoch; nie je však „skromná“ v transparentnej ani vnútornej expresivite. Zdanlivo radostné krajné časti rámcujú dezolátne jadro skladby, v ktorom je miesto len pre nárek a gestá bezmocnosti.

Druhý klavírny koncert Sergeja Prokofieva má v rámci skladateľovho životopisu špecifické postavenie. Prvá verzia vznikla ešte pred revolúciou v roku 1912, no počas revolučných udalostí v roku 1917 bola zničená. Po odchode z Ruska sa skladateľ k pôvodnému projektu vrátil v čase, keď už mal na konte Tretí klavírny koncert, a zrevidoval ho. Sám sa vyjadril, že túto zrevidovanú verziu možno považovať za Štvrtý klavírny koncert. Napokon však dielo nadobudlo poradové číslo 2.

Dlhú genézu vzniku mávali aj významné partitúry Ludwiga van Beethovena. Skladateľ bojoval o každý tón, o každú notu. Skicoval, prepisoval, ničil, aby zasa skicoval. Výrazné motívy sa v náznakoch alebo v komplexnosti vyskytovali vo viacerých predchádzajúcich dielach, skladateľ skúmal ich štrukturálnu a dramaturgickú nosnosť. Búrlivý zápas prezentovaný v legendárnej Osudovej symfónii bol v drobných fragmentoch roztrúsený v komorných skladbách (najmä Klavírnych sonátach c mol Patetickej a f mol Appassionate).

Londýnskych symfonikov vítame na BHS s odstupom dvoch rokov a s očakávaním rovnako intenzívneho hudobného večera, tento rok pod taktovkou elektrizujúceho Sira Antonia Pappana, s víťazom medzinárodnej Chopinovej súťaže, klaviristom Seong-Jin Cho, v uplynulej sezóne rezidenčným umelcom Berlínskych filharmonikov.