Sakrálna hudba prvý raz

Igor Berger otvoril svoju recenziu v Hudobnom živote 21/1991 vetou, ktorú stojí za to zapísať celú:

„Po prvý raz v dlhej histórii BHS sa dostala práve v tomto roku k slovu sakrálna hudba. Ešte pravda nie ako jedna z výrazných dramaturgických línií festivalu; no predsa už je tu, hlási sa k slovu ako sila, ktorá bola po dlhé roky utajovaná, zamlčovaná ako čosi závadné, škodlivé, spoločensky nežiadúce.“

Dramaturgia to urobila dvojako. Niekoľko koncertov sa presťahovalo do kostolov — Minský komorný zbor so Sergejom Kopčákom a Slovenský komorný orchester s Ľubomírom Brabcom do Evanjelického kostola na Panenskej, Händlov Mesiáš tamtiež, Lisztova Korunovačná omša a záverečná Beethovenova Missa solemnis do Dómu sv. Martina. Chrámová hudba zároveň vstúpila do koncertných siení — už slávnostné otvorenie patrilo starej bratislavskej sakrálnej hudbe v podaní Musicy aeterny (Capricornus, Kusser, Roškovský, Dettelbach).

Dva z koncertov v Dóme sv. Martina niesli hlavičku nového cyklu „Európske katedrálne koncerty“ — 6. októbra Lisztova Korunovačná omša pod taktovkou Ľudovíta Rajtera a 10. októbra záverečná Missa solemnis s Aldom Ceccatom. Ten prvý sa konal v rámci svätej omše, čo recenzent kritizoval: „spojiť omšu ako obrad, ako pobožnosť s koncertom nie je šťastná myšlienka. Utrpela tým pobožnosť a tiež koncert.“

⭐ O Rajterovom Lisztovi napísal: „Bol by som veľmi rád, keby sa práve tento umelec venoval vo zvýšenej miere Lisztovej tvorbe, ktorá čaká na svoju renesanciu… Vraví sa, že až budúce storočie objaví Liszta. Ja si myslím, že nielen Liszta, ale i jeho chrámovú hudbu.“