Preškrtnuté červenou: ako zisťujeme, čo na koncerte naozaj odznelo

Bratislava, 27. apríla 1965. V Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie hrá Slovenský komorný orchester pod vedením Bohdana Warchala. V programe je vytlačené: sólista Josef Sikora, violončelo. A Vivaldiho Koncert pre violončelo a sláčikový orchester D dur. Lenže Sikora v ten večer nehral. A Vivaldiho koncert nezaznel. Vieme to, lebo sa zachoval jeden konkrétny výtlačok bulletinu – a niekto v ňom obe miesta preškrtol červenou ceruzkou. Kto to bol, nevieme. Vieme len, že stál v tej sále a opravoval program podľa toho, čo sa naozaj dialo.

Muzikológ Vlado Čížik to o pár týždňov neskôr potvrdil v časopise Slovenská hudba: sólista náhle ochorel, koncert vypadol a namiesto neho zazneli dve iné skladby – Míčova Sinfonia D dur „Štyri živly“ a Vivaldiho Sinfonia č. 2 G dur. Na záver hral orchester ešte prídavok: časť z Mozartovho Divertimenta D dur. Nič z toho nie je v žiadnom programe. Program je plán. To, čo sa naozaj stalo, vie povedať len ten, kto pri tom bol.

Prečo to nie je detail

Bežný archív má na výber dve možnosti a obe klamú: buď zapíše, čo bolo vytlačené – a tvrdí, že to zaznelo. Alebo zapíše, čo zaznelo – a zamlčí, čo bolo ohlásené. Náš archív chce uniesť oboje naraz. Pri každom diele a každom účinkujúcom sa pýtame na dve nezávislé veci: bolo to ohlásené? a odznelo to? Väčšinou je odpoveď dvakrát áno. Ale práve tie prípady, kde sa odpovede rozchádzajú, sú na dejinách festivalu to najzaujímavejšie.

Prvý koncert Bratislavských hudobných slávností vôbec, 8. apríla 1965: bulletin sľuboval sovietskeho klaviristu Jakova Zaka a Brahmsov Druhý klavírny koncert. Na pódium napokon prišiel Michael Ponti a zahral Rachmaninovov Tretí. Aj to sa v archíve dá zapísať tak, aby platilo jedno aj druhé.

Z čoho to zisťujeme

Aby sme mohli o niečom povedať „toto naozaj odznelo“, potrebujeme viac než jeden prameň. Za posledné mesiace sme ich prešli a preverili dvanásť. Toto sú tie hlavné:

Súpis koncertných sezón. Celoživotné dielo Antona Viskupa (1953) – chronologický katalóg všetkých koncertov Slovenskej filharmónie, 13 453 záznamov od roku 1947 po súčasnosť. Nielen tie v Redute: aj zájazdy do Viedne, Prahy či Tokia, školské a komorné koncerty. Pri každom dátum, sála, teleso, dirigent, sólisti a program.

A nie je to práca človeka zvonka. Viskup bol kontrabasista Slovenskej filharmónie – v jeho vlastnom súpise ho nájdete medzi hráčmi Schubertovho Okteta na koncerte vo foyeri Reduty v marci 1994. Neskôr sa stal dramaturgom Slovenskej filharmónie (1996–2001 a 2003–2013). Je aj skladateľ; jeho Komorný koncert pre violu a 13 sláčikových nástrojov mal premiéru v roku 1989 na Týždni novej slovenskej hudby.

Vyše štyridsať rokov teda v Slovenskej filharmónii najprv hral, potom dramaturgoval – a popritom zapisoval. Je to kostra, na ktorej celý archív stojí: bez nej by sme o väčšine koncertov spred roku 2008 nevedeli vôbec nič.

Programové bulletiny. Prof. Dušan Katuščák, jedna z najväčších kapacít slovenskej digitalizácie, naskenoval v roku 2013 fond dramaturgie Slovenskej filharmónie – programy koncertov z rokov 1949–1972, list po liste, obojstranne, vo farbe aj v odtieňoch šedi. Vyše 7 300 skenov. Práve v nich sa našla tá červená ceruzka.

Dobová tlač. Hudobné časopisy Slovenská hudba (1957–1971), Hudobný život (od 1969) a brnianska revue Opus musicum (od 1969) recenzovali koncerty priebežne – s programom, obsadením a niekedy aj s prídavkami, ktoré v žiadnom bulletine byť nemôžu. K tomu denníky: len na heslo „Bratislavské hudobné slávnosti“ sme v digitalizovanej tlači našli 4 442 zásahov, z toho 2 334 v rokoch 1960–1979.

Práce študentov. Bulletiny z rokov 1965–2013 spracovalo v roku 2014 pod vedením dr. Marka Piačeka päť študentov Katedry mediamatiky a kultúrneho dedičstva Fakulty humanitných vied Žilinskej univerzity – Denisa Siekliková, Juraj Michalec, Peter Majerčík, Radka Sliacka a Maroš Spilý. Ich bakalárske práce sú dodnes verejne dostupné a my z nich vychádzame.

A napokon náš vlastný záznam. Od roku 2008 koncerty Slovenskej filharmónie natáčame. Pri 87 % diel v archíve vieme presne, na ktorej sekunde nahrávky sa začínajú – lebo to niekto z tímu naozaj našiel a označil. To nie je tvrdenie z papiera. To je pozorovanie.

Pravidlo, ktoré sme sa naučili za pochodu

Kniha 55 rokov BHS obsahuje menný zoznam všetkých účinkujúcich festivalu do roku 2019. Zostavovalo ho Hudobné centrum z fondov Štátneho archívu SR, Hudobného múzea SNM a Divadelného ústavu – teda úplne inde a úplne inak než tie študentské práce. A predsa je v ňom Jakov Zak, ktorý nehral – a chýba v ňom Michael Ponti, ktorý hral. Presne tá istá chyba. Dva nezávislé tímy, dva roky práce, jeden a ten istý omyl. Pretože obidva nakoniec čítali ten istý tlačený program. Z toho nám vyšlo pravidlo, ktoré dnes riadi celú prácu: nezávislosť sa počíta na úrovni prameňa, nie spracovateľa. To, že sa dva zdroje zhodujú, neznamená nič, ak obidva pochádzajú z bulletinu. Za overené považujeme tvrdenie až vtedy, keď ho potvrdí prameň iného druhu – recenzia napísaná po koncerte, rukopisná oprava na programe, alebo náš vlastný záznam.

Čo z toho máte vy

Zatiaľ hlavne prísľub – táto vrstva sa do archívu ešte len zapisuje. Ale cieľ je jasný: pri koncerte, kde sa program a skutočnosť rozišli, sa dozviete oboje. A pri každom tvrdení bude uvedené, kto ho dokladá – v riadnej bibliografickej citácii, aby sa dala prevziať do seminárnej či diplomovej práce. Lebo archív nie je zoznam. Je to tvrdenie o minulosti – a tvrdenie má mať uvedený zdroj.

Osobitná vďaka patrí Antonovi Viskupovi za súpis koncertných sezón a prof. Dušanovi Katuščákovi za digitalizáciu programového fondu – bez týchto dvoch diel by archív pred rokom 2008 nemal na čom stáť. Ďalej Slovenskej národnej knižnici, Hudobnému centru, Moravskej zemskej knihovne a muzikológom, ktorých recenzie dnes čítame ako pramene.