študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie a od roku 2001 umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra. Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Hiroshima Symphony Orchestra, Orquestra Sinfonica Municipal Sao Paulo, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, Slovenská filharmónia, Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom.
Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a bol hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoyi v Japonsku. V súčasnosti je pedagógom na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval spomienkové koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov v chrámoch, koncerty pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.
vznikol na jeseň roku 1960 na pôde Slovenskej filharmónie. Pri jeho zrode stál vynikajúci huslista sliezskeho pôvodu B. Warchal (1930 – 2000). Od svojho založenia bol jedným z najpopulárnejších súborov v oblasti klasickej hudby na Slovensku. Od roku 2001 vedie orchester huslista E. Danel.
Orchester pre slovenské publikum objavil mnohé na Slovensku neuvedené diela svetových autorov. Významnou mierou sa podieľa na uvádzaní slovenskej hudobnej tvorby, od roku 2001 premiéroval viac ako sedemdesiat skladieb. Mimoriadnymi koncertmi si orchester pravidelne pripomína významné výročia jubilujúcich skladateľov a hudobných osobností a každoročne aj prínos svojho zakladateľa – Hommage à Bohdan Warchal. V rámci cyklu Hudba v chrámoch dlhodobo podporuje prácu profesionálnych a neprofesionálnych speváckych zborov. Zároveň už niekoľko rokov pokračuje v takmer dvestoročnej bratislavskej tradícii uvádzania diela J. Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži v Katedrále sv. Martina; pokračuje tiež v pravidelnom uvádzaní Koncertov bez bariér pre ľudí so zdravotným znevýhodnením.
Na začiatku jubilejnej 65. sezóny 2025/2026 sa orchester predstavil na Festivale Duchovnej hudby v Olomouci, v Českej republike odohral aj dva koncerty v rodiskách jeho umeleckých vedúcich (Orlová, Horní Suchá). SKO tradične obohatí aj kultúrne podujatia viacerých slovenských miest (Lučenec, Prešov, Humenné, Michalovce, Piešťany). V rámci zahraničných ciest orchester vycestuje do Bulharska (Sofijská filharmónia, cyklus komorných koncertov), Grécka (International Chamber Music Festival of Thessaloniki Concert Hall) a koncertovať bude aj vo Francúzsku na Festival des Forêts a Flâneries Musicales de Reims. V sezóne po boku orchestra vystúpia poprední sólisti – huslisti Ionian Ilias Kadesha, Dalibor Karvay a Ivan Ženatý, klavirista Igor Ardašev, klarinetisti Igor Františák a Gábor Varga, hobojista Matúš Veľas a sólistami budú aj vedúci hráči komorného orchestra Pavel Bogacz a Andrej Gál.
Koncert bez potlesku
„Naše životy sprevádzajú chvíle, kedy nemáme dôvod na radosť, oslavu či potlesk. V hudbe je veľa kompozícií, ktoré sú pre tieto situácie vhodným sprievodcom. Tak sa zrodila myšlienka koncertu bez potlesku,“ prezrádza umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra Ewald Danel. Už niekoľko sezón si kladie za úlohu prinášať poslucháčom menej tradičné programy, zároveň sa snaží do diania vtiahnuť i amatérske zbory či mladé talenty. Dramaturgia programu poskytne priestor na meditáciu, stíšenie sa i uvoľnenie duševného napätia z rýchleho kolobehu bežného pracovného života. Na koncerte zaznie i dielo Igora Garvanského, nádejného skladateľa, ktorý za záhadných okolností zahynul vo svojich pätnástich rokoch behom študijného pobytu v Rakúsku. Priskoro vyhasol aj život Mareka Brezovského, ktorý za krátkych dvadsať rokov stihol vytvoriť diela spadajúce do sféry klasickej i populárnej hudby.
Pred približne pätnástimi rokmi ma kanonik z Cádizu požiadal, aby som skomponoval inštrumentálnu hudbu k Siedmym posledným slovám nášho Spasiteľa na kríži. V katedrále v Cádizi bolo zvykom každoročne počas pôstu predvádzať oratórium, pričom účinok predstavenia bol o to pôsobivejší vďaka nasledujúcim okolnostiam. Steny, okná a stĺpy kostola boli pokryté čiernou látkou a jediná veľká lampa visiaca zo stredu stropu narušovala túto slávnostnú temnotu. Na poludnie sa zatvorili dvere a začala sa slávnosť. Po krátkej bohoslužbe vystúpil biskup na kazateľnicu, vyslovil prvé z tých siedmich slov (alebo viet) a predniesol k nemu kázeň. Po jeho skončení opustil kazateľnicu a padol na kolená pred oltár. Interval vyplnila hudba. Potom biskup rovnakým spôsobom vyslovil druhé slovo, potom tretie a tak ďalej, pričom po skončení každého kázania nasledovala hudba. Moja kompozícia podliehala týmto podmienkam a nebolo ľahké skomponovať sedem adagií trvajúcich každých desať minút a následne ich usporiadať tak, aby neunavovali poslucháčov; vlastne som zistil, že je úplne nemožné držať sa stanovených hraníc… (Joseph Haydn v spomienkach, 1801)
Don José Sáenz de Santa María, biskup katedrály Oratorio de la Santa Cueva v španielskom meste Cádiz sa v roku 1786 obrátil na Josepha Haydna s požiadavkou napísať pietne dielo v súvislosti s bohoslužbou na Veľký Piatok. Skladateľ bol vtedy už na piedestáli slávy a lákavú ponuku prijal (súvisela s ňou aj šťavnatá finančná odmena). Po uvedení skladby poslal Don José Sáenz Haydnovi obrovskú tortu, v ktorej bol umiestnený sľúbený honorár. Sedem posledných slov nášho spasiteľa na kríži je ojedinelým titulom v dejinách hudby, Haydn si toho bol vedomý a po premiére orchestrálnej verzie dielo aranžoval aj pre sláčikové kvarteto, pre klavír a napokon v roku 1796 (teda po návrate z Londýna) aj pre sóla, zbor a orchester. Hoci samotný Haydn poznal nebezpečenstvá požadovanej dramaturgie skladby, výsledok jeho práce je fascinujúci a obava z „poslucháčskej nudy“ je celkom eliminovaná. Prvých osem častí rozsiahleho celku prináša neuveriteľnú hojnosť nápadov v riešení pomalej hudby. Záverečné „Zemetrasenie“ v tempe Presto con tutta la forza je strhujúcim, dramatickým epilógom.
WolFgang Amadeus Mozart – jeden z najznámejších a najžiadanejších hudobných skladateľov a určite jeden z najslávnejších ľudí všetkých čias. Ako osobnosť obdarená nevšednými schopnosťami prekročil hranice hudobnej obce a pozná ho široká verejnosť. „Ako tvorca dospel veľmi rýchlo, ale ako muž ostával stále dieťaťom…“, touto sentenciou sa neskôr zaoberal aj Arthur Schopenhauer v eseji Génius. Nemecký filozof vychádzal z presvedčenia, že pojem „génius“ patrí k slovám, ktoré často a radi v bežnom živote používame, v zásade však ešte nikto uspokojivo nedefinoval jeho obsah a podstatu. Mozart v oblasti interpretácie a kompozície napredoval šokujúcou rýchlosťou, ale v zásade si chránil to, čo mu bolo v útlom veku odopierané. Žal úspechy takmer v celej Európe, fascinoval a podmaňoval si mocných ľudí, rozdával svojou hudbou pozitívnu energiu. Vzorne slúžil salzburskému Princovi – Arcibiskupovi Hieronymovi Colloredovi; nával vnútornej tvorivej energie mu po čase spôsoboval frustráciu. Bol limitovaný požiadavkami svojho zamestnávateľa, čo blokovalo jeho osobnú imagináciu. V roku 1791 preto bez arcibiskupovho súhlasu opustil Salzburg a definitívne sa usadil vo Viedni. Vďaka známemu diplomatovi Gottriedovi van Swietenovi mal v jeho knižnici možnosť študovať diela Johanna Sebastiana Bacha a Georga Friedricha Händla, čo viedlo k zdokonaľovaniu jeho kompozičného prejavu. Vo Viedni Mozart sypal z rukáva triumfálne tituly v oblasti opery, symfónie, klavírneho koncertu, komornej hudby; o to prekvapujúcejšie boli temné inšpirácie, aké sa do jeho hudby postupne vkrádali po roku 1785. Paradoxne presne v tomto období Mozart skomponoval úspešné opery Figarova svadba či Don Giovanni, vychutnával si aplauz a ovácie, no jeho psychika začala vykazovať traumatické polohy. Množili sa trudnomyseľné molové diela: Klavírne koncerty d mol a c mol, pomalá časť Klavírneho koncertu A dur, KV 488 písaná vo vtedy atypickej tónine fis mol, Klavírne kvarteto g mol, Symfónia g mol Už opera Don Giovanni naznačuje, že Mozart sa zaoberal temnými námetmi zo záhrobia. Mnohé tituly teda smerovali kamsi k legendárnemu Rekviem d mol. V titule Adagio a fúga c mol (1788) eskaluje emočný náboj do doslova šokujúcich rozmerov. Priamy vplyv tvorby Johanna Sebastiana Bacha je neodškriepiteľný.
Celoživotný zápas Ludwiga van Beethovena o nový model hudobnej kompozície vyvrcholil v sérii neskorých sláčikových kvartet. Počnúc Treťou symfóniou Es dur Eroica Beethoven nastúpil na „novú cestu“, rýchlo sa zbavoval bezprostrednej závislosti na vzoroch, hoci k nim neustále prechovával úctu. Rozleptával zákonitosti vo väzbe detailov a celku, objavoval nové spôsoby inštrumentácie, rozširoval organizmus symfonického orchestra – nič nenechával ľubovôli interpretov. V posledných sláčikových kvartetách siahal na méty nečasovosti, nekompromisne rúca dobové bariéry. Fenomény času a priestoru reflektoval nevšedným spôsobom. Inštrumentácia priniesla takisto nečakané riešenia. Výrazovo tieto diela predvídajú expresívne skladby autorov 20. storočia. Sláčikové kvarteto F dur, op. 135 je Beethovenovým posledným dokončeným opusom a bolo uvedené až po skladateľovej smrti. Je síce najkratším spomedzi kolekcie neskorých kvartet, je však o to koncentrovanejšie v prepojení fascinujúcej štruktúry s výrazom, prameniacim z hlbín ľudskej duše. V záverečnej časti Beethoven sformuloval „fatálny“ motív „Muss es sein“? Ten vzápätí inšpiroval mnohých významných skladateľov budúcnosti (Franz List, César Franck, Dmitrij Šostakovič a iní). Tretia časť Lento, akési expresívne intermezzo v tónine Des dur, je akousi víziou idylických okamihov a pocitov a zároveň „tichom pred búrkou“ poslednej časti.
Rok 2025 je aj rokom 150. výročia narodenia Viliama Figuša-Bystrého (narodený 28. februára 1875). Patril k silnej generácii skladateľov, ktorí v neľahkých časoch kyprili pôdu pre mohutný nástup profesionalizmu v oblasti kompozície (Moyzes, Suchoň, Cikker, Kardoš). Figuš-Bystrý vstúpil do širšieho povedomia slovenskej verejnosti najmä operou Detvan podľa poémy Andreja Sládkoviča. Doménou banskobystrického rodáka však bola lyrika, úpravy ľudovej hudby, poetické piesne, drobnosti komorného žánru, organová hudba. Kontinuitne nadväzoval na tvorbu majstrov 19. storočia (Schubert, Schumann, Brahms a iní). Modernistické trendy 20. storočia boli Figušovi-Bystrému vzdialené a vyhýbal sa im. Cyklus Päť skladieb pre husle a organ, op. 45 vznikal postupne v rozpätí rokov 1916 – 1926. Prepojenie zvuku huslí a organu vytvára opojnú atmosféru, v akej sa snúbia prvky sakrálnej a svetskej hudby v dokonalej jednote.
Produktívnym členom generácie priekopníkov profesionálnej tvorby bol na Slovensku Štefan Németh-Šamorínsky. Rok 2025 je rokom 50. výročia úmrtia tohto vynikajúceho hudobníka. Organista, zbormajster, skladateľ a pedagóg v jednej osobe bol flexibilným hudobníkom. Už ako trinásťročný účinkoval v zostave Mestského orchestra v Bratislave a Chlapčenského cirkevného zboru pri chráme Sv. Martina. Počas štúdií v Budapešti bol jedným z jeho pedagógov Béla Bartók. Prvá svetová vojna síce dočasne zablokovala jeho cestu k vzdelaniu, no po jej skončení NémethŠamorínsky húževnato pokračoval na Majstrovskej škole vo Viedni. Pôsobil ako organista v chráme Sv. Martina v Bratislave, bol menovaný profesorom na Vysokej hudobnej škole v Budapešti, založil niekoľko amatérskych zborov a žal s nimi úspechy. Po roku 1949 nastúpil ako pedagóg na novootvorenú Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Ako skladateľ Németh-Šamorínsky zachovával vzácnu rovnováhu v oblasti žánrov. Súpis jeho diel obsahuje diela pre orchester, klavírne skladby, komorné diela, skladby pre organ a niekoľko sakrálnych titulov. Veľkú obľubu si získali jeho tri nápadité verzie modlitby Ave Maria (1923, 1928 a 1947).
Béla Bartók patrí k najvýraznejším osobnostiam hudobnej tvorby prvej polovice 20. storočia. Bol príslušníkom tvrdo skúšanej generácie, ktorá bola nútená hľadať východiská z hlbokej duchovnej krízy, v akej sa Európa zmietala na prelome 19. a 20. storočia. Bartók (spoločne s jeho kolegom Zoltánom Kodályom) našli v danej situácii čosi ako „kameň mudrcov“ v ľudovej piesni a tanci. Podnikali výskumnícke výlety na vidiek a zhromažďovali vzácny zvukový materiál. Ich názory sa rozchádzali v spôsobe, akým mali byť piesne systematizované a vydávané. Béla Bartók nezotrvával v pozícii etnológa, dôsledne skúmal melodické a metrorytmické dispozície piesní, ich proporcionalitu a na základe tohto výskumu rafinovane vytváral vlastný kompozičný štýl. Aj preto je jeho hudba mimoriadne výrazná a bez väčších problémov identifikovateľná. Ľudový živel ovplyvnil aj Bartókov pedagogický profil, ľudové piesne sa stali východiskom jeho inštruktívnych a didaktických opusov – najmä v prípade rozsiahlych cyklov Mikrokozmos a Deťom. Kolekcia drobných skladieb Deťom, Sz. 42 vznikala v rokoch 1908 – 1909. Pôvodne ju Bartók rozvrhol do štyroch dielov. Dva z nich čerpali z maďarského folklóru a dva boli poctou slovenskej ľudovej piesni. Tesne pred smrťou (1945) Bartók vykonal revíziu a selekciu cyklov, zásadne zmenil harmonizáciu nápevov a vydal novú verziu v dvoch zošitoch (40 a 39 skladieb). Cyklus Deťom je výrazným míľnikom v hudobnom vývoji 20. storočia.
Uplynulo už takmer presne dvadsať rokov od záhadnej tragédie mladého slovenského študenta Igora Garvanského. V novembri roku 2005 našli jeho ťažko zranené telo pod oknami internátu v rakúskom Oberschützene. Vtedy len pätnásťročný mladík študoval na jednej z cirkevných hudobných škôl. Igor bol evidentne mimoriadnym talentom so sľubnou budúcnosťou, o to väčšmi je táto tragédia bolestivá. Ani medzinárodné policajné vyšetrovanie, ani parlamentné diskusie v Rakúsku nezvrátia túto citeľnú stratu. Igor prezentoval svoj talent hneď v prvých štyroch číslovaných opusoch: v Triu, op. 1, Chorálovej fantázii B dur, op. 2, Elégii, op. 3 a v Malej suite f mol, op. 4. Názvy diel napovedajú, že mladučký autor sa ešte držal klasickej tradície tonálnej hudby a čerpal inšpiráciu od svojich vzorov.
Otriasajúcou tragédiou bola na slovenskej hudobnej scéne aj tragická smrť dvadsaťročného Mareka Brezovského. Bol výnimočným zjavom v oblasti hudobnej produkcie a interpretácie. Nebránil sa žiadnemu štýlu či žánru. V každej oblasti fascinoval nevšednou invenciou a nadhľadom. Klasickú hudbu dopťňal vo svojom osobnom profile experimentálnym rockom, džezom, scénickými projektami pre slovenské divadlá. Udivoval nápadmi, ktoré pramenili kdesi mimo štandardných inšpiračných zdrojov. Marek si odhodlane (vždy však skromne) budoval svoj vlastný hudobný svet, svoje zákonitosti a svoju „pravdu“ o hudbe. Napokon on sám nezvládol návaly tvorivej energie a rozhodol sa heroínom ukončiť svoj život… Žiaľ, jeho tvorba nebola počas jeho kratučkého života zvukovo archivovaná. O dodatočné zmapovanie jeho tvorby sa s veľkou úctou postarali jeho otec, známy skladateľ Ali Brezovský a jeho verný spolužiak a obdivovateľ Oskar Rózsa.
Ani život Franza Schuberta nebol ochránený od tragédií. Ako 31-ročný podľahol doposiaľ presne neidentifikovanému komplexu diagnóz. Akoby on sám toto nešťastie privolával, od tínedžerských rokov trpel paranoidnými stavmi z blížiacej sa smrti. Počnúc rokom 1814 (teda vo veku 17 rokov) do jeho skladieb stále silnejšie a naliehavejšie prenikali motívy smrti, bôľu, ničoty, skepse. Bol síce úspešný, ale permanentne trpel. Svoj piesňový cyklus Zimná cesta (teda cesta do smrti) sám nazval „cyklom hrôzostrašných piesní“. Piesne Kráľ duchov, Margaréta pri praslici, Dvojník, Smrť a dievča, Verklikár patria k najexpresívnejším dielam svojho druhu do dnešných čias. V roku 1824, teda v čase, kedy sa začali Schubertove psychické problémy zintenzívňovať, sa na skladateľa obrátil klarinetista Ferdinand Troyer s ponukou napísať rozsiahlejšie komorné dielo. Schubert na lákavú ponuku pohotovo reagoval objemným Oktetom F dur pre sláčikové kvinteto, klarinet, fagot a lesný roh. V pomalej časti prezentoval svoje majstrovstvo v oblasti melodiky a prekvapujúcich harmonických zvratov.
„Tolstoj, sediac vedľa mňa a počúvajúc Andante môjho Prvého kvarteta sa rozplakal. “. Franz Schubert výrazne ovplyvnil takmer všetkých pokračovateľov v procese hudobného vývoja – vrátane Piotra Iľjiča Čajkovského. Už ako študent konzervatória na seba pútal pozornosť ako bravúrny klavirista aj ako invenčný skladateľ. Jeho bujná imaginácia často vzbudzovala kritické reakcie odborníkov, Čajkovskij čosi z nich akceptoval a často revidoval svoje diela. V zásade si však počas celého života zachovával svoj vyprofilovaný štýl, takže v jeho tvorbe nie je evidentný akýkoľvek „vývoj“ smerom k zdokonaľovaniu. Čajkovskij vynikal ako operný, baletný skladateľ aj ako autor vynikajúcich symfónií a koncertov. Srdcia poslucháčov si však získal aj v komornom žánri. Andante cantabile z Prvého sláčikového kvarteta D dur (1871) je jedným z najžiadanejších „hitov“ v oblasti klasickej hudby. Sugestívna téma má korene v ukrajinskej ľudovej piesni a Čajkovskij ju spracoval naozaj majstrovským spôsobom.
