Komorný koncert

Svojou Sonátou pre violončelo a klavír z februára 1985 som si chcel uctiť pamiatku na Viktora Šklovského (1893 – 1984), onoho spiritus movens ruského formalizmu. Šklovskij, neskôr odsúdený na tridsaťročné mlčanie, dokázal sformulovať idey a postoje, ktoré sa onedlho pričinili k vzniku českého, francúzskeho i amerického štrukturalizmu. Tektoniku svojej skladby som chcel oprieť o normy rétorického prehovoru; pôvodne zamýšľaným médiom bolo sólové violončelo sprevádzané elektroakustickým médiom. Tieto zámery sa mi napokon nepodarilo uskutočniť, no ich stopy možno postrehnúť v konečnej podobe diela. Sonátu premiérovo uviedli Ján Slávik s Marianom Lapšanským vo februári 1986. Postupom času si práve táto moja skladba získala pozornosť najväčšieho počtu interpretov z mnohých krajín sveta.

Sekvenciu pre husle a klavír som napísal v máji 1987 na požiadanie huslistu Juraja Čižmaroviča, ktorý ju spolu s klaviristom Mikulášom Škutom premiérovo uviedol na svojom absolventskom koncerte 29. mája 1987. Skladba bola inšpirovaná interpretačným majstrovstvom Juraja Čižmaroviča, ktorému je aj dedikovaná, ako aj typom partnerského komorného muzicírovania s jeho vtedajším hudobným partnerom Mikulášom Škutom.

Sekvencia je založená na striedaní refrénového úseku a epizódnych častí. Refrén pozostáva z citácií veršov stredovekej sekvencie Dies irae (Tomáš z Celana †1256), ktorá sa od čias tridentského koncilu spieva v liturgii rímskokatolíckej cirkvi počas smútočnej omše. Epizódy tvoria tri relatívne autonómne časti (Adagio sostenuto, Agitato, Presto), pričom ich následnosťou vzniká postupná tempová gradácia. Vzťah oboch nástrojov využíva model beethovenovskej sonáty, teda husle aj klavír sa spolupodieľajú na formovaní celého priebehu skladby, pričom ich funkcie sa striedajú.

„Hotová skladba nie je pre mňa manifestáciou nejakej umeleckej metódy, ale najmä darom. Nie som pasákom hudby; hudba pre mňa nie je nijaký prostriedok – ani na vypovedanie naliehavej výpovede, ani na získanie prostriedkov na živobytie, ani na dobytie neznámych priestorov. Vo vzťahu k hudbe som celkom stredoveký – nechcem ju ovládať ani vlastniť, chcem ju ochraňovať a slúžiť jej. Je to pradávny ideál rytierstva.“

Uvedený výrok Vladimíra Godára, tohtoročného domáceho skladateľského jubilanta, originálne a zároveň veľmi výstižne charakterizuje jeho celoživotné kompozičné krédo. Náš nesporne najvýznamnejší žijúci hudobný tvorca sa ním hlási k nadčasovým hodnotám umenia, ktoré nepodliehajú módnym štýlovým premenám či experimentálnym kompozičným výstrelkom. Výsledkom jeho tvorivej aktivity sú diela hlboko zakorenené v tradícii stáročných archetypálnych hudobných módov a zároveň programovo nadväzujúce na apelatívne posolstvo najvýznamnejších umeleckých výtvorov európskej kultúry. Vtomto bezprecedentnom úsilí je Vladimír Godár v kontexte domácej hudobnej tvorby doslova unikátny. V jeho koncepčných a architektonicky ukážkovo vystavaných skladbách nachádza poslucháč odtlačky výpovede vrcholných skladateľských zjavov od raného baroka až po súčasnosť. Dejiny ľudskej civilizácie sú pre Godára živnou pôdou, z ktorej masívne čerpá koncept svojho premysleného autorského ustrojenia, charakterizovaného obsedantnou myšlienkou preniknúť až na dreň ťažiskových problémov hudobného umenia. Nie je náhodné, že Godár patrí medzi najčastejšie uvádzaných domácich autorov súčasnosti; poslucháči závažnosť skladateľovej umeleckej výpovede chápu a vysoko hodnotia jeho úsilie zaujať postoj k náročným otázkam dneška.

Z Godárových komorných opusov, ktoré zaznejú na dnešnom koncerte, patrí Sonáta pre violončelo a klavír „na pamäť Viktora Šklovského“ medzi ikonické diela domácej hudobnej tvorby, medzi skladby s hlbokou výpovednou hodnotou, ktoré v poslucháčovom vedomí zanechajú nezmazateľnú emocionálnu stopu. Osobnosť Viktora Šklovského, známeho ruského literárneho teoretika, lingvistu, esejistu, ale aj životného rebela, fascinovala mladého skladateľa od mladosti. „Keď som bol tretiak na Konzervatóriu“*– píše Godár –„vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ Šklovského knižka Tetiva, o odlišnosti podôb. Táto knižka spôsobila v mojom myslení istý zlom. Dovtedy som sa textom o tvorbe viac-menej vyhýbal, zdali sa mi vzdialené akýmkoľvek tvorivým problémom. Netrvalo dlho a prečítal som všetky Šklovského knihy, ktoré boli pre mňa dostupné. Zvykol som si na jeho metafory, voľné asociácie, hru s čitateľom i s inými autormi. Cez Šklovského som aj ja začal uvažovať o umeleckej tvorbe, o jej vzťahu k spoločenskej realite, o jej funkciách. O hudobnej tvorbe som začal uvažovať v literárnych súvislostiach, ktoré obnažili ruskí formalisti či škola Tartu. Tieto myšlienky začali u mňa nadobúdať hudobné ekvivalenty, lebo som hudbu začal vnímať v nadhudobných kontextoch.“* V priebehu času sa Godár vypracoval na najväčšieho domáceho znalca života a tvorby veľkého ruského literáta; keď Viktor Šklovskij v decembri 1984 vo veku 91 rokov zomrel, venoval jeho pamiatke jednu zo svojich najznámejších a najčastejšie uvádzaných skladieb. Sonáta však nie je len holdom jednej mimoriadnej osobnosti; je to silná a apelatívna hudobná poéma, ktorá pri pozornom počúvaní a pri zapojení istej dávky predstavivosti prevedie pozorného poslucháča dramatickými, ba až tragickými dejinnými momentmi slovenskej histórie 20. storočia. Impozantný trojčasťový cyklus skladby rámcujú dve pomalé časti, ktoré v strede pretne Presto agitato, dravý prúd agresívnej inštrumentálnej riavy. Klavír nezadržateľne buráca, violončelo mu kvílivo sekunduje, po čase sa hudba preklopí do sarkastického valčíka a časť vyvrcholí náročnou sólovou kadenciou. Sekvencia pre husle a klavír vznikla v roku 1987. Skladba pracuje so známou stredovekou sekvenciou Dies irae a jej priebeh charakterizuje meditatívny štýl s folklorizujúcimi pasážami v strede. Godárove opusy dopĺňa jedno z najznámejších komorných diel Antonína Dvořáka. Tvorba pre komorné súbory sprevádzala českého skladateľa od jeho raných kompozičných začiatkov a tak nie div, že v tradíciách foriem a žánrov komornej hudby dosiahol Dvořák vrcholné umelecké majstrovstvo. Početné sláčikové kvartetá (najmä svetoznáme Sláčikové kvarteto F dur Americké), klavírne triá a kvintetá či skladby pre husle a klavír tvoria základ žánrovej literatúry romantizmu a patria k najobľúbenejším skladbám svetového koncertného repertoáru. „Bude to veselé a smutné. Niekde to bude ako zádumčivá pieseň, tu zasa akoby veselý tanec, avšak v slohu ľahšom, aby som tak povedal, populárnejšom, skrátka, aby to bolo pre vyšších aj nižších“- napísal Antonín Dvořák v liste svojmu priateľovi Aloisovi Göblovi o práve komponovanom Klavírnom triu č. 4 e mol Dumky, op. 90. Bolo to v novembri 1890, Dvořák sa v tom čase už chystal na cestu do amerického New Yorku, kde mal pôsobiť ako riaditeľ Národného konzervatória. Premiéra Dumiek sa konala už dva mesiace po dokončení partitúry, 11. apríla 1891 v Prahe v rámci slávnostného večera na skladateľovu počesť – práve vtedy Dvořákovi udelili čestný doktorát pražskej univerzity. Na premiére účinkoval autor ako klavirista, husľový part predniesol Ferdinand Lachner, violončelový zasa známy interpret Hanuš Wihan. Dielo má odlišný charakter ako predchádzajúce Klavírne trio f mol, op. 65 z roku 1883, kde skladateľ rieši vážne tvorivé problémy v ťažkom osobnom období po úmrtí matky. Model „dumky“, teda špecifického hudobného druhu maloruskej piesňovej formy, ktoré vo svojej tvorbe často využívali ukrajinskí hudobníci i literáti, použil Dvořák vo svojich skladbách opakovane (na svojom konte má 2 klavírne dumky, 3 slovanské tance, ale aj ďalšie komorné diela). V prípade Klavírneho tria č. 4, op. 90 ide o posledné a zároveň kompozične najprepracovanejšie spracovanie tohto folklórneho útvaru. Neobvyklý šesťčasťový cyklus je vo svojom slede symbolom kryptosonátovej formy: prvé tri dumky sa dajú chápať ako úvodná časť, štvrtá dumka svojím charakterom nahrádza pomalú časť, piata je obdobou scherza a šiesta uzatvára dielo na spôsob finálového ronda. Klavírne trio Dumky je ďalším prenikavým svedectvom priateľstva medzi Johannesom Brahmsom a Antonínom Dvořákom a zároveň hlbokým prejavom priazne slávneho viedenského autora k mladšiemu českému kolegovi. Keď Dvořák v septembri 1892 odcestoval na dlhší pobyt do USA, Brahms sa v skladateľovom zastúpení nezištne podujal vykonať korektúry skladby pred jej publikovaním u vydavateľa Simrocka. „Klavírne trio Dumky je pre mňa čosi ako Mount Everest romantickej komornej hudby“, vyznal sa zo svojho obdivu k Dvořákovmu dielu známy nemecký violončelista Nicolas Altstaedt. „Kedykoľvek ho počúvam, mám pocit, že ho počujem po prvý raz. Je také priame a obnažené, také nekompromisne jednoduché – prenikavý príklad hudobnej sily.“