Piesňový večer II – Jiří Rajniš / Róbert Pechanec

Ak by sa skladateľ Erich Wolfgang Korngold narodil aspoň o tridsať rokov skôr, jeho hudba by presne zodpovedala duchu doby. Bezpochyby by sa zaradil ku skladateľským osobnostiam neskorého romantizmu ako Richard Strauss a Gustav Mahler. Svojimi kompozičnými schopnosťami a hudobnou predstavivosťou za nimi nijako nezaostával. V kontexte doby, v ktorej Korngold tvoril, však jeho diela predstavujú určitý hudobno-historický anachronizmus. Skladateľove kompozičné pokusy o opätovný rozkvet neskororomantického štýlu sa udiali v čase, keď sa z hudby pomaly vytrácal. Napriek tomu sa Korngold zaradil ku skladateľom, ktorí už v skorom veku dosiahli kompozičnú dokonalosť. Už jeho mladícke diela vykazovali bezprostrednú istotu a technickú suverenitu. Väčšina jeho2 raných diel však nebola publikovaná, pričom boli objavené v rodinnom archíve Korngoldovcov až neskôr. Piesňová tvorba Korngolda nadväzuje na tradičný romantický ideál stelesnený piesňovým odkazom Schuberta, Schumanna a Brahmsa. Vo výbere svojich kompozičných prostriedkov – najmä v práci s harmóniou, sa však Korngold približuje svojim súčasníkom, G. Mahlerovi, R. Straussovi a H. Wolfovi. Korngold prináša vo svojich piesňach intímnu, intenzívnu formu s relatívne jednoduchými, lyrickými melódiami. Umeleckosť jeho piesní spočíva skôr v jemných detailoch ako vo veľkolepých gestách.

V rokoch 1910 – 1911 plánoval mladý skladateľ skomponovať rozsiahly piesňový cyklus na texty Josepha von Eichendorffa, ktorý bol jedným z jeho obľúbených básnikov. Z pôvodne šestnástich piesní z tohto obdobia vybral Korngold pre cyklus dvanásť piesní. Rozhodnutie o publikovaní diel bolo v rukách jeho otca, hudobného kritika Juliusa Korngolda. Mladý skladateľ pomenoval cyklus So Gott und Papa will, op. 5 a zviazaný rukopis venoval svojmu otcovi ako vianočný darček. Ten však bol proti vydaniu piesní. Kritickému oku Juliusa Korngolda sa na týchto piesňach nezdalo nič hodnotné. Predstava piesňového cyklu vytvoreného na texty Eichendorffa nepôsobila dostatočne prestížne a ich výber sa javil zastaralý. Až o päť rokov neskôr boli tri z piesní (č. 1, 5 a 8) vydané spolu s tromi novšími piesňami v cykle 6 Einfache Lieder, op. 9.

Po hudobnej stránke sa cyklus So Gott und Papa will vyznačuje nesmiernou hudobnou citovosťou, kompozičnou invenciou a zmyslom pre proporčnosť. V piesňach je navyše možné postrehnúť určitú štýlovú jednotu. Zatiaľ čo niektoré piesne sú spracované jednoducho a tradične, ako napr. č. 6 Aussicht, č. 9 Der Friedensbote alebo č. 7 Die Sperlinge, v iných sa autor odvážil uchýliť k zaujímavým experimentom. Spomeňme napr. využitie paralelných kvínt v klavírnom sprievode piesne č. 2 Winternacht blížiacich sa až k impresionistickému štýlu, evokujúc pustú, zamrznutú krajinu. Alebo pieseň č. 4 Abendlandschaft, ktorá spočiatku upúta disonantnou harmóniou, postupne sa ustaľujúcou v jasnom tonálnom centre.

Pieseň Die Geniale skomponoval Korngold takisto na text Josepha von Eichendorffa. Titul je často spájaný s jeho ranou tvorbou, aj v súvislosti s vyššie zmieňovaným cyklom So Gott und Papa will. V súvislosti s piesňou však pomerne často nachádzame označenie op. posth. (opus posthumous), t. j. vydané posmrtne. Die Geniale tak pravdepodobne za života Korngolda nebola vôbec publikovaná. Samotnú pieseň môžeme po hudobnej stránke charakterizovať ako intímne dielo menšieho rozsahu, v ktorom sa odráža skladateľov vycibrený zmysel pre melódiu a bohatú harmóniu. Text piesne je hravý, mierne ironický a plný mladíckeho nadšenia. Mladý muž sa humorom a istou dávkou drzosti obracia na mladé, nevinné dievča. Hovorí, že ak dokáže vychádzať so Shakespearom, určite zvládne aj jeho samotného a všetkých ostatných. Pieseň je oslavou mladosti a bezprostrednosti.

Pieseň My Mistress Eyes pochádza z cyklu Fünf Lieder, op. 38 vydaného v roku 1948. Cyklus vznikol v období, v ktorom Korngold za sebou zanechal éru filmovej hudby. Piesne tohto cyklu sa vyznačujú vyzretým kompozičným štýlom, pričom skladateľ výrazne obmedzil poznámkový aparát. Interpret tak dostáva do rúk väčšiu mieru slobody. Samotná pieseň My Mistress Eyes je jedinou piesňou, ktorú pre tento cyklus skomponoval autor nanovo. Motívy zvyšných piesní boli vo väčšej či menšej miere využité v rôznych Korngoldových filmových kompozíciách. Pieseň My Mistress… skomponoval skladateľ na Shakespearov sonet a venoval ju svojmu synovi Ernstovi ako svadobný dar. Ten bol podobne ako jeho otec veľkým obdivovateľom Shakespeara. Pieseň, ktorou cyklus vrcholí, zaujme svojou melodickosťou a satirickým charakterom. Shakespearov sonet o láske a ženách je plný nelichotivých prirovnaní. Záver piesne však prináša mravné ponaučenie, zdôrazňujúc význam vnútornej krásy nad zovňajškom.

Gustav Mahler, geniálny syntetik, ktorý do veľkej miery zotrel rozdiely medzi inštrumentálnou a vokálnou hudbou. Až v štyroch zo svojich deviatich symfónií využil vokálnu sólovú alebo zborovú zložku. Popredné miesto v jeho tvorbe patrí takisto vokálnym cyklom s orchestrom. Práve piesňová tvorba Mahlera často prechádzala do symfonického myslenia. V raných dielach, pred rokom 1900, bol skladateľovým hlavným básnickým zdrojom rozsiahly súbor ľudovej poézie Des Knaben Wunderhorn/ Chlapcov zázračný roh, ktorý zostavili nemeckí básnici Achim von Arnim a Clemens von Brentano. Od roku 1901 však čerpal inšpiráciu predovšetkým z tvorby iného nemeckého romantika, básnika Friedricha Rückerta. V priebehu nasledujúcich troch rokov skomponoval Mahler desať piesní na Rückertove verše.

V roku 1905 Mahler píše Antonovi Webernovi: „Po Des Knaben Wunderhorn som nemohol komponovať nič iné ako Rückerta – to je priamy zdroj lyrickej poézie, všetko ostatné je len odvodená lyrika.“ K najznámejším orchestrálnym piesňovým cyklom na Rückertove texty sa zaradili skladateľove Piesne o mŕtvych deťoch. Počas práce na tomto monumentálnom diele komponoval Mahler aj niekoľko samostatných zhudobnení Rückertových básní. Výsledkom tejto práce sú piesne, ktorým síce chýba určitá jednotiaca myšlienka, ale zároveň ich spája skutočnosť, že vychádzajú z autorových osobných skúseností a introspektívnych úvah. Práve tie možno považovať za jeden zo základných princípov skladateľovho kompozičného odkazu. Viacero takýchto piesní sa súhrnne označuje názvom Päť piesní podľa básní Friedricha Rückerta. Hoci často stoja v tieni cyklu Piesne o mŕtvych deťoch, zďaleka sa nejedná o okrajové dielo. Bezpochyby patria k najkrajšej, najelegantnejšej a najintímnejšej lyrickej vokálnej hudbe, akú Mahler vytvoril. Obe piesne majú črty piesní ľudových. V piesni Blicke mir nicht in die Lieder! sa úvodný verš vracia ako refrén či motto. Plynulý sprievod a bezprostredná, prostá vokálna línia vytvárajú bezstarostnú náladu a hravý orchestrálny ako aj klavírny záver odráža predstieranú nevinnosť dievčiny. O poslednej piesni cyklu Ich bin der Welt abhanden gekommen sa Mahler neskôr vyjadril: „Je to cit, ktorý vystupuje k perám, ale neprekročí ich! … Je to moje vlastné ja!“ V tejto piesni nachádzame najjasnejší prejav Mahlerovej autobiografickej tendencie v Rückertových piesňach. Celá pieseň sa nesie v priam meditatívnej atmosfére. Introspektívny charakter piesne býva prirovnávaný k Adagiettu z Piatej symfónie, ktoré Mahler komponoval v tom istom období.

Niekoľko desiatok rokov dozadu od Mahlerovho zhudobnenia zbierky Des Knaben Wunderhorn/ Chlapcov zázračný roh sa o nej s jemným humorom vyjadril sám J. W. von Goethe. Poznamenal, že každá domácnosť v krajine by mala mať na poličke jeden výtlačok tejto zbierky spolu s kuchárskymi knihami a Bibliou – či ešte lepšie na klavíri, aby sa jej obsah dal spievať na primerane jednoduché melódie s jednoduchým klavírnym sprievodom.

Nemecká pieseň (*Lied*) bola už od svojich začiatkov úzko spätá s poéziou ľudového pôvodu resp. s poéziou vychádzajúcou z ľudových piesní. Z toho dôvodu nie je prekvapením, že texty zo zbierky Chlapcov zázračný roh nachádzame aj v piesňach skladateľov ako R. Schumann, F. M. Bartholdy, J. Brahms či R. Strauss. Vo všeobecnosti sa však takéto básne vyberali skôr na odľahčenie, ako určité vyváženie vážnejších diel. Až Gustav Mahler skutočne absorboval naznačenú hudobnosť týchto básní do vlastného hudobného jazyka, najprv v piesňach a následne aj v rozsiahlych symfonických častiach, ktoré z nich odvodil. Básne predstavovali na tento účel ideálny surový materiál, spájajúci pozemské s fantastickým a individuálne s univerzálnym. Na básne tejto zbierky Mahler skomponoval približne dve desiatky piesní s orchestrálnym sprievodom. Dvanásť z nich, ktoré zložil v rokoch 1892 – 1901, bolo vydaných pod názvom Humoresken. Vo všetkých prípadoch, s výnimkou dvoch piesní –*Revelge* a Der Tamboursg'sell, predchádzali orchestrálnym verziám klavírne verzie, ktoré však boli zjavne koncipované v intenciách orchestrálnych. Nejedná sa však o klavírne výťahy, ale o samostatné verzie s vlastnou umeleckou hodnotou. Vstúpiť do sveta piesní skladateľovho Chlapcovho zázračného rohu je ako otvoriť obrázkovú knihu. Každá stránka nám prináša inú postavu, inú rozprávku, inú epizódu – šťastnú alebo tragickú z príbehu ľudskej existencie. Jednotlivé postavy, podobne ako v ľudových piesňach, pochádzajú z pomerne obmedzeného spoločenského okruhu. V zbierke nachádzame piesne vojenské, tulácke, detské, ako aj piesne o láske. Mahler využíva v značnej miere vojenské pochody a ländlery – s istou dávkou zveličenia by sme mohli povedať, že každá postava vystupuje buď v uniforme alebo tradičnom dirndli. Azda aj vďaka tomuto pomerne uzavretému rámcu je hudobný jazyk cyklu natoľko jednotný, že Mahler v tejto zbierke dosahuje mimoriadne intenzívne stvárnenie ľudského života, zobrazeného s empatiou, humorom a súcitom. Piesne Chlapcovho zázračného rohu bývajú na koncertoch často interpretované dvoma spevákmi, mužom a ženou, pričom zbierka obsahuje viacero dialógov. Najznámejší z nich, pieseň Wo die schönen Trompeten blasen, možno označiť za emocionálny vrchol celého cyklu. Úvodné vojenské fanfáry a údery bubnov navodzujú scénu, v ktorej dievča navštívi jej milý – či skôr jeho duch, v predvečer bitky. Nie je úplne jasné, či je už mŕtvy alebo má predtuchu blížiacej sa smrti. Pieseň má nezameniteľný charakter, spájajúci nežnú atmosféru stretnutia milencov s blížiacim sa nešťastím. Kontrastnú náladu hudobne vykresľuje striedanie prísneho, dvojdobého rytmu symbolizujúceho vojenské povinnosti a snového trojdobého rytmu sprevádzajúceho chvíle zaľúbeného páru. Podobný konflikt medzi osobnými citmi a povinnosťou je nosnou témou aj iných piesní v zbierke, opätovne hudobne vyjadrených striedaním dvojdobého a trojdobého rytmu. V piesni Lied des Verfolgten im Turm, na pozadí motívu „Die Gedanken sind frei“/ „Myšlienky sú slobodné“, politický väzeň neochvejne zachováva svoju odvahu napriek prosbám svojej milovanej. Spočiatku počujeme úplný kontrast medzi hudbou väzňa a hudbou jeho milej. To v určitej miere naznačuje, že dievčina nemá pochopenie pre vysoké ideály, pre ktoré skončil jej milý vo väzení. S jej narastajúcim zúfalstvom a jeho neústupčivosťou, začínajú prvky nárekov prenikať aj do hudby väzňa. Napriek tomu sa pieseň končí rozhodným zopakovaním ústredného motívu „Die Gedanken sind frei“. Pieseň Es sungen drei Engel einen süssen Gesang bola pôvodne súčasťou cyklu, ale v roku 1901 ju Mahler nahradil piesňou Der Tamboursg's sell. Pieseň sa stala piatou časťou skladateľovej Tretej symfónie.

Text piesne sa zaoberá vykúpením z hriechov a hľadaním útechy vo viere. Pre túto pieseň je typický efekt napodobňovania zvonov, navodzujúci priam nevinnú, detskú atmosféru. Motív zvonov „bim bam“ je v symfónii spievaný detským zborom. Klavírna verzia piesne prináša komornejší charakter, zdôrazňujúc obsahovú hĺbku textu, pričom spomínané zvukové efekty sú len naznačené v klavírnom sprievode.

Tvorba pre sólový hlas zastáva významné miesto v kompozičnom odkaze osobnosti, akou je Jevgenij Iršai, skladateľ ruského pôvodu dlhodobo žijúci na Slovensku. Je jedným z tých skladateľov, ktorí majú cit pre stvárnenie básnického slova, pričom jeho kompozície pôsobia na poslucháča silou hudobného výrazu. Kompozičný jazyk skladateľa je citlivo vystavaný na kombinácii európskej a ruskej hudobnej tradície. Hudobný materiál premieňa originálnym spôsobom. Iršaiove prvé piesňové pokusy datujeme ešte do obdobia skladateľovho života v Rusku. V roku 1972 skomponoval cyklus Štyri piesne pre mezzosoprán a klavír na básne Alexandra Bloka. Postupne komponuje ďalšie, buď samostatné piesne alebo piesňové cykly, z ktorých spomeňme napr. dva cykly pre basbarytón a klavír Silentium (1983) a Priateľovi (1984), či cyklus Rozprávaj pre soprán a violončelo (1988). Posledným dielom pre sólový hlas, ktorý Iršai napísal v Rusku, bol cyklus na texty ruských básnikov Nastane deň (1989) pre mezzosoprán a klavír.

Po príchode na Slovensko komponuje cyklus Menuet na ostrove (1994) a následne cyklus siedmych romancí pre soprán a klavír Die Tage wollen länger werden (1995)*.* Tento cyklus vytvoril skladateľ na poéziu rakúskej spisovateľky Ingeborg Bachmann*.* V roku 1998 pokračuje Iršai dnes uvádzaným cyklom Die Niemandslieder pre basbarytón a klavír na texty Paula Celana, jedného z najväčších povojnových básnikov. Sám autor sa vyjadril, že Celanova poézia je úzko spätá s poéziou I. Bachmann a to najmä „vzájomnou filozofickou hĺbkou, emocionálnym napätím“. Aj to mohol byť jeden z dôvodov, prečo bol cyklus Die Niemandslieder skomponovaný v nadväznosti na cyklus Die Tage wollen… Dielo Die Niemandslieder pozostáva z piatich piesní –*Corona* , Tenebrae, Ich hörte sagen, Zuversicht a In die Ferne. Pri príležitosti prvého uvedenia cyklu v roku 1998, v rámci festivalu Nová slovenská hudba, autor uviedol: Nie je to náhoda, že každý veľký umelec premýšľa o plynutí času, o neopakovateľnosti každého okamihu a možno najdôležitejšia a najvzácnejšia vec pre každého je, nájsť cestu k sebe v tom každodennom zhone, v tom neľútostnom plynutí tak krehkého času, ako povedal Celan: „Dýchaj a buď sám sebou.“