Gustav Mahler: Symfónia č. 3

„A teraz si ešte predstav také veľké dielo, v ktorom sa skutočne zrkadlí celý svet – človek je, povedal by som, len nástrojom, na ktorom hrá vesmír… V takých chvíľach si už nepatrím… Sú to strašlivé pôrodné bolesti, ktoré vytrpí tvorca takého diela, a skôr než sa to všetko v jeho hlave usporiada, vystaví a vybúri, musí tomu predchádzať pohrúženie v seba, odumretie ostatnému svetu… Moja symfónia bude niečo, čo svet ešte nepočul! Celá príroda v nej hovorí a rozpráva také hlboké tajomstvá, aké snáď tušíme len v snoch! Poviem ti, že aj pre mňa sú niektoré miesta tak záhadné, že sa mi zdá, akoby neboli ani odo mňa. Len keby sa mi všetko podarilo tak, ako si to predstavujem…“, zveril Gustav Mahler svoje pocity pri písaní Symfónie č. 3 d mol v liste opernej speváčke a v tom období aj svojej milenke Anne Mildenburgovej v lete 1896.

Jedno zo skladateľových najrozsiahlejších a najmonumentálnejších diel vznikalo najmä počas letných divadelných prázdnin v rokoch 1895–1896 (prvé nápady prišli však už v roku 1892), nakoľko počas sezóny nemal Mahler ako šéfdirigent Štátneho divadla v Hamburgu na sústredenú kompozičnú prácu dostatok priestoru. Systém fungovania ako „letného skladateľa“ začal uplatňovať od roku 1893. Tohoročné leto trávil v malebnej dedinke Steinbach am Attersee neďaleko Salzburgu. Miestne prostredie bolo preňho natoľko inšpiratívne, že si tam na okraji veľkej lúky na brehu jazera nechal postaviť malý domček (či skôr chatku), ktorý už o rok neskôr začal používať na skladateľskú prácu. Človek, ktorý mal na starosti stavbu domčeka, neskôr spomínal, že Mahler sa vyjadril, že sa mu ľahšie komponuje, ak môže počuť vodu. Skladateľský domček bol postavený podľa Mahlerových inštrukcií veľmi jednoducho a účelne: v miestnosti bol v podstate len stôl, klavír, niekoľko stoličiek a kachle na drevo. Neodmysliteľnou súčasťou boli okná s nádherným výhľadom na okolitú scenériu a neďaleké hory. Okrem podmanivého prostredia prinášala svoje ovocie v podobe úspešnej skladateľskej práce aj Mahlerova sebakázeň a pomoc jeho najbližších v podobe najrôznejších opatrení. Mahler bol ubytovaný v miestnom hostinci, odkiaľ zvykol do domčeka prichádzať vždy ráno okolo pol siedmej. Raňajky mu neskôr priniesli. Pokiaľ neboli dvere domčeka pootvorené, nesmel byť nikým rušený. Dedinčanov požiadali, aby sa k domčeku príliš nepribližovali a sedliaci vedeli, že si v jeho blízkosti nemajú brúsiť svoje kosy. Deťom z dediny boli sľubované sladkosti a hračky, keď sa pri domčeku nebudú hrať ani kúpať. Odháňaná z blízkeho okolia bola i hlučná hydina. Popoludní si Mahler urobil prestávku na obed, prípadne si zdriemol. Neskôr sa venoval čítaniu, prechádzkam v prírode, debatám s rodinou či priateľmi, alebo svojmu novému športu – jazde na bicykli: „So svojím bicyklom budím všade obdiv… Dospel som k takému stupňu majstrovstva, že za sebou nechávam všetky kone.“ Čas od času zavítal do neďalekého kúpeľného mestečka Bad Ischl, kde sa stretával aj s Johannesom Brahmsom.

Mahlerova Symfónia č. 3 má šesť častí, ktoré skladateľ usporiadal do dvoch dielov. Prvý diel pritom tvorí len samotná prvá časť symfónie, čo samo o sebe vypovedá o autorových veľkoformátových zámeroch. Druhý diel – o niečo väčšia polovica celej skladby – tvorí zvyšných päť častí. Okrem veľkého orchestra obsadil Mahler do tejto symfónie aj niekoľko vokálnych zložiek: altové sólo, chlapčenský zbor, ženský zbor. Nástroje v orchestri sú v mnohých prípadoch početnejšie zastúpené, než je obvyklé – napríklad väčšina drevených dychových nástrojov je obsadená až po štyroch a klarinetov sa vyžaduje dokonca päť: okrem troch klarinetov in B aj ďalšie dva vyššie hrajúce klarinety in Es. Nechýba ani Mahlerov veľmi obľúbený anglický roh. Neštandardné je tiež použitie až ôsmich lesných rohov, dvoch hárf či obsadenie nie pôštového rohu. V bohato zastúpenej skupine bicích nástrojov nachádzame aj nezvyčajné nástroje ako prút či šesticu ladených zvonov.

Definitívna podoba tak rozmerného diela sa rodila postupne. Niektoré časti Symfónie č. 3 mali dokonca svoju premiéru skôr, než bola po prvýkrát uvedená ako celok dňa 9. júna 1902 v Krefelde pod Mahlerovým vedením (ktorý bol v tom čase už krátko zosobášený s Almou a pôsobil ako riaditeľ Viedenskej dvorskej opery). Finálna verzia diela neobsahuje programové názvy častí, v procese komponovania však skladateľ pracoval s ich viacerými podobami (vrátane viacerých programových názvov pre celé dielo). Program tejto symfónie skladateľ v podstate nikdy neodvolal, no pri jej uvádzaní zakazoval zverejňovať akékoľvek vysvetľujúce texty, ktoré by podľa jeho obáv mohli viesť k nesprávnemu či neúplnému pochopeniu diela. Mahler tvrdil, že slovne nie je možné obsiahnuť to, čo obsahuje (nielen) jeho hudba. Ak by to bolo možné, nič by totiž neskomponoval. Zároveň si bol vedomý toho, že názor na dielo a jeho vnútorný obsah sa s vývojom človeka (poslucháča) môže meniť, preto nechcel uvádzať striktne dané programy. Programy svojho času dokonca považoval za akúsi barličku pre tých, ktorí nedokážu porozumieť samotnej hudbe: „žiadna hudba nestojí za nič, ak musíte poslucháčovi najprv povedať, aký zážitok sa za ňou skrýva, respektíve čo v nej má zažiť… Stačí si so sebou priniesť uši a srdce… Nejaký zvyšok tajomstva vždy zostáva, dokonca aj pre tvorcu.“ Mahlerovo dielo bezpochyby dosahuje najvyšších kvalít ako absolútna hudba, napriek tomu môžu programové názvy pomôcť nasmerovať poslucháča k poodkrytiu autorových zámerov:

Prvý diel:

1. Pan sa prebúdza – Prichádza leto (*Bakchusov sprievod*)

Druhý diel:

1. Čo mi rozprávajú kvety na lúke
2. Čo mi rozprávajú zvieratá v lese
3. Čo mi rozpráva človek
4. Čo mi rozprávajú anjeli
5. Čo mi rozpráva láska

Mahlerova Symfónia č. 3 má ambíciu reflektovať celý svet. Ten je postupne kreovaný od neživej časti prírody cez rastliny a živočíchy až k človeku ako vrcholu stvorenia a anjelom ako dokonalým bytostiam. Všetko sa zavŕši Mahlerovým pohľadom na lásku. Forma prvej časti symfónie sa dá označiť ako sonátová s dvoma expozíciami. Hneď v úvode nastupuje téma pochodového charakteru, interpretovaná ôsmimi lesnými rohmi, ktorá má behom celej časti dôležitú úlohu. Téma upomína jednak na starú pieseň Ich hab mich ergeben mit Herz und mit Hand, jednak na záverečnú tému Symfónie č. 1 Johannesa Brahmsa. Odkazovanie k ľudovej a zároveň k artificiálnej hudbe je pre Mahlera typické. Postupne sa v prvej časti jeho Symfónie č. 3 objavujú ďalšie dva charakteristické tematické komplexy, ktoré sú navzájom veľmi kontrastné: jeden komplex predstavuje temnotu, nehybnosť neživej prírody (istý čas Mahler zvažoval iný programový názov pre túto časť – Čo mi rozprávali skaly), druhý komplex má charakter zábavnej hudby s prvkami dychovky a vojenskej hudby, ktoré dôverne poznal z detstva v Jihlave. V období vzniku diela to bolo považované za neslýchanú trúfalosť vložiť do majestátneho symfonického diela takúto všednú, ba až simplexnú hudbu. Z podivnej, ako by beztvarej masy (pozoruhodné využitie neobvyklých polôh a zvukových farieb nástrojov za týmto účelom) sa postupne začína vynárať život.

Inšpiráciou pre pôvabnú druhú časť bola pre Mahlera krása zelenej lúky plnej rozkvitnutých kvetov, akú videl aj z okna svojho domčeka v Steinbachu. Časť nazývanú tiež Blumenstück napísal autor veľmi rýchlo a ľahko hneď v júni 1895, teda na začiatku prvého leta, keď sa v idylickom prostredí rakúskeho vidieka pustil do náročnej kompozičnej práce na tomto veľdiele. I pre samotného skladateľa predstavovala táto časť „to najbezstarostnejšie, čo som kedy napísal – [je] taká bezstarostná, ako len kvety môžu byť. Všetko sa kolíše a kýva tým najľahším a najpohyblivejším spôsobom, ako sa kvety na ohybných stonkách hojdajú vo vetre.“

V tretej časti – symfonickom scherze – Mahler po prvýkrát v rámci tohto diela využíva hudobný citát zo svojho piesňového cyklu Chlapcov zázračný roh (Des Knaben Wunderhorn), čím aj Symfónia č. 3 ukazuje príslušnosť do akéhosi „nadcyklu“ jeho symfónií nazývaných „Wunderhorn-Symphonien“ (Symfónie č. 1–4). K rovnomennnej literárnej zbierke básnický štylizovaných ľudových piesní Chlapcov zázračný roh, ktoré zozbierali a medzi rokmi 1806–1808 vydali Achim von Arnim a Clemens Brentano, mal Mahler blízko už od detstva a až do prelomu 19./20. storočia predstavovala hlavný námetový a textový zdroj pre množstvo jeho skladieb. Mahlerov piesňový cyklus vznikal postupne, pričom poslednú pieseň napísal v roku 1901. Základom tretej časti Symfónie č. 3 je pieseň Ablösung im Sommer (*Výmena letných stráží*), pôvodne skomponovaná pre spevný hlas a klavír. Scherzo Symfónie č. 3 je však čisto inštrumentálne (podobne ako scherzo Symfónie č. 2, v ktorej Mahler cituje pieseň Des Antonius von Padua Fischpredigt). Motivicko-tematický materiál krátkej piesne slúži teda ako základ pre vybudovanie rozmerného symfonického scherza bez spevného hlasu a teda aj bez textu. Úseky symfónie, ktoré vychádzajú z citovanej piesne, sa nachádzajú výhradne v scherzových dieloch, v ktorých sa okrem toho vyskytuje aj nový hudobný materiál. Dve triá sú voči scherzovým dielom veľmi kontrastné a predstavujú tzv. „Posthornepisoden“ (Epizódy poštového rohu), v ktorých zaznieva tento nástroj s prirodzeným ladením akoby z diaľky. V piesni Ablösung im Sommer sa spieva o smrti kukučky v prostredí krásnej letnej zelene. Kukučkinu funkciu zaháňača dlhej chvíle má vystriedať iný vtáčik – milý, drobný slávik. Ten je stále radostný, dokonca aj keď všetky ostatné vtáky mlčia. Pieseň sa končí čakaním na slávika, ktorý prevezme kukučkinu úlohu. V symfonickom scherze vyniká množstvo vtáčích motívov vďaka nástrojovej farebnosti – Mahler používa pikolu, klarinet in B a tiež akosi piskľavejší klarinet in Es. Prírodné motívy však postupne prechádzajú prerodom do harmonicky príkro disonujúcich úsekov. Obe epizódy poštového rohu predstavujú podľa Hansa Heinricha Eggebrechta ideálny svet („Gegenwelt“) ako protipól k reálnemu svetu zvierat s ich vlastnými starosťami, v ktorom je prítomná aj smrť ako nevyhnutná súčasť kolobehu života. Mnohé otázky nastolené v tejto časti symfónie, metaforicky prenesené do sveta zvierat, sa týkajú aj sveta ľudí. Podľa Mahlera je scherzo „to najšašovskejšie a k tomu opäť najtragickejšie, čo tu kedy bolo – ako nás len hudba od jedného k druhému v jednom jedinom obrate môže mysticky viesť. Táto skladba je naozaj ako keby celá príroda strihala úškľabky a vystrkovala jazyk. Ale je v tom vsunutý tak hrozný panický humor, že sa človeka zmocní skôr zdesenie než smiech.“ O aký typ humoru Mahlerovi išlo, ďalej rozvádza aj H. H. Eggebrecht: „Humor tohto druhu uchopuje to konečné ako krehkosť, bláznivosť, utrpenie, márnosť, biedu, aby sa v ňom [v humore] ako kontraste k nekonečnému dosiahlo to nekonečné… Taký humor sa smeje, ale smeje sa z celého sveta; posmieva sa, ale z lásky; ironizuje, plačúc; môže spôsobiť, že sa človeka pritom 'zmocní skôr zdesenie než smiech'… Taký humor je viac ako 'detoxikácia života', o ktorej Mahler podľa Bruna Waltera často hovoril, že by bez nej 'nemohol čeliť tragike ľudskej existencie'.“

Nasleduje pokojná, avšak temne ladená štvrtá časť symfónie s altovým sólom na text z knihy v tom čase ešte žijúceho Friedricha Nietzscheho Tak vravel Zarathustra. Mahler tu využíva nezvyčajné polohy nástrojov: vysoké trombóny, nízke harfy, podobne ako v tzv. „Nachtmusik“ z neskoršej Symfónie č. 7. V atmosfére tajomnej noci je vyslovená snaha človeka o šťastie a nesmrteľnosť.

Prudko kontrastne pôsobí nasledujúca piata časť, ktorá ako jediná využíva všetky hudobné telesá obsadené v tejto symfónii. Zároveň súvisí s ďalšou piesňou z Chlapcovho zázračného rohu – Es sungen drei Engel einen süßen Gesang (*Traja anjeli spievali sladký spev*). Ako jediná pieseň z tohto cyklu má však opačnú genézu – Mahler ju najskôr skomponoval ako súčasť Symfónie č. 3 a v tejto podobe ju dokončil už 11. augusta 1895. Až neskôr ju prepracoval do verzie pre spevný hlas a klavír (presný dátum nie je známy, no predpokladá sa, že to bolo pred rokom 1899). V texte piesne sa hovorí o nebeskej blaženosti a nekonečnej radosti z odpustenia hriechov, z vykúpenia, ktorého získanie nie je ničím nedosiahnuteľným. Svet anjelov tu Mahler prirovnáva k detskému šťastiu a určitej naivite a nebeská scenéria je vykreslená skôr hravou formou s prvkami grotesky než ako vznešené transcendentno. Námetom i hudobne je pieseň Es sungen drei Engel imanentne previazaná aj s inou piesňou z Chlapcovho zázračného rohu – Das himmlische Leben, ktorú Mahler pôvodne plánoval zaradiť ako siedmu časť Symfónie č. 3. Napokon sa však stala finálnou časťou Symfónie č. 4. V piesni Es sungen drei Engel ako súčasti Mahlerovej Symfónie č. 3 plnia zborové telesá aj dôležitú zvukomalebnú funkciu. Hneď v úvode imituje chlapčenský zbor zvuk zvonov s textom „bimm-bamm“. Aby sa zvuk detských hlasov čo najviac blížil zvuku skutočných zvonov, má sa citoslovce bimm (bamm) zaspievať s akcentom, nárazom – tak ako sa udiera do zvonu – a ďalej sa má nechať znieť len vokál „mm“. V súčinnosti so zvukom ladených zvonov (neskôr i zvonkohry) je tak vytvorený zaujímavý hudobný efekt už v úvode tejto symfonickej časti, ktorý sa v jej ďalšom priebehu niekoľkokrát vráti (neskôr interpretovaný aj ženským zborom).

Záverečná časť Symfónie č. 3 je opäť čisto inštrumentálna. Namiesto tradičného allegrového finále, víťazoslávneho záveru, však Mahler svoje dielo uzatvára pomalou časťou, čím predznamenáva využitie adagiových finále vo svojich neskorších dielach. V nanajvýš sugestívnej, vrúcne túžobnej záverečnej apoteóze dospeje všetko blúdenie, hľadanie, dopytovanie sa, celá príroda i ľudstvo k vykúpeniu zo všetkých útrap všeobjímajúcou láskou, ako objasňuje Gustav Mahler aj vo svojom liste Anne Mildenburgovej: „*… v symfónii ale ide o inú lásku, než sa domnievaš. Motto k tejto časti znie: 'Otče, pozri na moje rany! Nedopusť, aby zahynul čo len jediný tvor!' Chápeš teda, o čo sa tu jedná? Má tým byť vyjadrený vrchol a najvyšší stupeň, z ktorého je možné vidieť svet. Asi by som túto časť mohol tiež nazvať: 'Čo mi rozpráva Boh!' A to práve v tom zmysle, ak chápeme Boha len ako 'Lásku'.*“