Anabela Patkoló sa zúčastnila a bola ocenená na mnohých husľových súťažiach. V roku 2008 bola finalistkou súťaže Slovensko má talent. Absolvovala dvojtýždňové turné v USA a Švajčiarsku. Slovensko reprezentovala aj v Miláne, v rámci krajín V4, v Berlíne a vo Viedni. Na základe úspešného konkurzu hrala ako sólistka v Slovenskej filharmónii v roku 2017 (Max Bruch) aj v roku 2019 (Felix Mendelssohn Bartholdy). Niekoľkokrát vystúpila ako sólistka s orchestrom ŠKO Žilina, kde spolupracovala s dirigentmi ako napríklad Leoš Svárovský, Adam Sedlický, Petr Vronský.
V rokoch 2015–2018 spolupracovala na projekte Einklang (európsky mládežnícky orchester v Eisentadte), kde v roku 2016 vystúpila ako sólistka so skladbou Bélu Bartóka. Po úspešnom konkurze sa stala členkou Slovenského mládežníckeho orchestra, s ktorým v roku 2019 absolvovala koncerty v Prahe a na festivale mládežníckych orchestrov v Berlíne. Zúčastnila sa projektu Royal Philharmonic Orchestra pod vedením dirigenta Semyona Bychkova. V roku 2019 bola prijatá na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Momentálne študuje na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, je žiačkou 1. ročníka magisterského štúdia u Jozefa Horvátha. Spevu sa venuje pod vedením Lenky Paulíkovej.
Slovenská filharmónia bola založená v roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Medzi najvýznamnejšie udalosti sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.
Peter Valentovič patrí vďaka svojej muzikalite, flexibilite a repertoárovej všestrannosti k medzinárodne žiadaným slovenským umelcom. Významnou bola jeho klavírna i dirigentská spolupráca so slovenskou opernou divou Editou Gruberovou. Dôležitú súčasť dirigentskej kariéry Petra Valentoviča tvoria spolupráce so zahraničnými opernými domami. Bol hlavným zbormajstrom a dirigentom v Cape Town Opera (Južná Afrika), hlavným dirigentom Štátnej opery v Istanbule či hosťujúcim hudobným asistentom a jazykovým expertom na ruský a český repertoár vo Viedenskej štátnej opere, kde asistoval šéfdirigentovi F. Welserovi. Ako jeden z mála mladých slovenských dirigentov účinkoval na renomovaných svetových pódiách ako Tonhalle Zürich, Theater an der Wien, Wiener Konzerthaus, Deutsche Oper Berlin, Staatsoper Berlin a ďal. Okrem medzinárodnej kariéry operného dirigenta je Peter Valentovič pozývaný dirigovať aj popredné symfonické orchestre v Európe a zámorí.
Martin Lang / Eugen Suchoň
Na koncerte účinkovali viacerí študenti HTF VŠMU v nástrojových skupinách Slovenskej filharmónie.
Filharmonický koncertný cyklus Junior každoročne zahŕňa večer venovaný sólistom dvoch slovenských hudobných akadémií. Je lákadlom pre poslucháčov vďaka výnimočnej dramaturgii, ale zároveň aj výzvou pre zúčastnených interpretov. V zaznamenanom výbere z koncertu sa v sprievode orchestra Slovenská filharmónia pod vedením dirigenta Petra Valentoviča predstavila huslistka Anabela Patkoló (VŠMU) a odznela aj premiéra skladby Ultima ritualia pre veľký orchester, op. 33 skladateľa Martina Langa.
Čerstvý absolvent Katedry skladby a dirigovania na Vysokej škole múzických umení v Bratislave Martin Lang študoval pod vedením prof. Jevgenija Iršaia, čím nadviazal na svoje konzervatoriálne štúdia zahrňujúce aj klavírnu hru v triede Jany Martinčekovej. Tvorba Martina Langa pojíma orchestrálne, sláčikové a najmä klavírne diela. Klavír, Langom silne preferovaný nástroj, ktorého potenciál rád skúma v orchestrálnych kontextoch, však v skladbe Ultima ritualia pre veľký orchester, op. 33 nezaznie. Impulzom k napísaniu tohto diela bolo autorovo premýšľanie nad otázkou smrti. „Sériou krátkych, na seba nadväzujúcich zvukomalebných fresiek,“ ako autor opisuje, nás hudba prevádza obrazotvornými epizódami. V každej z nich sa nad smrťou uvažuje z iného pohľadu, využívajúc hudobné atribúty špecifické pre rituály rôznych kultúr. V skladbe zaznie odkaz na rituálne bubnovanie primitívnych kmeňov, či humorne až sarkasticky ladený tanec kostlivcov Dance Macabre. Jednotiacim prvkom, dynamickej variačnej formy s náznakmi sonátovosti je krátky čiastkový motív, prítomný počas celej skladby. Ten budí dojem symbolického stelesnenia samotného autora pri sledovaní vlastnej introspekcie, s ktorou sa zároveň konfrontuje. Hudobná tvorba Martina Langa sa všeobecne vyznačuje polyštýlovosťou a nesie sa v tajúplných, snivých, ale aj humorných a irónických náladách. Dielom skomponovaným počas krátkeho obdobia osemnástich dní, sa Lang istou mierou snaží detabuizovať tému smrti a vykresliť ju nielen ako niečo obávané, ale aj ako pokojný moment v zmierení sa so životom.
Eugen Suchoň je ako jeden z mála slovenských skladateľov známy nielen v kruhoch hudobnej obce. Širšia verejnosť ho pozná ako autora národnej opery Krútňava, avšak jeho prínos je ďaleko rozsiahlejší. Osobitou poetikou vytvoril rad monumentálnych skladieb prepájajúcich v sebe nuansy slovenského folklóru s hlbokým poznaním harmónie a kontrapunktu. Je autorom a spoluatorom viacerých významných teoretických publikácii, o ktoré sa opiera súčasná domáca muzikológia. Ani jeho silná odborná a intelektuálna vyspelosť mu nebránila upriamiť svoju pozornosť na najmladších. Viacerými ikonickými opusmi prispel do bohatej slovenskej inštruktívnej literatúry.
Od útleho veku udivoval znamenitým talentom a potenciálom, ktorý mu predurčil životnú dráhu uznávaného a rešpektovaného skladateľa. Vďaka obdivuhodnej umeleckej kvalite jeho opusov sa právom radí medzi jedného zo zakladateľov slovenskej hudobnej moderny. Na hudobnú scénu vstúpil v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia a už vtedy v jeho kompozíciách viacerí doboví hudobní kritici vnímali stelesnenie národného hudobného štýlu. Kolorit jeho poetiky ovplyvňovala východoeurópska tradícia ľudovej hudby, ale aj v tej dobe aktuálne tendencie druhej viedenskej školy. O tvarovanie umeleckej osobnosti sa určite postarali aj turbulentné politicko-spoločenské zmeny tej doby, či štúdium v Prahe, ktoré však z veľkej časti absolvoval dištančne.
Opus č. 7 pôvodne napísal ako Burlesku pre husle a orchester (1933) počas štúdia na pražskom konzervatóriu. Neskôr k nej pripojil Fantáziu pre husle a orchester (1948), čím vznikla dvojčasťová skladba *Fantázia a Burleska pre husle a orchester, op. 7*. Kompozícia v sebe zahŕňa dve tvorivé roviny skladateľa, mladého študenta skladby a o pätnásť rokov skúsenejšieho profesora na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Popri svojom pedagogickom povolaní bol činný aj ako skladateľ. Opus č. 7 venoval svojmu predčasne zosnulému bratovi, huslistovi Antonovi Suchoňovi, s ktorým ho spájalo ich spoločné štúdium hry na husliach počas detstva. Existuje aj komorná verzia diela, pre husle a klavír.
