Breiner / Gershwin / Musorgskij
Peter Breiner bude svoju šesťdesiatku oslavovať v Slovenskej filharmónii vskutku veľkolepým spôsobom: najskôr v premiére zaznie jeho posledné orchestrálne dielo Srowmaam, po ňom nestor ruskej pianistickej školy Pavel Gililov prednesie pod jubilantovou taktovkou sólový part Gershwinovej Rapsódie v modrom a na záver zaznejú populárne Musorgského Obrázky z výstavy v monumentálnej Breinerovej úprave.
Slovenský skladateľ Peter Breiner sa už v útlom detstve prejavil ako zázračné hudobné dieťa. Jeho dotyky s hudbou sa začali hodinami klavírnej hry na ĽŠU v rodnom Humennom v predškolskom veku, tu neskôr začal študovať aj hru na violončele. V školskom veku sa stal mimoriadnym žiakom Konzervatória v Košiciach, ktorého riadnym študentom sa stal roku 1971. Študoval tu hru na klavíri (Ľudmila Kojanová), trochu neskôr pribudlo aj štúdium skladby (Jozef Podprocký) a pridružila sa aj hra na bicích nástrojoch a dirigovanie. Roku 1975 sa stal posledným študentom skladby v triede prof. Alexandra Moyzesa na bratislavskej VŠMU (1975 – 1981). Roky bratislavského štúdia skladby sa v Breinerovej biografii postupne spojili s hraním ansámblovej komornej hry (súbory dychového kvinteta, hra bassa continua v začínajúcom súbore Jána Albrechta Musica aeterna), ako aj s hrou v džezrockovej skupine Forum 57, s pôsobením klaviristu – korepetítora v Detskom speváckom zbore Československého rozhlasu v Bratislave, a najmä s postom hudobného režiséra v Československom rozhlase. Počas štúdií vznikli viaceré Breinerove kompozície (orchestrálne Variácie na tému Albana Berga, Protivety, Concertino pre violu a sláčikový orchester, muzikál Čarovná čaša) i absolventská Symfónia. Paleta Breinerových hudobných aktivít sa po ukončení VŠMU a vojenskej služby ešte rozšírila. Už počas štúdií sa začal prejavovať ako džezový klavirista. Po vystúpení so Zbigniewom Namysłowskim na Bratislavských džezových dňoch roku 1977 sa začala jeho spolupráca s Petrom Lipom (duo 1980 – 1982; combo Petra Lipu 1980 – 1985), pôsobenie v džezrockovej skupine Klobása (1985 – 1987) a napokon post hráča na klávesové nástroje a aranžéra v Orchestri Gustava Broma (1985 – 1987). Popri komponovaní stíhal aj prácu hudobného režiséra vo vydavateľstve OPUS (1981 – 1985), moderátora televíznej relácie Kuko (1987 – 1988) a spoluprácu s Milanom Markovičom v rozhlasovej relácii Pod pyramídou (1987 – 1990). Skladateľ Breiner sa v týchto rokoch venoval najmä myšlienke spájania či hybridizácie hudobných svetov či štýlov (polyštylistika), pričom ho fascinovala najmä orchestrálna kompozícia (Taká jedna burleska, Niečo ako koncert pre klavír a orchester, Ďalší koncert pre klavír a orchester, …aby som ti posvietil na cestu, Symfónia pre barytón a veľký orchester, Koncert pre orchester a orchester). V rokoch bratislavského pôsobenia vznikli na impulz Bohdana Warchala aj Breinerove celosvetovo známe Beatles Concerti grossi, v ktorých zužitkoval svoju znalosť hudobného jazyka géniov baroka. Po Čarovnej čaši pribudli aj ďalšie muzikály (Brzy, trezorový televízny Ukradnutý biely slon) a filmové hudby.
Breiner sa roku 1992 presťahoval do kanadského Toronta. Naďalej však ostal v úzkych pracovných kontaktoch s domácim hudobným prostredím. V tejto dekáde spolupracoval na televíznych Večeroch Milana Markoviča a pokračoval v spolupráci so slovenskými orchestrami, s ktorými vytváral CD-nahrávky pre firmu Naxos a nahrával filmové hudby. Od roku 2007 žije v americkom New Yorku. Slovenská hudobná verejnosť mohla v tejto dobe Breinera poznať najmä v úlohe dirigenta súčasnej hudby, slovenských i jeho vlastných kompozícií v spolupráci s orchestrom Štátnej filharmónie Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina, so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a orchestrom Slovenského národného divadla. V rámci BHS odznela jeho monumentálna pašiová kompozícia The Story, Guitaralia Notturna pre gitarové kvarteto a orchester, ako aj klarinetové Concerto per Giora ed Orchestra; v rámci prehliadky Epoché 2006 uviedol ako dirigent svoj trojkoncert There must be something pre klavírne trio a orchester, v rámci Epoché 2016 bola uvedená baletná kompozícia Slovenské tance. Košické publikum mohlo spoznať aj jeho orchestrálne diela Battle from a Distance a Tango pre klavír a orchester.
Poslucháči Slovenskej filharmónie si azda spomenú, že v dobe súmraku socializmu Breiner uviedol s orchestrom Slovenskej filharmónie ako klavirista svoj Ďalší koncert pre klavír a orchester pod taktovkou Bystríka Režuchu. Na dnešnom koncerte, konanom pri príležitosti jeho 60. narodenín, sa Peter Breiner predstaví nášmu publiku po prvýkrát ako dirigent Slovenskej filharmónie i ako autor svojej najnovšej orchestrálnej kompozície SROWMAAM pre komorný symfonický orchester (2016).
SROWMAAM je orchestrálna meditácia zrelého skladateľa, ktorá nesie charakteristické znaky vyzretého hudobného jazyka. V zrelom veku sa orchestrálny jazyk zvykne skomorňovať, zaniká potreba dramatizmu a monumentálneho zvuku, ťažisko kompozičnej práce sa sústreďuje na základné hudobné elementy – melodiku, harmóniu a rytmus. V Breinerovej najnovšej skladbe sa do popredia dostávajú bicie nástroje ako nositeľ špecifickej farby, ale najmä ako realizátor neutíchajúcej pulzácie skladby. Identifikácia hudobného tematického východiska tejto orchestrálnej meditácie nám ukáže, že aj tu sa Breiner pokúsil spojiť nespojiteľné – sarkazmus a nostalgiu.
„George Gershwin patril k onomu vzácnemu druhu hudobníkov, pre ktorých hudba nebola záležitosťou väčšej či menšej remeselnosti. Hudba preňho bola povetrím, ktoré dýchal; potravou, ktorá ho živila; nápojom, ktorý ho občerstvoval. Hudba mu dovoľovala cítiť, a hudba bola tým citom, ktorý vyjadroval. Takáto bezprostrednosť je daná iba veľkým duchom, a o ňom nemožno pochybovať, že bol veľkým skladateľom,“ tieto slová venoval Gershwinovej pamiatke nemecký expresionistický skladateľ Arnold Schönberg.
Život Georgea Gershwina sa v nejednom ohľade odvíjal ako rozprávkový príbeh o chudobnom chlapcovi, ktorý vlastnou prácou postupne získal slávu, uznanie i bohatstvo. Jeho rodičov, ruských emigrantov z Petrohradu (Rosa a Moishe Gershovitzovci si priezvisko amerikanizovali najskôr na Gershvin, neskôr na Gershwin) nepriviedla za oceán ani tak vidina rozprávkových ziskov, ako skôr nádej na lepšie životné podmienky než im mohlo ponúknuť cárske Rusko. Malý George veľmi citlivo vnímal dynamické ovzdušie vitalitou kypiacej Ameriky. Načúval pestrému kaleidoskopu indických, anglických, nemeckých, maďarských, ale aj čínskych, japonských a afrických melódií. Iba na tomto základe mohli vzniknúť spirituál a blues, zjednocujúce v sebe prvky černošskej a európskej ľudovosti. Iba tu bolo možné zažiť opojnú vlnu rytmov a tancov. Ako šesťročný začul v Harleme v podobe ragtimu Rubinštejnovu Melódiu a Dvořákovu Humoresku. Táto svojrázna polarita ho sprevádzala po celý život.
Gershwin bol obdarovaný obdivuhodnou hudobnou pamäťou a výnimočným sluchom. Bol vynikajúcim klaviristom, veď už ako pätnásťročný sa živil ako reklamný klavirista v Remickovom hudobnom vydavateľstve Tin Pan Alley, kde záujemcom predohrával nové piesne a skladby. Už vtedy rozmýšľal o kariére skladateľa, no jeho zamestnávatelia nemali pochopenie pre autorské ambície mladého klaviristu. Preto priľnul k vábivému Brodwayu a v osemnástich rokoch vyšli jeho prvé piesne. V roku 1919 sa v Sláčikovom kvartete pokúsil zjednotiť „učenú hudbu“ s „hudbou z ulice“ a o tri roky neskôr o ňom v tlači začali prebleskovať prvé pochvalné články.
O náhlu a obrovskú popularitu Georga Gershwina sa zaslúžila jediná a z celého jeho tvorivého odkazu dodnes najhranejšia skladba – Rapsódia v modrom (Rhapsody In Blue). Skladateľ, ktorý sa dovtedy vyjadroval iba vo forme piesní a na svojom konte mal prvú jednoaktovú operu Modrý pondelok, sa v roku 1924 na podnet jazzového hudobníka Paula Whitemana podujal na veľkú inštrumentálnu formu. Pravdou je, že spočiatku Gershwin rozhodne nebol Whitemanovým návrhom nadšený, pretože si veľmi dobre uvedomoval svoje teoreticko-odborné nedostatky. Zaujala ho však myšlienka použiť výrazové prostriedky jazzu a vytvoriť typicky americkú hudbu. Vo svojej predstave mal rapsódiu (ktorá mu ako forma poskytovala možnosti voľnejšieho stvárnenia myšlienok) rýchlo hotovú. „Počul som ju ako akýsi hudobný kaleidoskop Ameriky – tejto našej obrovskej vyhne, kde sa všetko pretavuje, našej typickej národnej osobitosti, počul som naše blues, náš veľkomestský hluk,“ povedal na margo Rapsódie Gershwin. Jeho brat Ira, na texty ktorého vzniklo množstvo Gershwinových piesní, primäl skladateľa použiť v rapsódii širokým prúdom plynúci pomalý stredný diel. A bol to opäť brat Ira, ktorý skladbe pod vplyvom impresionistickej výstavy obrazov vybral názov – Rapsódia v modrom. Gershwin toto dielo pôvodne skomponoval pre klavír a symfonicky obsadený jazzband. Keďže v tom čase sám nebol dosť zbehlý v inštrumentácii, zveril ju do rúk Ferda Grofého, ktorého si nesmierne vážil a ktorý často inštrumentoval skladby pre Whitemanov orchester. Premiéra Rapsódie v modrom 12. februára 1924 vošla do dejín americkej hudby. V napätej atmosfére a za účasti Sergeja Rachmaninova, Igora Stravinského, Leopolda Stokowského, Fritza Kreislera a Jaschu Heifetza odznela v podaní Whitemanovho orchestra. Za klavírom sedel George Gershwin. Aj keď sa nenaplnili proroctvá amerických kritikov, ktorí vo svojom patriotickom zápale stavali Gershwinovu Rapsódiu v modrom nad Stravinského Svätenie jari a samotného Gershwina umiestnili na piedestál modernej hudby pred Schönberga, vydobyla si táto skladba svoje pevné miesto v koncertnom repertoári.
