Otvárací koncert 61. ročníka BHS (výber)

Skladateľ, dirigent a pedagóg Ján Levoslav Bella zaujíma v dejinách slovenskej hudby celkom mimoriadne miesto. Je považovaný za zakladajúcu osobnosť slovenskej národnej hudby a kľúčového autora hudobného romantizmu našej proveniencie. Rodák z Liptovského Mikuláša absolvoval teologické a hudobné štúdiá v Banskej Bystrici a vo Viedni. Medzi jeho významné pôsobiská patrila najskôr Kremnica (1869 – 1881), kde už ako vysvätený kňaz zastával funkciu hudobného riaditeľa a organizátora hudobného života mesta. Z tohto obdobia pochádza aj Bellovo dielo Osud a ideál – prvá symfonická báseň z pera slovenského skladateľa, ktorú neskôr dokonca dirigoval Richard Strauss, zaujatý Bellovým originálnym skladateľským jazykom (22. jún 1890, Eisenach). Túžba slobodnejšie sa venovať hudbe ho viedla k opusteniu kňazstva a odchodu do sedmohradskej Sibine, kde štyri desaťročia (1881 – 1921) pôsobil ako regenschori, učiteľ a dirigent. Práve v tomto meste zaznamenalo jeho dirigentské pôsobenie svoj vrchol. V Sibini skomponoval aj svoje životné dielo – operu Kováč Wieland. Ide o prvé dielo operného žánru napísané slovenským skladateľom (pred premiérou opery v Slovenskom národnom divadle v roku 1926 ju Bella ešte podrobil rozsiahlej revízii). Záver života strávil vo Viedni a v Bratislave, kde svoj bohatý skladateľský odkaz rozšíril o ďalšie zborové a komorné diela.

Bellova Koncertná predohra Es dur vznikla počas jeho pôsobenia v Kremnici. Hoci musel často prekonávať rôzne prekážky malomestských pomerov, práve tu vznikla v roku 1871 skladateľova vôbec prvá orchestrálna skladba –*Fantázia na motívy Rákociho pochodu,* na ktorú o niečo neskôr nadviazal už spomínanou symfonickou básňou Osud a ideál. Svoje predstavy bohatého orchestrálneho znenia do tretice v tomto meste pretavil do Koncertnej predohry Es dur, ktorú podľa najnovších výskumov Vladimíra Godára s najväčšou pravdepodobnosťou Bella napísal pri príležitosti dobročinného koncertu, ktorý sa v Kremnici konal 19. novembra 1876. Výťažok z tohto koncertu mal prispieť na prestavbu kremnického organa.

Bellova Koncertná predohra Es dur si získala zaslúženú pozornosť najmä po tom, čo ju Václav Talich, legendárny český dirigent a vôbec prvý šéfdirigent orchestra Slovenskej filharmónie, v júni 1952 vo vlastnej úprave (a pod zmeneným názvom Slávnostná predohra) uviedol na svojich posledných dvoch bratislavských koncertoch s týmto orchestrom. Napriek tomu, že sa následne stala obľúbenou súčasťou koncertného repertoáru slovenských telies, dočkala sa vydania vo verzii bez Talichových zásahov (naopak, so zapracovaním neskorších inštrumentačných úprav samotného autora) až v roku 2021 v rámci kritického súborného vydania Bellovho diela (Hudobné centrum, editor Vladimír Godár). Sám Bella mal k svojmu ranému orchestrálnemu dielu pozitívny vzťah, o čom svedčí napríklad to, že ho zaradil do programu svojho inauguračného koncertu, ktorým sa ako skladateľ i dirigent predstavil publiku vo svojom nadchádzajúcom pôsobisku v Sibini. Ani v neskorších rokoch toto svoje rané orchestrálne dielo nezavrhol, ako napísal v liste Milošovi Ruppeldtovi 25. januára 1926: „Nemám príčiny túto svoju prácu odhodiť, hodí sa dosť dobre k otváraniu nejakého shromaždenia, napríklad k uvítaniu hosťa, kde sa nejedná o tak významné záležitosti, ako viac o radostnú spoločenskú zábavu.“ Napriek skladateľovmu pomerne skromnému hodnoteniu bola táto skladba, plná lesku a majestátneho zvuku, zaradená na súborné dvojCD s Bellovou orchestrálnou tvorbou, ktoré v roku 2025 vydala vo svojej edícii Slovenská filharmónia (dirigent Daniel Raiskin).

Wolfgang Amadeus Mozart skomponoval svoj Koncert pre klavír a orchester č. 21 C dur, KV 467 na jar v roku 1785 – v jednom z najšťastnejších a najtvorivejších období svojho života. Počas necelých štyroch rokov, odkedy odišiel zo služieb salzburského arcibiskupa Colloreda do Viedne, vtedajšieho najvýznamnejšieho kultúrneho centra, sa mu podarilo vybudovať si postavenie veľmi úspešného a vyhľadávaného nezávislého umelca. Viedenské publikum Mozarta milovalo nielen ako geniálneho skladateľa, ale predovšetkým ako virtuózneho klaviristu. Okrem toho pôsobil aj ako renomovaný pedagóg. Svedkom jednej z najúspešnejších sezón svojho syna bol aj Leopold Mozart, ktorý u Mozartovcov vo Viedni strávil niekoľko týždňov práve v období od februára do apríla 1785. O svoje postrehy a dojmy sa delil v listoch Mozartovej sestre Nannerl. Dozvedáme sa napríklad o tom, ako musel Mozart v sťažených podmienkach bohatej snehovej nádielky takmer každý druhý deň sťahovať svoj klavír pre množstvo koncertov alebo že kultúrnych a spoločenských udalostí bolo tak veľa, že sa manželia Mozartovci museli rozdeľovať, aby prítomnosťou aspoň jedného z nich naplnili obrovský záujem viedenskej spoločnosti.

Wolfgang Amadeus Mozart sa venoval komponovaniu pre klavír a orchester takmer počas celého svojho tvorivého obdobia. Prvé koncerty (ktoré boli ešte len úpravou starších skladieb iných autorov) napísal ako 11‑ročný, posledný klavírny koncert vznikol necelý rok pred jeho smrťou. Mozartove diela sú kľúčové tak z hľadiska formovania samotného žánru klavírneho koncertu, ako aj etablovania ešte stále pomerne nového nástroja. Počas skladateľovho detstva stále dominovalo čembalo ako hlavný klávesový nástroj. Až v priebehu nasledujúcich rokov si väčšiu obľubu získal kladivkový klavír, ktorý sa začal vyvíjať od začiatku 18. storočia. Práve vo Viedni sa Mozart zoznámil s technicky vyspelými nástrojmi s kladivkovou mechanikou z dielne Gabriela Antona Waltera. Pre nástroj tohto typu je určená aj séria Mozartových dvanástich koncertov (koncerty č. 14 až č. 25), ktoré napísal počas rokov 1784 – 1786 väčšinou vždy za veľmi krátky čas. Medzi ne patrí aj Klavírny koncert č. 21 C dur, KV 467, ktorý Mozart dokončil 9. marca 1785, teda len mesiac po premiére svojho prvého koncertu v molovej tónine –*Klavírneho koncertu č. 20 d mol, KV 466.* Podobne ako väčšinu svojich koncertov, aj nový opus KV 467 napísal pre vlastné koncertné účely. Prvé uvedenie Mozartovho Klavírneho koncertu C dur, KV 467 sa konalo hneď nasledujúci deň po jeho dokončení – 10. marca 1785 vo viedenskom Burgtheater, pričom sám Mozart dirigoval i hral sólový part.

Charles Rosen, autor uznávanej monografie o hudobnom klasicizme, považuje Mozartov Klavírny koncert C dur, KV 467 –*„dielo symfonickej vznešenosti“*– za akýsi náprotivok k predchádzajúcemu dramatickému Klavírnemu koncertu d mol, KV 466. Povahu ich vzájomného kontrastu prirovnáva k inej dvojici Mozartových skladieb –*Symfónii č. 40 g mol, KV 550* a Symfónii č. 41 C dur Jupiterskej, KV 551. Po tom, čo vo svojich predchádzajúcich šiestich koncertoch z roku 1784 (koncerty č. 14 – 19) skúmal Mozart najmä technické možnosti formy, v koncertoch d mol a C dur sa zameral na preskúmanie „emocionálnej váhy, ktorú mohol žáner uniesť“. Tieto dve diela podľa neho predstavujú „oslobodenie žánru, demonštráciu toho, že koncert môže s rovnakou vážnosťou stáť vedľa ktorejkoľvek inej hudobnej formy, keďže je schopný vyjadriť rovnakú hĺbku citu a spracovať tú najzložitejšiu hudobnú myšlienku“. Trojčasťový Klavírny koncert C dur, KV 467 je dielom, v ktorom sa snúbi mimoriadne vynachádzavý, virtuózny sólový part s bohatou orchestrálnou zvukovosťou a výrazným zastúpením dychových nástrojov. Majestátnosť, slávnostnosť a žiarivé orchestrálne farby kontrastujú s úsekmi plnými elegancie i vtipu. Až bezčasovú romantickú zasnenosť prináša druhá časť, ktorú vo svojom filme Elvíra Madiganová pre umocnenie atmosféry využil švédsky režisér Bo Widerberg. Mozartov Klavírny koncert C dur, KV 467, ktorý spája formálnu dokonalosť, výrazovú bezprostrednosť a emocionálnu hĺbku, patrí dodnes k najhrávanejším a najobľúbenejším dielam klasicistickej hudby.

Jednou z najzáhadnejších i najfascinujúcejších sklada‑ teľských osobností je bezpochyby Gustav Mahler. Svoju hudobnú tvorbu, najmä symfonickú, vnímal ako najprirodzenejší a zároveň jediný možný prostriedok na hĺbkové vyjadrenie svojho pohľadu na svet a komplexnosť ľudskej existencie. Niet divu, že jeho tvorba, predstavujúca hlbokú filozofickú výpoveď, bola počas jeho života prijímaná rozporuplne a plne pochopená bola až v druhej polovici 20. storočia. Mahler sa vo svojich dielach neustále zaoberal pálčivými existenciálnymi otázkami – zmyslom bytia a smrti, konfliktom ideálu s krutou realitou či hľadaním rôznych foriem vykúpenia z kolobehu života a jeho následkov. Aby tieto vnútorné zápasy dokázal tlmočiť vo svojej tvorbe, vytvoril si osobitý kompozičný jazyk. Tradičný symfonický žáner obohatil o prvky búrajúce dovtedajšiu štýlovú jednotu: zvuky prírody (tzv. Naturlaute), vojenské signály, pochody či chorály postavil do priameho susedstva s ľudovou hudbou, kaviarenskými popevkami, viedenskými valčíkmi či grotesknou iróniou. Kľúčovým znakom jeho symfonizmu je tiež úzke prepojenie s piesňovým žánrom, pričom v symfóniách často citoval motívy z vlastných piesňových cyklov.

Svoju Symfóniu č. 1 D dur koncipoval Mahler najmä v rokoch 1887 až 1888, hoci viaceré náčrtky pochádzali aj zo skoršieho obdobia. Najpodstatnejšia časť Prvej symfónie však vznikla v priebehu približne len šiestich týždňov na prelome zimy a jari 1888, kedy zastával pozíciu druhého dirigenta v opere v Lipsku. V tejto etape Mahlerovho života prebúdzali najplodnejšie chvíle jeho kompozičného sveta, ako sa zdá, milostné vzplanutia v reálnom živote. Expanziu tvorivosti, vedúcu k vytvoreniu prvej symfónie, v ňom prebudila (ako píše vo svojej monografii Henry‑ Louis de la Grange) „beznádejná láska, tentokrát k vydatej matke troch detí“. Touto múzou bola Marion von Weber, manželka vnuka slávneho romantického skladateľa Carla Mariu von Webera. Mahler v liste priateľovi Fritzovi Löhrovi v marci 1888 píše: „Tak! Moje dielo je hotové! […] Bolo to príliš mocné – ako to zo mňa vytrysklo ako horská bystrina! […] Akoby sa jedným razom otvorili vo mne všetky stavidlá! […]“.

Cesta k finálnej podobe skladby však bola zložitá, rovnako ako jej cesta na koncertné pódiá. Napriek všetkej Mahlerovej snahe sa mu podarilo prvýkrát uviesť svoju Symfóniu č. 1 až koncom nasledujúceho roka – 20. novembra 1889 v Budapešti, kde od jesene 1888 zastával funkciu umeleckého riaditeľa a dirigenta Kráľovskej opery. Na premiére, ktorá sa skončila úplným neúspechom, zaznelo dielo ešte v päťčasťovej podobe pod názvom Symfonická báseň. Mahler totiž ako druhú časť symfónie zaradil krátke lyrické dielo Blumine, napísané v roku 1885. Ďalší pokus o prijatie symfónie podnikol v Hamburgu v roku 1893, kedy v renomovanom mestskom divadle zastával miesto prvého kapelníka. V tom čase k svojej skladbe uvádzal podtitul Titan, odkazujúci na rovnomenný román Jeana Paula, ako aj literárny program. Svoju definitívnu štvorčasťovú koncepciu (bez časti Blumine) získala Mahlerova Prvá symfónia pri berlínskej premiére na jar roku 1896 (neskôr Mahler urobil ešte niekoľko inštrumentačných zmien). Súčasne upustil od uvádzania podtitulu a programu k dielu, aby poslucháčov neuvádzali do omylu a príliš skratkovitého chápania skladby. Od roku 1896 Mahler vyslovene odmietal, aby sa k jeho symfónii podtitul Titan uvádzal a v roku 1900 dokonca žiadal svoju dlhoročnú dôverníčku Natalie Bauer‑Lechner, aby zodpovedným ľuďom dôrazne vysvetlila, že tento názov nemá s rovnomenným románom Jeana Paula nič spoločné.

Úvodná časť (*Langsam. Schleppend. „Wie ein Naturlaut“; Immer sehr gemächlich*/ Pomaly. Rozvláčne. „Ako hlas prírody“; stále veľmi pokojne) sa otvára tajuplným prebúdzaním prírody, z ktorého vyvstáva radostná melódia prevzatá z druhej piesne cyklu Piesne potulného tovariša (*Ging heut' morgen übers Feld*/ Išiel som dnes ráno po poli). Druhá časť (*Kräftig bewegt, doch nicht zu schnell*/ Energicky a dynamicky, ale nie veľmi rýchlo) prináša zmenu v podobe zemitého rakúskeho ländleru s búrlivým tanečným rázom. Tretia časť (*Feierlich und gemessen, ohne zu schleppen*/ Slávnostne a umiernene, nie príliš rozvláčne) patrí k najodvážnejším momentom symfonickej tvorby – ide o parodický smútočný pochod, v ktorom je známy detský kánon Frère Jacques – avšak uvedený v molovej tónine, pretkávaný motívmi z Mahlerovej piesne Die zwei blauen Augen von meinem Schatz (taktiež z cyklu Piesne potulného tovariša). Podľa skladateľa charakter hudby v tejto časti kolíše medzi ironicky humornou a tiesnivo melancholickou náladou. Záverečné finále (*Stürmisch bewegt*/ V búrlivom pohybe) prináša náhle výbuchy zúfalstva hlboko raneného srdca a jeho strhujúci zápas. Cez dramatické konflikty, reminiscencie na prvú časť skladby a mohutnú gradáciu dielo vyúsťuje do víťazného chorálu v D dur, ktorý symbolizuje triumf ľudského ducha nad životnými útrapami.