Solamente Naturali

Hudba v Anglicku pomerne dlho odolávala vonkajším vplyvom. Zatiaľ čo v priebehu 17. storočia Európe kraľovali talianski skladatelia a hudobníci, anglický hudobný svet sa držal svojich tradičných foriem a štýlov. Na ostrovy síce prenikla aj talianska monódia, nenastalo však jej pevnejšie etablovanie. Až v začiatkoch 18. storočia sa začínajú v Anglicku výraznejšie presadzovať prvky talianskej hudby, a to najmä na poli opernom. Tomuto obdobiu predchádzalo pomerne búrlivé spoločensko-politické dianie 2. polovice 17. storočia charakterizované anglickou občianskou vojnou, zvrhnutím monarchie s následným nastolením vlády lorda – protektora, Olivera Cromwella. Práve v tomto období žil a pôsobil jeden z najvýznamnejších anglických skladateľov Henry Purcell. Svojím mimoriadnym talentom, ale aj pomerne krátkym životom si vyslúžil prezývku „barokový Mozart“. Purcellova hudba je na jednej strane charakterizovaná príklonom k anglickej tradícií, na strane druhej využívaním prvkov francúzskej hudby, ako aj moderných vplyvov hudby talianskej. To sa pretavilo do skladateľovej špecifickej, osobitej harmónie. Melodika Purcellovej hudby je jednoduchšia, spevná, označovaná ako melodika piesňového typu, tzv. „song“. Tá sa prejavila aj v autorovej svetskej hudbe, ako napríklad v piesňach so sprievodom continua či v hudbe k divadelným hrám. Purcellova Chacony g mol, Z.730 nás prenáša do londýnskych divadiel, ktoré sa znovu otvorili po návrate Karola II. do Anglicka v roku 1660. Ako vysvetľuje purcellovský bádateľ Peter Holman, väčšina hudby z tohto obdobia sa zachovala len v koncertných verziách. Z toho dôvodu je často ťažké určiť, ktorá hudba bola napísaná pre ktoré divadelné predstavenie. To platí aj pre Purcellovu Chaconu, ktorá bola pravdepodobne skomponovaná okolo roku 1680 – teda v období, keď Purcell pôsobil v službách Karola II. Napriek tomu, že skladba je v molovej tónine, bola pravdepodobne napísaná ako živý tanec. Karol II. si totiž osvojil francúzsky zvyk počúvať hudbu postojačky, pričom si podupkával do rytmu, a vyslovene uprednostňoval hudbu, ktorá zodpovedala jeho vkusu. Skladba je založená na klesajúcom tetrachorde, teda na štyroch po sebe idúcich tónoch molovej stupnice, vedúcich od toniky k dominante. Ako to bolo v Anglicku bežné, aj v prípade Chacony sa pojem chaconne používal voľne a mohol rovnako označovať passacagliu alebo jednoducho skladbu založenú na opakujúcom sa basovom motíve (tzv. ground).

Air z Bonduca, Z.574 je jednou z častí Purcellovej scénickej hudby k divadelnej hre Bonduca, ktorá mala premiéru v roku 1695. Radí sa k posledným veľkým dramatickým dielam skladateľa, keďže v tom istom roku zomrel. Samotná hra vychádza z historickej predlohy britskej hrdinky Boudiccy. Hudba Air z Bonduca, Z.574 sa nesie v jemnom, melancholickom duchu, ktorá je v kontraste s dramatickým charakterom celej hry.

Pieseň Not all my torments can your pity move, Z.400 napísal Henry Purcell približne v roku 1693, počas svojho zrelého tvorivého obdobia. Ide o svetskú pieseň pre sólový hlas a basso continuo, zachovanú v tzv. Greshamskom manuskripte, Purcellovom autografe obsahujúcom jeho viaceré komorné piesne z tohto obdobia. Text piesne, ktorého autor je neznámy, pozostáva zo štyroch veršov vyjadrujúcich typickú barokovú tému – kontrast medzi láskou a zúfalstvom, bolesťou a oddanosťou. Purcell spracúva krátky text s mimoriadnou expresívnosťou: využíva melizmy, chromatiku a dramatické skoky, čím zvýrazňuje význam slov. Pieseň, ktorá v plnej miere reprezentuje zdobený taliansky vplyv, možno zaradiť k najkvalitnejším Purcellovým piesňam.

The Virtuous Wife, or Good Luck at Last, Z. 611 je ďalšou z radu divadelných hier, ku ktorým Purcell skomponoval scénickú hudbu. Samotné Preludio predstavuje 5. časť z tejto suity. Vyznačuje sa živým, tanečným duchom a energickým rytmom. Funkčne vytvára akési premostenie medzi pomalším, lyrickým Air a nasledujúcimi výraznými, tanečnými časťami (*Hornpipe* , Menuet). Odzrkadľuje Purcellovu schopnosť spojiť divadelnú dramatickosť a tanečnosť v elegantnej barokovej forme.

Hravá a svieža pieseň Lovely Albina' s come ashore, Z.394 sa radí medzi posledné Purcellove kompozície. Alegorické odkazy v texte zatiaľ neboli uspokojivo vysvetlené, no môžu sa vzťahovať buď na posledné vojenské ťaženie kráľa Wilhelma v Európe, alebo na jeho zmierenie s princeznou Annou. Purcellove pôsobivé hudobné spracovanie kladie dôraz na súhru medzi hlasom a continuom a je plné zdobených meliziem. Zároveň obsahuje aj premyslenejšie pasáže, napríklad pri slovách „This beauty will relieve“. Pieseň vrcholí úžasnou záverečnou frázou, ktorú by Purcell v inom kontexte pravdepodobne označil svojím typickým stručným výrazovým pokynom „drag“ (spomaliť alebo dramaticky natiahnuť).

V posledných šiestich rokoch svojho života Purcell tvoril najmä hudbu k divadelným hrám. Po jeho smrti vyšla publikácia A Collection of Ayres, Compos'd for the Theatre, and upon other Occasions (Londýn, 1697), no napriek svojmu názvu sa v nej nachádzajú len hudby k hrám. O väčšine hier a ich priebehu sa vie veľmi málo, netuší sa kde sa prezentovali, ani meno autora hry. Do kategórie záhad radíme aj hru The Gordian Knot Unity'd, Z.597, kde Purcellova hudba tvorila interlúdiá a pravdepodobne dopťňala aj ceremoniálne a rituálne scény. Celkovo sa zachovalo osem častí, z ktorých budeme počuť Chaconne d mol a Menuet. Purcell hudbou neilustruje príbeh, jeho snahou bolo vytvoriť atraktívnu komornú hudbu, akúsi alternatívu ku dobovo zaužívaným sonátam či overtúram.

Pomerne bohatý kompozičný odkaz skladateľa je spojený aj s oslavnými ódami. Jednou z najvydarenejších je óda From Hardy Climes and Dangerous Toils of War, Z. 325, skomponovaná v r. 1683, pravdepodobne pri príležitosti svadby dánskeho princa Juraja s neterou kráľa Karola II., princeznou Annou. Táto óda je príkladom vynikajúceho vokálneho spracovania a nádherných sláčikových ritornelov. K jej vrcholom patrí pieseň The Sparrow and the gentle Dove, Z. 325, ktorej dominuje tenorové sólo lyricky plynúce nad ostinátnym basovým sprievodom. Pieseň s pastorálnym, až idealizovaným charakterom je radostnou oslavou lásky a manželstva. Text piesne hovorí o vtákoch – vrabec a holubica, jarných kvetoch – ruža a myrta, obetách lásky či dokonca o božských motívoch spojených s bohyňou Venušou. Témy lásky, no vo veľmi žartovnom duchu, sa drží aj pieseň ' Tis women makes us love. Pieseň je štvorhlasným kánonom, vyšla v druhej knihe zbierky Pleasant Musical Companion (1686).

Veselý tón vládne aj v piesni Your hay it is mow'd, ktorá je súčasťou semiopery King Arthur, ktorá žala v období priemiéry (1691) veľké úspechy na domácej pôde. Mytologické postavy boli spevné, zatiaľ čo tie dramatické svoje verše prednášali. John Dryden prepracoval príbeh Kráľa Artuša a Merlina do nových rozmerov. Text zachytáva historické udalosti v období, keď sa Sasi snažia znovu dobyť svoje územie, preto v deň sv. Juraja útočia na Britov. V závere Artuš necháva porazeného kráľa Oswalda žiť, čím dochádza k zjednoteniu krajiny. Dryden sa pravdepodobne pokúšal obnoviť hrdosť Spojeného kráľovstva, čo bolo pálčivou témou v kontexte nástupu Stuartovcov po Cromwellovom režime.

Krátka, chytľavá skladbička A New Scotch Tune, Z. 655, je ukážkovým príkladom Purcellovej zručnosti v tvorbe prístupných inštrumentálnych diel, pravdepodobne zamýšľaných pre predvádzanie v domácom alebo salónnom prostredí. Jej názov naznačuje štýlovú napodobeninu škótskej hudby, čo odráža dobový záujem o regionálne a ľudové melódie. O popularite diela svedčí aj skutočnosť, že skladba bola zaranžovaná pre rozličné nástroje. Ăalšou z piesní, ktorá sa nachádza v skladateľovom Greshamskom manuskripte je pôvabná škótska pieseň s názvom Sawney is a bonny lad, Z.412. Podľa všetkého bola táto pieseň skomponovaná pre hudobné vystúpenie počas zábavy princa Ľudovíta Bádenského v roku 1694, kde ju odspievala slávna sopranistka Ayliffová. Purcellove hudobné spracovanie patrí medzi jeho najmelodickejšie, prvotriedne vystavané a zharmonizované. Sawney predstavuje pekného, mladého muža, ktorý si je svojou krásou vedomý. Dáma, ktorej priazeň je v hre, si však uvedomuje, že lepšie je byť bez milenca, ako mať takého, o ktorého sa delí dvadsať ďalších žien…

Amphitryon or The Two Sosias, Z.572 je ďalším Purcellovým príspevkom na poli scénickej hudby. Podobne, ako v iných scénických kompozíciách, aj tu skladateľ strieda vokálne čísla s tanečnými, inštrumentálnymi časťami. Scotch Tune je v poradí štvrtou, živo pulzujúcou časťou tohto diela. Purcellova scénická hudba zdobí aj tragédiu Oedipus, Z.583*.* Ária Music for a while z 3. dejstva tejto tragédie patrí k populárnym vokálnym číslam. V Oedipovi sa slepý veštec Tiresias spolu s dvoma kňazmi snaží privolať ducha kráľa Laia, aby zistili, kto bol jeho vrahom. Po prosbách k „mocnostiam podsvetia“ prostredníctvom sólových aj zborových čísel, sa prvý kňaz pokúša vyvolať kráľa Laia spevom „Music for a while“. Vokálnemu vstupu prvého kňaza predchádzajú arpeggiované akordy ostinátneho basu, na ktoré sa napojí clivá, tenorová melódia. Obe línie pomaly stúpajú a prepletajú sa, hudobne zobrazujúc vzostup mŕtveho kráľa Laia. V texte sa spomína aj Alekto, jedna z fúrií, ktorá je schopná „oslobodi ť mŕtvych z ich večných pút“. Purcell po kontrastnom strednom diele využíva návrat k úvodnej melódii aj textu, čo nápadne pripomína formu da capo árie. Takúto štruktúru využíva skladateľ najmä pri svojich neskorších áriách a piesňach s basovým ostinatom.

Henry Purcell si získal priazeň aj na anglickom kráľovskom dvore. Aj z toho dôvodu dostal za úlohu skomponovať ódu k narodeninám kráľovnej Márie II. v roku 1964. Come, ye sons of art away bola posledná narodeninová óda, ktorú Purcell pre kráľovnú Máriu zložil. Do konca roku 1695 boli už obaja – kráľovná aj Purcell – mŕtvi. Adagio vyniká ako jeden z najemotívnejšie vypracovaných momentov celej ódy. Kým väčšina skladby má slávnostný charakter, oslavujúc narodeniny kráľovnej, časť Adagio prináša chvíľu pokoja, zamyslenia a výrazovej hťbky. Zároveň vytvára kontrast k predchádzajúcej, rýchlejšej časti Allegro/Canzona.

V roku 1687 sa po prvýkrát stretla v Londýne spoločnosť priateľov regiónu Yorkshire. Členovia tejto spoločnosti sa rozhodli z týchto stretnutí spraviť každoročnú udalosť. Na štvrtom stretnutí poverili členovia H. Purcella, aby zložil ódu, ktorá by sprevádzala nadchádzajúcu udalosť. Purcell ponúkol dielo s názvom Of old when heroes thought it base, známejšie ako The Yorkshire feast song. Jedná sa o zhudobnenie textu Thomasa D'Urfeyho, ktorého Purcell zhudobnil opakovane. Óda bola po prvýkrát uvedená počas hostiny v Merchant Taylors Hall v roku 1690. Niektoré časti boli vydané aj v zbierke Orpheus Britannicus. Sám D'Urfey poznamenal, že táto óda patrí medzi najlepšie Purcellove skladby. Text je plných lichotivých odkazov na mesto York a popisuje rôzne udalosti z jeho dlhej histórie. Azda najpôsobivejším číslom tejto ódy je druhé tenorové sólo So when the glitt'ring Queen of Night postavené na „purcellovskom“ ostinátnom base. Hudba neustále plynie v miernom tempe, statickej harmónii a pokojnej atmosfére, ktorá navodzuje predstavu tichej, nerušenej noci.

Óda Welcome to all the pleasures, Z. 339 patrí k najstarším a zároveň rozsahom najmenším Purcellovým ódam. Organizácia s názvom The Musical Society (Hudobná spoločnosť) poverila Purcella, aby zhudobnil libreto Christophera Fishburna pre ich prvú oslavu sviatku svätej Cecílie v roku 1683. Podujatie zožalo veľký úspech, pričom Purcellove spracovanie ódy bolo nasledujúci rok publikované. Mladý, stále len dvadsaťštyriročný skladateľ vytvoril sviežu a pozoruhodnú kompozíciu, príznačnú najmä nápaditými sláčikovými ritornelmi, ktoré uzatvárajú viaceré vokálne čísla. Dokonalým príkladom tohto kompozičného postupu je časť Beauty, thou Scene of Love, v ktorej skladateľ veľmi jemne a pôvabne spracoval slová Fishburnovho textu. Purcell navodzuje zamyslenú, introspektívnu náladu, ktorá stojí v protiklade s výraznejšie slávnostnými, až okázalými časťami ódy. Prvá časť ódy sa nesie v znamení tenorového sóla, ktoré vyjadruje krásu, lásku a obdiv k sv. Cecílii, patrónke hudobníkov. Purcell v zmienke o lutne pôvabne, hravo a s istou dávkou humoru využíva jemnú disonanciu. Skladbu prevzatím hlavnej, tenorovej témy uzatvára sláčikový ritornel.

Semiopera Fair Queen, Z.629, čerpá námet z hry Sen noci svätojánskej, ktorú William Shakespeare napísal ešte okolo roku 1595. Purcell vytvoril hudbu k hre takmer o sto rokov neskôr, premiéra sa odohrala 2. mája 1692 v Queen's Theatre, Dorset Garden v Londýne, pričom dielo pravdepodobne vzniklo pri príležitosti 15. výročia svadby kráľa Williama III. a Márie II. Dielo naštudovala divadelná spoločnosť United Company, pričom dobové spisy odhaľujú, že pravdepodobne všetky postavy boli interpretované deťmi. Určite sa fakt, že Purcell zomrel tri roky po dokončení opery podpísal na jej nevydaní a zabudnutí na ňu. Opätovný a ozaj vysoký záujem o jej uvádzanie sa vrátil v 20. storočí, kedy sa hudobný zápis našiel v anglických archívoch. Tanečná Chaconna je predposledným číslom opery, predznamenáva jej veľkolepé ukončenie zborom They shall be happy as they´re Fair. Strhujúce a rýchle Hornpipe zas uzatvára tretie dejstvo.

Hra Johna Fletchera Rule a Wife and Have a Wife mala premiéru v roku 1624, teda viac ako tridsať rokov pred narodením Henryho Purcella. Ako vidieť, komédia o falošnom vydaji bola v Anglicku obľúbená a vďaka reedíciám vydaní a uvádzaní sa k nej dostal aj mladý Purcell. Pieseň There's not a swain, Z.587 otvárala tretie dejstvo, dnes ju nachádzame na albume mnohých spevákov ako ukážku barokovej hudby či Purcellovej piesňovej tvorby.

Pieseň She loves and she confesses too, Z.413 je prvým Purcellovým zhudobnením pôvodne troch ľúbostných básní zo zbierky The Mistress od Abrahama Cowleyho, vedúceho anglického básnika svojej doby. Ponad hypnoticky sa opakujúce basové ostinato autor radostne a víťazoslávne oslavuje svoje víťazstvo v láske. Narazí však aj na obraz „fantómového“ nepriateľa, ktorého skladateľ vykresľuje prostredníctvom nápaditých, harmonických prekvapení a disonancií. Purcellova hudba tu trefne odzrkadľuje emocionálne napätie textu.

Pri návrate na anglické divadelné dosky nesmieme zabudnúť na komédiu The married beau, or the curious impertinent od britského dramatika Johna Crownea. Komédia založená na epizóde z prvej časti románu Miguela de Cervantesa, Don Quijote, neunikla Purcellovmu skladateľskému peru. Scénická hudba k tejto divadelnej hre pozostáva z deviatich častí. Osobitnú pozornosť si zaslúži časť Hornpipe on a Ground, ktorá opäť dokazuje Purcellovu schopnosť spájať rôzne hudobné formy do jednotného, pôsobivého celku.

Okrem Purcellových „grounds“ poznáme aj skladby iných autorov, ktoré sú založené na danom kompozičnom princípe. V tomto smere stojí za zmienku zbierka The Division Violin z roku 1684, ktorú zostavil John Playford. Zbierka je súborom grounds a divízií (virtuózne variácie) pre sólo husle a basso continuo. Skladba je inštrumentálnym náprotivkom k Playfordovým skorším zbierkam The Division Flute a The Division Viol. Dielo reprezentuje anglickú variačnú tradíciu konca 17. storočia, podobne ako talianske passacaglie alebo chaconny. Zbierka je antológiou kompozícií viacerých autorov, v ktorej nachádzame aj „ground pána Readinga“ – Mr. Readings ground. Autorom bol pravdepodobne Valentine Reading, ktorý v tom čase pôsobil ako huslista na kráľovskom dvore.

Ária Strike the viol z ódy Come, ye sons of art away, Z.323 je úchvatným sólovým číslom, ktoré je dialógom sólového hlasu s inštrumentálnym ritornelom. V priebehu skladby je zaujímavé venovať pozornosť flautovým partom. Zatiaľ čo v sólovej časti majú skôr bežnú, sprievodnú funkciu, v ritorneli si vzájomne odpovedajú s husľovým partom. Ária vyzýva hudobníkov, aby „rozozvučali violu, dotkli sa lutny, prebudili harfu a inšpirovali flautu…“ a pripojili sa tak k oslave narodenín kráľovnej Márie II.