Rachmaninov / Schmidt

Sergej Rachmaninov bol už počas svojho života pokladaný za výborného dirigenta a skladateľa, no celosvetové uznanie mu priniesli najmä jeho virtuózne schopnosti klaviristu. Bol známy svojimi neobyčajne veľkými rukami a dlhými prstami a ako nanajvýš originálny interpret bol považovaný za takmer nedostižného klavírneho virtuóza. Niet divu, že aj v jeho skladateľskej tvorbe hrá klavír dôležitú rolu. Komponoval diela pre sólový klavír, štvorručný klavír, skladby pre dva klavíry, ako aj pre klavír s orchestrom. Spomedzi jeho štyroch klavírnych koncertov sa najväčšej obľube interpretov i publika teší Druhý a Tretí koncert, avšak jeho Koncert pre klavír a orchester č. 1 fis mol, op. 1 má v Rachmaninovovej tvorbe tiež dôležité miesto. Na prvej časti Koncertu fls mol začal pracovať ako 17-ročný študent Moskovského konzervatória. Druhá a tretia časť vznikli krátko po dosiahnutí dospelého veku. A hoci mal Rachmaninov v čase dokončenia tohto diela na svojom konte už niekoľko piesní a sólových klavírnych skladieb, „oficiálnym“ Opusom 1 označil práve svoj Prvý klavírny koncert fls mol.

V období komponovania Koncertu fls mol prežíval mladý Rachmaninov turbulentné obdobie, týkajúce sa najmä jeho štúdia. Na Moskovskom konzervatóriu začal študovať v roku 1885 po tom, čo po veľkých problémoch so všeobecnovzdelávacími predmetmi odišiel z Petrohradského konzervatória. Jeho o 10 rokov starší bratranec Alexander Siloti mu odporučil, aby v Moskve študoval v klavírnej triede Nikolaja Zvereva, ktorý na svojich študentov kládol veľké nároky a vyžadoval dodržiavať prísnu disciplínu. Jeho študenti museli vstávať každý deň o šiestej ráno a denne pracovať šestnásť hodín. Nosili uniformu, učili sa jazyky a boli vychovávaní ako džentlmeni. Niektorí z nich, vrátane Rachmaninova, dokonca bývali v jeho dome. Pre Rachmaninova sa táto cesta sprvu ukazovala ako veľmi prospešná. V mladom umelcovi však rástla túžba venovať sa nielen klavírnej interpretácii, ale aj písaniu skladieb. To Zverev nepodporoval, ich vzájomné nezhody prerástli do takej príkrej výmeny názorov, že sa Rachmaninov musel z učiteľovho domu odsťahovať. Mladého umelca prichýlila jeho teta Varvara Satinová. V jej obydlí sa zoznámil aj so svojou sesternicou Nataliou, s ktorou sa po rokoch oženil. Rodina Rachmaninovovej tety zvykla leto tráviť v idylickom prostredí Ivanovky, kde mladý skladateľ začal pracovať aj na svojom Koncerte pre klavír č. 1 a neskôr tam skomponoval aj množstvo ďalších diel.

Koncom nasledujúceho akademického roka čakala na Rachmaninova nová výzva. Jeho vtedajší učiteľ klavíra Siloti, do ktorého majstrovskej triedy Rachmaninov nedávno prestúpil, sa pre zásadné nezhody s novým riaditeľom Moskovského konzervatória rozhodol na svoj post profesora rezignovať. A tak mal Rachmaninov na výber dve možnosti – opäť zmeniť pedagóga klavíra, alebo dokončiť štúdium o rok v predstihu. Rachmaninov zvolil druhú možnosť a za tri týždne naštudoval 1. časť Chopinovej Klavírnej sonáty h mol a Beethovenovu Klavírnu sonátu č. 23 f mol – Appassionatu, čo bolo možné okrem jeho neuveriteľného talentu aj vďaka jeho fenomenálnej pamäti. Na skúške exceloval a po náročnom ukončení klavírneho štúdia v roku 1891 trávil leto opäť v Ivanovke, kde za veľmi krátky čas napísal aj druhú a tretiu časť svojho Koncertu fls mol. Počas nasledujúceho akademického roka, v ktorom absolvoval aj svoje štúdium kompozície, Rachmaninov úspešne premiéroval prvú časť svojho nového klavírneho koncertu 14. marca 1892 v Moskve, pričom sa sám zhostil sólového partu.

Dnes sa dielo najčastejšie uvádza v revidovanej podobe z roku 1917, kedy mal už skladateľ skomponované svoje dva najznámejšie Koncerty pre klavír č. 2 a č. 3, ako aj prvé dve symfónie. Rachmaninov urobil najvýraznejšie zmeny najmä v prvej a tretej časti Koncertu fls mol, prepracoval orchestráciu a taktiež prepísal sólovú kadenciu v prvej časti koncertu. Revíziu diela dokončil 10. novembra 1917, len niekoľko týždňov po októbrovej revolúcii a nástupe boľševického režimu v Rusku. O pár týždňov po dokončení revízie Rachmaninov z Ruska emigroval, najskôr do Švédska a napokon do USA. Premiéra revidovanej verzie diela bola uvedená 29. januára 1919 v New Yorku, opäť so skladateľom za klavírom.

Rachmaninov svoje technicky náročné, výrazovo bohaté a efektné klavírne dielo, vychádzajúce z romantickej virtuóznej tradície, venoval svojmu bratrancovi a učiteľovi Alexandrovi Silotimu, ktorý ho počas svojho života tiež niekoľkokrát koncertne uviedol. Okrem technickej brilancie, intenzívneho výrazu, melodickosti a vášnivej naliehavosti má v tomto diele svoje nezastupiteľné miesto aj pre Rachmaninova typická melancholická lyrika. Sám Rachmaninov vyjadril v liste priateľovi svoju spokojnosť s revidovanou verziou skladby takto: „Prepísal som svoj Prvý koncert. Teraz je naozaj dobrý. Je v ňom všetka tá mladícka sviežosí a napriek tomu sa hrá oveľa ľahšie. A nikto mu nevenuje pozornosí. Keď im v Amerike poviem, že zahrám svoj Prvý koncert, nikto neprotestuje, ale na ich tvárach vidím, že by radšej uprednostnili Druhý alebo Tretí koncert.“ Dnešný interpret klavírneho partu, Simon Trpčeski, k Rachmaninovovmu dielu dodáva: „Je svieži a plný energie. Je to ukážka, ako sa Rachmaninov rozvíjal ako hudobník. Napriek jeho mladosti je v ňom veľa neočakávanej zrelosti vo výbere hudobného materiálu a orchestrácie, inštrumentálnych farbách a kombináciách. Je plný bombastických emócií […]“.

Rakúsky skladateľ Franz Schmidt sa narodil 22. decembra 1874 v Bratislave, vtedajšom Pressburgu. Získal tu aj svoje prvé hudobné vzdelanie a navštevoval aj prestížne Kráľovské katolícke gymnázium na Klariskej ulici, kde študovali aj ďalšie známe umelecké osobnosti ako Ernst von Dohnányi, Alexander Albrecht či Béla Bartók. Franz Schmidt, ešte počas obdobia, kedy s rodinou žili v Bratislave, začal navštevovať hodiny klavíra vo Viedni u prominentného učiteľa Theodora Leschetizkého, niekdajšieho žiaka Carla Czerného. Keď mal Schmidt 14 rokov, presťahovali sa do Viedne, kde následne študoval aj kompozíciu a hru na violončele. Napriek tomu, že sa nijak zvlášť neusiloval o to, aby ako violončelista vynikal, pôsobil od roku 1896 až do roku 1911 ako sólový violončelista Viedenských filharmonikov a až do roku 1914 aj v orchestri Dvornej opery, kde často hrával pod taktovkou Gustava Mahlera. V rovnakom roku získal post profesora klavíra na dnešnej Universität für Musik und darstellende Kunst Wien, kde neskôr vyučoval aj hudobnú teóriu, kontrapunkt a kompozíciu. Franz Schmidt sa už počas svojho života opakovane tešil úspechom aj ako skladateľ, napríklad keď v roku 1914 mala premiéru jeho opera Notre Dame. Jeho pravdepodobne najznámejším dielom jeho tvorivého odkazu vôbec, je oratórium Kniha siedmich pečatí, dokončené v roku 1938, ktoré napísal na biblické texty podľa Knihy zjavení sv. Jána. Schmidt je taktiež autorom štyroch symfónií, pričom jeho Symfónia č. 4 C dur je považovaná za najvydarenejšiu.

Jedná sa o dielo, ktoré vzniklo z hlbokého osobného podnetu, keď v roku 1932 zomrela na následky pôrodu skladateľova jediná dcéra Emma, ktorú mal so svojou prvou manželkou Karoline Perssin. Karoline bola taktiež rodená Prešporčanka a svadbu s Franzom Schmidtom mali v bratislavskom Dóme sv. Martina v 1899. Dcéra Emma sa im narodila v roku 1902. Karoline však postupne začali sužovať stále horšie psychické problémy, až musela byť napokon v roku 1919 umiestnená v psychiatrickej liečebni vo Viedni. Keď už Karoline nebola schopná rozoznávať ani svojich najbližších, došlo v roku 1922 k rozvodu. Franz Schmidt ju však naďalej až do konca života navštevoval. Karoline bola nakoniec zavraždená v rámci nacistických vyhladzovacích programov v psychiatrickej klinike v Brandenburgu an der Havel. Franz Schmidt svoju 4. symfóniu nazval ako „rekviem za moju dcéru“. Po tom, čo v roku 1934 viedenské publikum počulo toto dielo po prvýkrát, ostalo ohromené – nielen bohatým neskororomantickým hudobným jazykom, intenzitou výrazu, ale aj netradičnou formálnou štruktúrou. Symfónia je síce štruktúrovaná do obvyklých štyroch častí, tie však nadväzujú plynule jedna na druhú. Dielo sa začína veľmi nezvyčajne trúbkovým sólom introspektívneho charakteru, ku ktorému sa až neskôr pridávajú sláčiky a ďalšie sekcie orchestra. Druhú časť otvára melancholický nárek sólového violončela, na ktorý nadväzuje smútočný pochod. Po tanečnom scherze, ktoré nestráca na naliehavosti, prichádza mohutný vrchol symfónie, podobný výkrikom bolesti v Mahlerových symfóniách. Dielo sa napokon vráti k úvodnému hudobnému materiálu, ako aj k tichému hlasu sólovej trúbky, ktoré sú však premenené všetkým, čo sa počas symfónie udialo. Schmidt svojou hudbou sprostredkúva obraz „zomierania v kráse, pričom celý život ešte raz prechádza okolo“.