ukončil štúdium v roku 2007 na VŠMU v Bratislave v odbore zborové dirigovanie pod pedagogickým vedením prof. Blanky Juhaňákovej. V roku 2006 dostal možnosť spolupracovať so Slovenským filharmonickým zborom ako asistent hlavnej zbormajsterky Blanky Juhaňákovej. Od sezóny 2013/2014 pôsobí samostatne ako zbormajster SFZ. Pripravil SFZ na uvedenie množstva vokálno-inštrumentálnych diel ako napr.: Dafnis a Chloé M. Ravela, Nokturná C. Debussyho, Stvorenie J. Haydna, Kristovo detstvo H. Berlioza, Lobgesang F. Mendelssohna Bartholdyho, Žalm zeme podkarpatskej E. Suchoňa, Messa di Gloria G. Pucciniho, Rekviem G. Verdiho, Symfónia č. 13 Babij jar D. Šostakoviča, Stabat Mater K. Szymanowského a ďalšie. Počas doterajšieho pôsobenia vSFZ spolupracoval s viacerými renomovanými dirigentmi ako napr.: J. Judd, E. Villaume, S. Baudo, J. Valčuha, T. Sanderling, N. Ballatsch, Th. Lang, F. Haider, L. Svárovský, P. Altrichter, R. Štúr, Ch. Campestrini, S. Byčkov, J. Conlon, R. Weikert, Y. Sado, P. Valentovič a iní. Najvýznamnejšie umelecké počiny v jeho doterajšej kariére predstavujú kompletné naštudovanie Schönbergovho diela Mojžiš a Áron pre Operný dom v Zürichu (2011), ktorého premiéra sa uskutočnila pod taktovkou dirigentskej legendy Christopha von Dohnányiho, ako aj príprava SFZ na účinkovanie v opernej produkcii Chovančina M. P. Musorgského a Trójania H. Berlioza pre Viedenskú štátnu operu. Spolupracoval tiež s BBC Singers. Dirigoval samostatné koncerty SFZ v Hamburgu, Bratislave, Žiline, Nových Zámkoch a Piešťanoch. V sezóne 2021/2022 pripravil SFZ na koncerty v Nemecku, Srbsku a Švajčiarsku. Na jar spolupracoval s festivalom v Baden-Badene pri naštudovaní opier P. I. Čajkovského (Piková dáma, Jolanta, dirigent K. Petrenko). V tejto sezóne pripraví SFZ na domáce koncerty i zahraničné spolupráce v Mannheime, Berlíne (Mahler), Stuttgarte (Beethoven), Prahe a Litomyšli (Schönberg).
„Simone Lamsma hrala vynikajúco, s iskrivou čistotou ajasne žiarivým zvukom a dokázala sprostredkovať rapsodickú náladu aj neobvyklú zádumčivosť hudby.“
(The New York Times, december 2018)
Holandská huslistka Simone Lamsma je oceňovaná za „brilantnú … vycibrenú, expresívnu a intenzívnu“ (Cleveland Plain Dealer) a „absolútne ohromujúcu“ (Chicago Tribune) hru. Kritici, kolegovia i diváci ju uznávajú ako jednu z najvýraznejších a najpodmanivejších hudobných osobností klasickej hudby. Dirigent Jaap van Zweden, s ktorým Simone Lamsma pravidelne spolupracuje, ju označuje za jednu z vedúcich svetových huslistiek.
Vďaka rozsiahlemu repertoáru (viac ako 60 husľových koncertov) sa v posledných sezónach predstavila s mnohými poprednými svetovými orchestrami. Medzi najvýznamnejšie udalosti nedávnej doby patrí jej debut s Newyorskou filharmóniou pod vedením Jaapa van Zwedena a s Chicago Symphony Orchestra, ktorý denník Chicago Tribune označil za „prenikavo krásny“, ako aj opätovné pozvania k spolupráci s Cleveland Orchestra, BBC Philharmonic, Seoul Philharmonic, Rotterdamskou filharmóniou, San Francisco Symphony, Hong Kong Philharmonic, Varšavskou filharmóniou a Dallas Symphony Orchestra. Medzi ďalšie významné debuty patrili koncerty s Royal Stockholm Philharmonic Orchestra, Sydney Symphony Orchestra, National Symphony Orchestra, Milwaukee Symphony Orchestra, Detroit Symphony Orchestra, MDR Symfonickým orchestrom Lipského rozhlasu, Pittsburgh Symphony Orchestra, Filharmóniou Oslo, Islandským symfonickým orchestrom, Symfonickým orchestrom Hessenského rozhlasu, Royal Concertgebouw Orchestra, Symfonickým orchestrom Fínskeho rozhlasu, Les Siécles a Filharmonickým orchestrom Francúzskeho rozhlasu. Simone Lamsma je rezidenčnou umelkyňou Oregon Symphony a v aktuálnej sezóne i Haarlemskej filharmónie. V najbližšom období ju čakajú debuty s Los Angeles Philharmonic, Beethoven Orchester Bonn a Gulbenkian Orchestra. V rámci ZaterdagMatinee v Concertgebouw v Amsterdame, uvedie s Holandskou filharmóniou a Karinou Canellakis premiéru husľového koncertu holandskej skladateľky Mathilde Wantenaar. Simone Lamsma hrá na husliach „Mlynarski“ Stradivarius (1718), ktoré jej veľkoryso zapožičal anonymný donátor.
„je hudobníkom s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; je jedným z posledných výnimočných zjavov dirigentskej školy z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá sa vyznačuje prísnosťou a dôkladnosťou.“
(Gramophone)
Daniel Raiskin vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu. Od sezóny 2020/2021 zastáva Daniel Raiskin post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie.
Daniel Raiskin pôsobil ako hlavný hosťujúci dirigent vOrquesta Sinfónica de Tenerife (sezóna 2017/2018), šéfdirigent Staatsorchester Rheinische Philharmonie v Koblenzi (2005 – 2016) a šéfdirigent Filharmónie Artura Rubinsteina v Lodži (2008 – 2015).
Daniel Raiskin sa tiež vytrvalo snaží zdieľať svoje vedomosti a vášeň s mladými hudobníkmi po celom svete. Pravidelne sa venuje práci s mládežníckymi orchestrami okrem iného v Kanade, Estónsku, Nemecku, Islande, Holandsku, Rusku a Juhoafrickej republike. V poslednej dobe realizoval kritikou vysoko hodnotené nahrávky Mahlerovej Symfónie č. 3 a Šostakovičovej Symfónie č. 4 (AVI). Jeho nahrávka violončelových koncertov E. W. Korngolda, E. Blocha a B. Goldschmidta s Julianom Steckelom (AVI) získala v roku 2012 ocenenie Echo Klassik. Medzi jeho ďalšie nahrávacie projekty posledných rokov patrí cyklus symfónií Louisa Glassa (Cena Dánskeho rádia), cyklus všetkých koncertov a rapsódií Arama Chačaturjana (CPO), nahrávka Lutosławského vokálno-inštrumentálnych diel (Dux) a CD s dielami Alexandra Tansmana Prorok Izaiáš a Žalmy (World Premiere Recordings).
bola založená roku 1949. Pri jej umeleckom zrode stáli dve významné osobnosti medzinárodného hudobného života Václav Talich (1949 – 1952) a Ľudovít Rajter (1949 – 1976). Na umeleckom profilovaní orchestra sa podieľali ďalší šéfdirigenti – Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Libor Pešek, Vladimir Verbickij, Bystrík Režucha, Aldo Ceccato, Ondrej Lenárd, Jiří Bělohlávek, Vladimír Válek, Peter Feranec, Emmanuel Villaume a James Judd. Ako stáli hosťujúci dirigenti pôsobili v Slovenskej filharmónii v rokoch 2007 – 2018 Leoš Svárovský, 2011 – 2019 Rastislav Štúr a v sezóne 2018/2019 Petr Altrichter. Od sezóny 2020/2021 sa postu šéfdirigenta ujal Daniel Raiskin. Z množstva hosťujúcich dirigentov je potrebné uviesť osobnosti svetového mena ako J. Ferencsik, W. Rowicki, V. Smetáček, K. Ančerl, F. Konwitschny, A. Jansons, V. Neumann, H. Abendroth, A. Pedrotti, Sir E. Goossens, Sir M. Sargent, R. Benzi, K. Masur, Sir Ch. Mackerras, C. Zecchi, S. Baudo, C. Abbado, K. Sanderling, Z. Košler, R. Muti, K. Richter, K. Kondrašin, L. Segerstam, A. Lombard, S. Celibidache, T. Sanderling, amnohí ďalší, ale i skladateľov-interpretov vlastných diel ako J. Martinon, K. Penderecki a A. Chačaturian. Medzi najvýznamnejšie udalosti nadchádzajúcej sezóny 2022/2023 patria zahraničné účinkovania v koncertných sálach vo Švajčiarsku (Murten) so sólistami Hemsing Eldbjørg a Anatolom Tothom a Rakúsku (Viedeň) s Elīnou Garanča, Alexeiom Volodinom a Konstantinom Lifschitzom. Na záver sezóny vycestuje orchester SF spolu so šéfdirigentom D. Raiskinom a L. Svárovským na turné do Japonska, sólistami budú klaviristka Olga Scheps a violončelista Tatsuki Sasanuma.
je prominentným reprezentantom slovenského profesionálneho zborového umenia. Do hudobného diania vstúpil v roku 1946 ako Miešaný zbor československého rozhlasu. Prvé roky ho viedol jeho zakladateľ, dirigent Ladislav Slovák. Na poste zbormajstrov sa vystriedali viaceré významné osobnosti (J. M. Dobrodinský, Š. Klimo, P. Prochádzka, M. Vach, J. Rozehnal, B. Juhaňáková).
Od roku 2014 ho vedie J. Chabroň. Kultivovanosť prejavu, zvuková rovnováha hlasových skupín, ale aj interpretačná pohotovosť, spoľahlivosť a príkladná umelecká disciplína sa premietajú do suverénnych výkonov, ktoré pri vzájomnej spolupráci ocenili mnohí renomovaní dirigenti ako C. Abbado, S. Baudo, S. Byčkov, J. Conlon, Ch. von Dohnányi, V. Fedosejev, J. Ferencsik, D. Gatti, P. Halffter, R. Chailly, D. Kitajenko, L. Maazel, Z. Mehta, F. Welser-Möst, A. Pedrotti, K. Richter, E. Pekka-Salonen, P. Schreier, V. Talich, E. Villaume, R. Weikert a ďalší.
V sezóne 2021/2022 vzbudil SFZ medzinárodný ohlas na Veľkonočnom festivale v Baden-Badene v scénickom predvedení opery Piková dáma a koncertnou verziou opery Jolanta, ako aj na koncertoch s Berlínskou filharmóniou (Piková dáma) pod vedením Kirilla Petrenka. Zbor účinkoval aj v produkcii Boris Godunov vo Viedenskej štátnej opere (dirigent S. Weigle). Mužská časť zboru predviedla oratórium Kráľ Oidipus Igora Stravinského vo Švajčiarsku (dirigent J. van Steen). V rámci Beethoven Marathon 2022 zbor spieval Symfóniu č. 9 na koncertoch v Nemecku a Srbsku (dirigent G. Feltz). V sezóne 2022/2023 sa SFZ predstaví na koncertných pódiách v Nemecku – v Berlíne uvedie Mahlerovu Symfóniu č. 2 a v Stuttgarte Beethovenovu Symfóniu č. 9. Mužská časť zboru vystúpi na sklonku sezóny v Schönbergovej kantáte Piesne z Gurré v Prahe a Litomyšli.
Milí priatelia, tento záznam vám ponúkame minimálne na mesiac od zverejnenia vo vysokom rozlíšení (Full HD), najlepšie si ho vychutnáte pri zobrazení na celú obrazovku poklikom na ikonu v pravom dolnom rohu vo video prehrávači, alebo dvojitým poklikom doprostred videa.
Vergíliova báseň Eneida očarila kedysi Josquina Despreza a neskôr i Egona Kráka, ktorý aj pomocou nej v kompozícii Les anges du ciel vzdáva úctu práve tomuto franko-flámskemu renesančnému hudobnému veľmajstrovi. Syn hudobného kritika Erich Wolfgang Korngold vytvoril vo vojnou zmietanej Európe hudbu k mnohým filmom. Koncert pre husle D dur vznikol už v časoch mieru, kedy sa skladateľ začal venovať viac komponovaniu diel, ktorými sa mohol prezentovať v koncertných sálach. Dielo je venované Alme Mahlerovej, manželke jeho hudobného mentora Gustava Mahlera, ktorého Symfónia č. 5 koncertný večer uzavrie. Šéfdirigent Daniel Raiskin už stihol na konci augusta s orchestrom Slovenská filharmónia, ktorý vedie od sezóny 2020/2021, absolvovať koncertné turné vo Švajčiarsku. Slovenský filharmonický zbor so svojim zbormajstrom Jozefom Chabroňom zas počas septembra absolvoval koncerty v Mannheime. Holandská huslistka Simone Lamsma, ktorá nedávno premiérovala Husľový koncert mladej dánskej skladateľky Mathilde Wantenaar sa po roku a pol opäť predstaví na pódiu Slovenskej filharmónie.
V roku 2021 si časť civilizovaného sveta spomenula na veľkého hudobníka, Josquina Despreza, od smrti ktorého uplynulo už 500 rokov. Vtedy mnohé plánované podujatia zmarila pandémia, echo tejto spomienky však doznieva až do našich dní.
Keď umrie človek, ktorý sa zaslúžil o jedinečný kvalitatívny posun v myslení, vede, alebo umení, jeho skutočný historický význam si zo súčasníkov uvedomuje vždy len relatívne malá časť ľudí. Nebolo tomu inak ani v roku 1521, keď Josquin, tento velikán renesančnej vokálnej hudby, zomrel v Condé-sur-l ́Escaut (asi 27.augusta, podľa záznamu v Libraire Municipal v meste Lille). Okrem pár zasvätencov, hudobníkov z jeho okolia a niekoľkých vydavateľov (napr. Ottaviano Petrucci v Benátkach) málokto tušil, že svet opustil geniálny skladateľ veľkého formátu, mimochodom významný predchodca kontrapunktického génia Johanna Sebastiana Bacha.
Po dlhom čase, ktorý nás delí od skonu veľkého Frankofláma, je možno pochopiteľné, že jeho hudba už iba občas zasvieti v súčasnom koncertnom živote, pričom treba pripomenúť, že s predvádzaním jeho skladieb sa častejšie stretávame hlavne vo svete zborového spevu. Inak sa jeho prevažne duchovnej hudbe venujú najmä špecializovaní odborníci. O jeho živote žiaľ vieme stále málo, no výpovednú hodnotu má jedna neskoršia historická udalosť. Keď sa mladého osiroteného Johanna Sebastiana Bacha ujal jeho starší brat, študoval budúci lipský kantor pilne okrem iného aj Josquinove diela, ktoré našiel v jeho knižnici. Rýchlo pochopil s kým má do činenia a prenikol hlboko do sofistikovanej logiky a krásy Josquinovej polyfónie. Keď počúvame dnes Bachovu hudbu a žasneme nad jej krásou, málokto si uvedomí, že v jej základoch sú ukryté atribúty intelektuálneho kompozičného majstrovstva, budovaného postupne generáciami Frankoflámov 15. a 16. storočia. Vrchol tohto majstrovstva predstavuje tvorba Josquina Despreza.
Je fatálne, že sa nezachoval prakticky ani jediný rukopis tohto génia, nezachovala sa ani jeho podobizeň (okrem akéhosi drevorytu, či medirytiny). Josquinove skladby dnes poznáme z opisov, alebo z neskorších, často rôzne upravovaných tlačených vydaní, takže výskum fenoménu Desprez stále intenzívne pokračuje…
Skladbu Les anges du ciel (Nebeskí anjeli) venujem spomienke na veľkého hudobníka – je akoby symbolickým nahliadnutím súčasníka do jeho sveta a zároveň má byť oslavou umelca, na ktorého svet nikdy nesmie zabudnúť. Nielenže svojim pohnutým životom vo veľmi nepokojnej dobe predstavuje obraz moderného európskeho kozmopolitného intelektuála (podobne ako pred ním Guillaume Dufay), ale navyše v kontexte svojich súčasníkov Erasma Rotterdamského, Jeana Ockeghema, Leonarda da Vinciho, Michelangela Buonarottiho a mnohých ďalších velikánov kultúry a umenia, stelesňuje jedinečný symbol dokonalosti vrcholnej renesancie. Zabudnúť na Josquina Despreza svet nesmie aj preto, lebo žijeme v dobe, v ktorej mnohí otvorene opovrhujú intelektom, znevažujú vedecké poznanie, šíria nenávisť a ničia tradičné humanistické hodnoty, o umení ani nehovoriac. V Les anges du ciel som použil fragment poézie, ktorý zhudobnil sám Josquin v jednom zo svojich motetov. Okrem neho tak vykonali i ďalší súčasníci, Jean Mouton, Adriaan Willaert, neskôr Orlando Lasso. Je to záverečný monológ Dido z Vergíliovej Aeneis, plný rezignácie, smútku a odovzdanosti, ale súčasne i stoického pokoja a mocnej túžby po dokonalejšej existencii… v závere som pripojil veľmi aktuálne slová latinského misála Et in terra pax hominibus, bonae voluntatis (a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle)…
Egon Krák
Umenie inštrumentácie je jednou z kľúčových daností niektorých veľkých skladateľov. Častokrát môže práve umne vybraný sólový nástroj, duo či skupina, povzniesť dôležité melódie nad celkový zvuk orchestra. Zároveň je vhodné pamätať i na to, aké rôznofarebné spektrá zvukov je možné dosiahnuť premyslenou kombináciou a striedaním jednotlivých sekcií orchestra. Práve tieto hudobné atribúty boli na prelome 19. a 20. storočia pri komponovaní čoraz kľúčovejšie. Zmysel pre detailnú inštrumentáciu bol prítomný i v hudbe českých rodákov, skladateľov Ericha Wolfganga Kornolda a Gustava Mahlera. Oboch autorov zároveň spájajú útrapy neľahkého života v časoch pred vojnou i počas nej. Antisemitizmus, ktorý donútil skladateľov zamerať sa len na komponovanie niektorých hudobných žánrov, ale i antisemitizmus, ktorý ich prinútil k rezignácii a hľadaniu otvorenejšej spoločnosti na novom kontinente.
Erich Wolfgang Korngold vo svojich dielach určených pre koncertné pódiá často kombinuje novovytvorený materiál s motívmi a témami, ktoré boli predtým použité v rámci jeho autorskej filmovej hudby. Podobne ako Bach, Mahler ale i mnohí iní skladatelia, ktorí „vykrádali“ samých seba, i Korngold pracoval so svojou hudbou opakovane. Možno povedať, že nechcel mrhať potenciálom svojich hudobných ideí.
Väčšiu pozornosť na seba strhol mladý Erich už ako jedenásť ročný, keď vo viedenskej Dvornej opere v roku 1910 uviedli jeho baletnú pantomímu Snehuliak. Kombinácia revue, operety a viedenských valčíkov v inštrumentácii učiteľa Alexandra Zemlinského viedenčanov zaujala. Otec Július, hudobný kritik, mohol byť na svojho syna patrične hrdý. Je pravdepodobné, že aj pri komponovaní tohto detského diela na skladateľa vplývala i hudobná orientácia staršieho brata Hansa, ktorý neskôr tvoril hudbu k revue a pôsobil ako líder jazzovej kapely. Hudba k baletu zároveň predznamenáva Erichovu danosť na vytváranie hudby, ktorá sa dobre spája s inými druhmi umenia, pričom v jeho prípade ide o hudbu filmovú. Talent na premieňanie obrazov na plátne do obrazov zvukových Erichovi Korngoldovi prakticky zachránil život, keď mu počas Druhej svetovej vojny spolupráca s Hollywoodom poskytla azyl a zároveň i finančnú zábezpeku pre celú jeho rodinu. Sám Korngold túto situáciu zvykol komentovať slovami „Robin Hood mi zachránil život…“, čím mal na mysli fakt, že získanie druhého Oskara za hudbu k filmu The Adventures of Robin Hood mu prinieslo kontrakt s Warner Brothers a emigráciu do USA. Skladateľ si po skončení vojny vyrokoval s filmovými spoločnosťami podmienky, ktoré mu umožňovali použiť hudbu z filmov aj v dielach, ktoré by sa uvádzali v koncertných sálach. To platí i pre Koncert pre husle a orchester D dur, op. 35, v ktorom Korngold pracoval s tematickým materiálom zo štyroch filmov (*Another Dawn* , Juarez, Anthony Adverse, The Prince and the Pauper). Po Sláčikovom kvartete č. 3 je práve Koncert D dur prvou závažnejšou skladbou, ktorá nie je spojená s filmovým priemyslom. Skladateľ sa totiž po vypuknutí vojny zaprisahal, že kým bude Hitler pri moci, bude komponovať len úžitkovú hudbu. Na Vianoce v roku 1944 začínalo byť jasné, že sa blíži koniec Tretej ríše, čo dodalo Korngoldovi sily k napísaniu koncertu. Počiatky tejto idey siahajú až do roku 1937, kedy ho o jeho vytvorenie poprosil Bronislav Huberman, ktorý však o desaťročie neskôr po zhliadnutí sólového partu prenechal premiérové naštudovanie kolegovi Jaschovi Heifetzovi. Po premiére so St. Louise Symphony (15. 2. 1947, dirigent V. Golschmann) sa skladateľ o huslistovi Heifetzovi vyjadril ako o „Carusovi a Paganinim“ v jednej osobe, pretože výborne zvládol všetky lyrické pasáže i virtuózne finále. Dodnes existuje rozhlasová nahrávka z Carnegie Hall v interpretácii Heifetza s New York Philharmonic pod vedením Efrema Kurtza, ktorá vznikla len mesiac po premiére. Koncert je venovaný Alme Mahler, vtedy už vdove po Konrgoldovom učiteľovi Gustavovi Mahlerovi, ktorého tvorba inšpirovala mnohých skladateľských kolegov.
Symfonické dedičstvo Gustava Mahlera je rozsiahle – desať rôznorodých závažných symfónií. Symfónia č. 5 je po Symfónii č. 1 opäť čisto inštrumentálnou kompozíciou, nie sú v nej využité sólové hlasy a zbor. Symfónia je akousi odpoveďou pre tých, čo Mahlera považovali za skladateľa programovej hudby. Je rýdzo inštrumentálnym dielom, v ktorom nepoužíva citácie zo svojich piesňových cyklov. Sám skladateľ hovorieval, že v symfónii netreba hľadať niečo romantické alebo mystické, hudba len jednoducho vyjadruje živelnú energiu bytia. Tieto myšlienky a nespútaná sila hudobnej výpovede pravdepodobne pramenia z Mahlerovho zaľúbenia sa do Almy Schindler, na diele začal pracovať práve v čase, keď sa spoznali. Zároveň v tom čase kontrastne prechádzal zložitým pracovným obdobím, nezhody s Viedenskými filharmonikmi a Viedenskou dvornou operou vyústili do rezignácie z postu riaditeľa opery. Päťčasťová symfónia, ktorá je rozdelená do troch sekcií, vznikla v priebehu rokov 1901 – 1902, no premiérovo zaznela až 18. októbra 1904 v Kolíne. Mahler po premiére nebol spokojný s inštrumentáciou, preto dielo prepracoval. Finálne tak urobil deväťkrát, teda presne toľko, koľko stál za dirigentským pultom pri interpretácii vlastného diela. Posledné úpravy vznikli v roku 1911 v posledných dňoch jeho života. Na dnešnom koncerte zaznie verzia z premiéry z roku 1904. Symfóniu otvára sólová trúbka, ktorá navodzuje vojenskú náladu, pričom prvá časť končí smútočným pochodom. Zvukovú a rytmickú búrku dychových a bicích nástrojov z úvodu druhého dielu kontrastne upokojujú kantilény sláčikových sekcií orchestra. Scherzo je tanečným odľahčením, ktoré dopĺňajú vzletné sóla dychových nástrojov. Ľúbostné momenty navodzujú sláčikové nástroje a harfa v štvrtej časti Adagietto. Môžeme len hádať, či by skladateľa potešilo, že práve úseky z tejto hudby sú vo filmoch používané pri zobrazení romantických scén. Mnohí ste ho iste zachytili vo filme Smrť v Benátkach a možno ste ho spoznali i v odvážnej reklame značky Gucci s Jaredom Letom. Verný dychovým nástrojom ostáva Mahler aj pri poslednej sviežej a rozihranej časti Rondo, ktorú slávnostne otvorí lesný roh.
Dulces exuviae, dum fata deusque sinebat,
accipite hanc animam meque his exsolvite curis,
Vixi et quem dederat cursum fortuna peregi,
et nunc magna mei sub terras ibit imago.
Památky, kdys tak drahé, když osud a Bozi mi přáli,
přijměte teď mou duši a muk těch hrozných mě zbavte!
Konec, života běh jsem skončila, určený losem,
můj pak vznešený stín již do říše temnoty půjde.Daniel Raiskin se Slovenskou filharmonií otevřeli 74. koncertní sezónu. klasikaplus.cz/daniel-raiskin-se-slovenskou-f…
Citácie sú podľa normy STN ISO 690 (metodika D. Katuščáka) – tlačidlom Kopírovať citáciu si ich prenesiete do schránky.
Otočte zariadenie
Aplikácia je optimalizovaná
pre zvislý displej