Autorom viac než stovky diel, zahŕňajúcich symfonické diela, kantáty (*Te Deum* či rekviem OratioSpei), koncerty, televíznu operu Momento mori (v roku 1989 v Salzburgu ocenenej cenou Jakobs-Suchard), kompozície pre veľký dychový orchester a veľké množstvo komorných skladieb je v Česku žijúci a pôsobiaci slovenský skladateľ Juraj Filas. Skutočnosť, že popri kompozícii vyštudoval na pražskom konzervatóriu a na AMU aj spev, významne poznačila i jeho skladateľské pôsobenie. Vlastné spevácke skúsenosti sa mu úspešne darí pretavovať do hudobného vyjadrovania s príznačným zmyslom a citom pre kantabilitu melodických línií, a zároveň vášeň i emocionálny náboj. Piliermi jeho kompozičného jazyka sa stali harmónia a tonalita a z jeho diela je citeľný rešpekt voči tradícii európskej hudby.
Juraj Filas komponuje prevažne na objednávku významných sólistov svojho hudobného odboru, ale i pre rozličné komorné súbory, festivaly alebo inštitúcie. Napríklad pre sólového trombonistu Newyorskej filharmónie skomponoval dve sonáty a koncert, podobne vytvoril skladby i pre Otta Sautera, ktorý v súčasnosti patrí k špičke v hre na trúbke. Koncert pre tubu a veľký dychový orchester zasa vznikol pre popredného hráča na tube Jamesa Gourlaya. Objednávky na vytvorenie skladieb Filasovi zadali súbory ako Spanish Brass-Luur Metal, trombónový Slokar Quartett, Zürcher Oboenquartett atď. Filasova hudba znela ma významných svetových koncertných pódiách ako Beethovenfest-Bonn, Carnegie Hall a Lincoln Center v New Yorku, Pražská jar, ORF Wien, Tonhalle Zürich, Sankt Gallen, Lausanne, Ženeva, Paríž, Hong-Kong, Taiwan, Tokio, Mexiko, Petrohrad, Londýn a i. V roku 2008 udelila Európska únia umenia Jurajovi Filasovi prestížnu cenu Gustava Mahlera. Od roku 1985 pedagogicky pôsobí na katedre skladby AMU v Prahe. Komorná symfónia č. 2 Juraja Filasa patrí k dielam staršieho dáta. Autor ju skomponoval v roku 1985 a premiéry sa dočkala o dva roky neskôr na Kanárskych ostrovoch na Tenerife, a to pod taktovkou Olivera Dohnányiho.
Z tradície európskej hudby vychádza slovenská skladateľka Iris Szeghy, absorbujúc zároveň výdobytky avantgardy 2. polovice minulého storočia, pričom obe tieto tendencie vzájomne prepája. Ozvláštnením tohto syntetického procesu je využitie rozličných prostriedkov a prvkov – od zvuku elektroakustických nástrojov po aplikáciu tradičných foriem. Jej diela znejú na viacerých prestížnych európskych hudobných podujatiach (UNESCO v Paríži, festival ISCM vo Varšave, Medzinárodné kurzy novej hudby v Darmstadte, BHS, Melos- Étos, Lucerne Festival, Varšavská jeseň atď) i na autorských koncertoch v Stuttgarte (1993), San Diegu (1994) a Hamburgu (1996). Od roku 1990 je Iris Szeghy v slobodnom povolaní, od roku 2001 žije vo švajčiarskom Zürichu. Skladateľka absolvovala množstvo štipendijných kompozičných pobytov doma i v zahraničí – bola štipendistkou Hudobného fondu, sídelnou skladateľkou v Akademie Schloss Solitude v Stuttgarte, Štátnej opery v Hamburgu, Kalifornskej univerzity v San Diegu, v Cité Internationale des Arts v Paríži a v mnohých ďalších umeleckých inštitúciách. Medzi interpretmi jej diel nájdeme súbory ako London Sinfonietta, Hilliard Ensemble, ensemble recherche, MusikFabrik Köln, Camerata Bern, Festival Strings Lucerne a sólistov ako Harry Sparnaay či Teodoro Anzellotti. Za svoju tvorbu získala Iris Szeghy viacero ocenení – Skladatelská soutěž Generace*'* 84,*'* 85 a*'* 89 v Ostrave, Soutěž sborového zpěvu v Jihlave (1989, 1998), Medzinárodná súťaž Aleksandra Tansmana (Lodž, 2006) a je tiež nositeľkou vyznamenaní ako Cena J. L. Bellu (1994) či Hudobná cena kantónu Zürich (2007) a Umeleckej ceny mesta Zollikon (2010). K skladateľkiným významným inšpiračným zdrojom patria podnety z literatúry (*Afforismi*), výtvarného umenia (*Hommage à Rodin*), archaického folklóru (*Midsummer Night's Mystery*), ale i z prírody, života spoločnosti, filozofie či z dejín. Práve rovnomenná expresívna báseň Rakúšana Georga Trakla, ktorá vznikla ešte pred vypuknutím 1. svetovej vojny, sa stala Iris
Szeghy predlohou k tvorbe kantáty pre soprán, dvojzbor a orchester Ľudstvo. Skladateľka k dielu uvádza nasledovné: „Kantátu ,Ľudstvo' som napísala v roku 2011 na objednávku Evanjelického speváckeho spolku Bern/Zürich pre jubilejné koncerty Spolku v roku 2012 v oboch mestách. Premiéra diela odznela v Berne 31. marca 2012. Ako textový podklad pre zhudobnenie som si zvolila báseň ,Ľudstvo' rakúskeho expresionistu Georga Trakla (1887 – 1914) z roku 1912. Báseň je udivujúca nielen svojím obsahom a stavbou, ale i svojím vizionárstvom – je vojnovo-apokalyptickým obrazom ľudstva, napísaným dva roky pred vypuknutím 1. svetovej vojny, vojny, v ktorej počiatku našiel svoju smrť i mladý básnik sám… Veľmi expresívna vojnová vízia je v básni prekvapivo vystriedaná pašiovým obrazom – obrazom Poslednej večere. Hrôzu ,ohnivých kráterov' a ,červených peňazí' prehlušuje ,nežné mlčanie' chleba a vína a krik zo spánku pod konármi olivovníkov… Cez odvážny obsahový posun získavajú beznádej a zúfalstvo novú tvár, tvár plachej nádeje. K hudobnému umocneniu tohto emočne veľmi silného obrazu som sa rozhodla pribrať k Traklovej básni ďalší text – fragment zo 130. žalmu ,Z hlbín volám k Tebe, Pane' v latinskom origináli. Žalmu, po ktorom básnici a hudobníci siahali v dejinách snáď najčastejšie, keď chceli vyjadriť to najtemnejšie a najpriepastnejšie v ľudskej mysli a ľudskom osude a súčasne dať ,volajúcemu', podobne ako v Traklovej básni, vidinu nádeje. Text Traklovej básne som zverila zboru, žalmový text – pristupujúci k skladbe až po dosiahnutí pašiového obrazu v zbore - sólovému sopránu. V abstraktnej rovine mi zbor symbolizoval spoločnosť, slepú masu hnanú vášňami a pudmi, sólový hlas zas jedinca ako nositeľa ľudskosti a nádeje. Dramatickosť obrazu vojnových hrôz v prvej polovici skladby je v jej druhej polovici vyvažovaná meditáciou, žalospevom sólového sopránu. Čím viac sa sopránový hlas rozvíja a dostáva do popredia, tým viac sa ten zborový, ale i orchestrálny ,hlas', zastupovaný sláčikmi, bicími nástrojmi a organom, stráca, ustupuje do pozadia. V závere sa ocitá sólový hlas úplne sám, už len on znie do ticha… Skladba je venovaná pamiatke mojich starých rodičov, ktorí prežili hrôzy oboch svetových vojen 20. storočia. V tomto roku si svet pripomína 100 výročie vypuknutia 1. svetovej vojny, kultúrny svet si pripomína 100. výročie úmrtia Georga Trakla – dojíma ma, že slovenská premiéra môjho diela sa koná práve v tomto pre zamyslenie sa nad cestami ľudstva symbolickom čase.“
Najmladšieho z troch najvýznamnejších predstaviteľov viedenského klasicizmu Ludwiga van Beethovena možno do istej miery považovať za tvorcu nového, moderného hudobného myslenia, technických prostriedkov svojej doby, ktoré významne uplatnil najmä vo svojej symfonickej a koncertnej tvorbe. Svojou nepoddajnou a nezávislou osobnosťou, novým postojom k svetu i k spoločnosti významne vplýval i na zástupcov nasledujúcej epochy, hudobného romantizmu. Kým Haydn s Mozartom v podstate nekomponovali to, čo by sa významnejšie vymykalo dobovej konvencii a dobovým možnostiam, Beethovenova hudba a myslenie sa v tomto smere do istej miery stali ich protikladom. Počnúc Beethovenom sa či už symfónie, oratóriá alebo komorná hudba prestávali komponovať výlučne na objednávku, ale pre prípadné, i keď nie vždy celkom isté, predvedenia v budúcnosti. Beethovenovým východiskom v oblasti symfónie sa stala mannheimská škola a väčšmi čerpá z odkazu Haydna ako Mozarta. Hoci jeho tvorba ešte prináleží k hudobnému klasicizmu, Beethoven sa prejavoval ako revolucionár. Zápas s konvenciou formy či celkovej nálady 18. storočia je spočiatku stále citeľný, dovtedajšie výdobytky však neváhal obohatiť vlastnými, novátorskými koncepciami. Efektívne pracoval so sonátovou formou, zdokonaľoval jej jednotlivé prvky a doviedol ju k vysokému majstrovstvu. Zvýšil počet sonátových častí a formotvorný význam nachádzal i v melodických detailoch. Znásobil i obsadenie orchestra, experimentoval s inštrumentálnymi zostavami, technikou a dosahoval tak zaujímavú farebnosť. Rozširuje obsah či formu, dynamickejšie scherzo vytláča menuet a dokonca i finále sa stáva závažnejším – napokon, dokazuje to napríklad Deviata symfónia, veď v jej závere sa nezdráhal použiť i pre symfóniu nezvyčajný, vokálny prvok, v nesmrteľnej, Schillerom inšpirovanej Óde na radosť. Beethovenova 1. symfónia C dur op. 21 stojí na začiatku nového storočia, ktoré doviedlo funkčnú tonalitu takmer k jej rozkladu. V celkovom náhľade na tvorbu Beethovena sa skladba nezdá byť natoľko nová a výbušná, značne zachováva úctu voči odkazu Haydna i Mozarta. Vyznačuje sa ale tiež mladíckou sviežou invenciou, radosťou a temperamentom. Nad napísaním symfónie rozmýšľal Beethoven ešte v rodnom Bonne, na jej tvorbu sa ale podujal až vo Viedni. Začiatky diela možno zaradiť snáď k rokom 1794 – 1795, teda do čias Beethovenových štúdií u Albrechtsbergera a nedokončil ho skôr než v roku 1799. Prvé predvedenie sa datuje na 2. apríl 1800 a o rok vyšla symfónia i tlačou. Hoci 1. symfónia zďaleka nepatrí k najrevolučnejším, na dobovú kritiku zapôsobila i negatívne, považovali ju dokonca za karikatúru Haydna, skladateľa za arogantne domýšľavého a dielo za nevhodne výbušné. Prvá časť je tvorená nenáročným, mozartovsky znejúcim, melodickým, poetickým a srdečným Allegrom con brio. Pomalý dvanásťtaktový úvod symfónie sa na rozsiahlej ploche vyhýba tonike a všemožne obchádza vybočeniami do iných stupňov, čo značne podnietilo konzervatívcov ku kritike. Konkrétne, dielo v C dur Beethoven uvádza subdominantným septimovým akordom, čiže F dur. Vlastnú tóninu presvedčivo upevňuje až hlavná téma, ktorá je zároveň dôkazom jedného z obľúbených postupov skladateľa, a to naliehavého opakovania tónu v čoraz kratších intervaloch. Druhá téma tejto časti so striedajúcimi sa motivickými tvarmi hoboja a flauty je už trochu väčšmi beethovenovská.
PLANKOVÁ, Eva: Text ku koncertu 20. 3. 2014, in: Slovenská filharmónia, Sezóna 2013/2014, Symfonicko-vokálny cyklus, Bratislava, Slovenská filharmónia 2014
