Friday, November 13, 2026 at 7 p.m.
Three Centuries of Music Concert Hall of Slovak Philharmonic
Performers
Slovenská filharmónia
Juraj Valčuhaconductor Ester Pavlůmezzo-soprano
Program
Ottorino Respighi(1879–1936) Fountains of Rome(18:57)
La fontana di Valle Giulia all’Alba (“The Fountain of Valle Giulia at Dawn”) (4:44)
La fontana del Tritone al mattino (“The Triton Fountain in the Morning”) (2:45)
La fontana di Trevi al meriggio (“The Trevi Fountain at Noon”) (3:39)
La fontana di Villa Medici al tramonto (“The Villa Medici Fountain at Sunset”) (7:49)
Maurice Ravel(1875–1937)/Tristan Klingsor(1874–1966)[poet] Shéhérazade, Song Cycle for Voice and Orchestra, M 41(20:03)
Asie (10:03)
La flûte enchantée (3:12)
L’indifférent (6:48)
Sergej Prokofiev(1891–1953) Symphony No. 7 in C sharp minor, Op. 131(37:08)
Moderato (9:47)
Allegretto (8:46)
Andante espressivo (5:43)
Vivace (12:52)
Pre prvú tretinu 20. storočia bol na európskej umeleckej scéne typický chaos a úsilie uniknúť z tejto neradostnej situácie. Napriek tomu sa našli jednotlivci, ktorí nachádzali dostatok tvorivej energie a motivácie aj v dohasínajúcom klasickom systéme. Rôznymi metódami ho obohacovali, dômyselne rozširovali možnosti a dokazovali jeho životaschopnosť. Prevažná časť umeleckej scény však podobné úsilie odmietala; po tom, ako na prelome stáročí vyvrcholila duchovná kríza, týmto borcom začalo byť viac ako jasné, že v zápase o nové umenie je nevyhnutné hľadať nové alternatívy. Bolo nevyhnutnosťou unikať z tejto dusivej atmosféry. Niektorí z nich postupovali obozretne; nemali vôbec v úmysle negovať minulosť, len sa pokúšali uvádzať ju do nových kontextov. Dávnu minulosť považovali dokonca za výdatné žriedlo inšpirácie v hľadaní nových ciest. Veď množstvo detailov, súvisiacich s hudbou dávnych stáročí ostalo bez povšimnutia ležať v zaprášených archívoch a čakalo na svoj pravý čas v novej dobe. Istým derivátom v zmysle putovania k samotným základom hudby a hudobnosti bol príklon k etnickému živlu, k ľudovej hudbe, ktorá nepodlieha erózii času alebo niektorého zo štýlov. Ľudový živel je nevyčerpateľným žriedlom invencie a ponúka rýdze základy akéhokoľvek sofistikovaného kompozičného systému. Najradikálnejší tvorcovia po prelome storočí hlučne a tvrdošijne zatvárali brány do minulosti a túžili ostať voči nej hluchí, či slepí; je nevyhnutná radikálna zmena myslenia, vnímania človeka a sveta. Inou z ciest, akou sa senzitívnym umelcom darilo realizovať ich úniky z reality, bolo dôsledné a dôkladné štúdium východných kultúr; opojné a dráždivé exotizmy veľmi výdatne revitalizovali účinky umenia v kritických časoch. Taliansky skladateľ, huslista, dirigent, pedagóg a muzikológ Ottorino Respighi bol odchovaný na „starej dobrej talianskej tradícii“. Významná časť jeho životopisu súvisí s operou; Respighi dvakrát pôsobil v rámci Ruského cárskeho orchestra v St. Peterburgu. Počas týchto pobytov sa jeho talentu so záujmom venoval Nikolaj Rimskij Korsakov. Respighi venoval divadlu dvanásť operných titulov a niekoľko pôvabných baletov; najmä v baletoch sa prejavoval skladateľov záujem o hudbu dávnejších storočí (Le Boutique fantasque na motívy Gioachina Rossiniho z roku 1918, Sérves de la vieille France z roku 1920 na hudbu francúzskych skladateľov 17. a 18. storočia, La Pentola magica z roku 1920 na staré ruské ľudové témy a podobne). Ako skladateľ aj ako mimoriadne vzdelaný a rozhľadený výskumník bol pohrúžený do staručkých zápisov gregoriánskych nápevov, do rôznych rukopisov skladieb 16. a 17. storočia, do teoretických analýz hudby archaických kultúr. Spoločne so svojou manželkou Elsou študovali staré barokové monódie a komorné kantáty. Tie stoja v základoch Respighiho archaizujúcich skladieb: Prelúdium, chorál a fúga (1901), Aria pre sláčiky (1901), Suita pre sláčiky (1902), Concerto all'antica pre husle a orchester (1908), tri suity Antické árie a tance (1917, resp. 1923 a 1923), Concerto gregoriano pre husle a orchester (1921), Concerto in modo misolidio (1925), Vtáci, suita na motívy barokových autorov, imitujúce vtáčí spev (1928), Metamorfózy na archaické modálne systémy (1930) a podobne. Respighi teda unikal od reality vďaka hudbe spred mnohých stáročí. Medzinárodnú prestíž však začal budovať v spolupráci s legendárnym dirigentom Arturom Toscaninim v roku 1918 uvedením zvukovo opojnej symfonickej poémy Rímske fontány. Respighi tvorivo zareagoval na sýty sonorizmus v štýle Claudea Debussyho, ktorý však rafinovane prepojil s archaickými motívmi, symbolizujúcimi dávnoveké dejiny Ríma. Hoci autor v názvoch štyroch obrazov naznačil akýsi „program“, Rímske fontány sú viac delikátnymi impresiami, než príbehmi a tým takisto Respighi naznačil previazanosť s tvorbou Claudea Debussyho. Čo je však isté, Respighiho tvorba v tomto opuse razantne prekročila hranice Talianska a jeho meno sa definitívne vpísalo do archívov novodobých dejín hudby. Skladateľ bol samozrejme poctený toľkou pozornosťou a rozhodol sa na tento projekt nadviazať v roku 1924 v druhej z „rímskych“ symfonických poém – v Rímskych píniách.
Previazanosť Ottorina Respighiho s ruskou hudobnou produkciou mala pevný základ v jeho pracovnom zaradení v orchestri Petrohradskej opery. Maurice Ravel síce podobnou životnou a profesionálnou etapou neprešiel, voči Rusom, respektíve ruským hudobníkom však prechovával hlbokú úctu. V období veľkých únikov z európskej reality ponúkali ruskí skladatelia veľmi účinné prostriedky k úspešným pokusom, akými bolo možné dianie ovplyvňovať, či regulovať. Kontakty na Orient, Stredný Východ či Arábiu boli najmä pre členov zoskupených v združení Mocná hŕstka istým typom záväzku v zápase o autonómnosť ruskej hudby. Borodinova nedokončená opera Knieža Igor s Poloveckými tancami, či jeho symfonická impresia V stepiach Strednej Ázie sú v tomto smere príznačnými titulmi. Na vrchole tohto inšpiračného Olympu sa však v roku 1888 ocitla symfonická suita Nikolaja Rimského Korsakova Šeherezáda. Už v Symfónii č. 2 Antar Korsakov naznačil svoj záujem o východné námety. V robustnej Šeherezáde sa náznaky stali skutočnosťou a skladateľ postupne očaril Európu i svet. Ravel sa častejšie nechával očariť exotikou Blízkeho alebo Stredného Východu. Veľmi sugestívne sú jeho Dve hebrejské piesne. Aj téma legendárneho Bolera má podľa všetkého základ v mysticizme duchovného hnutia „sufi“, typického pre Blízky Východ. Vnímavý Ravel teda neunikol fluidu pôsobivého Korsakovovho diela a on sám sa najskôr pokúsil ponúknuť prvú verziu svojej Šeherezády – rovnomennú predohru (ouverture de féerie) - v roku 1898. Kritika ocenila talent dvadsaťtriročného skladateľa, konštatovala však, že ešte nenastal čas jeho autorskej zrelosti. Ravel sa však vo svojej vášni nenechal odradiť. V záujme „úniku od reality“ sa stal členom rebelského združenia Apači (alebo aj Chuligáni), v ktorom sa umelci a intelektuáli horlivo zaoberali novými alternatívami duchovného bohatstva moderného človeka začiatku 20. storočia a kde spoznal básnika Tristana Klingsora, pravým menom Léona Lecléra. Klingsor bol podobne ako Ravel nadšeným obdivovateľom orientálnych či iných exotických idiómov. Neváhal preto; prijal skladateľovu ponuku vypracovať novú verziu bájnej Šeherezády. Výsledkom ich „ťaženia von z reality“ je mystický piesňový cyklus pre soprán a orchester uvedený v roku 1904. Podobne, ako je to v prípade Korsakovovej symfonickej suity, závislosť Ravelovho cyklu na povestiach Tisíc a jednej noci je skôr iluzórna, či symbolická. Je síce zachovaný naratívny princíp, užšie väzby na literárny unikát sú vágne. Takisto súvislosti s predohrou Šeherezáda sú minimálne; Ravel v očarujúcich piesňach vygeneroval celkom nový materiál a novú poetiku, ktorá mu v ťažkom čase uvoľnila cestu k tvorivej slobode.
17. mája 1921 sa Ravel spolu s Igorom Stravinským a básnikom Jeanom Cocteauom zúčastnili dlho očakávanej a odkladanej premiéry baletu Sergeja Prokofieva Šut (Šašo). Produkciu si u Prokofieva objednal kontroverzný, no mimoriadne slávny impresário Ruského baletu v Paríži, Sergej Ďagilev. Ohlas kritiky aj publika bol nadšený; Maurice Ravel skonštatoval: „Je to dielo génia“. Ruský skladateľ a klavirista si vydobyl medzinárodnú prestíž a stal sa známou a uctievanou osobnosťou hudby prvej tretiny 20. storočia. Jeho životopis je plný zvratov a prekvapujúcich rozhodnutí. V mladosti bol doslova hviezdou Petrohradského konzervatória. Najmä jeho hráčske dispozície prekračovali rámec štandardu. Ako skladateľ sa spočiatku zaraďoval medzi rebelov, ktorí negujú klasickú históriu; jeho Skýtska suita, klavírne Etudy op. 2 alebo cyklus Sarkazmy boli v danej dobre drsnými provokáciami, kolorovanými bezohľadnými disonanciami, bitonalitou a polymetrickými šokmi. Prokofiev lámal okovy minulosti a suverénne napredoval. Dokázal však prekvapiť aj celkom iným spôsobom; Prvý klavírny koncert Des dur a Prvá symfónia D dur prezentujú Prokofieva v celkom odlišnom svetle. Najmä v Klasickej symfónii evidentne a cielene vzdáva hold Josephovi Haydnovi a jeho symfonickému konceptu. V roku 1913 Prokofiev prvý raz vycestoval do Londýna a Paríža, kde nadviazal kontakty so skladateľskou elitou a v jeho mysli sa zrodila idea usadiť sa tam. Svoj únik od sovietskej reality realizoval bezprostredne po Októbrovej revolúcii 1917. Na rozdiel od mnohých kolegov však Prokofiev konal sofistikovane; oslovil povereníka pre vzdelanie Anatolija Lunačarského so žiadosťou o štúdium v Spojených štátoch amerických. Vzdelaný a kultivovaný Lunačarskij ocenil mladíkove ambície a dal mu oficiálny súhlas. Prokofiev mal voľné ruky a mohol sa naplno koncentrovať na svoj osobný „únik z reality“.
Formoval sa predovšetkým ako koncertný umelec, ale pozornosť vzbudzovali jeho scénické diela (opery a balety). V teréne symfónie sa po pomerne škandalóznej premiére Druhej symfónie (1925) dostal Prokofiev do krízy. Podľa jeho vlastných slov je toto extravagantné dielo „ukuté zo železa a ocele“ a dobové publikum ani odborníci neboli pripravení na takúto riavu nekontrolovateľných disonancií a hluku. Prokofiev v Druhej symfónii uvoľnil priestor pre hlbinnú energiu, v ktorej má fenomén „krásy“ a ohľaduplnosti špecifické významy. Po fiasku Druhej symfónie však nastal triumf v podobe Tretej symfónie (1928). Prokofiev v nej spracoval materiál z opery Ohnivý anjel. Použil teda prefíkanú, ale dobre overenú stratégiu; operné produkcie boli finančne i personálne veľmi náročné. Situácia sa aj v Paríži stále zhoršovala a skladatelia hľadali spôsob, akým aspoň časť materiálu zachrániť pre verejnosť. Vzniklo tak množstvo operných suít a v prípade Prokofieva dokonca plnokrvná symfónia. Skladateľ pokračoval v tejto metóde aj v súvislosti so Štvrtou symfóniou (1930), v ktorej spracoval materiál z baletu Márnotratný syn. V roku 1936 sa prekvapujúco rozhodol pre návrat do Sovietskeho zväzu – a presne v tom istom čase zahájili súdruhovia z politbyra brutálne čistky v radoch intelektuálov, vedcov a umelcov. Prokofiev bol síce podľa svedectiev jeho súčasníkov komunikačne neobratný a limitovaný, on sám však bol presvedčený, že ho tyrani nebudú prenasledovať; skôr naopak – ako operný a baletný autor predpokladal, že sovietske špičkové divadlá prejavia záujem o jeho tituly. Nemýlil sa a žal úspechy, často však spojené aj s náznakmi kolaborácie. Tá však bola v jeho očiach vo zverskom čase v záujme prežitia nevyhnutná. Symfonická tvorba zotrvávala v tichej latencii. Až rok 1944 priniesol Piatu symfóniu B dur. Je možné konštatovať, že láskavá a radostná Piata symfónia je de facto prvou Prokofievovou skladbou, ktorá vznikla s legitímnym úmyslom skomponovať symfonický cyklus (Prvá symfónia bola haydnovským žartíkom, Druhá symfónia drsnou provokáciou, Tretia a Štvrtá symfónia boli opernými, resp. baletnými suitami). Rok 1947 bol však aj pre Prokofieva osudový; po premiére expresívnej Šiestej symfónie upadol do nemilosti Andreja Ždanova a bol obvinený z buržoázneho formalizmu. Symfónia č. 7 cis mol v neobvyklej tónine teda nevznikala v pozitívnej atmosfére. Premiéra sa konala v roku 1957 v Moskve. Reakcie publika boli veľmi priaznivé, hoci je skladba ladená skôr do nostalgických a trúchlivejších tónov. Prokofievovská iskra a esprit vyprchali, ostali len smútok a sklamanie. Odhodlaného Prokofieva napokon súdruhovia z politbyra predsa len zlomili a uviedli do psychickej krízy. Skladateľ svoj posledný symfonický projekt nepočul, čo ešte navyšuje fatálnosť všetkých okolností. Skladbu sa síce usiloval zavŕšiť grandióznou kódou, napokon však zotrval pri stíšenom a skeptickom závere…
JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertom 12. a 13. 11. 2026, in: Slovenská filharmónia, Sezóna 2026/2027, Hudba troch storočí, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026
Maurice Ravel – Šeherezáda (Tristan Klingsor: Shéhérazade)
Asie
Ázia
Asie, Asie, Asie. Vieux pays merveilleux des contes de nourrice Où dort la fantaisie comme une impératrice En sa forêt tout emplie de mystère. Asie, Je voudrais m’en aller avec la goëlette Qui se berce ce soir dans le port Mystérieuse et solitaire Et qui déploie enfin ses voiles violettes Comme un immense oiseau de nuit dans le ciel d’or. Je voudrais m’en aller vers des îles de fleurs En écoutant chanter la mer perverse Sur un vieux rythme ensorceleur. Je voudrais voir Damas et les villes de Perse Avec les minarets légers dans l’air. Je voudrais voir de beaux turbans de soie Sur des visages noirs aux dents claires; Je voudrais voir des yeux sombres d’amour Et des prunelles brillantes de joie En des peaux jaunes comme des oranges; Je voudrais voir des vêtements de velours Et des habits à longues franges. Je voudrais voir des calumets entre des bouches Tout entourées de barbe blanche; Je voudrais voir d’âpres marchands aux regards louches, Et des cadis, et des vizirs Qui du seul mouvement de leur doigt qui se penche Accordent vie ou mort au gré de leur désir.
Ázia, Ázia, Ázia
Úžasná starobylá krajina z rozprávok pestúnky,
Kde fantázia drieme ako cisárovná
Vo svojom tajomnom lese.
Ázia!
Chcel by som odplávať na plachetnici,
Ktorá sa kníše v nočnom prístave,
Tajomná a osamotená
A ktorá konečne rozvinie svoje fialové plachty
Ako veľký nočný vták na zlatej oblohe
Chcel by som odplávať na ostrovy plné kvetov
Počúvajúc spev perverzného mora
V starodávnom kúzelnom rytme.
Chcel by som vidieť Damask a perzské mestá
S odvážnymi minaretmi vo vzduchu,
Chcel by som vidieť krásne hodvábne turbany
Na čiernych tvárach s bielymi zubami
Chcel by som vidieť tmavé oči plné lásky
A zrenice žiariace radosťou
V žltej koži ako pomaranče,
Chcel by som vidieť zamatové odevy
A šaty s dlhými strapcami
Chcel by som vidieť fajky medzi perami
Schované za bielou bradou
Chcel by som vidieť drsných,
podozrivých predavačov,
Kalifov a vezírov,
Ktorí jediným pohybom ruky nadol
Rozhodujú podľa nálady o živote alebo smrti.
Je voudrais voir la Perse, et l’Inde, et puis la Chine, Les mandarins ventrus sous les ombrelles, Et les princesses aux mains fines, Et les lettrés qui se querellent Sur la poésie et sur la beauté; Je voudrais m’attarder au palais enchanté Et comme un voyageur étranger Contempler à loisir des paysages peints Sur des étoffes en des cadres de sapin Avec un personnage au milieu d’un verger; Je voudrais voir des assassins souriant Du bourreau qui coupe un cou d’innocent Avec son grand sabre courbé d’Orient. Je voudrais voir des pauvres et des reines; Je voudrais voir des roses et du sang; Je voudrais voir mourir d’amour ou bien de haine. Et puis m’en revenir plus tard Narrer mon aventure aux curieux de rêves En élevant comme Sindbad ma vieille tasse arabe De temps en temps jusqu’à mes lèvres Pour interrompre le conte avec art…
Chcel by som vidieť Perziu a Indiu, potom Čínu,
Bruchatých mandarínov pod slnečníkmi,
A princezné s jemnými rukami,
A hádajúcich sa vzdelancov
O poézii a kráse,
Chcel by som prebývať v nádhernom paláci
A ako cestovateľ v cudzine
V pohodlí pozorovať obrazy krajiny
Na plátnach v jedľových rámoch
S postavou uprostred ovocného sadu.
Chcel by som vidieť vrahov smejúcich sa
Z kata stínajúceho hlavu nevinného
Svojou veľkou zakrivenou šabľou z Orientu.
Chcel by som vidieť chudobných a kráľovné,
Chcel by som vidieť ruže a krv,
Chcel by som vidieť smrť: pre lásku alebo z nenávisti
A neskôr v spomienkach sa vracať,
Rozprávať o mojom dobrodružstve milovníkom snov
Dvíhajúc ako Sindibád svoju arabskú čašu
Občas až k mojim perám,
Aby som zručne prerušil moje rozprávanie…
La flûte enchantée
Čarovná flauta
L’ombre est douce et mon maître dort Coiffé d’un bonnet conique de soie Et son long nez jaune en sa barbe blanche. Mais moi, je suis éveillée encore Et j’écoute au dehors Une chanson de flûte où s’épanche Tour à tour la tristesse ou la joie. Un air tour à tour langoureux ou frivole Que mon amoureux chéri joue, Et quand je m’approche de la croisée Il me semble que chaque note s’envole De la flûte vers ma joue Comme un mystérieux baiser.
V príjemnom chládku spí môj pán
S kužeľovitou hodvábnou čiapkou na hlave
A dlhým žltým nosom na bielej brade.
Ale ja ešte bdiem
A počúvam vonku
Melódiu flauty, ktorá spieva
Striedavo o smútku alebo radosti.
Melódia striedavo sladkobôľna alebo malicherná,
Ktorú hrá môj zamilovaný miláčik,
A keď sa priblížim k oknu,
Zdá sa mi, že každý jej tón letí
Od flauty k môjmu lícu
Ako tajomný bozk.
L’indifférent
Ľahostajný
Tes yeux sont doux comme ceux d’une fille, Jeune étranger, Et la courbe fine De ton beau visage de duvet ombragé Est plus séduisante encor de ligne. Ta lèvre chante sur le pas de ma porte Une langue inconnue et charmante Comme une musique fausse… Entre! Et que mon vin te réconforte… Mais non, tu passes Et de mon seuil je te vois t’éloigner Me faisant un dernier geste avec grâce, Et la hanche légèrement ployée Par ta démarche féminine et lasse…
Tvoje oči sú nežné ako oči dievčaťa,
Mladý neznámy.
A jemná línia
Tvojej peknej tváre z tmavého zamatu,
Je ešte zvodnejšia svojimi črtami,
Tvoje pery spievajú na prahu môjho domu,
V neznámom a pôvabnom jazyku,
Ako falošná hudba.
Vstúp! Posilni sa mojím vínom…
Ale nie, ty odchádzaš
A vidím ťa vzďaľovať sa do môjho prahu
Dávajúc pôvabné gesto na rozlúčku,
Kolísajúc sa v bokoch
Akoby ženskou a ľahostajnou chôdzou…
Voľný preklad: Mária Hlavačková
Slovenská filharmónia, Sezóna 2026/2027, Hudba troch storočí, bulletin ku koncertom 12. a 13. novembra 2026, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026
Ester Pavlů
Ester Pavlů je jednou z najperspektívnejších mezzosopranistiek mladej generácie, ktorá si získava obdiv poslucháčov i kritiky na domácich scénach i v zahraničí. Najnovšie vystúpila v španielskej Zaragoze, kde debutovala v roli Azuceny (Verdi: Trubadúr). Z ďalších dôležitých míľnikov minulej sezóny spomeňme úlohu Amneris v Aide – najprv v Národnom divadle v Brne a následne v Kráľovskej opere v Štokholme. Po návrate zo Švédska vystúpila na slávnostnom koncerte v Rudolfine po boku Plácida Dominga. Vo švajčiarskom Friburgu sa predstavila ako Cudzia kňažná (Rusalka), v Národnom divadle v Prahe ako Carmen, Cudzia kňažná a v marci 2026 v postave Kundry v novom naštudovaní Parsifala v réžii Andreasa Homokiho pod taktovkou Markusa Poschnera v Štátnej opere v Prahe. Vystúpila tiež vo Verdiho Rekviem, a to s orchestrom Filharmónie Rzeszów a Davidom Giménezom Carrerasom, ďalej so Symfonickým orchestrom hl. m. Prahy FOK a Tomášom Braunerom a tiež so Slovenskou filharmóniou pod taktovkou Saschu Goetzela, s ktorým sa podieľala tiež na predvedení Mahlerovej Piesne o zemi s Krakovskou filharmóniou. So Štátnou filharmóniou Košice a Petrom Altrichterom predviedla Wagnerove Wesendonckove piesne a so Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu s dirigentom Petrom Popelkom vystúpila v oratóriu Oedipus Rex Igora Stravinského ako Jokaste v Prahe a na festivale Smetanova Litomyšl.
V sezóne 2026/2027 ju čaká niekoľko návratov: v úlohe Amneris (Verdi: Aida) sa vráti do Vilniusu, ako Kundry a Santuzza (Mascagni: Sedliacka česť) do Štátnej opery Praha. Vystúpi v novom naštudovaní v opere v Ľubľani ako Carmen. Ako koncertná umelkyňa vystúpi na galakoncerte Vianoce v Bratislave, na festivale Zlatá Praha, s Petrom Altrichterom prednesie Wagnerove Wesendonckove piesne v Českých Budějoviciach, s Krakovskou filharmóniou Mahlerove Rückertove piesne a s Tomášom Hanusom sa bude podieľať na Beethovenovej Symfónii č. 9. K významným operným úspechom minulých sezón patrí úloha Vlasty (Šárka), Santuzzy (Sedliacka česť) a Feneny (Nabucco)
v pražskom Národnom divadle a v Štátnej opere, Carmen v Slovenskom národnom divadle, Ľadovej kráľovny (Švanda dudák) v Theater an der Wien a v Grazi, Eboli (Don Carlos), Carmen a Amneris (Aida) v Lotyšskej národnej opere v Rige, Angeliny (Popoluška) v Národnom divadle v Sofii, Cudzej kňažnej (Rusalka) v Slovenskom národnom divadle v Bratislave a Santuzzy (Sedliacka česť) v Bazileji.
Na koncertnom pódiu Ester Pavlů v poslednej dobe spolupracovala s Pražskými symfonikmi (Mahler: Symfónia č. 8 a Berlioz: Letná noc), so Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu (koncertná verzia Wagnerovej opery Tristan a Izolda) a Slovenskou filharmóniou (Mahler: Symfónia č. 3), účinkovala na opernom gala s José Curom v Maďarsku a s Plácidom Domingom na Medzinárodnom hudobnom festivale v Českom Krumlove. V roku 2021 podnikla s Pražskými symfonikmi turné po Veľkej Británii (Mahler: Symfónia č. 3) a po USA (piesne českých skladateľov) a v Kennedyho centre vo Washingtone vystúpila na recitáli so slovenským klaviristom Robertom Pechancom.
Juraj Valčuha
Hudobný riaditeľ Juraj Valčuha, ktorého pôsobenie na čele orchestra Houston Symphony bolo predĺžené až do sezóny 2027/2028, je uznávaný pre svoje výrazové umenie, prenikavú muzikalitu a dynamickú spoluprácu, ktorú si s orchestrom vybudoval od svojho nástupu. Je známy precíznou technikou dirigovania, prirodzeným javiskovým prejavom a pozoruhodnou ľahkosťou interpretácie, vďaka ktorej dokáže aj tie najkomplexnejšie partitúry premeniť na strhujúce hudobné zážitky. Pred nástupom do Houston Symphony v júni 2022 pôsobil Valčuha v rokoch 2016 až 2022 ako hudobný riaditeľ Teatro di San Carlo v Neapole a zároveň ako prvý hosťujúci dirigent Konzerthausorchester Berlin. V rokoch 2009 až 2016 zastával post šéfdirigenta Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI. V roku 2023 sa stal hlavným hosťujúcim dirigentom Yomiuri Nippon Symphony Orchestra.
Začiatok jeho medzinárodnej dirigentskej kariéry sa datuje do sezóny 2005/2006, keď debutoval s Orchestre National de France. Nasledovali významné debuty vo Veľkej Británii s Philharmonia Orchestra v Londýne, v Nemecku s Mníchovskou filharmóniou, v Spojených štátoch s Pittsburgh Symphony Orchestra a v Taliansku, kde v Bologni dirigoval Pucciniho operu Bohéma.
Odvtedy dirigoval viaceré popredné svetové orchestre vrátane Gewandhausorchestra v Lipsku, Drážďanskej Staatskapelle, Mníchovskej filharmónie, Berlínskej filharmónie, Symfonického orchestra Švédskeho rozhlasu, Kráľovského orchestra Concertgebouw v Amsterdame, Rotterdamskej filharmónie, Orchestre de Paris, orchestra festivalu Maggio Musicale vo Florencii, Orchestra dell'Accademia Nazionale di Santa Cecilia v Ríme, milánskej Filarmonica della Scala, Montrealského symfonického orchestra, ako aj orchestrov NHK a Yomiuri v Tokiu. Pravidelne spolupracuje s Pittsburgh Symphony Orchestra, Chicago Symphony Orchestra, San Francisco Symphony, Minnesota Orchestra a New York Philharmonic. Počas medzinárodných turné s Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI vystúpil v koncertných sálach Musikverein vo Viedni, Philharmonie v Berlíne, v Kolíne nad Rýnom, Düsseldorfe, Zürichu a Mníchove, ako aj na festivale Enescu v Bukurešti a v rámci podujatia Abu Dhabi Classics. S Konzerthausorchester Berlin navštívil Rigu, Vilnius a Tallinn pri príležitosti osláv 100. výročia pobaltských štátov. Valčuha aktívne podporuje tvorbu súčasných skladateľov a diela žijúcich autorov zaraďuje do programu väčšiny svojich koncertov. Uviedol viacero svetových premiér, medzi nimi skladbu Christophera Rousea Supplica s Pittsburgh Symphony Orchestra, husľový koncert Stevena Mackeyho so sólistkou Leilou Josefowicz a BBC Symphony Orchestra v Manchestri, skladbu Nica Muhlyho Bright Idea s Houston Symphony a najnovšie dielo Julie Wolfe Liberty Bell, takisto s Houston Symphony.
V roku 2015 dirigoval za osobnej prítomnosti skladateľa Steva Reicha jeho dielo Four Seasons na festivale Melos-Étos v Bratislave. Medzi ďalších skladateľov, ktorých tvorbu podporuje a pozorne sleduje, patria Bryce Dessner, Steven Stucky, Andrew Norman, James MacMillan, Luca Francesconi, Anna Thorvaldsdóttir, Anna Clyne, Julia Wolfe a Jessie Montgomery. V sezónach 2024/2025 a 2025/2026 spolupracoval so Semperoper v Drážďanoch, kde dirigoval Straussovu operu Salome, s parížskou Opéra Bastille, kde uviedol Janáčkovu Líšku Bystroušku a s Deutsche Oper Berlin, kde dirigoval Čajkovského operu Piková dáma. Popri koncertoch s Houston Symphony sa vrátil aj k Mníchovskej filharmónii, Orchestre National de France, London Philharmonic Orchestra, Konzerthausorchester Berlin, San Francisco Symphony, Pittsburgh Symphony Orchestra a Yomiuri Nippon Symphony Orchestra v Tokiu.
Sezóna 2026/2027 je jeho piatou sezónou na poste hudobného riaditeľa Houston Symphony. Medzi jeho hosťujúce dirigentské angažmány budú patriť vystúpenia so San Francisco Symphony, Chicago Symphony Orchestra a Pittsburgh Symphony Orchestra. V Európe bude spolupracovať s Orchestre National de France, Konzerthausorchester Berlin, Bamberg Symphony, Mníchovskou filharmóniou a orchestrom Santa Cecilia v Ríme. Čaká ho tiež turné s Baskickým národným orchestrom v rámci festivalu v Granade, vystúpenia s NDR Elbphilharmonie v Hamburgu a na jeho turné, ako aj koncerty s RAI National Orchestra v Turíne. Na operných scénach bude dirigovať Šostakovičovu operu Lady Macbeth Mcenského újezdu v Teatro dell'Opera di Roma a Straussovu operu Elektra v Deutsche Oper Berlin. Juraj Valčuha sa narodil v Bratislave. Štúdium skladby a dirigovania začal vo svojom rodnom meste, pokračoval na konzervatóriu v Petrohrade, kde študoval u Iľju Musina, a napokon na Conservatoire Supérieur de la Musique v Paríži.