Friday, April 5, 2024 at 7 p.m.
Three Centuries of Music Concert Hall of Slovak Philharmonic
Performers
Slovenská filharmónia
Juraj Valčuhaconductor Slávka Zámečníkovásoprano
Program
Richard Strauss(1864–1949) Intermezzo No. 2 “Träumerei am Kamin”, Op. 72(8:27)
Richard Strauss(1864–1949) Vier letzte Lieder, AV 150(25:20)
Frühling / Jar (3:39)
September (5:03)
Beim Schlafengehen / Pri usínaní (5:49)
Im Abendrot / Večerné zore (10:49)
Piotr Iľjič Čajkovskij(1840–1893) Symphony No. 6 in B Minor, Op. 74, “Pathétique”(49:39)
Adagio – Allegro non troppo (18:31)
Allegro con grazia (8:18)
Allegro molto vivace (9:11)
Finale: Adagio lamentoso (13:39)
Komická opera Intermezzo, op. 72 (TrV 246) ktorá mala úspešnú premiéru v roku 1924 v Drážďanoch pod taktovkou Fritza Buscha (1890 – 1951), je jediným operným dielom, ku ktorému si nemecký skladateľ Richard Strauss sám napísal libreto, keďže Hugo von Hofmannsthal (1874 – 1929) túto prácu odmietol. Dej čerpá zo skutočnej udalosti v skladateľovom rodinnom živote: Straussova manželka Paulína počas jeho angažmánu v Anglicku objavila ľúbostný list, ktorý pokladala za dôkaz nevery a dôvod na okamžitý rozvod, ktorý požaduje telegramom s textom: „Wir sind für immer geschieden!“ (Sme naveky odlúčení.) Kompromitujúci list bol však v skutočnosti adresovaný českému dirigentovi Josefovi Stránskemu (1872 – 1936), prezývanému „Straussky“. (Stránský sa stal po Mahlerovej smrti šéfdirigentom Newyorskej filharmónie a po hudobnej kariére sa stal obchodníkom s umením, špecializujúcim sa na tvorbu Picassa.) Straussovým alter egom v opere je kapelník a skladateľ menom Robert Storch, jeho žiarlivá manželka sa volá Kristína. Z dvojdejstvového Intermezza na koncertných pódiách žijú štyri symfonické interlúdiá pre orchester.
Druhé z nich má názov Träumerei am Kamin (*Snívanie pri kozube*) a viaže sa k scéne, v ktorej Kristína sedí v obývačke a myslí na šarmantného mladého baróna Lummera, s ktorým sa nedávno zoznámila, no jej myšlienky sa súčasne vracajú k manželovi, ktorého napriek nezhodám stále miluje. Spolu s operami Die Frau ohne Schatten (Žena bez tieňa) a Die ägyptische Helena (Egyptská Helena) patrí menej frekventované Intermezzo k titulom, v ktorých Strauss tematizuje otázky manželstva a partnerských vzťahov. Súčasne ide o obraz všedných dní meštianskeho života (podtitul Intermezza je „Bürgerliche Komödie mit sinfonischen Zwischenspielen“), ktorým sa skladateľ inšpiroval aj vo svojom diele Symphonia domestica. Literatúra o skladateľovi zmieňuje historku, podľa ktorej sopranistka Lotte Lehmann (1888 – 1976), ktorá v opere Intermezzo stvárnila hlavnú ženskú úlohu, po premiére zablahoželala Paulíne Straussovej k nádhernému daru od manžela. Dostala nasledujúcu odpoveď: „Je mi to úplne jedno.“
Ťažko povedať, ako bol Lehmannovej kompliment mienený, či neobsahoval osteň irónie, no faktom je, že Straussovo manželstvo so speváčkou, ktorá sa vzdala kariéry po narodení syna Franza, bolo šťastné, hoci nie práve jednoduché. Podľa svedectiev bola Straussova manželka excentrická a náladová. Sám skladateľ jej osobnosť opísal ako „komplexnú, ženskú, mierne perverznú, trochu koketnú, v každej minúte inú než bola pred chvíľou.“ Paulína ostala Straussovou múzou až do konca skladateľovho života (manžela prežila len o niekoľko mesiacov) a svet jej môže byť vďačný za viaceré diela, vrátane štvorice nádherných piesní známych ako Vier letzte Lieder (*Štyri posledné piesne*). Napriek tomu, že nejde o úplne posledné diela, ktoré skladateľ vytvoril, sú považované za opus ultimum Richarda Straussa.
Tieto smútkom naplnené poetické skladby 84-ročného majstra predstavujú výnimku pre tú časť jeho diela, ktorá doteraz stojí tak trochu v tieni symfonických básní a opier, ktoré ho preslávili. Strauss pokračoval v tradíciách tvorcov Lieder, akými boli romantici Franz Schubert, Robert Schumann, Johannes Brahms, Hugo Wolf a mnohí iní, no okrem piesní so sprievodom klavíra, našla jeho geniálna imaginácia vyjadrenie predovšetkým v piesňach napísaných alebo upravených pre hlas a orchester. Tu nadviazal na výdobytky Hectora Berlioza, Richarda Wagnera či Gustava Mahlera. Piesne pre vysoký hlas a orchester na texty Josepha von Eichendorffa (1788 – 1857) a Hermanna Hesseho (1877 – 1962) stoja bokom od väčšiny Straussových piesní, ktoré vznikli najmä v období medzi rokmi 1884 a 1906. Definitívnu podobu získali v predposlednom roku skladateľovho života, medzi májom a septembrom 1948 vo Švajčiarsku, kde Strauss očakával výsledky denacifikácie (do Nemecka sa vrátil až v máji 1949). K ich napísaniu motivoval skladateľa aj syn Franz, ktorý ho pri návšteve v Montreaux údajne požiadal, aby sa depresie snažil zmierniť prácou.
Dodnes nie je jednoznačné, či Strauss uvažoval o týchto piesňach ako o cykle, no hypotéza amerického muzikológa Timothyho L. Jacksona z 90. rokov 20. storočia pridáva k myšlienke o cyklickosti dokonca piatu (predposlednú) pieseň, ktorou mala byť Ruhe meine Seele (1894), inštrumentovaná v roku 1948. Najstaršou zo štvorice piesní je Eichendorffova Im Abendrot (Večerné zore), ktorou sa Strauss začal zaoberať ešte v roku 1946 a dokončil ju v máji 1948. Báseň hovorí o dvojici na sklonku dlhého a naplneného života, ktorá ho hľadiac na západ slnka personifikuje so smrťou. Hesseho poéziu poslal skladateľovi jeden z obdivovateľov. Strauss zo štyroch vybratých textov nakoniec spracoval tri: Frühling (Jar), Beim Schlafengehen (Pri usínaní) a September – všetky v podobnej nálade, ktorá korešpondovala s pocitmi unaveného a zlomeného skladateľa, ktorého svet bol nenávratne preč.
Zaujímavosťou je, že pieseň September Strauss dedikoval brnianskej opernej speváčke Márii Jedličkovej (1887–1982), ktorá sa stala známou ako Maria Jeritza. Práve jej Strauss venoval aj svoju skutočne poslednú orchestrálnu pieseň Malven, skomponovanú 23. novembra 1948, ktorá sa však na verejnosť dostala až po speváčkinej smrti v roku 1982.
Premiéra Štyroch posledných piesní sa uskutočnila 22. mája 1950 v londýnskej Royal Albert Hall pod taktovkou Wilhelma Fürtwanglera (1886 – 1954), ktorý dirigoval Philharmonia orchestra. Piesne v podaní nórskej sopranistky Kirsten Flagstad, ktorú údajne stihol ešte osloviť samotný Strauss, zazneli chronologicky, tak ako vznikali. Až neskôr editor Ernest Roth ustálil poradie na Frühling, September, Beim Schlafengehen, Im Abendrot, v akom sa väčšinou uvádzajú i dnes. Traduje sa, že skladateľ preferoval poradie Beim Schlafengehen, September, Frühling *a *Im Abendrot. Medzi „klasické“ čítania týchto diel patrí napríklad spolupráca Elisabeth Schwarzkopf a dirigenta Georga Szella (Radio-Symphonie-Orchester Berlin, EMI, 1966) alebo Herberta von Karajana a Gunduly Janowitz (Berliner Philharmoniker, Deutsche Grammophon, 1974). „Richard Strauss je básnik a zároveň hudobník. Tie dve povahy žijú v ňom spolu a hľadia sa navzájom ovládnuť. Rovnováha je často porušená, ale keď sa vôli podarí ju zachovať, … , vytvára také intenzívne účinky, aké sa nedosiahli od Wagnerových čias,“ napísal o skladateľovi v roku 1899 Romain Rolland (1866 – 1944). Francúzsky spisovateľ vtedy nemohol tušiť, že diela, ktoré tento výrok skutočne dokonale vystihuje ešte len vzniknú.
Petrohradská premiéra Šiestej symfónie Piotra Iľjiča Čajkovského 16. októbra 1893 bola vnímaná ako výnimočná udalosť. Päťdesiattriročný skladateľ patril v tom čase spolu s Levom Nikolajevičom Tolstým k najslávnejším Rusom. Mal za sebou čerstvé úspechy v New Yorku, Londýne (v Cambridgei získal čestný doktorát), Hamburgu i Varšave a jeho diela ako Spiaca krásavica, Piková dáma, Iolanta či Luskáčik sa tešili obľube. Novú skladbu delilo od posledného Čajkovského symfonického opusu päť rokov, čo ešte zvyšovalo očakávania publika. Skladateľ po premiére, ktorú osobne dirigoval, v liste svojmu vydavateľovi Jurgensenovi napísal, že hoci symfónia vyslovene neprepadla, bola prijatá s istým zdráhaním. Sklamalo ho to, pretože do diela, ktoré prirovnal k románu, podľa vlastných slov „vložil celú svoju dušu“. Symfóniu č. 6 hmol Patetickú, op. 74 považoval za výnimočnú aj v rámci dovtedajšieho kompozičného odkazu, o čom svedčia slová adresované synovcovi Bobovi Davidovovi, ktorému je symfónia venovaná: „Považujem ju za najlepšie a najzávažnejšie zo svojich diel a milujem ju láskou, akou som doteraz žiadne nemiloval.“ Podtitul „Patetická“ vznikol podľa spomienok skladateľovho brata Modesta v spoločnom rozhovore neskôr, pričom význam tohto slova má v ruskom jazyku blízko k adjektívu „vášnivá“. Nemá primárne konotácie tragickosti, ktoré sa stali súčasťou recepcie diela po Čajkovského náhlej a špekuláciami opradenej smrti o deväť dní neskôr, keď vypil pohár vody infikovanej cholerou.
Keď sa na koncerte Nikolaj Rimskij-Korsakov skladateľa pýtal, či má dielo program, dostal kladnú odpoveď, Čajkovskij sa však obsah diela rozhodol nezverejniť. Určitými indíciami môžu byť jeho poznámky z roku 1892, kde píše, že symfónia je o túžbe po živote, láske (v prvej časti zaznieva metamorfovaná melódia Kvetinovej árie Dona Josého z Bizetovej Carmen), nádeji (búrlivé Scherzo), sklamaní a na záver prichádza smrť (možno ju ohlasuje už fragment nápevu z ortodoxného rekviem v rozvedení prvej časti). Vyznenie diela dotvára pochmúrny pomalý úvod, ktorého atmosféra sa vracia pred finále (tragický lament a pôvabný, no melancholický valčík). Deň po koncerte uverejnil skladateľov priateľ Hermann Laroche recenziu, v ktorej píše, že prvá časť symfónie má skôr operný než symfonický charakter a podobné črty identifikuje aj vo finále diela, pričom tiež zmieňuje „pomalú smrť hrdinu“. Americký muzikológ Richard Taruskin v eseji o Čajkovskom ako symfonikovi (*On Russian Music*) pripomína, že skladateľ je jedným z mála autorov v dejinách hudby (podobne ako Mozart), ktorých operný a symfonický odkaz má rovnakú váhu. Operný naratív má podľa neho svoje prirodzené miesto aj v symfóniách skladateľa, pričom jedným z jeho prejavov je výrazná (a niekedy kritizovaná) melodickosť vedľajších tém. Či už je symfónia autobiografickou spoveďou svojho autora alebo výsledkom jeho prirodzenej inklinácie k dráme, prípadne kombináciou obidvoch týchto faktorov, je to „čistota a sila emócií spolu s tragickou krásou a dokonalosťou formy“ (Felix Weingartner), ktoré z nej robia jedno z najpopulárnejších diel symfonického repertoáru.
ŠUBA, Andrej: Text ku koncertom 4. a 5. 4. 2024, in: Slovenská filharmónia, 75. koncertná sezóna 2022/2023, Hudba troch storočí, Cyklus D/E, Bratislava, Slovenská filharmónia 2024
Richard Strauss – Vier Letzte Lieder
Štyri posledné piesne
Frühling (Hermann Hesse)
Jar
In dämmrigen Grüften träumte ich lang von deinen Bäumen und blauen Lüften, Von deinem Duft und Vogelsang.
V súmraku zimy
túžieval som
po tvojich stromoch s vánkami modrastými,
kde svet znel vtáčím štebotom.
Nun liegst du erschlossen In Gleiß und Zier von Licht übergossen wie ein Wunder vor mir.
Odkrývaš sa mi
s jasavou hrou,
zaliata svetlom
a krásou zázračnou.
Du kennst mich wieder, du lockst mich zart, es zittert durch all meine Glieder deine selige Gegenwart!
Zas som tvoj známy,
tvoj vítaný hosť
a celé telo rozochvieva sa mi,
keď vnímam tvoju prítomnosť.
September (Hermann Hesse)
September
Der Garten trauert, kühl sinkt in die Blumen der Regen. Der Sommer schauert still seinem Ende entgegen.
Záhrada smúti,
chladný dážď padá na kvety.
Chveje sa leto,
keď zime kráča v ústrety.
Golden tropft Blatt um Blatt nieder vom hohen Akazienbaum. Sommer lächelt erstaunt und matt In den sterbenden Gartentraum.
Zlato steká spod listov,
čo opŕchajú z agátu.
A leto hľadí neisto,
mysliac už na smrť – na stratu.
Lange noch bei den Rosen bleibt er stehn, sehnt sich nach Ruh. Langsam tut er die müdgeword’nen Augen zu.
Tam ešte postál pri ruži,
pokoj hľadajúc z večera.
Pomaly po snoch zatúžil
- ustaté oči zaviera.
Beim Schlafengehen (Hermann Hesse)
Pri usínaní
Nun der Tag mich müd gemacht, soll mein sehnliches Verlangen freundlich die gestirnte Nacht wie ein müdes Kind empfangen.
Dlhý deň unavil ma dosť.
Po spánku túžim vo chvíle zimné,
nech priateľsky ma hviezdna noc
tak ako dieťa k sebe prijme.
Hände, laßt von allem Tun Stirn, vergiß du alles Denken, Alle meine Sinne nun wollen sich in Schlummer senken.
Ruky nech si oddýchnu,
myseľ tiež nech odpočíva,
nech všetky moje zmysly
tu usnú – a ja šťastne snívam.
Und die Seele unbewacht will in freien Flügen schweben, um im Zauberkreis der Nacht tief und tausendfach zu leben.
Duša však,
tá bude môcť smelo rozletieť sa pri tom,
keď ju zláka čaromoc,
žiť svoj život pred úsvitom.
Im Abendrot (Joseph von Eichendorff)
Večerné zore
Wir sind durch Not und Freude gegangen Hand in Hand; vom Wandern ruhen wir nun überm stillen Land.
V zlom – dobrom
šli sme denne pospolu – v dlani dlaň
blúdením unavení
zazrieme tichú stráň.
Rings sich die Täler neigen, es dunkelt schon die Luft. Zwei Lerchen nur noch steigen nachträumend in den Duft.
Vôkol je úboč zvláštna,
s temnými horami.
Pár slávikov sa vznáša
švitoriac nad nami.
Tritt her und laß sie schwirren, bald ist es Schlafenszeit. Daß wir uns nicht verirren in dieser Einsamkeit.
Nedaj sa nimi budiť -
po spánku sa mi cnie.
Nesmieme teraz blúdiť
v neznámej samote.
O weiter, stiller Friede! So tief im Abendrot. Wie sind wir wandermüde - Ist dies etwa der Tod?
Pokoj je tichý a mierny,
zaniká svetla prúd.
Sme púťou unavení –
prichádza azda smrť?
Preklad: Jela Krčméry-Vrteľová
Slávka Zámečníková
zaznamenala raketový štart na svetové operné i koncertné pódiá a momentálne patrí medzi najväčšie operné nádeje. Od septembra 2020 pôsobí hlavne vo Viedenskej štátnej opere, kde sa s veľkým úspechom predstavila ako Norina (*Don Pasquale*), Donna Anna (*Don Giovanni*), Micaela a Frasquita (*Carmen*), Nannetta (*Falstaff*), Musetta (*La Bohème*), Sophie (*Werther*), Marzelline (*Fidelio*) a Euridice (*L'Orfeo*). Do širšieho povedomia sa dostala s titulnou postavou Poppey v premiére Monteverdiho opery L'incoronazione di Poppea pod taktovkou Pabla Herasa-Casadu a Concentus Musicus Wien, za ktorú bola tiež nominovaná na hudobnú cenu Österreichischer Musiktheaterpreis 2022. Taktiež sa predstavila v dvoch baletných premiérach, Mahlerovej Symfónie č. 4 a Haydnových Ročných období.
V aktuálnej sezóne ju vo Viedni čakajú tri debuty (Servilia v La clemenza di Tito, Sophie v Gavalierovi s ružou a Zuzanka vo Figarovej svadbe). Ako Adina sa po prvýkrát predstavila v USA v San Francisco Opera a ako Nannetta debutovala v Staatsoper Stuttgart. V SND debutovala ako Musetta (*La Bohème*), v švajčiarskom Bazileji sa predstavila na Novoročnom koncerte a do Národného divadla v Prahe sa vrátila v programe Smetana Gala pri príležitosti 200. výročia narodenia skladateľa.
Zámečníková taktiež vystúpila na mnohých medzinárodných pódiách. Pod taktovkou Simona Rattla debutovala v Hamburskej Elbphilharmonie a vo Filharmónii v Paríži. Mladá sopranistka je laureátkou a absolútnou víťazkou viacerých medzinárodných súťaží. K najväčším úspechom patrí tretie miesto na renomovanej súťaži Neue Stimmen 2019. Zámečníková je absolventkou Konzervatória v Bratislave (Božena Ferancová), magisterský diplom s vyznamenaním získala na Hochschule für Musik Hanns Eisler v Berlíne (Anna Samuil). Je štipendistkou Junge Musiker Stiftung a Deutschlandstipendium.
Juraj Valčuha
je uznávaný najmä pre svoju nenútenú expresívnosť a hlbokú muzikálnosť. Vďaka výbornej technickej vyspelosti a prirodzenému javiskovému prejavu prinášajú v jeho podaní aj tie najzložitejšie diela strhujúce zážitky. Na základe hlbokého pochopenia skladateľa a partitúry, vybraného vkusu a prirodzene elegantného štýlu je jedným z najvyhľadávanejších dirigentov svojej generácie.
Od roku 2022 je hudobným riaditeľom Houston Symphony. V rokoch 2016 – 2022 bol hudobným riaditeľom Teatro di San Carlo v Neapole a prvým hosťujúcim dirigentom Konzerthausorchester Berlin. V rokoch 2009 – 2016 bol šéfdirigentom Orchestra Sinfonica Nazionale della RAI Torino. Vo Valčuhovej kariére bola prelomovou sezóna 2005/2006, kedy debutoval s Orchestra National de France. Nasledovali debuty s Londýnskou filharmóniou, Pittsburgh Symphony, v Taliansku debutoval inscenáciou La Bohème v Teatro Comunale v Bologni.
Valčuha často radí do svojich programov i skladby súčasných skladateľov. Dirigoval svetovú premiéru Supplica Christophera Rousesa, husľový koncert Beautiful Passing Stevena Mackeyho, na festivale Melos-Étos uviedol dielo The Four Sections Steva Reicha. Spolupracovali s ním aj skladatelia Bryce Dessner, Andrew Norman, Luca Francesconi, Anna Thorvaldsdottir, Steven Stucky, Anna Clyne a ďalší.
Záväzky v aktuálne sezóne zahŕňajú koncerty s orchestrami v Houstne, Pittsburghu, San Franciscu, Chicagu, ale i spoluprácu s Yomiuri Nippon Orchestra v Japonsku. V Európe sa predstaví v Bavorskej štátnej opere, Nemeckej opere v Berlíne, Semperoper v Drážďanoch i v Opera di Roma (Jenůfa).
Juraj Valčuha študoval kompozíciu a dirigovanie v Bratislave, potom na Konzervatóriu v Petrohrade (I. Musin) a neskôr na Conservatoire Supérieur de la Musique v Paríži (J. Fürst).