Antonín Dvořák sa na vrchole kariéry dožil triumfov v Londýne aj v New Yorku. Počas pôsobenia na poste riaditeľa newyroského konzervatória pozorne vnímal miestnu hudbu a jej prvky včleňoval do vlastných skladieb. Sonatínu pre husle a klavír venoval „mojim deťom“ – svojim žiakom. Sonáta pre husle a klavír F dur je jediným Dvořákovým opusom označeným ako „sonáta“. Písal ju súbežne so slávnym Husľovým koncertom a mol, takže akoby bola poetickým, komorným „laboratóriom“ pre závažné koncertantné dielo. Dvořákovu kariéru bravúrne odštartoval Johannes Brahms, keď českého skladateľa odporúčal vydavateľovi Simrockovi. Celkovo Brahms husliam a klavíru venoval tri originálne impozantné sonáty. Tretia z nich už pochádza z obdobia tvorivého bilancovania. Je skomponovaná ako štvorčasťový – teda symfonický – cyklus.

Diela dvoch skladateľských velikánov zaznejú na BHS v podaní dvoch výnimočných umelcov Ivana Ženatého a Mariana Lapšanského, ktorí patria k interpretačnej špičke, ale svojimi aktivitami výrazne ovplyvňujú aj úroveň hudobného školstva a umeleckého života nielen v stredoeurópskom regióne.