Rok európskeho baroka

Rok 1992 vyhlásili UNESCO a Stredoeurópska iniciatíva za Rok európskeho baroka a Bratislavské hudobné slávnosti si z toho urobili dramaturgickú os. Popri cykle Európske katedrálne koncerty pribudol nový cyklus Európske zámocké koncerty, ktorým sa festival prvý raz otvoril v Sieni ústavy Bratislavského hradu.

Vrcholom boli Matúšove pašie J. S. Bacha 2. októbra — Peter Schreier v nich vystúpil ako dirigent aj ako Evanjelista. Hudobný život 20/1992: „Na BHS sme konečne mohli počuť zosúladenú vokálnu predstavu hlavného predstaviteľa diela Evanjelistu Schreiera s celkovou koncepciou dirigenta Schreiera.“ Recenzentka pripomína, že dielo zaznelo na slovenskom pódiu „v rámci bachovského roka 1985 po prvýkrát po 50 rokoch“ — takisto so Schreierom ako Evanjelistom.

Musica aeterna postavila 29. septembra v Kostole Najsvätejšej Trojice program z autorov viedenského okruhu — Rittler, Muffat, Biber a Zelenka. Recenzia oceňuje, kam sa súbor za desaťročie posunul: „po rokoch hľadania sa pomaly ustaľuje na interpretácii so starým inštrumentárom v štýle Nicolasa Harnoncourta“.

⭐ Slovenský liturgický barok dostal vlastný večer 27. septembra: Slovenský komorný zbor SĽUK-u uviedol osemhlasné motetá Zachariasa Zarewutia a Jána Šimbrackého a školské hymny Juraja Tranoscia. Hudobný život: „Zacharias Zarewutius i Ján Schimbracky sa nestali epigónmi, ale vlastnou bohatou invenciou podnietili vznik skladieb tohto typu, ozvláštnených domácim koloritom.“

⭐⭐ Ten istý koncert priniesol premiéru Mše Glagolskej Tadeáša Salvu, napísanej roku 1969 a venovanej výročiu Konštantína-Cyrila a biskupa Štefana Moyzesa. „Bola poslednou z radu Salvových duchovných skladieb, komponovaných v 60-tych rokoch, a *nedostala už povolenie k realizácii*… Táto duchovná pocta čakala na verejný prejav 23 rokov.“