XVII. Interpódium — a otázka, či má zmysel

XVII. Interpódium sa konalo 5. – 7. októbra 1992 a malo päť koncertov s mladými umelcami zo siedmich európskych štátov. Po roku 1989 sa predstavilo druhýkrát „v novej, resp. vynovenej podobe, keď sa zrušilo jej teritoriálne a iné obmedzenie, skrývajúce sa pod spoločným menovateľom «socialistick黓.

Marta Földešová v Hudobnom živote 20/1992 kladie otázky priamo: „*Má zmysel? Ako ďalej?*… Nezávideniahodná ekonomická situácia neobišla ani BHS a jej pridružené podujatia. Snáď i preto pri posudzovaní tohtoročného Interpódia, napr. pri porovnaní s vlaňajšou tribúnou UNESCO, zostáva táto prehliadka akosi viac v úzadí.“

Vystúpili srbská klaviristka Jasminka Stančulová, luxemburská huslistka Sandrine Cantoreggiová, rumunská klaviristka Jana Nagy-Juhászová, anglický klavirista David Levy, cyperský huslista Menelaos Menelaou, taliansky klavirista Gerardo Vila, luxemburská violončelistka Françoise Grobenová, pražské Wihanovo kvarteto a bratislavské klavírne duo Peter Pažický – Aleš Solárik.

⭐ Recenzentka vyzdvihla Davida Levyho v Lisztovom koncerte a Gerarda Vilu v Beethovenovom treťom klavírnom koncerte — „hral suverénne, ale mal na to aj nárok“. ⚠️ Naopak o cyperskom huslistovi napísala, že jeho výkon „bol neadekvátny a najslabší v rámci celej prehliadky“.

⚠️ Maďarský klavirista Dénes Várjon svoje vystúpenie odriekol zo zdravotných dôvodov.