Preskočiť na obsah
Časť - z - 0:00 / 0:00
◁◁ 5s
5s ▷▷
Le Nuove Musiche
Ut 6. októbra 2026 | KSSF

Le Nuove Musiche

Ut 6. októbra 2026 o 19:30 | KSSF | BHSS | | | | [zverejnené 2026-10-24]

Le Nuove Musiche

Koncert prinesie na pódium BHS diela polovice 17. storočia, ktoré boli znovuobjavené v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín. Na úvod to budú skladby dvoch skladateľov zo Spiša: Jána Šimráka st. pôsobiaceho v Spišskom Podhradí a Samuela Marckfelnera komponujúceho v Levoči. Ich tvorba je dôkazom, že prostredie spišských miest, ovplyvnené myšlienkami humanizmu a reformácie, vytvorilo predpoklady pre kompozičnú invenciu porovnateľnú s najvýznamnejšími ranobarokovými centrami ako Florencia, Mantova, Benátky či Drážďany. V programe zaznie aj kľúčový opus najvýznamnejšieho nemeckého skladateľa raného baroka Heinricha Schütza Musikalische Exequien, ktorého posledné kritické vydanie notového materiálu v prestížnom nakladateľstve Bärenreiter vychádza aj z objavených častí partitúry v Levoči. Dielo sa neskôr stalo vzorom pre Nemecké rekviem Johannesa Brahmsa.

Súbor Le nuove musiche založil v roku 2016 lutnista Jakub Mitrík a dnes patrí medzi významné európske hudobné telesá zamerané na historicky poučenú interpretáciu starej hudby. Koncert diriguje Jörn Hinnerk Andresen, nemecký odborník na starú hudbu z prestížnej salzburskej univerzity Mozarteum, ktorý so súborom Le nuove musiche pravidelne spolupracuje a viackrát s ním účinkoval aj v Bratislave.

Koncert realizuje BHS v spolupráci so spoločnosťou Gesamtkunstwerk. S podporou nadácií SPP a EPH.

Jakub Mitrík umelecký vedúci
Chiara Granata baroková harfa
Vojtěch Jakl barokové husle
Ján Kružliak barokové husle
Tomáš Kardoš basse de violon
Pierre Pitzl viola da gamba
Jonas Carlsson kontrabas
Robert Schlegl barokový trombón
Ramon Marquès barokový trombón
Tural Ismayilov barokový trombón
Edurne Santos dulcián
Marek Čermák organ pozitív

Skladatelia: Samuel Marckfelner (1621–1674), Heinrich Schütz (1585–1672), Ján Šimrák st. (†1657)

Jörn Andresen

Jörn Andresen je profesorom zborového dirigovania na univerzite Mozarteum v Salzburgu a umeleckým riaditeľom súboru Mozarteum vocalEnsemble. Dirigovanie, hru na klavíri a čembale študoval v Drážďanoch a v Amsterdame. Po pozíciách zbormajstra a dirigenta v Zwickau a Koblenzi sa v roku 2008 presunul do Staatstheater am Gärtnerplatz v Mníchove. V rokoch 2015 až 2019 pôsobil ako zbormajster v Semperoper v Drážďanoch. Hosťovské angažmány ho zaviedli do Anglickej národnej opery, Bavorskej štátnej opery a Dánskej kráľovskej opery. Od roku 2008 vystupuje ako zbormajster na Salzburských slávnostiach s koncertným zborom Viedenskej štátnej opery, zborom Saskej štátnej opery a Bachchor Salzburg. Pravidelne spolupracuje s poprednými rozhlasovými a koncertnými zbormi vrátane Bavorského rozhlasového zboru v Mníchove, Rozhlasového zboru MDR v Lipsku, Dánskeho národného vokálneho súboru, Komorného zboru RIAS, Vokal Nord Tromsø a Chœur de Radio France. V roku 2024 dirigoval Svetový mládežnícky zbor a v roku 2025 medzinárodný zbor Designing Voices na výstave Expo 25 v Osake.

Dirigoval viac než 60 opier, operiet a muzikálov, ako aj mnoho barokových diel, opakovane s barokovým orchestrom Cappella Confluentes, ktorý založil v roku 2004. Jeho barokový operný repertoár zahŕňa Purcellove opery King Arthur a The Fairy Queen, Händelove diela Rinaldo, Giustino, a Il Parnasso in Festa, Telemannovu komickú operu Der geduldige Socrate s a Lullyho Phaëtona. V Salzburgu sa s Mozarteum vocalEnsemble a Cappella del'Halla zameriava na sakrálnu hudbu salzburských skladateľov 17. storočia, od Stefana Bernardiho a Andreasa Hofera až po Heinricha Bibera. Prvým projektom bola svetovo prvá nahrávka Hoferovej Missa Archiepiscopalis.

Koncerty s týmto repertoárom pravidelne uvádza v Rakúsku i v zahraničí, v súčasnosti so špeciálnym zameraním na Hoferovu zbierku Ver Sacrum. Od roku 2024 úzko spolupracuje aj s Centrom pre barokovú hudbu vo Versailles. Po pedagogických pôsobeniach v Kolíne nad Rýnom a v Drážďanoch a mnohých rokoch činnosti mentora pre Fórum zborových dirigentov Nemeckej hudobnej rady bol Andresen v zimnom semestri 2019/2020 menovaný profesorom na univerzite Mozarteum v Salzburgu.

Jakub Mitrík

Jakub Mitrík študoval na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave klasickú gitaru pod vedením Jozefa Zsapku a Martina Krajča. Neskôr absolvoval štúdium starej hudby na Hochschule für Künste v nemeckých Brémach v odbore lutna v triede Joachima Helda a v odbore historická interpretačná prax pod vedením Manfreda Cordesa (Weser Renaissance).

Počas štúdií i v nasledujúcich rokoch sa stal vyhľadávaným kontinuovým a sólovým hráčom na historických strunových nástrojoch, ako sú chitarrone, teorba, baroková lutna, baroková gitara a mandora. Baroková hudba ho priťahovala už v mladom veku, chcel sa venovať jej čo najvernejšej interpretácii na kópiách historických nástrojov. Centrom jeho pozornosti sa stalo 17. storočie. Mimoriadne ho zaujíma prelomové obdobie raného baroka, keď sú ešte stále prítomné princípy prima prattica (starý štýl s prísnym dodržiavaním polyfonických pravidiel kontrapunktu), ale už sa rodí seconda prattica (nový štýl s dôrazom na text a melodickú slobodu), prinášajúca expresívne zhudobnenie poézie v diele Claudia Monteverdiho či Sigismonda d'India. Práve tvorbe Sigismonda d'India venoval svoje prvé dve nahrávky, ktoré vznikli so súborom Le nuove musiche v spolupráci s vynikajúcim barokovým gitaristom Pierrom Pitzlom (Private Musicke) a barokovým harfistom Maximilianom Ehrhardtom (L'Arpeggiata).

Jakub Mitrík spolupracuje s renomovanými ansámblami venujúcimi sa barokovej hudbe, napr. Concentus Musicus Wien, {Oh!} Orkiestra Historyczna, L'Orfeo Barockorchester, Bach Consort Wien či Ars Antiqua Austria. V roku 2016 založil orchester Le Nuove Musiche, ktorý sa venuje ranému a vrcholnému baroku. Medzi jeho najvýznamnejšie účinkovania patrí spolupráca na uvedení opernej trilógie Claudia Monteverdiho (Korunovácia Poppey, Orfeo a Návrat Odysea do vlasti) vo Viedenskej štátnej opere, na operách Giustino Georga Friedricha Händla a Bajazet Antonia Vivaldiho vo Viedenskej komornej opere a Šperky Madony Ermanna Wolfa-Ferrariho v Slovenskom národnom divadle.

Vystupoval na významných festivaloch starej hudby, akými sú Festival Oude Muziek Utrecht v Holandsku, Tage alte Musik Regensburg v Nemecku či Dni starej hudby v Bratislave. Účinkoval pod vedením popredných dirigentov, napr. Pabla Herasa-Casadu, Stefana Gottfrieda, Fritza Haidera, Rubéna Dubrovského a s mimoriadnymi sólistami ako Max Emanuel Cenčić, Romina Basso, Alfredo Bernardini a ďalší.

Jakub Mitrík zvíťazil v roku 2023 na medzinárodnej súťaži H. I. F. Bibera v rakúskom St. Floriane. V roku 2024 nahral vo svetovej premiére komornú hudbu pre sláčiky a mandoru z rakúskeho kláštora Kremsmünster (Mandora – The Lute of the Monasteries, Panclassics 2025).

Le nuove musiche

Orchester Le nuove musiche vznikol v Bratislave v roku 2016 z iniciatívy lutnistu Jakuba Mitríka. Názov si zvolil na základe rovnomennej významnej zbierky monódií slávneho speváka a ranobarokového skladateľa Giulia Cacciniho, ktorá bola publikovaná v roku 1602.

Poslaním Le nuove musiche je historicky informovaná interpretácia starej hudby s dôrazom na dobové obsadenie orchestra, zachovanie autenticity kompozícií, detailné vypracovanie, živé podanie a výrazovo verný prednes textov skladieb. Orchester sa sústreďuje na uvádzanie diel raného a vrcholného baroka najvýznamnejších i zabudnutých autorov svetovej a domácej hudobnej literatúry. Na koncertné pódiá tak prináša aj diela autorov z územia dnešného Slovenska, napr. Samuela Capricorna, ktorý v Prešporku pôsobil, či Paula Charlesa Duranta, ktorý sa v Prešporku narodil, či skladateľov, ktorých opusy sa zachovali v hudobných archívoch na našom území, napr. Johanna Georga Weichenbergera a Ferdinanda Ignaza Hinterleitnera. Ich tvorbu uvádza v kontexte ich zahraničných pandantov, medzi ktorých patria talianski majstri ako Claudio Monteverdi, Sigismondo d'India a Domenico Mazzocchi.

Súbor pravidelne vystupuje v komornom obsadení na domácich i zahraničných koncertných pódiách, napr. v Slovenskej filharmónii, Štátnej filharmónii Košice, Nitrianskej synagóge či Kostole Premenenia Pána v Španej Doline a tiež na festivaloch, medzi inými Košická hudobná jar, Dni starej hudby, Festival Pro Musica Nostra, Vivat vox organi, Musica nobilis, Domus Artis, Kromer Biecz Festival v Poľsku, Lübecker Lauten Lust v Nemecku, Haydn Festival v rakúskom Rohrau a ďalšie.

Orchester Le nuove musiche sa venuje aj nahrávaniu a vydávaniu hudby menej známych barokových skladateľov. Prvé dva tituly, The Monodies (2021) a Cara mia Cetra (2022), venoval Sigismondovi d'Indiovi, nasledujúci Geistliche Harmonien I (2025) je prvou nahrávkou rovnomenného diela Samuela Capricorna.

Orchester Le nuove musiche zahŕňa dychovú sekciu barokových trombónov a ranobarokových cinkov a miešaný spevácky zbor, ktorý sa rovnako špecializuje na interpretáciu hudby raného a vrcholného baroka. Súbor sa predstaví pod vedením vynikajúceho nemeckého dirigenta Jörna Hinnerka Andresena. Orchester vystúpi popri Bratislavských hudobných slávnostiach na festivale v Nemecku – Heinrich Schütz Musikfest Drážďanoch a vo Weißenfelse, v Koncertnej sále Reduty v Spišskej Novej Vsi.

[ Janka Petőczová píše: ]

Mestá Levoča, Kežmarok, Spišská Nová Ves a Spišské Podhradie majú v slovenskej muzikológii osobitné postavenie pri výskume regionálnej urbánnej hudobnej kultúry. Všetky štyri ležia v relatívnej blízkosti pri sebe, v regióne Spiš (lat. Scepusium, nem. Zips, poľ. Spisz, maď. Szepes), nazývanom „perla pod Tatrami“. Spišská stolica (župa) patrila v ranom novoveku k mimoriadne vyspelým historickým administratívnym celkom bývalého Uhorska. Mestá na tomto husto obývanom území v severnej časti krajiny boli relatívne chránené pred tureckými nájazdmi; rozvíjali sa v nich remeslá, obchod, kultúra i umenia. Vo všetkých štyroch týchto mestách dokážeme rekonštruovať hudobnú minulosť nielen z archívnych dokumentov, ale aj zo zachovaných rukopisných a tlačených hudobných prameňov. Poznáme duchovnú i svetskú hudbu, ktorá v nich znela a ktorú komponovali miestni organisti a hudobne vzdelaní mešťania. Dejiny hudby v 17. storočí v Levoči (nem. Leutschau) reprezentuje meno Samuel Marckfelner (†1674). Kežmarok (nem. Kesmark) je spojený s menom notára a školského inšpektora Thomasa Goslera (Gosler de Zeger,*†po 1646). Spišská Nová Ves (nem. Zipser Neudorf, maď. Igló) je spojená s menom rektora miestnej latinskej školy Georga Wirsingera, ktorý bol v meste aktívny v rokoch 1625 – 1628, dokonca aj v združení mešťanov *Collegium musicum. V Spišskom Podhradí (nem. Kirchdrauf) pôsobil takmer celý svoj produktívny život Ján Šimrák st. ( *Johann Schimrack d. Ä.,*†1657), organista nemeckého evanjelického kostola. Všetci štyria komponovali pôsobivú barokovú hudbu, ktorú si ich súčasníci vysoko cenili.

Urbánne prostredie Spiša poskytovalo pre rozvoj hudobného života v ranom novoveku výborné hospodárske a kultúrne podmienky, porovnateľné so stredoeurópskymi mestami. V slobodných kráľovských mestách i menších mestečkách existovali dobre organizované evanjelické kantoráty, kopírujúce nemecký model hudobného života. Ten spočíval v koexistencii cirkevného a školského prostredia vo sfére hudobnej výchovy a hudobných produkcií v kostoloch. Mesto platilo profesionálnych hudobníkov (kantor, organista, trubač) a rovnako aj učiteľských zamestnancov (rektor, kantor, auditor). Jeden z nich – kantor bol tým spojovacím prvkom, ktorý ako profesionálny hudobník pracoval zároveň ako učiteľ hudobnej výchovy. V mestskej latinskej škole mohol vyučovať napríklad latinčinu alebo aritmetiku; a keďže bol aj hudobníkom v kostole, vyžadoval sa od neho zvučný, pekný hlas, musel vedieť dirigovať a komponovať. Organista služobne podliehal kantorovi, často to však bol majstrovský hudobník, obdivovaný umelec. Od obidvoch sa požadovalo kvalitné hudobné vzdelanie, vrátane interpretačného umenia a znalosti komponovania.


Hudba organistu Jána Šimráka st. púta pozornosť muzikológov už dlhodobo. Základný prístup k jeho odkazu načrtol hudobný historik Richard Rybarič, ktorý o ňom napísal: „…bol typom skladateľa objektívneho a ,apolónskeho', vyjadrujúceho kolektívne pravdy, idey, zjednocujúce obec zanietených stúpencov kresťanskej viery luteránskej koncepcie; t. j. bol v prvom rade exegétom Písma, a preto východiskom pre hodnotenie vyjadrovacej schopnosti jeho hudby musí byť predovšetkým text a otázka vzťahu hudby a slova“(1973). Zároveň pripomenul, že piliermi estetiky protestantskej hudby 16. a 17. storočia boli dva princípy: 1. poriadok a zákonitosť v hudbe, 2. schopnosť hudby vyjadriť určitý obsah. Tvorca hudby – skladateľ – bol musicus poeticus a poslaním skladateľa bolo vyjadriť zmysel, účel a afekt slov. Na týchto princípoch je komponovaná aj Šimrákova duchovná hudba na latinské a nemecké texty, ktorá sa predvádzala na bohoslužbách.

Organová hudba Jána Šimráka st. sa nezachovala. K dispozícii máme len jeho hudbu duchovnú, ktorú zastupujú viaceré formy; zhudobňoval omšové ordináriá, propriá, magnifikaty, žalmy, duchovné piesne atď. Pre celkovú charakteristiku jeho hudby je dôležité, v akej podobe sa skladby zachovali a či ich dokážeme transkribovať a rekonštruovať. Z jeho 54 autorských kompozícií sa zachovalo v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín 42 skladieb v kompletnom partitúrovom tvare, t. j. v tabulatúrnom zápise. Okrem toho sa zachovalo 11 skladieb v rôznych hlasových zošitoch, ktoré sú žiaľ nekompletné, ale pomáhajú nám pri rekonštrukcii textu. V Šimrákovej latinskej tvorbe prevláda viaczborovosť a koncertantné prvky benátskej polychórie. V jeho nemeckých skladbách sa omnoho viac odrážajú jeho znalosti barokového učenia o hudobnorétorických figúrach, ktoré sú striedmo použité i v skladbách na latinské texty.

V kompozičnej technike Ján Šimrák, st. nadväzoval na staršiu franko-flámsku techniku kontrapunktu a polyfónie, kombinovanú s modernejšími harmonickohomofonickými technikami. Dokázal však komponovať rovnako dobre aj v novšom koncertantnom štýle pre menšie obsadenie, o čom svedčia jeho (nekompletne) zachované malé duchovné koncerty. Ovládal v Európe dobre známu techniku cori spezzati, ktorá bola typická pre všeobecne dlhé obdobie pestovania hudby v polychorickom štýle raného a vrcholného baroka. Staršiu franko-flámsku techniku môžeme sledovať obzvlášť v dielach na latinské texty, napríklad v 7-hlasnom motete Extollens vocem. Techniku imitácie tu, samozrejme, nenájdeme v palestrinovskej prísnej podobe, ale kombinovanú s akordicko-homofonickými úsekmi, úsekmi so zmenou metra a s technikou združovania hlasov do skupín – v tomto prípade však ide len o zdanlivé dvojzborové efekty. Je to jedna z mála jeho skladieb s jednozborovou faktúrou.

Väčšina Šimrákových skladieb má osem, respektíve viac hlasov a klasickú dvojzborovú (viaczborovú, polychorickú) faktúru, čiže pri interpretácii sú hudobníci priestorovo rozdelení do dvoch alebo viacerých vokálnoinštrumentálnych telies. Len jedna 8-hlasná skladba – Angelis suis mandavit de te má spornú polychorickú faktúru. Pri prvom pokuse o transkripciu tejto skladby bola prepísaná ako jednozborová (1968), neskôr bol tvar prehodnotený a notový zápis zodpovedá dvojzborovej skladbe (1993). V tektonickej štruktúre moteta je viditeľný zaujímavý kontrast: v prvej polovici sú hlasové skupiny položené do zvukovo-kontrastnej polohy (skupiny vyšších a nižších hlasov), ale v druhej polovici je už dvojzborovosť určujúcim princípom, no týka sa iného hlasového obsadenia (zborov rovnakej výškovej polohy). Keďže celá skladba nezodpovedá základným kritériám čistej polychórie, ide skôr o nepolychorické moteto s využitím zdanlivých cori spezzati efektov.

Keď si uvedomíme, že Šimrák písal svoju hudbu pre konkrétnych spevákov a inštrumentalistov, tých, ktorých mal k dispozícii, skladba sa ukáže v inom svetle – ako hudba s rôznymi možnosťami predvádzania, ako zaujímavý experiment umeleckého stvárnenia plynúceho zvuku v blízkom či vzdialenejšom priestore. Pri riešení problému obsadenia a rozmiestnenia hudobníkov nám pomáhajú hlasové zošity. V prípade moteta Extollens vocem sa zachoval tenorový hlas s označením Tenor 1 à 7; z toho usudzujeme, že ide o jednozborovú 7-hlasnú skladbu. Z 8-hlasného moteta Ecce mulier Cananaea sa však zachovali okrem partitúry dva tenorové hlasy, pri ktorých je aj označenie jednotlivých zborov –*Tenor 1 Chori 2 ab 8* (t. j. prvý tenor druhého zboru z 8-hlasnej skladby). Moteto má teda polychorickú faktúru a je komponované benátskou technikou cori spezzati, založenou na antifonálnych výmenách zborov, v ktorých nenájdeme miešanie hlasov z rôznych zborov.

V Šimrákovej hudbe sú osobitne zaujímavé hudobnorétorické figúry. V skladbách na latinské texty ich používal premyslene a striedmo. Chromatické figúry sú v nich dokonca zriedkavé; passus duriusculus a s altus duriusculus (chromatický krok a interval zmenšenej kvarty) nájdeme len vo vzťahu k textu vyjadrujúcemu výslovné teologické negatívum. V dvojzborovom 8-hlasnom motete Ecce mulier Cananaea zhudobňujúcom známy text z Evanjelia sv. Matúša (Mt 15, 22-28) použil tritónový skok b-fis v najnižšom hlase na slove miserere v spojení miserere mei Domine, čiže na najdramatickejšom mieste skladby.

Šimrákove dvojzborové motetá na latinské texty nie sú jednotvárne; majú dynamickú, logicky členenú stavbu a cítime v nich tektonické, tonálne a dynamické kontrasty. Častým je kontrastný prechod z dvojdobého, polyfonického do trojdobého, homofonického tutti úseku. Trojdobé úseky pritom môžu vytvárať zdanie ritornelu, čiže úseku, ktorý sa opakovane v skladbe vracia a poslucháč si ho môže ľahko zapamätať. V dvojzborovom motete bez vypísaného generálneho basu Plaudite mortales zaznie v expozícii po dvojdobom, polyfonickom imitačnom vstupe samostatného prvého zboru trojdobý ritornel, v kontrastnom dvojzborovom cori spezzati úseku. Tento trojdobý úsek vytvára zvukový (farebný i dynamický) kontrast a vrcholí v spoločnom (tutti) znení – vyžaduje si všetkých zúčastnených, t. j. aj inštrumentalistov (trombóny atď.). Ťažiskové slová „plaudite mortales“ vo funkcii ritornelu sa ozvú v doslovnom opakovaní druhýkrát tesne pred záverom moteta.

Omša Missa super Omnes gentes patrí k Šimrákovým najdlhším skladbám. Zhudobňuje dve omšové časti –*Kyrie* a Gloria; to zodpovedalo vtedajšej forme protestantského typu skrátenej omše. Je skomponovaná pre dva 4-hlasné zbory s generálnym basom a pri jej predvádzaní nemohli chýbať hudobné nástroje. Jej tabulatúrny notový zápis vôbec neobsahuje text. Rekonštrukciu textu však umožňuje päť hlasových zošitov, ktoré sa zachovali v Bardejovskej evanjelickej zbierke hudobnín. Podľa nadpisu v rukopisoch je zrejmé, že ide o tzv. parodickú omšu; to znamená, že jej predlohou bolo 8-hlasné moteto Omnes gentes – v tomto prípade to bolo Šimrákove vlastné moteto Omnes gentes plaudite manibus, ktoré sa zachovalo v rovnakom tabulatúrnom zborníku ako omša.

Okrem motetových dvojzborových skladieb komponoval Ján Šimrák st. aj trojzborové duchovné koncerty technikou cori spezzati. Jedným z nich je Factum est silentium in coelo pre tri 4-hlasné priestorovo oddelené zbory. Tu môžeme sledovať jeho majstrovské ovládanie modernej barokovej koncertantnosti v duchovnej hudbe: zväčšenie dynamických a zvukových parametrov pridaním tretieho zboru, aplikovanie allelujových pasáží, ritornelového návratu a metrických kontrastov. Keďže podstatnou črtou skladby je antifonálna technika výmeny troch zborov, ide o starší typ duchovného koncertu, v ktorom obzvlášť pôsobivo vynikne dynamický kontrastný allelujový záver v tutti obsadení. Práve takéto akordickohomofonické pasáže, bez melizmatického kolorovania a ozdobovania v jednotlivých hlasoch, sú ideálne miesta na rozšírenie zvukového aparátu. Zvyčajne sa na tieto miesta na zosilnenie zvuku pridávala kapela (Capella) – súbor s ľubovoľným vokálnym alebo inštrumentálnym obsadením. Napriek tomu, že v rukopisnom zápise pokyn Capella chýba, dobová interpretačná prax povoľovala voľnosť pri predvádzaní v zmysle ad libitum.

V závere viacerých Šimrákových skladieb sú uvedené miesta a dni, t. j. kde a v akom čase boli skladby odpísané, napríklad koncert Factum est silentium in coelo bol odpísaný v Ľubici (nem. Leibitz, pri Kežmarku) 8. októbra 1641; dvojzborové moteto Plaudite mortales tiež v Ľubici 10. decembra 1641; 7-hlasné moteto Ecce mulier Cananaea v Nitrianskom Pravne (nem. Teuto Prona, hist. Nemecké Pravno) 14. februára 1640. Odpisy teda nevznikali na jednom mieste; zaujímavým spôsobom nám takto ukazujú, v ktorých lokalitách bola Šimrákova hudba známa a hrávaná. Diseminácia hudby Jána Šimráka st. – predvádzanej nielen v mestách Uhorska, ale aj Sliezska a Sedmohradska – je pre výskum migrácie hudobného repertoáru domácich hudobníkov v strednej Európe jedinečná.


Životný príbeh Jána Šimráka st. je nemenej zaujímavý ako jeho hudba. Pôsobil ako organista v nemeckom evanjelickom kostole v Spišskom Podhradí (lat. Warallium, nem. Kirchdrauf, maď. Szepesvárallya) v rokoch 1630 – 1657; dnes je to katolícky Kostol Narodenia Panny Márie, ktorý bol prestavaný v 19. storočí. O jeho mladosti a štúdiách nemáme poznatky, vieme však, že pochádzal z rozvetvenej rodiny Šimrákovcov (nem. Schimrack) zo Spiša. Od roku 1630 vlastnil v Spišskom Podhradí dom, ktorý získal od svojho otca. Od roku 1637 ho evidujeme v Spišskom Podhradí v každom roku ako člena mestskej rady až do jeho smrti. Jeho matka sa volala Judita Šimráková (nem. Juditha Schimrackin); žila v Spišskom Podhradí ešte v roku 1651. Vieme, že mal dvoch súrodencov a tri deti, ktoré podľa archívnych dokumentov z roku 1655 zdedili 150 florénov: des Organists Johann Schimrags dreyer Kinder Grosväterlich legatum fl. 150. Bolo to dedičstvo po starom otcovi; predpokladáme, že ním bol Benedikt Šimrák, evanjelický pastor zo Spiša. Jedna jeho dcéra mala za manžela učiteľa miestnej latinskej školy Pavla Hanzela (Paulus Hanzelius), neskoršieho farára v Bystranoch (hist. Veľbachy, nem. Eulenbach, Spiš).

Najnovšie muzikologické výskumy odhalili v stredoeurópskom evanjelickom hudobnokultúrnom priestore existenciu skladateľa a organistu s rovnakým priezviskom Ján Šimrák (nem. Johann Schimrack), ktorý pôsobil od roku 1675 vo Vroclave, najprv ako študent a choralista v Kostole sv. Alžbety a po dvoch rokoch ako druhý organista (1677 – 1692). Dokázateľne pochádzal zo Spišského Podhradia a s najväčšou pravdepodobnosťou bol vnukom spišskopodhradského organistu Jána Šimráka st. Keďže ide o osobnosť ešte jedného organistu a hudobného skladateľa s rovnakým menom i priezviskom, v slovenskej hudobnej historiografii sa títo skladatelia rozlišujú prívlastkami starší a mladší. Z hudby Jána Šimráka ml. sa zachovalo desať duchovných piesní Buß= und Communion= Oden und Lieder (Ódy a piesne kajúcne a pri prijímaní) v tlačenom spevníku Johanna Christopha Männlinga Bußfertiger Zöllner und Rechtschaffner Christ (1692). Sú to pôsobivé vrcholnobarokové duchovné árie so sprievodom generálneho basu.

V slovenskej i európskej hudobnej historiografii patrí Ján Šimrák st. k známym postavám v dejinách barokovej hudby. Do roku 2004 sa však v muzikologickej literatúre používal nesprávny tvar jeho priezviska „Šimbracký“, resp. „Schimbraczky“. Novšie výskumy ukázali, že došlo k filologickému omylu pri čítaní priezviska v tabulatúrnom zborníku sign. SK-Le MUS A 3 (olim 13992). V tomto prameni je meno skladateľa zapísané dvoma spôsobmi: v tvare Schimrackii a tiež v tvare Schimbrackii, napríklad v skladbách: Extollens vocem Joh. Schimrackii, Du Friedenfürst, Herr Jesu Christ Joh. Schimbrackii. Korektné filologické posúdenie obidvoch tvarov slova však vedie k jedinému záveru, že v týchto zápisoch ide o latinskú koncovku genitívu skloňovaného mena Schimrack, resp. Schimbrack. V prípade slova Schimbrackii došlo teda pri transkripcii o omyl, k zámene slova v genitíve (Schimbrackii) za nominatív (Schimbracky). Obidva písomné tvary priezviska v nominatíve Schimrack aj Schimbrack však vychádzajú z rovnakej hovorenej formy. Písanie spoluhlásky m(m) ako mb, resp. mp zodpovedá dobovým pravopisným zvyklostiam a za správnu je potrebné považovať dnešnú podobu priezviska Šimrák v slovenčine, Schimrack v nemčine, Schimrackius v latinčine. Priezvisko Šimrák je plnovýznamovým slovom súčasnej slovnej zásoby slovenčiny, a to slovom veľmi prozaickým – šimrák. V kontexte vývinu slovenčiny vzniklo odvodením od slovesa šimrať koncovkou -ák, podobne ako iné podstatné mená mužského rodu, napr. babrák od slovesa babrať, vandrák od slovesa vandrovať, žobrák od slovesa žobrať. Bez ohľadu na niekdajšie nedorozumenia ohľadom priezviska má dnes hudba Jána Šimráka st. svoje pevné miesto v slovenskom hudobnokultúrnom dedičstve a patrí k tomu najcennejšiemu, čo sa nám z dejín hudby na Spiši (na území dnešného Slovenska) v ranom novoveku zachovalo.


Samuel Marckfelner prežil 26 rokov svojho aktívneho muzikantského pôsobenia v Levoči. Vieme o ňom, že sa narodil v roku 1621 v Košiciach. V rokoch 1643 a 1648 evidujeme jeho pôsobenie v Sedmohradsku, v dnešných rumunských mestách Braşov (nem. Kronstadt) a Sighişoara (nem. Schössburg). Keď sa vrátil na Spiš, krátko pôsobil v Spišských Vlachoch a od 30. decembra 1648 nastúpil na platené miesto mestského organistu v Kostole sv. Jakuba v Levoči. V tom čase bola Levoča už jednoznačne pod vplyvom reformácie a hlavný, farský Kostol sv. Jakuba, bol evanjelický. Archívne dokumenty zachované v Magistráte mesta Levoče nás ďalej informujú, že v roku 1649 Marckfelner získal mestské právo, založil si rodinu a postupne sa stal váženým mešťanom. Bol členom mestskej rady a od roku 1670 zastával aj funkciu školského inšpektora a senátora. Jeho manželka sa volala Margaréta a mali spolu päť detí – Samuel, Johannes, Juditha, Susana a Anna-Maria. Zomrel v roku 1674. Jeho najstarší syn bol tiež organistom.

Zo zachovaných účtovných kníh mesta Levoče vieme, že pred príchodom Marckfelnera do mesta bol plateným organistom farského kostola Johann Plotz, ktorý prišiel na Spiš zo sliezskeho mesta Breh (nem. Brieg, dnes poľský Brzeg). Na poste kantora nemeckého evanjelického kostola pôsobil vtedy Krištof Werner. Pred ním mesto dlho nemohlo nájsť vhodného kantora, a preto povolalo na päť rokov Baltazára Apellesa, hudobníka zo Spišského Podhradia. V levočskej účtovnej knihe za rok 1638 sa zachoval zápis, že Apelles dostal odmenu za tri hudobné diela, dedikované mestu: za novoročnú gratuláciu 7 florénov, za moteto 5 florénov a za Te Deum laudamus tiež 5 florénov. Tieto skladby sa však nezachovali.

O to vzácnejšia je pre nás hudba Samuela Marckfelnera, ktorá sa zachovala in situ, to znamená na mieste, kde skladby vznikli a kde sa predvádzali. Nachádzajú sa v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín, ktorá je súčasťou našej najstaršej reformačnej historickej knižnice, umiestnenej po viacerých sťahovaniach na chóre dnešného evanjelického kostola. Táto zbierka hudobnín je v celoslovenskom kontexte unikátna, pretože na území Slovenska poznáme len dve mestá, v ktorých sa zachovali hudobniny zo 16. a 17. storočia – Levoču a Bardejov. Zachované skladby Marckfelnera sú zapísané jeho vlastnou rukou. Sú to teda autografy a z hudobného hľadiska majú silnú výpovednú hodnotu. Nachádzajú sa v unikátnom prameni odborne nazývanom tabulatúrny zborník. Ide o zviazaný súbor papierových hárkov, na ktoré organisti tzv. novou nemeckou organovou tabulatúrnou notáciou zapisovali hudbu, ktorú predvádzali. V Marckfelnerovom tabulatúrnom zborníku sa nachádza 273 skladieb rôznych európskych skladateľov. Nájdeme tam napríklad hudbu špičkových európskych hudobníkov – nemeckého skladateľa Heinricha Schütza alebo talianskeho skladateľa Giovanniho Gabrieliho. Ide o pestrú paletu hudobných foriem raného a vrcholného baroka – omše, motetá, duchovné piesne a koncerty, diela pre jeden i viac 4-hlasných zborov, často aj priestorovo rozmiestnených. Táto hudba sa predvádzala vokálno-inštrumentálne; profesionálnych spevákov a žiacky spevácky zbor sprevádzali hudobné nástroje; pričom samozrejmosťou bol organový sprievod, ktorý zabezpečoval Samuel Marckfelner. Máme informácie o tom, že komponoval pre potreby levočského evanjelického kantorátu skladby viachlasné, vokálne i vokálnoinštrumentálne a organové. Z duchovnej hudby pre veľké obsadenie sa však zachoval len fragment tenorového hlasu z dvojzborového osemhlasného spracovania hymnu Veni sancte spiritus, reple tuorum corda fidelium, a to v Bardejovskej evanjelickej zbierke hudobnín. Signovaný je monogramom –*Tenor I. Chori ab 8. S. M.*

Od Samuela Marckfelnera sa teda zachovala len jeho hudba pre organ zapísaná tabulatúrnou notáciou: preambulá, fúgy, fantázie, dohry a organové improvizačné kompozície – úpravy duchovných piesní. Pri niektorých skladbách uviedol aj svoje meno, napríklad Sa: Marckfelner v textovom incipite piesne Sieh mein Herr Gott; inde uviedol skratky mena a priezviska –*Singet und ruhmet Gott den Herren Sa: Mar:; Fuga in uno sono S: M.; Praeambulum S: M:.* Medzi inštrumentálnymi skladbami zapísanými Marckfelnerovou rukou nájdeme dve unikátne – jedna je organová dohra k skladbe spišskonovoveského skladateľa Georga Wirsingera moteto Tulerunt Dominum meum 4 vocum; druhá je tanečná skladbička Chorea Polonica – trochu netradičná v tabulatúrnom zborníku medzi skladbami pre bohoslužby. Svedčí však o tom, že bol všestranným hudobníkom, ktorý hral aj hudbu zábavnú. Organové skladby Marckfelner zapisoval do tabulatúrneho zborníka zvyčajne len ako doplnky na voľné miesta papierových hárkov. Nezachovalo sa ich veľa, pretože improvizačný podiel hry organistu bol pomerne veľký.

V roku 2020 bol tabulatúrny zborník obsahujúci diela Samuela Marckfelnera reštaurovaný. Po rozobratí väzby sa ukázal na vnútornej strane pergamenového poťahu prednej dosky unikátny rukopisný text – báseň napísaná v nemčine, úhľadným, dobre čitateľným písmom.

„Samuel: Marckfelner bin ich genandt Caschaw ist mein recht Vaterlandt Mich angeben auff ein schone kunst obt man sah nicht sonst vmb sonst den 5 fingern in der handt daß Clawir muß sein wolbekandt darzu auch die tablatur mit der tackt ist die rechte richt schnur.“

Obsah básne jasne hovorí, že ide o autograf Samuela Marckfelnera. Je to jediná autobiografická báseň hudobného skladateľa 17. storočia zachovaná v slovenských hudobných prameňoch. Z hľadiska organologického a hudobnoteoretického sú zaujímavé termíny Clawir, tablatur, tackt a hudobnointerpretačné detaily (den 5 fingern in der handt / daß Clawir muß sein wolbekandt). Táto informácia o hraní piatimi prstami na klavíri je zaujímavá už aj preto, lebo v odbornej literatúre sa zvyčajne uvádza, že využívanie všetkých prstov pri hre na klávesových nástrojoch sa viaže prvýkrát až s menom Johanna Sebastiana Bacha.

Z ďalšej organovej tvorby Samuela Marckfelnera poznáme už len štyri skladby pre organ, ktoré sa nachádzajú v menšej tabulatúrnej knižke nazvanej Pestrý zborník; sú to Praeambulum ex A, Praeambulum ex C, Fuga 6. Thoni a Fuga S M. V tomto prípade sa muzikológovia domnievajú, že ide o Marckfelnerovu organovú hudbu; nasvedčuje tomu skutočnosť, že Pestrý zborník vznikol tiež v Levoči, v rodine mestského tribúna Daniela Pfannschmiedta a datovaný je rokmi 1679 – 1680.

Hudba Samuela Marckfelnera je už dlho súčasťou koncertného repertoáru umelcov interpretujúcich historickú hudbu zachovanú z územia Slovenska. Jedným z prvých nadšených interpretov jeho hudby bol organista Ferdinand Klinda. Na koncertné pódiá sa dostala vďaka výskumom prešovského muzikológa a pedagóga doc. PhDr. Františka Matúša, CSc., ktorý v roku 1981 objavil, transkriboval a vydal jeho organové skladby v kritickej edícii Stará hudba na Slovensku. Hudba Jána Šimráka st. bola vydaná len o rok neskôr; v roku 1982; jeho viaczborové motetá a koncerty na latinské texty transkriboval pracovník Ústavu hudobnej vedy SAV PhDr. Richard Rybarič, CSc., v kritickej edícii Fontes Musicae in Slovacia. Dnes zaznievajú v obnovenej premiére, ako hudba plne etablovaná v kultúrnom dedičstve Slovenska a Európy.

Janka Petőczová

PETŐCZOVÁ, Janka: Text ku koncertu 6. 10. 2026, in: Slovenská filharmónia, Bratislavské hudobné slávnosti 2026, BHS – Stará hudba, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026

[ Andrej Šuba píše: ]

Ut Sol inter planetas, ita Musica inter Artes liberales in medio radiat… (Ako Slnko medzi planétami, tak žiari Hudba uprostred slobodných umení…) Heinrich Schütz

Heinrich Schütz patrí podľa Manfreda Bukofzera k nemeckým barokovým skladateľom, u ktorých sa široký európsky rozhľad snúbil s aristokratickým prístupom vysoko individuálneho umelca. Dôležitou súčasťou toho, čo Bukofzer nazýva rozhľadom, bola nielen orientácia v hudobných výdobytkoch doby (napríklad v novom talianskom koncertantnom štýle), ale tiež humanistické vzdelanie a pohľad na svet. Jeho súčasťou bola hudba chápaná ako súčasť Septem artes liberales (siedmich slobodných umení) – hudba, ktorá bola stále čiastočne vedou, ktorá si, podľa Schützových slov, vyžadovala ustavičné štúdium, písanie a premýšľanie („des stetigen Studierens, Schreibens und Nachsinnens“). Toto ustavičné štúdium sa opieralo o matematické základy hudby (pochopenie podstaty konsonancií, disonancií a ich kombinácií ovládajúcich pravidlá kontrapunktu) a filologické i rétorické nazeranie na zhudobňované texty v duchu lutherovskej teológie a tradícií protestantských kantorov.

K hudbe sa Schütz dostal vďaka priazni landgrófa Mórica Hesensko-Kasselského. Podľa historky, ktorú v skladateľovom nekrológu zaznamenal kaplán drážďanského dvora Martin Geier, hudbymilovný landgróf v roku 1598 navštívil hostinec, ktorý prevádzkoval Schützov otec vo Weißenfelse. Spev mladého Schütza urobil na aristokrata taký dojem, že požiadal rodičov, aby mohol ich syna vziať na dvor, kde by sa „vzdelal v umeniach a získal všetky potrebné cnosti“. Po štúdiu na Collegium Mauritianum, kde vynikal v jazykoch (latinčine, gréčtine a francúzštine), Schütz odišiel v roku 1608 na univerzitu v Marburgu za právnickým vzdelaním. Hoci rodičia budúceho skladateľa nesúhlasili s tým, aby sa profesiou ich syna stala hudba, jeho patrón sa rozhodol i naďalej podporovať talent mladého hudobníka a okolo roku 1609 mu financoval cestu do Benátok, kde sa Schütz na tri roky stal žiakom slávneho Giovanniho Gabrieliho (asi 1557–1612), pod ktorého vedením skomponoval svoju prvú knihu madrigalov (op. 1, Benátky 1611). Schütz sa počas pobytu v meste na lagúne stal Gabrieliho obľúbeným žiakom a majster mu na smrteľnej posteli ako prejav priazne a symbolického nasledovníctva venoval jeden zo svojich prsteňov. Po návrate do Nemecka v roku 1612 nadviazal Schütz kontakt s dvorom saského kurfirsta Johanna Georga I. v Drážďanoch, kde pôsobil od roku 1615 až do svojej smrti v roku 1672 – s výnimkou kratších období, ktoré strávil na kráľovskom dvore v Kodani. Schütz si podľa vlastných slov za svoju životnú úlohu stanovil urobiť drážďanskú kapelu „slávnejšou než iné v Nemecku“, aby „medzi evanjelickými kapelami žiarila ako svetlo“. Medzi prvé významné diela, ktoré Schütz vydal v Drážďanoch, patria benátskou polychóriou ovplyvnené Dávidove žalmy (Psalmen Davids, 1619), ktoré sa dostali aj na územie dnešného Slovenska. Schützovu tvorbu možno ďalej rozdeliť na diela čerpajúce podnety z dvoch talianskych ciest (Auferstehungs-Historie, Cantiones sacrae, Symphoniae sacrae, Kleine geistliche Konzerte, Die sieben Worte Jesu Christi am Kreuz) a kompozície v duchu nemeckej luteránskej tradície (tzv. Beckerov žaltár, Geistliche Chormusik, Weihnachtshistorie, pašie podľa Lukáša, Jána a Matúša, Magnificat). Súčasníci Schütza oslavovali ako „svetlo Nemecka“ („Germaniae Lumen“); neskôr sa pre neho ujalo označenie „otec novej nemeckej hudby“ („Vater der neueren deutschen Musik“). Schützova hudba sa dostala aj na územie dnešného Slovenska: v roku 1661 ju eviduje inventár hudobnín Kostola sv. Mikuláša v Prešove. Nachádzame ju v 17. storočí aj na chóre nemeckého evanjelického kostola v Bratislave počas pôsobenia Jacoba Sebalda Ludwiga, Johanna Kussera a Samuela Capricorna, ale aj na Spiši, kde žila početná nemecká komunita. Podľa Richarda Rybariča existujú dokonca správy, že sa Schützove diela uvádzali v Ilave v slovenských prekladoch Štefana Pilárika.

Kompozícii Musicalische Exequien patrí medzi skladateľovými dielami osobitné miesto. Skladba vznikla pre pohrebné obrady Heinricha II. Posthuma Reussa, pána z Gery, Lobensteinu a Oberkranichfeldu, ktorý zomrel 3. decembra 1635. Schütz sa narodil v Köstritzi, ktoré patrilo do panstva Reussovcov, no vzťah medzi oboma mužmi bol osobnejší. Hudobne vzdelaný aristokrat, ktorý sám komponoval a v Gere mal vlastnú kapelu, udržiaval s hudobníkom kontakt aj počas jeho pôsobenia v Drážďanoch. Medzi prvé Schützove dôležité úlohy mimo Drážďan patrila práve cesta do Gery, kde radil Heinrichovi II. pri reorganizácii hudobného života v meste a na dvore. Pohrebné obrady, na ktorých zaznela Schützova hudba, sa konali až 4. februára 1636 v gerskom Kostole sv. Jána (Johanniskirche), teda dva mesiace po smrti aristokrata, pričom takýto časový odstup nebol v prostredí šľachty nezvyčajný. Pohreby boli formou politickej reprezentácie s účasťou hostí zo spriaznených dvorov, na ktorú sa muselo pripraviť všetko potrebné: katafalk, krypta, pozvánky, smútočné odevy, kázeň – i hudba. Pohreb v tomto prípade oddialili aj vianočné sviatky, epidémia moru v Gere, ale aj Heinrichov zmysel pre ars moriendi: 4. februára podľa tradície zomrel prorok Simeon, ktorého uctieval. Do tohto času pán z Gery odpočíval v rakve vyzdobenej biblickými citátmi, ktoré si na túto príležitosť ešte počas života starostlivo vybral. Tie sa stali textovým podkladom pre Schützovo dielo – vrchol jeho tvorby, spájajúci koncertantný štýl, viaczborovosť a tradície nemeckého protestantského chorálu.

Smrť mohla v živote barokového človeka prísť prakticky kedykoľvek, bola vnímaná ako niečo prirodzené, na čo má byť človek neustále pripravený. Podstatnú časť Schützovho tvorivého života poznačil apokalyptický konflikt, ktorý vošiel do európskych dejín ako tridsaťročná vojna. Skladateľ zakúsil trpkú príchuť smrti aj priamo, keď mu v roku 1625 po krátkej chorobe zomrela manželka. Z toho, že sa napriek dobovým zvyklostiam už nikdy neoženil, možno usudzovať, ako ho táto udalosť zasiahla. Pôsobivosť Musicalische Exequien tkvie v našej schopnosti vnímať vážnosť a smútok tejto hudby ako osobný a súčasne univerzálny, čo je výsadou veľkých diel. Toto pôsobenie nesúvisí len so skladateľovým majstrovským ovládaním kontrapunktu a používaním harmónií, ktoré dokázal pretkať hudobnorétorickými figúrami koexistujúcimi v úzkej symbióze s textom, ale s jeho ambíciou naplniť ideály hudby, ktorú nemeckí teoretici Schützovej doby označovali ako „musica poetica“ – hudby, ktorá má oslavovať Boha, ale tiež šíriť dobré meno svojho tvorcu a pretrvať. Táto myšlienka sa objavuje v úvode ku Geistliche Chormusik a aj v starobe, keď sa skladateľ venuje revízii svojich diel, robí tak dúfajúc, že „po svojej smrti môže ešte poslúžiť Bohu, svetu i svojmu dobrému menu“.

Pojmy „Musica poetica“ a „Musicus poeticus“, ako nazýva Schütza Hans Heinrich Eggebrecht vo svojej klasickej biografii, vznikli počas reformácie. Prvýkrát sa objavujú v roku 1537 v latinskej učebnici Musica Nicolausa Listenia určenej na výučbu na latinských školách. Vo svojej definícii Listenius zdôrazňuje predovšetkým moment tvorivosti: „Musica poetica…, ktorej konečným cieľom je uzavreté a dokonané dielo [opus consumatum et effectum]. Spočíva totiž v tvorení či zhotovovaní [in faciendo sive fabricando], to jest v takej práci, ktorá aj po smrti umelca zanecháva dokonané a úplné dielo [opus perfectum et absolutum relinquat]. Preto sa Poeticus Musicus nazýva ten, kto pracuje na diele, ktoré zamýšľa zanechať.“

Zaujímavým dokumentom je Schützova dedikačná báseň, ktorá sa nachádza v úvode tlače Musicalische Exequien. Skladateľ v nej píše, že zosnulý Heinrich Posthumus Reuss sa medzičasom stal členom nebeského chóru, pričom aj autor žije v nádeji, že raz bude patriť do nebeského kantorátu. Podobná myšlienka sa objavuje tiež v závere kázne Martina Geiera pri Schützovom pohrebe: tam, „kde sú Božie prikázania a piesne v dome, nebeskí muzikanti nie sú ďaleko“, a umierajúci „čoskoro budú ich pomocníkmi v nebeskej kapele“*.* Táto predstava je podľa Eggebrechta typická pre evanjelické prostredie. Patrí k reformačnému chápaniu kresťansko-teocentrického uvažovania o hudbe. Podľa tohto chápania bol Boh „factor mundi“ a znejúca hudba bola obrazom tejto „hudobnej“ tvorivej sily: slúžila na chválu Stvoriteľa a chápala sa ako predzvesť dokonalej a večne trvajúcej nebeskej hudby (Musica coelestis). Luteránske chápanie premieňa tento vzťah pravzoru a obrazu medzi nebeskou a pozemskou hudbou momentom osobnej účasti: hudba na zemi je obrazom, iba tieňom dokonalého a večne trvajúceho Boha chváliaceho nebeského umenia – no veriacemu kresťanovi je prijatie do nebeského kantorátu prisľúbené, čo je konečným cieľom všetkého pozemského komponovania, spevu a hry.

ŠUBA, Andrej: Text ku koncertu 6. 10. 2026, in: Slovenská filharmónia, Bratislavské hudobné slávnosti 2026, BHS – Stará hudba, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026

[ Redakcia SF píše: ]

Za súhlas na verejné sprístupnenie diel Jána Šimráka st. a súhlas s použitím notového materiálu vyslovujeme poďakovanie:

Cirkevnému zboru ECAV na Slovensku Levoča

Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied, v. v. i.

Prešovskému hudobnému spolku Súzvuk

PhDr. Janke Petőczovej, CSc.; rod. Matúšovej

Rodine PhDr. Richarda Rybariča, CSc. (†)

Redakcia SF: Text ku koncertu 6. 10. 2026, in: Slovenská filharmónia, Bratislavské hudobné slávnosti 2026, BHS – Stará hudba, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026

Johann Schimrack / Ján Šimrák st. – Plaudite mortales

Tlieskajte rukami, smrteľníci

Plaudite mortales pia jubila voce sonate
omnes jucundum dicite corde melos.

Tlieskajte rukami, smrteľníci s pobožným jasotom
pozdvihnite svoje hlasy
a všetci spievajte vo svojich srdciach radostnú melódiu.

Surrexit Christus mortem devicit et Orcum,
quam nihil in nobis juris habere quaerunt.
O inferre tibi Christus nunc triste venenum.
Mortesque nunc Christus
mors trunculenta jacet.
Plaudite mortales
Victori mortis et Orci
oro corde pio carmina grata date.

Kristus vstal z mŕtvych, porazil smrť i peklo,
ktoré sa snažili získať nad nami moc.
Ó, peklo, už nemôžeš ponúkať svoj horký jed.
A smrť teraz leží
ako uschnutý pahýľ.
Smrteľníci, oslavujte
Víťaza nad smrťou a peklom;
s pobožnými srdcami mu spievajte piesne na privítanie.

Preklad: Jakub Mitrík

Johann Schimrack / Ján Šimrák st. – Missa super omnes gentes

Missa super omnes gentes

Kyrie eleison.
Christe eleison.
Kyrie eleison.

Pane, zmiluj sa.
Kriste, zmiluj sa.
Pane, zmiluj sa.

Gloria in excelsis Deo.
Et in terra pax hominibus
bonae voluntatis.

Sláva na výsostiach Bohu
a na zemi pokoj ľuďom
dobrej vôle!

Laudamus te, benedicamus te.
Adoramus te, glorificamus te.

Chválime ťa, velebíme ťa,
klaniame sa ti, oslavujeme ťa,

Gratias agimus tibi
propter magnam gloriam tuam.

vzdávame ti vďaky,
lebo veľká je sláva tvoja.

Domine Deus, Rex coelestis,
Deus Pater omnipotens.

Pane Bože, Kráľ nebeský,
Boh Otec všemohúci.

Domine Fili unigenite
Jesu Christe,
Domine Deus, Agnus Dei,
Filius Patris.

Pane Ježišu Kriste,
ty jednorodený syn,
Pán a Boh, Baránok Boží,
Syn Otca.

Qui tollis peccata mundi,
miserere nostri.
Qui tollis peccata mundi,
suscipe deprecationem nostram.

Ty snímaš hriechy sveta,
zľutuj sa nad nami,
ty snímaš hriechy sveta,
prijmi našu úpenlivú prosbu.

Qui sedes ad dexteram Patris,
miserere nostri.
Quoniam tu solus Sanctus,
tu solus Dominus,
tu solus Altissimus, Jesu Christe.
Cum Sancto Spiritu in gloria Dei Patris.

Ty sedíš po pravici Otca,
zľutuj sa nad nami.
Veď len ty si svätý,
len ty si Pán,
len ty si Najvyšší, Ježišu Kriste,
s Duchom Svätým v sláve Boha Otca.

Amen.

Amen.

Preklad: Andrej Šuba

Johann Schimrack / Ján Šimrák st. – Ecce mulier Cananaea (Matthaeus 15,21;28)

Tu vyšla istá kanaánska žena
(Evanjelium podľa Matúša 15, 21 – 28)

Ecce mulier Cananaea
a finibus illis egressa
clamabat ad illum dicens:
Miserere mei Domine fili David
filia mea a daemonio vexatur.
Dum respondens Jesus dixit illi:
O mulier magna est fides tua
fiat tibi sicut vis
et sanata est filia ejus in illo tempore.

A hľa, kananejská žena
z toho kraja vyšla,
kričala a hovorila:
"Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov!
Moja dcéra sa strašne trápi, posadnutá démonom."
Vtedy jej Ježiš povedal:
Žena, veľká je tvoja viera!
Nech sa ti stane, ako chceš."
A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.

Ekumenický preklad Biblie

Johann Schimrack / Ján Šimrák st. – Factum est silentium

V nebi zavládlo ticho

Factum est silentium in coelo
dum commiteret bellum Draco
cum Michaele Archangelo
audita est vox milia milium dicentium:
Laus honor et virtus
omnipotente Deo,
Amen.

V nebi zavládlo ticho
kým Drak viedol vojnu
s archanjelom Michalom.
Bolo počuť hlas tisícov a tisícov, ktoré hovorili:
„Sláva, česť a moc Všemohúcemu Bohu, Amen.

Preklad: Jakub Mitrík

Johann Schimrack / Ján Šimrák st. – Extollens vocem (Lukas 11,27-28)

Pozdvihla svoj hlas
(Evanjelium podľa Lukáša 11, 27 – 28)

Extollens vocem quaedam mulier
de turba dixit.
Beatus venter qui te portavit
et ubera quae tu suxisti.
At Jesus ait illi
quinimmo beati qui audiunt verbum Dei
et custodiunt illud.

Jedna žena zo zástupu
pozdvihla svoj hlas a povedala:
"Blahoslavený život, ktorý ťa nosil,
a prsia, ktoré ťa dojčili!"
On však odpovedal:
"Blahoslavení sú skôr tí, čo počúvajú
a zachovávajú Božie slovo."

Ekumenický preklad Biblie

Johann Schimrack / Ján Šimrák st. – Angelis suis mandavit (Psalm 91,11-12)

Veď on svojim anjelom prikáže (Žalm 91, 11 – 12)

Angelis suis mandavit de te
ut custodiant te
in omnibus viis tuis
in manibus portabunt te
ne unquam offendas
ad lapidem pedem tuum.

Veď on svojim anjelom prikáže,
aby ťa chránili
na všetkých tvojich cestách.
Na rukách ťa budú nosiť,
aby si si neuderil
nohu o kameň.

Ekumenický preklad Biblie

Heinrich Schütz – Musicalische Exequien, Op. 7, SWV 279–281

Dresden 1636 — für Heinrich Posthumus Reuß († 3. Dezember 1635)

I. Concert in Form einer teutschen Begräbnis-Missa

Intonatio [Hiob 1,21]

Intonatio [Jób 1,21]

Nacket bin ich von Mutterleibe kommen.

Nahý som vyšiel zo života matky.

Soli [Hiob 1,21]

Soli [Jób 1,21]

Nacket werde ich wiederum dahinfahren.
Der Herr hat’s gegeben,
der Herr hat’s genommen,
der Name des Herren sei gelobet.

Nahý sa vrátim tam.
Hospodin dal,
Hospodin aj vzal,
buď pochválené meno Hospodinovo!

Capella [Martin Luther, 1529]

Capella [Martin Luther, 1529]

Herr Gott Vater im Himmel,
erbarm dich über uns.

Hospodine, Bože Otče na nebi,
zmiluj sa nad nami.

Soli [Philipper 1,21; Johannes 1,29b]

Soli [Filipanom 1,21; Ján 1,29b]

Christus ist mein Leben, Sterben ist mein Gewinn.
Siehe, das ist Gottes Lamm,
das der Welt Sünde trägt.

Mne žiť je Kristus a umrieť zisk.
Ajhľa, Baránok Boží,
ktorý sníma hriech sveta.

Capella [Martin Luther, 1529]

Capella [Martin Luther, 1529]

Jesu Christe, Gottes Sohn,
erbarm dich über uns.

Ježišu Kriste, Syn Boží,
zmiluj sa nad nami.

Soli [Römer 14,8]

Soli [Rimanom 14,8]

Leben wir, so leben wir dem Herren,
sterben wir, so sterben wir dem Herren,
darum wir leben oder sterben,
so sind wir des Herren.

Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme,
ak umierame, Pánovi umierame.
Či teda žijeme, či umierame,
Pánovi patríme.

Capella [Martin Luther, 1529]

Capella [Martin Luther, 1529]

Herr Gott heiliger Geist,
erbarm dich über uns.

Hospodine, Bože Duch Svätý,
zmiluj sa nad nami.

Intonatio [Johannes 3,16]

Intonatio [Ján 3,16]

Also hat Gott die Welt geliebt,
dass er seinen eingebornen Sohn gab.

Lebo tak Boh miloval svet,
že svojho jednorodeného Syna dal.

Soli [Johannes 3,16]

Soli [Ján 3,16]

Auf dass alle, die an ihn gläuben, nicht verloren werden,
sondern das ewige Leben haben.

Aby nezahynul, ale večný život mal
každý, kto verí v Neho.

Capella [Martin Luther, 1523]

Capella [Martin Luther, 1523]

Er sprach zu seinem lieben Sohn:
die Zeit ist hie zu erbarmen,
fahr hin, mein’s Herzens werte Kron
und sei das Heil der Armen,
und hilf ihn aus der Sünden Not,
erwürg für sie den bittern Tod
und lass sie mit dir leben.

Riekol svojmu milému Synovi:
„Prišiel čas zľutovania,
choď, drahá koruna môjho srdca,
a buď spasením biednych;
pomôž im z úzkosti hriechu,
zahub za nich horkú smrť
a daj im s Tebou žiť.“

Soli [1 Johannes 1,7b]

Soli [1. Jánov 1,7b]

Das Blut Jesu Christi, des Sohnes Gottes,
machet uns rein von allen Sünden.

A krv Ježiša Krista, Jeho Syna,
nás očisťuje od každého hriechu.

Capella [Ludwig Helmbold, 1575]

Capella [Ludwig Helmbold, 1575]

Durch ihn ist uns vergeben
die Sünd, geschenkt das Leben,
im Himmel soll’n wir haben,
o Gott, wie große Gaben.

Skrze Neho je nám odpustený
hriech a darovaný život;
v nebi budeme mať —
ó Bože, aké veľké dary!

Soli [Philipper 3,20–21a]

Soli [Filipanom 3,20–21a]

Unser Wandel ist im Himmel,
von dannen wir auch warten
des Heilandes, Jesu Christi, des Herren,
welcher unsern nichtigen Leib verklären wird,
dass er ähnlich werde seinem verklärten Leibe.

Ale naša otčina je v nebesiach;
odtiaľ očakávame aj Spasiteľa,
Pána Ježiša Krista.
On premení naše ponížené telo,
aby bolo podobné Jeho oslávenému telu.

Capella [Johann Leon, 1598]

Capella [Johann Leon, 1598]

Es ist allhier ein Jammertal,
Angst, Not und Trübsal überall,
des Bleibens ist ein kleine Zeit,
voller Mühseligkeit,
und wer’s bedenkt, ist immer im Streit.

Tu je len údolie plaču,
úzkosť, bieda a súženie všade;
pobyt tu je krátky čas,
plný namáhania,
a kto to uváži, je stále v boji.

Soli [Jesaia 1,18b]

Soli [Izaiáš 1,18b]

Wenn eure Sünde gleich blutrot wäre,
soll sie doch schneeweiß werden,
wenn sie gleich ist wie rosinfarb,
soll sie doch wie Wolle werden.

Keby boli vaše hriechy ako šarlát,
môžu zbelieť na sneh;
keby boli červené ako purpur,
môžu byť ako vlna.

Capella [Ludwig Helmbold, 1575]

Capella [Ludwig Helmbold, 1575]

Sein Wort, sein Tauf, sein Nachtmahl
dient wider allen Unfall,
der Heilge Geist im Glauben
lehrt uns darauf vertrauen.

Jeho slovo, Jeho krst, Jeho večera
slúžia proti každej pohrome;
Duch Svätý nás vo viere
učí na to sa spoliehať.

Solo [Jesaia 26,20]

Solo [Izaiáš 26,20]

Gehe hin, mein Volk, in eine Kammer
und schleuß die Tür nach dir zu!
Verbirge dich einen kleinen Augenblick,
bis der Zorn vorübergehe.

Choď, môj ľud, vojdi do svojich komôr
a zavri dvere za sebou;
skry sa na krátku chvíľu,
kým neprejde hnev.

Soli [Weisheit 3,1–3]

Soli [Kniha múdrosti 3,1–3]

Der Gerechten Seelen sind in Gottes Hand
und keine Qual rühret sie an,
für den Unverständigen werden sie angesehen, als
stürben sie,
und ihr Abschied wird für eine Pein gerechnet,
und ihr Hinfahren für Verderben,
aber sie sind in Frieden.

Duše spravodlivých sú v Božej ruke
a nedotkne sa ich muka.
V očiach nerozumných sa zdalo, že zomreli,
ich odchod pokladali za nešťastie
a ich odobratie za zánik,
ale oni sú v pokoji.

Solo [Psalm 73,25]

Solo [Žalm 73,25]

Herr, wenn ich nur dich habe,
so frage ich nichts nach Himmel und Erden,

Koho mám v nebi?
A na zemi v nikom nemám záľubu, len v Tebe.

Soli [Psalm 73,26]

Soli [Žalm 73,26]

wenn mir gleich Leib und Seele verschmacht,
so bist du, Gott, allzeit
meines Herzens Trost und mein Teil.

Keby mi hynulo telo aj srdce,
Bohom môjho srdca a mojím údelom
je Boh naveky.

Capella [Martin Luther, 1524]

Capella [Martin Luther, 1524]

Er ist das Heil und selig Licht
für die Heiden,
zu erleuchten, die dich kennen nicht
und zu weiden,
er ist seines Volks Israel
der Preis, Ehr, Freud und Wonne.

On je spasenie a blažené svetlo
pre pohanov,
aby osvietil a pásol tých,
ktorí Ťa nepoznajú;
On je svojho ľudu izraelského
chvála, česť, radosť a blaho.

Soli [Psalm 90,10]

Soli [Žalm 90,10]

Unser Leben währet siebenzig Jahr,
und wenn’s hoch kömmt,
so sind’s achtzig Jahr,
und wenn es köstlich gewesen ist,
so ist es Müh und Arbeit gewesen.

Čas nášho života je sedemdesiat rokov,
ak sme pri sile, osemdesiat;
a čo je nad to,
je námaha a trápenie.

Capella [Johannes Gigas, 1566]

Capella [Johannes Gigas, 1566]

Ach, wie elend ist unser Zeit
allhier auf dieser Erden,
gar bald der Mensch darnieder leit,
wir müssen alle sterben,
allhier in diesem Jammertal
ist Müh und Arbeit überall,
auch wenn dir’s wohl gelinget.

Ach, aký biedny je náš čas
tu na tejto zemi;
človek zakrátko klesne,
všetci musíme umrieť;
tu, v tomto údolí plaču,
je všade námaha a trápenie,
aj keď sa ti dobre vodí.

Solo [Hiob 19,25–26]

Solo [Jób 19,25–26]

Ich weiß, dass mein Erlöser lebt,
und er wird mich hernach aus der Erden auferwecken,
und werde darnach mit dieser meiner Haut umgeben werden,
und werde in meinem Fleisch Gott sehen.

Ja viem, že môj Vykupiteľ žije
a nakoniec sa postaví nad prachom.
Keď moja koža takto rozpadnutá bude,
zo svojho tela Boha uvidím.

Capella [Nikolaus Herman, 1560]

Capella [Nikolaus Herman, 1560]

Weil du vom Tod erstanden bist,
werd ich im Grab nicht bleiben,
mein höchster Trost dein Auffahrt ist,
Todsfurcht kannst du vertreiben,
denn wo du bist, da komm ich hin,
dass ich stets bei dir leb und bin,
drum fahr ich hin mit Freuden.

Keďže si vstal z mŕtvych,
nezostanem v hrobe;
mojou najvyššou útechou je Tvoje vstúpenie na nebo,
strach zo smrti Ty vieš zahnať,
lebo kde si Ty, tam prídem aj ja,
aby som stále pri Tebe žil a bol;
preto odchádzam s radosťou.

Soli [Genesis 32,27b]

Soli [1. Mojžišova 32,27b]

Herr, ich lasse dich nicht, du segnest mich denn.

Nepustím Ťa, len ak ma požehnáš.

Capella [Martin Luther, 1523]

Capella [Martin Luther, 1523]

Er sprach zu mir: halt dich an mich,
es soll dir itzt gelingen,
ich geb mich selber ganz für dich,
da will ich für dich ringen,
den Tod verschlingt das Leben mein,
mein Unschuld trägt die Sünden dein,
da bist du selig worden.

Riekol mi: „Drž sa mňa,
teraz sa ti podarí;
celého seba dávam za teba,
ja budem za teba bojovať;
smrť pohltí môj život,
moja nevinnosť nesie tvoje hriechy —
tak si sa stal blahoslaveným.“

II. Motette

Chorus I & II [Psalm 73,25–26]

Chorus I & II [Žalm 73,25–26]

Herr, wenn ich nur dich habe,
so frage ich nichts nach Himmel und Erden.
Wenn mir gleich Leib und Seele verschmacht,
so bist du doch, Gott, allezeit
meines Herzens Trost und mein Teil.

Koho mám v nebi?
A na zemi v nikom nemám záľubu, len v Tebe.
Keby mi hynulo telo aj srdce,
Bohom môjho srdca a mojím údelom
je Boh naveky.

III. Canticum B. Simeonis

Intonatio [Lukas 2,29a]

Intonatio [Lukáš 2,29a]

Herr, nun lässest du deinen Diener

Teraz už, Pane, dávaš odísť svojmu sluhovi

Chorus I [Lukas 2,29b–32]

Chorus I [Lukáš 2,29b–32]

in Friede fahren, wie du gesagt hast.
Denn meine Augen haben deinen Heiland gesehen,
welchen du bereitet hast für allen Völkern,
ein Licht, zu erleuchten die Heiden
und zum Preis deines Volks Israel.

V pokoji podľa svojho slova,
lebo moje oči videli Tvoje spasenie,
ktoré si pripravil pred tvárou všetkých ľudí:
svetlo, ktoré sa zjaví pohanom,
a slávu Tvojho ľudu izraelského.

Chorus II [Offenbarung 14,13; Weisheit 3,1]

Chorus II [Zjavenie 14,13; Kniha múdrosti 3,1]

Selig sind die Toten, die in dem Herren sterben,
sie ruhen von ihrer Arbeit,
und ihre Werke folgen ihnen nach.
Sie sind in der Hand des Herren,
und keine Qual rühret sie.
Selig sind die Toten, die in dem Herren sterben.

Blahoslavení mŕtvi, ktorí odteraz umierajú v Pánovi.
Áno, hovorí Duch, aby si odpočinuli od svojich prác,
lebo ich skutky idú s nimi.
Sú v ruke Hospodinovej
a nedotkne sa ich muka.
Blahoslavení mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi.

Musicalische Exequien wie solche bey herrlicher und hochansehnlicher Leichbestattung, des weylandt Hochwolgebornen Herrn, Herrn Heinrichen deß jüngern und eltisten Reußen … nunmehr christ-seligen Andenckens jüngsthin den 4. Monatstag Februarii zu Gera … abgesungen worden … Zu unterthänigem letzten Ehren Gedächtnis auff Begehren in die Music versetzet, und in Druck gefertiget durch Heinrich Schützen Churf. Sächs. Capellmeistern. Dresden 1636.

Hudobné pohrebné piesne, ako napríklad tie, ktoré sa spievali na honosnom a vysoko váženom pohrebe zosnulého Najvyššieho Pána, lorda Henricha mladšieho a staršieho z Reußenu… nedávno spievané na kresťanskú pamiatku 4. februára v Gere… Zhudobnené na jeho žiadosť pri jeho skromnej poslednej počesti a vytlačené Heinrichom Schützom, volebným saským kapelníkom. Drážďany 1636.

Zdroje: Slovenská evanjelická Biblia – Písmo sväté Starej a Novej zmluvy, Tranoscius; deuterokanonická Kniha múdrosti podľa Slovenského ekumenického prekladu s deuterokanonickými knihami, slovenské preklady chorálových strof sú voľným prekladom z nemeckého originálu.
61. Bratislavské hudobné slávnosti, denný bulletin ku koncertu 6. októbra 2026, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026

Bratislava (Slovakia) revives its 17th-century musical heritage. In: Total Baroque [online]. 3. 10. 2026 [cit. 2026-10-10]. [po anglicky] totalbaroque.com/en/nuove-musiche-en-40684

Pramene

Citácie sú podľa normy STN ISO 690 (metodika D. Katuščáka) – tlačidlom Kopírovať citáciu si ich prenesiete do schránky.

Tlačený bulletin v podobe, v akej išiel do tlače. Dole si ho môžeš prelistovať.
Pripravujem strany…
1 / –

Listuješ šípkami, klávesnicou alebo ťahaním za roh strany. Originál je uložený v archíve Slovenskej filharmónie.

Videozáznam koncertu pre vás vytvoril StreamTeam Slovenskej filharmónie : Andrej Osvald kamery, strih, svetlá, zvuk, Marek Piaček postprodukcia, Olesia Stepura réžia, postprodukcia
© Slovenská filharmónia 2026
Koncert bol zverejnený v sobotu 24. 10. 2026.
Záznam naposledy upravený:
Texty k programu
Otvoriť texty k programu
Naskenujte QR kód pre mobilné zobrazenie
Rýchla pomoc
Otvoriť pomocníka Stlačte Medzerník na spustenie prehrávania. F pre celú obrazovku. ← → na posúvanie v čase. Všetky skratky zobrazíte klávesou ?
Klik na pri názve koncertu si koncert odloží medzi Obľúbené – nájdete ich kedykoľvek pod hviezdičkou v hlavičke stránky. Ďalším klikom ho zo zoznamu zase uberiete. Bez prihlásenia sa zoznam ukladá do tohto prehliadača, takže na inom zariadení ho neuvidíte.
Klik na pri názve koncertu je hlas do hitparády – čím viac srdiečok koncert má, tým vyššie sa v hitparáde ocitne. Hlasovať môžete aj bez prihlásenia; ďalším klikom srdiečko zase uberiete.
Klik na ikonku skopíruje adresu priamo na záložku, v ktorej sa práve nachádzate – komu ju pošlete, tomu sa otvorí rovno tam.
Tím
Videozáznam koncertu pre vás vytvoril StreamTeam Slovenskej filharmónie: Andrej Osvald kamery, strih, svetlá, zvuk, Marek Piaček postprodukcia, Olesia Stepura réžia, postprodukcia © Slovenská filharmónia 2026
Klepnite na Zdieľať, potom Pridať na plochu.

Otočte zariadenie

Aplikácia je optimalizovaná
pre zvislý displej