Sunday, October 25, 2026 at 4 p.m.
Slovak Chamber Orchestra Concerts
Column Hall of Slovak Philharmonic
Ako kňaz v službách cirkvi a zároveň ako všestranný hudobník obohacoval Ján Levoslav Bella tvorivými aktivitami na začiatku svojej umeleckej kariéry spoločenstvo veriacich svojho prvého miesta pôsobenia, historicky malebnej Kremnice. Avšak jeho skladateľské ambície prekročili múry kostolov, ako aj jeho samotné kňazské povolanie. Poznajúc estetické výdobytky klasickej hudby aj dobové snahy národných škôl o definovanie osobitých štýlov naprieč druhmi umenia, nasledoval všetky trendy lomcujúce Európou. Jeho snaha skomponovať prvú národnú operu stroskotala na librete v nemeckom jazyku. Prvá symfonická báseň Osud a ideál mierne utrpela častou, takmer úplnou citáciou slovenských ľudových piesní. Aj napriek tomu však Ján Levoslav Bella patril medzi tých skladateľov, ktorí pripravili dôležitý základ pre vyprofilovanie slovenského národného štýlu. Vďaka svojmu dlhému životu bol na jeho sklonku svedkom nástupu výrazných skladateľských osobností, rovnako ako snahy o hudobnú identifikáciu v rámci starého kontinentu, predtým aj nástupu rozpínavého neskorého romantizmu. To všetko sa podpísalo na jeho skladateľskom vývoji a jeho poetike. No jeho začiatky sú nepochybne späté s dominantnou, dnes najviac reflektovanou estetikou romantizmu. Pravidlá tejto štýlovosti ukážkovo uplatnil vo svojom Sláčikovom kvintete d mol. Hegelovský konflikt podčiarkuje neustálou osciláciou výrazu medzi tragickým a lyrickým, harmóniu obohacuje o množstvo chromatizmov a klamných záverov umožňujúcich mu neustálu moduláciu a v neposlednom rade nastolené myšlienky komentuje v epizodických akoby naratívnych rozvedeniach. Prvá časť, Allegro appassionato, je sonátovou formou. Nad ostinátnym pohybom sláčikov sa vynára hlavná téma s nádychom tragickej melodiky. Z jej zárodkov vyrastá kontrastná lyrická myšlienka, pričom pôvodný ostinátny sprievod sa mení na pochodový rytmus. Ten podnecuje erupcie tragického výrazu, striedajúceho sa s lyrickou, kontrastnou témou. A práve motivická prepojenosť oboch tém je kľúčom k jednoliatemu priebehu celej expozície aj napriek ich neustálym konfrontáciám. Rozvedenie plynie v niekoľkých zreteľne oddelených epizódach, akoby skladateľ potreboval dopovedať každú nastolenú myšlienku. Variovaná repríza ústi do záverečnej kódy pôsobiacej rozpoltene, neposkytujúcej dostatočné odpovede. Až jej eruptívne vyústenie, vystavané na charakteristickom výraze hlavnej témy dramaticky uzatvára priebeh prvej časti. Scherzo vivace prináša odlišný hudobný svet. Trojdielna piesňová forma a tanečný charakter hlavnej témy pripomínajú ľahkosť haydnovskej poetiky. Pod povrchom tejto žoviálnosti sa však skrýva romantická melanchólia. Motivická príbuznosť oboch nálad, podobne ako v prvej časti, umožňuje ich neustálu koreláciu. Pohyblivý, rytmicky výrazný motív je súčasťou nielen hlavnej témy, ale preniká aj do sprievodu, čím skladateľ naplno využíva jeho potenciál. Kontrastný stredný diel stavia proti sebe pohyblivosť a statickosť. Dlhé, spevné tóny dopĺňajú sprievodné behy, následne sa prelievajúce naprieč nástrojmi. Návrat úvodného scherza v mierne pozmenenej podobe nie je iba formálnym zopakovaním. Typicky romantickým spôsobom rozvíja a pointuje pôvodnú myšlienku, pričom zachováva súmernosť a vyváženosť celku. Subtílne Adagietto tempovo prináša zdanlivo upokojenie výrazu. Harmonický priebeh umocnený kontrapunktom je vystavaný na využití emočne exponovaných gest. Veľké intervalové skoky a exklamácie pripomínajúce vzlyky evokujú rétorické figúry, ktorými barokoví skladatelia vyjadrovali bolesť a tragickosť. Proti tejto expresívnej reči stojí kontrastný, chorálovo ladený úsek, uvedený výrazným rytmickým motívom. Osobitné miesto majú sólové výstupy jednotlivých nástrojov nad pizzicatovým sprievodom. Pripomínajú akési predspievania či kadencie. Hudobný tok sa následne opäť rozprúdi a prinesie návrat hlavnej témy, už obohatenej o skúsenosť predchádzajúceho diania s typickým oscilovaním medzi tragickým a lyrickým výrazom. Záverečné Presto navracia do popredia pohyb a rytmickú energiu. Stavia pri tom na pizzicatovom motíve, nadväzujúcom na rytmickú profiláciu predchádzajúcich častí, no zároveň tej štvrtej poskytuje vlastnú tematickú identitu. Pohyblivá téma sa rozvíja cez ďalšie harmonické vybočenia, aby sa na okamih rozplynula do ťahavej, spevnej melódie. Táto krátka zastávka však iba zvýrazňuje kontrast s opätovným návratom pohybu. Postupne sa vynárajú ozveny predchádzajúceho diania. Miestami možno zachytiť ostinátny, či pochodový rytmus Allegra appassionata, inde zase roztopašnosť scherza. Nejde o doslovné citácie, ale skôr o reminiscencie, ktoré v novom kontexte pripomínajú prežité. Rozuzlenie napokon prináša sólový hlas nad ostinátnym sprievodom. Po neustálom oscilovaní sa hudba prikláňa k dur, ktoré pôsobí ako víťazné vyústenie. Krátke záverečné dopovedanie ešte raz potvrdí neustále prítomnú skutočnosť, že hudobná myšlienka sa nekončí v okamihu, keď zaznie, ale až po tom, čo prejde konfliktom, premenou a opätovným nájdením vlastného zmyslu.
„Môj priateľ Vladimír Godár raz vyhlásil, že umenie (myslel na hudbu) si nemožno jednoducho vymyslieť. Mal na zreteli okolnosť, že každý umelecký prejav sa opiera jednak o svojou vlastnú históriu, ktorá mu slúži ako východisko, jednak o tvorbu vlastnej doby, o umelecké výsledky, ktoré ho obklopujú.“ (Ján Albrecht) Intelektuálna dôslednosť, úcta k historickému dedičstvu a zvedavosť voči novote. Je obdivuhodné, kam až zavedie invencia tvorivého, mysľou otvoreného a skúmajúceho človeka, snažiaceho sa spoznávať svet okolo seba, aby následne mohol cez neho pôsobiť prostredníctvom umenia. Aj vďaka týmto vlastnostiam patrí Vladimír Godár medzi popredných slovenských skladateľov súčasnosti. Nesnaží sa o novosť za každú cenu rovnako, ako minulosť nepreberá bez kritického úsudku. Tradíciu vníma ako živý priestor, kde je možné hľadať odpovede na otázky prítomnosti a nanovo objavovať možnosti hudobného vyjadrovania. Dôsledné poznanie „európskosti“ a výdobytkov s jej vývojom spätými zaobaľuje do vlastnej osobitosti. V období, kedy sa mnohí skladatelia usilovali o radikálne novátorské riešenia, alebo sa prispôsobovali dobovým ideologickým očakávaniam, Godár ponúkol inú cestu. Obrátil sa k overenej minulosti a zasadil ju do súčasného kompozičného myslenia. Barokové formy ako passacaglia, ciaccona, partita či concerto grosso v jeho tvorbe nie sú nostalgickými návratmi, ale východiskami pre nové hudobné koncepcie. Dedičstvo európskej hudby „ušil na mieru“ požiadavkám doby. Osobité miesto v Godárovej tvorbe majú 80. roky. Na ich začiatku dokončil svoju prvú symfóniu. Následne ďalšie, jeho rukopis formujúce diela, ako Partita, oratórium Orbis sensualium pictus, významná Sonáta na pamäť Viktora Šklovského. Do tohto obdobia spadá aj Concerto grosso per archi e cembalo. Aj tento opus je potvrdením mimoriadne precíznej motivicko-tematickej práce, ktorá patrí k najcharakteristickejším črtám Godárovho myslenia. V centre pozornosti stojí samotný motív a jeho potenciál. Zdanlivo jednoduchý materiál sa postupne premieňa na rozsiahly hudobný organizmus, ktorého jednotlivé vrstvy získavajú význam vo vzájomných súvislostiach. Dôslednú kompozičnú prácu zdobí proporčná vyváženosť a presnosť vystavania štruktúry. Už samotná trojčasťová forma diela odkazuje na tradíciu barokového concerta grossa. Godár však s historickým modelom zaobchádza osobitým spôsobom. Namiesto obvyklého sledu rýchlej, pomalej a rýchlej časti, volí obrátený tempový oblúk – pomalú, rýchlu a záverečnú pomalú časť. Tradičný princíp pritom nepopiera, iba pretvára jeho vnútornú logiku. Prvá časť, Adagio sostenuto, buduje zvukové a výrazové podhubie napätia, rozvíjajúce sa naplno v dramatickom, pohybovo exponovanom Preste. Záverečný Ground prináša tiché, meditatívne doznievanie. Prvé Adagio sostenuto vyrastá z chromaticky exponovaného motívu, zasadeného do zvukovosti tremol, predstavujúcich nositeľov napätia a dramatickej expresivity. Úvodná myšlienka postupne smeruje k unisonovému vrcholu, ústiaceho do stíšenej chorálovej plochy. Jej zdanlivý pokoj však narúša výrazná chromatickosť, vytvárajúca znepokojivý, miestami až deformovaný charakter. V tejto zvukovej poetike možno zachytiť asociácie s hudobným svetom Alfreda Schnittkeho. Tonálne centrum pritom nie je jednoznačne artikulované tradičnými harmonickými prostriedkami. Nenápadne ho podopiera vysoký bourdon vysokých sláčikov, pod ktorým sa rozvíja chromaticky premenlivá faktúra. Práve tremolová a chorálová téma sú nosnými piliermi celého priebehu, neustále sa konfrontujúce a navzájom dopĺňajúce o svoje charakteristické prvky. Výrazný vpád orchestra v nízkych polohách následne zahusťuje zvukovú štruktúru a premieňa ju na mohutnú, takmer vibrujúcu masu. V oblasti zlatého rezu prichádza vrchol celej časti, keď sa do popredia dostáva continuo so zlovestným opakovaním akordického komplexu. Následne sa hudba navracia k chorálovej podobe a v tichej kóde postupne doznieva. Druhá časť, Presto e molto agitato, predstavuje dramatické jadro kompozície. Jej pohyb poháňa oscilujúci motív. Neúnavnú pulzáciu podopiera bourdon v basovej polohe. Nad ním sa vrstvia hlasy, postupne sa chromatizujúce a vzďaľujúce od pôvodného tonálneho centra. Do tohto nepokojného prúdu vstupuje výrazná téma s barokovo zafarbenou harmóniou. Dramatickosť podporujú aj náhle dynamické zmeny, pripomínajúce terasovitú dynamiku. Novým prvkom je zmena pulzácie, ktorá však neprerušuje pravidelný, neustále sa obnovujúci pohyb. Ten nadobúda až extatický charakter a ženie hudbu vpred. Jednotlivé hlasy sa postupne vrstvia a presúvajú do vyšších registrov, pričom ich vedenie je dôsledne organizované na princípe imitácie. Prísna kontrapunktická práca tak neoslabuje dramatický účinok, ale naopak, zdôrazňuje ho. Poslucháč vníma súčasne neúprosný pohyb aj precízne usporiadanie jednotlivých hlasov. Po návrate východiskového motívu, tentoraz obohateného o flažolety, vstupuje continuo a opätovne otvára priestor pre barokovo profilovanú tému. Výraz záverečnej časti Ground. Largo e quieto prináša zásadnú zmenu perspektívy. Po dramatickej a pohybovo neúnavnej druhej časti sa hudobný čas výrazne spomaľuje. Východiskom je téma založená na dlho držaných tónoch sláčikov, vytvárajúca melancholickú, sústredenú zvukovú plochu. Postupne sa k nej pridávajú ďalšie hlasy, ktoré sa vrstvia a prepletajú do stále hustejšej polyfonickej štruktúry. Pokojný tok narúšajú arpeggiá continua, prinášajúce jemný pohyb do inak takmer statickej hudobnej krajiny. Tá však ani vo svojej nehybnosti nie je celkom pokojná. Vnútorné napätie pretrváva v samotnom vedení hlasov a v ich vzájomných vzťahoch. Emocionálna hĺbka tejto časti sa môže na prvé počutie javiť ako výsledok jednoduchého vrstvenia jednotlivých motívov. V tejto zdanlivej jednoduchosti sa skrýva jej podstata. Hlasy sa postupne spájajú, aby vo svojej vlastnej jedinečnosti zrkadlili vzájomnú koexistenciu. Každý hlas si zachováva vlastnú identitu, zároveň však nadobúda zmysel vo vzťahu k ostatným. Vzniká tak hudobný obraz ľudskej skúsenosti. Godárova hudba tu prekračuje hranice čisto kompozičnej konštrukcie. Zrkadlí dichotomickú podstatu bytia. Stáva sa súcnom. A tomu rozumieme všetci. „Keby sme opustili hudbu, čo by sa potom stalo s naším svetom?“ pýtal sa Nikolaj Vasilievič Gogoľ v polovici predminulého storočia. Myslitelia našej doby si kladú otázku: Načo vlastne slúži hudba? A odpovedajú na ňu tým, že uvádzajú desiatky funkcií hudobnej informácie. Píšeme o funkciách a opisujeme vonkajší prejav hudobnej kompozície, podobne ako hovoríme aj o ľuďoch. Najprv sa pýtame, na čo sú, a potom, akí sú. Nepýtame sa však, čím v skutočnosti sú. Aj pri hudbe opisujeme jej vonkajšie prejavy a funkcie, pričom sa nepýtame, čo hudba vlastne je. Prečo Gogoľa tak desí svet, v ktorom hudba predstavuje iba produkt ľudského vývoja? Možno by sme si mali položiť opačnú otázku: Čo je človek, čo je hudba a až potom, na čo slúžia a aké sú? Ani ja neviem, čo je hudba a prečo ju tvorím. Umenie je nepochybne jednou z funkcií človeka, ale vysvetľujeme azda človeka tým, že vymenujeme jeho funkcie? Chýba nám hypotéza a zostáva nám gogoľovský strach.„ (Vladimír Godár)
Experiment a poriadok, hluk a ticho, minulosť a prítomnosť. Na tvorivý odkaz Ladislava Kupkoviča je možné nazerať cez prizmu viacerých kontrastov. Jeho skladateľská cesta viedla od najradikálnejších foriem experimentu a avantgardného myslenia 60. rokov k vedomému, premyslenému návratu k tonálnej hudbe a klasicisticko-romantickej poetike. Nebolo to gesto nostalgie či irónie, ale hlboké osobné a filozofické rozhodnutie sprevádzajúce jeho celú neskorú tvorbu. “Svoje štýlotvorné smerovanie zo 60. rokov definoval Kupkovič na sklonku 20. storočia ako „chyby mladosti“, preto sa ho, možno povedať, že znovu extrémnym spôsobom, zriekol„ (Ľubomír Chalupka). Rodák z Bratislavy sa už od mladého veku pohyboval v prostredí mimoriadne vitálnom na umelecké podnety. Stretával sa s okruhom osobností sústredených okolo Dómu sv. Martina a rodiny Albrechtovcov. Formoval sa jeho vzťah k hudbe ako k živému, slobodnému jazyku, nezviazanému akademickými dogmami. Spolu s Jánom Albrechtom a Miroslavom Filipom sa ako amatérske sláčikové trio zoznamoval s komornou hudbou Arnolda Schönberga a Antona Weberna, s repertoárom, nespoľahlivým pre moderného socialistického človeka. Skúsenosti a nové podnety smerovali mladú tvorivú myseľ stále bližšie k experimentu, k skúmaniu zvuku, času, priestoru a k nekonvenčnej tektonike. Počiatočné experimenty sa pretavili do systematického budovania tradície slovenskej hudobnej avantgardy spoločne s ďalšími výraznými osobnosťami – Kolmanom, Bergerom, Zeljenkom, Paríkom, Malovcom a Bázlikom. Patril k jej najradikálnejším predstaviteľom. Zrejme preto, že ako skladateľ, samouk sa dokázal rýchlo a bez zábran odpútať od tradície. Po počiatočnom období seriálnej kompozície sa jeho tvorba obrátila k radikalizácii samotného zvuku. Kľúčové diela ako Mäso kríža či Osemhran samoty, nudy a strachu pracujú s extrémnymi výrazovými prostriedkami, netradičnými nástrojmi, s využitím priestoru, aleatoriky, koláže a grafickej notácie. Hudba sa u Kupkoviča prestáva chápať ako uzavreté dielo a mení sa na proces, často až na happening, stierajúci hranice medzi skladateľom, interpretom a poslucháčom. Ide o mimoriadne zaujímavú fúziu prísnej európskej avantgardy a uvoľneného amerického experimentalizmu. Ním založený súbor Hudba dneška sa stal laboratóriom pre experimenty, ktoré odznievali aj v rámci Smolenických seminárov, výrazných podujatí esteticky spätých s dianím za železnou oponou. Odvážne počínanie “rebelov„ a “provokatérov„ ukončil august '68 a následná normalizácia, počas ktorej bola Kupkovičova experimentálna tvorba systematicky potláčaná. Emigrácia do západného Nemecka bola nielen opustením domoviny, ale i rozlúčkou s experimentom a novátorstvom. Práve v tomto období sa začína postupný, no dôsledný obrat k tonálnej hudbe, ktorý mnohí jeho slovenskí súčasníci spočiatku vnímali ako recesiu, iróniu či dokonca provokáciu. Kupkovič svoju predchádzajúcu tvorbu nepoprel, ale prehodnotil. Tradíciu nevníma ako muzeálny artefakt, ale pracuje s ňou ako s pamäťou, ako s nositeľkou archetypálnych významov. Práve v tomto kontexte možno chápať aj dielo Cantica slovaca, využívajúce ľudové texty a piesňové fragmenty. Nie však iba ako bezduchú folklórnu ilustráciu ani ako sentimentálny návrat k “ľudovosti„. Sú existenciálnymi výpoveďami, v ktorých sa smrť, vojna, odlúčenie a kruh života objavujú v surovej, nepatetickej podobe. Kupkovič ich zhudobnením zbavuje akéhokoľvek folkloristického nánosu a vkladá ich do komorného, často prísne vyváženého hudobného prostredia. Tonalita výraz nezjednodušuje, ale koncentruje. A aj keď mnohí predstavitelia hudobnej obce hovoria o eklektickej štýlovosti, či dokonca gýči, len málo skladateľov dokázalo urobiť taký radikálny krok v mantineloch svojej poetiky a “tvrdohlavo neustúpiť.„ Je dôkazom Kupkovičovho presvedčenia a vytrvalosti, vďaka ktorým úplne rovnakým spôsobom odkrýval nové zvukovosti, búral estetické predsudky a vytváral nové nazerania na kompozíciu ako proces v 60. rokoch minulého storočia. Sinfonietta pre sláčikový orchester je jeho posledným skomponovaným dielom. Nasleduje typickú štruktúru symfonického cyklu – s úvodným, nosným Allegrom, subtílnym Larghettom, tanečným Menuetom a napokon briskným Allegrom. Je venovaná Slovenskému komornému orchestru a jeho umeleckému vedúcemu Ewaldovi Danelovi, aktérom jej premiéry v novembri 2016, ktorej sa samotný skladateľ už nedožil.
GAVALOVÁ, Mária: Text ku koncertu 25. 10. 2026, in: Slovenská filharmónia, Sezóna 2026/2027, Slovenský komorný orchester, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026
Ewald Danel je huslista, dirigent a pedagóg. Jeho prácu charakterizuje spolupráca s mnohými významnými osobnosťami hudobného sveta, orchestrami a komornými súbormi, ako aj spolupráca s amatérskymi hudobníkmi a spevákmi. Študoval hru na husliach a dirigovanie na ostravskom konzervatóriu a Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Absolvoval dirigentský kurz u K. Österreichera, kurz zborového dirigovania u J. Wierszyłowského a doktorandské štúdium u B. Warchala. Po ukončení štúdia pôsobil ako koncertný majster v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a v orchestri Slovenského národného divadla. V rokoch 1985 – 2023 bol koncertným majstrom Slovenskej filharmónie, od roku 2001 je umeleckým vedúcim Slovenského komorného orchestra. Ako sólista a dirigent sa predstavil na koncertných pódiách v mnohých krajinách Európy i zámoria (Japonsko, Kórea, Egypt, Panama, Brazília, USA). Dlhodobá spolupráca ho spája s Orquestra Sinfônica Municipal São Paulo, Hiroshima Symphony Orchestra, Akita Chamber Orchestra, Tokyo Harmonia Chamber Orchestra, vystupoval s orchestrami Klang Verwaltung München, Orchestra Ensemble Kanazawa, Nagoya Philharmonic Orchestra, Osaka Symphoniker, Sakata Philharmony, Slovenská filharmónia, Prague Philharmonia, Orquesta Filarmónica de Málaga, Janáčkova filharmonie Ostrava a i. V Hiroshima Symphony Orchestra bol v rokoch 2008 – 2014 hlavným hosťujúcim dirigentom. Okrem dirigentských a sólistických aktivít má umelec bohaté skúsenosti v oblasti komornej hry – primárius Slovenského kvarteta od roku 1986, spoluzakladateľ Slovenského klavírneho tria, Kubínovho kvarteta (viola), niekoľko rokov člen súboru Musica aeterna, v rokoch 1992 – 1996 umelecký vedúci orchestra Cappella Istropolitana. Umelec sa spolupodieľa na rôznych projektoch v komorných ansámbloch doma i v zahraničí. Je držiteľom Ceny Sebastian za mimoriadny prínos k odkazu diela J. S. Bacha, ceny Cieszynity uznania za šírenie dobrého mena regiónu Sliezska a Ceny Jána Cikkera. Ako pedagóg pôsobil na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Akadémii umení v Banskej Bystrici, šesť rokov bol tiež hosťujúcim profesorom na Aichi Prefectural University of Fine Arts and Music v Nagoji v Japonsku. Ako umelecký vedúci Slovenského komorného orchestra inicioval koncerty Hommage à Bohdan Warchal, cyklus koncertov Hudba v chrámoch, Koncerty bez bariér, Koncerty bez potlesku, vznik nových skladieb a ďalšie mimoriadne projekty. Od stého výročia úmrtia A. Dvořáka viackrát uviedol jeho Biblické piesne v zborovom unisone, zazneli aj na festivale Pohoda 2018, v minulej sezóne v Ostrave a v Bratislave. Cielená dlhodobá spolupráca s rôznymi cirkevnými a amatérskymi speváckymi zbormi a hudobnými súbormi, na ktorej sa podieľa v role dirigenta, organizátora i autora duchovnej hudby, je významnou súčasťou jeho umeleckých aktivít.
© 2026 Slovak Philharmonic
Slovak Philharmonic, Medená 3, 816 01 Bratislava. The Slovak Philharmonic is a state-funded organization of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.