Watch concert in Online Archive

Piano Recital I / Noelia Rodiles

Tuesday, November 3, 2026 at 7 p.m.
Piano and pianists
Small Hall of Slovak Philharmonic


Performers

Noelia Rodiles piano

Program

Manuel de Falla (1876–1946)
Nocturno (4:39)
Joseph Haydn (1732–1809)
Sonata in F Major, Hob. XVI:23 (13:35)
Allegro moderato (4:39)
Adagio (5:37)
Finale. Presto (3:19)
Manuel de Falla (1876–1946)
Fantasía bética (13:00)
Manuel de Falla (1876–1946)
Serenata andaluza (5:29)
Franz Schubert (1797–1828)
Moments musicaux, Op. 94, D. 780 (30:15)
Moderato (6:00)
Andantino (5:56)
Allegretto moderato (1:50)
Moderato (5:08)
Allegro vivace (2:21)
Allegretto (9:00)
Gabriela Ortiz (*1964)
Prelude and Etude No. 3 (8:18)
(encore) Christoph Willibald Gluck (1714–1787) / Giovanni Sgambati (1841–1914) [arr.]
Melody from Orfeo ed Euridice (piano transcription) (3:54)


Dlhé stáročia sa oblasť Pyrenejského polostrova nachádzala v tieni dynamického vývoja európskych kultúrnych metropol v Taliansku, Nemecku a Francúzsku. Impozantné masívy Pyrenejí akoby blokovali prieniky tvorivých iniciatív v obidvoch smeroch. Na dvore španielskych kráľov sa síce pohybovali hudobnícki poslovia z Talianska, či Francúzska a usilovali sa poskytnúť tamojšej elite plnohodnotné umelecké zážitky. Šírili tam najnovšie rezultáty hudobnej tvorby z iných európskych metropol a žali úspechy. Skladateľ Tomás Luis de Victoria bol dokonca právom považovaný za jedného z vrcholných predstaviteľov obdobia neskorej renesancie. Magický a extatický tanec „la folia“, ktorý má portugalský, respektíve španielsky pôvod, výrazne ovplyvnil kompozičné aktivity významných európskych skladateľov. V archívoch v Barcelone je ukryté obrovské bohatstvo hudobného materiálu reagujúceho na progresívne trendy vo vývoji hudobného myslenia a na aktívnejšie vyvažovanie sakrálnych a svetských fenoménov… Vzájomné kultúrne väzby Pyrenejského polostrova a zvyšku Európy teda neboli celkom ochabnuté alebo utlmované. Predsa však, až v priebehu 19. storočia naberali na intenzite. Jedným z rozhodujúcich faktorov tejto dynamiky bol stav latentnej duchovnej vyčerpanosti panujúci v Európe. Oficiálny systém sa síce vzmáhal k nevídaným métam a skutkom (Beethoven); tento proces ho však zároveň vyčerpával a ohrozoval. Skladateľskí giganti stále naliehavejšie obracali pozornosť k istým dispozíciám tohto harmonického systému, ktoré ho de facto vnútorne rozleptávali a spochybňovali. Reforma Richarda Wagnera nastupujúca (mienené symbolicky) po premiére drámy Tristan a Izolda v roku 1865 definitívne kompromitovala kompozičný ideál, platný približne od roku 1600. Európsku kompozičnú scénu zachvátila kríza; jednotliví autori sa usilovali vysporiadať sa s ňou podľa vlastných kritérií; bolo však nezvratné, že čosi významné dožíva a pomaly odchádza zo scény dejín. Jednou z alternatív, akou bolo možné situáciu „resuscitovať“, bol príklon ku koreňom hudby a hudobnosti – teda k etnickej hudbe a k folklóru. Etnické idiómy sa do sveta „veľkej hudby“ nenápadne vkrádali už v minulosti a vždy pôsobili ako dynamický činiteľ (za všetky spomeňme Finále Klavírneho koncertu D dur Josepha Haydna Alla ungarese alebo legendárny Turecký pochod z Klavírnej sonáty a mol Wolfganga Amadea Mozarta). Zatiaľ čo v uvedených prípadoch išlo skôr o vonné korenie, o delikatesu, v druhej polovici 19. storočia začala byť situácia kritická a folklórne prvky boli záchrannou vestou pre budúcnosť hudobnej tvorby. Pozornosť zodpovedných aktérov sa začala zameriavať na oblasti, v ktorých boli etnické prvky mimoriadne silné a mali nenaštrbené základy. Multikultúrne Španielsko poskytovalo nevyčerpateľné kvantum novej energie. Miesili (a dodnes sa miesia) rôzne etnické prvky: maurské, separdické (teda židovské), cigánske, latinskoamerické, baskické tradície tu žijú povedľa európskych kritérií a predstáv. Táto rôznorodosť bola doslova živou vodou pre dohasínajúci európsky hudobný systém. Pyreneje už teda prestali byť nepreniknuteľné a Španielsko, respektíve Portugalsko prenikalo vďaka silným osobnostiam na európsku scénu. Jednou z nich bol rodák z prekrásneho andalúzskeho Cádizu Manuel de Falla. Je jednou z typických postáv vtedajšej doby; jeho ohnivá andalúzska myseľ hľadala mosty spájajúce s okolitým svetom – najmä s Francúzskom. Falla študoval hru na klavíri pod vedením Josého Targu a kompozíciu v triede známeho španielskeho pedagóga a skladateľa Felipa Pedrella. Pedrel Fallu viedol okrem iného k záujmu a hlbšiemu štúdiu vášnivého andalúzskeho flamenca – konkrétne štýlu „cante jondo“. Falla si však najmä pod vedením Targu osvojoval klavírny štýl výrazných európskych skladateľov. Senzitívny Falla rýchlo absorboval tieto podnety a svojimi dielami zásoboval pravidelné stretnutia s komornou hudbou. Medzi jeho skladateľskými prvotinami sa nachádza aj poetické Nocturno f mol z roku 1896. Vplyv Fryderyka Chopina je v tomto nostalgiou sýtenom diele nesporný. Nocturno však už svedčí o skladateľských dispozíciách mladého Fallu a o jeho predstavivosti. V pôvabnej, krehkej, „zvončekovej“Andalúzskej serenáde z roku 1900 už výrazne preniká na povrch nespútaný etnický živel a sklon Fallu kochať sa vo zvukových impresiách, svojských súzvukoch a inštrumentačných efektoch. Pôdorys ronda je nasýtený kvetnatou imagináciou mladého skladateľa. Falla postupom rokov cítil potrebu rozvíjať svoju skladateľskú osobnosť aj v inom prostredí. Na sedem rokov sa preto presídlil do Paríža – vtedajšieho epicentra európskej moderny. Bol uchvátený tamojšou atmosférou nabitou zápasmi o nové možnosti v hudbe. Očarili ho Debussy, Ravel, Dukas, Schmitt… prílev energie potom po návrate do Madridu pretavil do svojich najúspešnejších skladieb: do baletov Čarodejná láska (1915) a Trojrohý klobúk (realizovaný v roku 1919 vo výtvarníckej výprave Pabla Picassa). Vrátil sa príležitostne aj ku klavírnej tvorbe. Ohnivá Fantasia bética z roku 1919 bola venovaná Arturovi Rubinsteinovi a je už prejavom skladateľskej suverenity a cieľavedomosti. Falla v bravúrnej rapsódii definitívne poskytol priestor pre nezlomné etnické prvky pochádzajúce z Anda- lúzie; pojem „Baetis“ je latinskou, respektíve starorímskou verziou označenia Andalúzie. Falla akoby vzdal hold Lisztovým rapsodickým skladbám, ale necháva naplno preniknúť na povrch originálne andalúzske momenty. Je tu evidentné, že nespútané etnické idiómy dokázali revitalizovať tradičné útvary európskej hudobnej tvorby a zvrátiť blúdenie v chaose krízovej situácie začiatku 20. storočia.

Manuel de Falla vstúpil do hry v čase ohrozenia klasického hudobného systému. Dopomohol k prekonaniu krízy najmä aplikovaním etnických prvkov v klasickom kontexte. Joseph Haydn žil a tvoril v „zlatej ére“, v ktorej najmä vďaka nemu tento systém nadobúdal stále pevnejšie kontúry. Klavírna sonáta F dur Hob.XVI:23, publikovaná v roku 1774 pochádza z kolekcie šiestich sonát venovaných Haydnovmu dlhoročnému zamestnávateľovi, kniežaťu Mikulášovi Esterházymu. Pre Haydna je okrem iného typická akási „ekonomickosť“ hudobnej štruktúry; tento geniálny autor dokázal z minimálnych zdrojov (motívov) získať maximum efektu. Zatiaľ čo napríklad Mozart doslova „mrhal“ skvostnými nápadmi, Haydn sa rafinovane limitoval a koncentroval na tri – štyri tóny, z ktorých vybudoval pomerne rozsiahle plochy. Haydnove „sonátové formy“ napríklad neprebiehajú na báze dvoch či troch tematických subjektov; koncentruje sa v nich na jeden centrálny útvar, ktorý prechádza variačným procesom. Tento prístup imponoval aj jeho žiakovi, Ludwigovi van Beethovenovi (za všetky príklady stačí spomenúť Piatu symfóniu c mol a jej strohý motivický podklad). Klavírna sonáta F dur Josepha Haydna prezentuje jeho štýl v bravúrnom duchu. Prvá časť je vtipnou parafrázou galantnej gavoty, čo opäť naznačuje previazanosť skladateľa so suitovými skladbami barokových a rokokových autorov. Druhá časť f mol ponúka celkom rozdielnu atmosféru; je hĺbavá, akoby fantazijná – je však takisto maximálne koncentrovaná na drobný motivický zdroj. Haydnove finálne časti prinášajú takmer vždy vtipné situácie a ohňostroj očarujúcich prekvapení. Sonáta F dur nie je výnimkou…

Joseph Haydn hojnou mierou ovplyvnil hudobný vývoj v 19. storočí; je možné konštatovať, že ho ovplyvňuje dodnes. Fluidu jeho hudby sa hlboko klaňal aj Franz Schubert. Rakúsky skladateľ žil a tvoril v extrémne náročne konštituovanej epoche. Explózie, akými ohuroval svoje okolie Ludwig van Beethoven, si vyžadovali maximálnu pozornosť a stavali profesionálnych skladateľov pred dilemu: ako ďalej? Schubert Beethovena zbožne obdivoval, zároveň však povedľa neho čelil istému druhu traumy, či komplexu. Okrem toho bol Schubert celý život prenasledovaný psychickými aj fyzickými útrapami, takže jeho tragicky krátky život prebiehal v temných okolnostiach. Schubert však našiel dostatok síl, aby sa vzoprel postbeethovenovskej kríze; vrhol sa do intimity piesne, ktorú povýšil na jeden zo signifikantných žánrov nastupujúceho storočia. Schubertove piesne a piesňové cykly však nie sú rozšafnými oslavami lásky, či prírody. Hnaný permanentnými ľudskými útrapami Schubert do týchto expresívnych „maličkostí“ implantoval občas až otriasajúci obsah. Do jeho čias boli reflexie skepsy, hrôzy, strachu a ničoty v hudobných sférach blokované a obchádzané. Bachovský spev „príď smrť moja, príď pokoj môj“ eliminoval akýkoľvek prienik expresivity vo vzťahu k zániku života. Schubert tento všeobecne platný „status“ nekompromisne zvrátil a nastavil realite zrkadlo. On sám už v mladosti svojim priateľom hovoril o blížiacej sa smrti a akoby ju tým privolával. Jeho vrcholné piesňové cykly sú príbehmi o ničote a beznádeji. Cyklus Zimná cesta on sám označil za „cyklus hrôzostrašných piesní“. Pieseň teda bola Schubertovou najsilnejšou zbraňou v zápase o prežitie. Aj jeho symfónie, sláčikové kvartetá, či posledné tri masívne Klavírne sonáty absorbovali piesňový princíp do klasického sonátového milieu. Klavírne perličky označené ako Moment musicaux op. 94 sú akýmisi „piesňami bez slov“ a takisto nerozdávajú pôžitok z krásy a harmónie. Sú výrazne motivované klavírnymi Impromptus českého skladateľa Jana Václava Huga Voříška, ako aj drsnými a bezohľadne asketickými Bagatelami Ludwiga van Beethovena. V chronológii Schubertových skladieb vládne neistota; často pracoval na viacerých dielach simultánne a mnohé náčrty napokon nedokončil (to je aj údel preslávenej Symfónie h mol Nedokončenej). Isté však je, že Moments musicaux op. 94 vyšli tlačou v roku Schubertovej predčasnej smrti, teda v roku 1828. Kolekcia šiestich pôsobivých hudobných „okamihov“ je zoradená v zostupnom a vzostupnom terciovom tonálnom okruhu C dur – As dur – f mol – cis mol (teda teoretická tónina dis mol) – f mol – As dur; je teda zrejmé, že Schubert tu uvažoval o klavírnom cykle a nie o kolekcii nezáväzných drobností. Tretia zo skladieb si získala mimoriadnu obľubu a bola niekoľkokrát aranžovaná skúsenými klaviristami.

Manuel de Falla rozprúdil vo svojej virtuóznej Fantasii bética dravú riavu hudby, ktorá pramení v mýtických hlbinách človeka. Mexická skladateľka Gabriela Ortiz vo svojom Prelúdiu – Etude č. 3 v tomto smere ešte „pritvrdila“. Ak ktosi v súvislosti so ženskými autorkami presadzuje príklon k akejsi nehe, nekonfliktnosti a vnútornej harmónii, Ortizovej strhujúce Prelúdium ho vyvedie z omylu. Vyše päťminútová skladba láme akékoľvek predsudky a vťahuje svoje okolie do žeravého krátera nespútanej hudobnosti. Ortizová je medzinárodne uznávanou autorkou; v sezóne 2024 – 2025 bola rezidentnou skladateľkou slávnej Carnegie Hall. Jej pôsobivé skladby uvádzali orchestre a ansámble v Londýne, Berlíne, Viedni, Los Angeles a v New Yorku. Všade a vždy zaznamenávali úspechy. Na báze tradičného hudobného zápisu Ortizová implantuje do svojich účinných opusov prvky etnickej hudby z Afriky a afro-kubánskej zóny, čím oslovuje mimoriadne široký okruh poslucháčov. Neskrotné Prelúdium – Etuda číslo 3 pochádza z fascinujúceho cyklu Estudios entre preludios z roku 2005.


JAVORSKÝ, Igor: Text ku koncertu 3. 11. 2026, in: Slovenská filharmónia, Sezóna 2026/2027, Klavír a klaviristi, Bratislava, Slovenská filharmónia 2026



Noelia Rodiles

Noelia Rodiles je jednou z popredných osobností súčasnej španielskej klavírnej interpretácie, je uznávaná nielen pre svoje interpretácie veľkých diel klavírneho repertoáru (Schubert, Schumann, Ravel), ale aj pre svoj neustály záujem o súčasnú hudbu (Ortiz, Ligeti, Kurtág ai.). Zároveň sa intenzívne venuje oživovaniu a uvádzaniu diel španielskych skladateľov, ako sú Sánchez Allú, Orbón, Magrané a Rueda.

Vystupovala v prestížnych koncertných sálach, ako sú londýnska Wigmore Hall, düsseldorfská Tonhalle či Sala Nezahualcóyotl v Mexico City, ako aj v hlavných koncertných sálach Španielska vrátane Auditorio Nacional v Madride a Palau de la Música v Barcelone. Pravidelne účinkuje na festivaloch ako sú Quincena Musical de San Sebastián, Medzinárodný festival v Santanderi, Schubertíada de Vilabertrán a Festival Rafaela Orozca v Córdobe, ako aj na ďalších festivaloch a koncertných pódiách vo Francúzsku, Nemecku, Spojenom kráľovstve, Taliansku, Poľsku a Mexiku.

Ako sólistka vystúpila s orchestrami ako Španielsky národný orchester, Filharmonický orchester UNAM a Filharmonický orchester Jalisco v Mexiku, Španielsky rozhlasový a televízny orchester, Orchester Heinricha Heineho z Düsseldorfu v Nemecku, Symfonický orchester Guayaquil v Ekvádore, Orchester Madridského spoločenstva, Astúrsky symfonický orchester, The Soloists of London a Kráľovská filharmónia Galície, ako aj s ďalšími telesami.

Medzi jej vystúpenia v sezóne 2025/2026 patrili debuty so Symfonickým orchestrom Tenerife a Slovenskou filharmóniou, svetová premiéra Klavírneho koncertu č. 3 Jesúsa Ruedu a premiéra Orbónovej Klavírnej sonáty, ktorej partitúra doteraz nie je vydaná. Čakajú ju tiež opätovné vystúpenia v Palau de la Música v Barcelone, v Auditorio Nacional a vo Nadácii Juana Marcha v Madride.

Na svojom piatom a najnovšom albume Mysterium Noelia nahrala Partitu č. 4 Juliána Orbóna a dielo Cloches Manuela Martíneza Burgosa, ktoré na ňom zaznieva vo svetovej premiére. Na nahrávke spolupracovala s orchestrom Oviedo Filarmonía pod vedením dirigenta Lucasa Macíasa.

© 2026 Slovak Philharmonic

Slovak Philharmonic, Medená 3, 816 01 Bratislava. The Slovak Philharmonic is a state-funded organization of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.