Monday, May 30, 2022 at 7 p.m.
Musical Mosaic
Small Hall of Slovak Philharmonic
Gustav Mahler sa do histórie neodmysliteľne zapísal najmä ako skladateľ sugestívnych piesní a široko-dimenzovaných, hlbokomyseľných symfónií, no v počiatkoch svojej tvorby inklinoval aj ku komornej hudbe. Neskôr však takmer všetky svoje komorné diela zavrhol, respektíve sa stratili. Jedinou zachovanou pamiatkou z tejto oblasti tak ostala kompletne dokončená prvá časť Klavírneho kvarteta a mol a skica scherzovej časti. Klavírne kvarteto Mahler napísal pravdepodobne v roku 1876, ešte ako poslucháč Viedenského konzervatória (dnešná Universität für Musik und darstellende Kunst Wien), kde od jesene 1875 študoval hru na klavíri, harmóniu a kompozíciu. Mladý hudobník prišiel do európskeho kultúrneho centra z malomeštiackeho prostredia moravskej Jihlavy. Vo Viedni plnými dúškami nasával umeleckú atmosféru, filozofické trendy doby, navštevoval kultúrne podujatia a v neposlednom rade spoznával ľudí, ktorí zohrali v jeho umeleckom formovaní zásadnú rolu.
Sám Mahler sa na svoje rané komorné skladby rozpamätáva ešte aj o dvadsať rokov neskôr, keď už skomponoval piesňový cyklus *Chlapcov zázračný roh* a prvé tri symfónie. V liste z roku 1896 píše svojej dlhoročnej priateľke a dôverníčke Natalie Bauer-Lechner, že za najlepšie z okruhu svojich raných diel považuje práve Klavírne kvarteto a mol, ktorému sa dokonca dostalo uvedenia aj v prominentnej spoločnosti hudobných soirées, ktoré sa konali u významného viedenského chirurga, amatérskeho huslistu a Brahmsovho i Hanslickovho priateľa, Theodora Billrotha. Mahler v tom čase považoval svoje Klavírne kvarteto za nenávratne stratené, pričom stratiť sa malo pred mnohými rokmi pri zaslaní partitúr na ruskú skladateľskú súťaž. Našťastie sa autograf Klavírneho kvarteta našiel spolu s inými Mahlerovými ranými dielami zachovaný v zložke, ktorá bola objavená v pozostalosti jeho manželky Almy (po jej smrti v roku 1964). Prvé vydanie Mahlerovho Klavírneho kvarteta (prvá časť a skica Scherza) pripravil pre vydavateľstvo Sikorski editor Peter Ruzicka až v roku 1973.
Klavírne kvarteto je ukážkou skvelej kompozičnej techniky ešte len začínajúceho mladého skladateľa, poukazuje na inšpiračné zdroje jeho ranej tvorby, najmä z okruhu romantických skladateľov, a zároveň naznačuje autorove budúce hudobné smerovanie. V súvislosti s inšpiračnými zdrojmi v Mahlerovom kvartete menuje Richard Taruskin viaceré konkrétne mená, od Schuberta, cez Brahmsa až po Wagnera. Niektorí bádatelia poukazujú aj na určité názvuky na *Klavírne kvarteto, op. 15* z rovnakého roku 1876 od Mahlerovho profesora vo Viedni, Roberta Fuchsa. Viacerí sa však prikláňajú najmä k výraznému vplyvu Johannesa Brahmsa, ktorého Mahler veľmi obdivoval. Naviac v novembri 1875 malo premiéru aj Brahmsovo Klavírne kvarteto č. 3 c mol, op. 60 vo viedenskom Musikvereine, kde vtedy ešte Brahms pôsobil ako umelecký riaditeľ.
Prvá časť (*Nicht zu schnell*) Mahlerovho Klavírneho kvarteta sa odohráva v sonátovej forme a skladateľovej obľúbenej tónine a mol. Vášnivá hlavná téma je predchnutá istou dávkou tragickosti či akousi neblahou predtuchou. Kontrastná téma sa naopak odohráva v intenciách rozhodnosti a odhodlanosti. V priebehu časti sa obe témy dostávajú do veľmi pôsobivých vzájomných kombinácií. Z klasického rámca sonátovej formy vystupuje tiché intermezzo zdržanlivého charakteru, ktoré nastupuje pred reprízou, ako aj nezvyčajne zakomponovaná husľová kadencia pred kódou. Vrúcne túžobná a zároveň nostalgická téma nedokončeného Scherza má niektoré spoločné znaky s hlavnou témou prvej časti kvarteta. Túto scherzovú tému považoval priekopník polyštýlovej kompozície, Alfred Schnittke, priam za geniálnu. Mahlerovu skicu Scherza citoval v druhej časti svojho diela Concerto grosso č. 4-Symfónia č. 5 z roku 1988, pričom tento hudobný citát zohráva v Schnittkeho diele dôležitú úlohu ako po stránke hudobno-štrukturálnej, tak i sémantickej.
Josef Suk patril spolu s Vítězslavom Novákom k najvýznamnejším predstaviteľom kompozičnej školy Antonína Dvořáka. Dvořákovým cieľom ako učiteľa bolo vychovať svojich zverencov k vlastnému skladateľskému mysleniu a podnecovať ich k umeleckej originalite. Podľa Sukovho svedectva Dvořák svojim žiakom hovorieval: „Niečo podobné som už počul; hľadajte a premýšľajte, […] ako sme hľadali my.“ Suka s Dvořákom spájalo aj rodinné puto – v roku 1898 si Suk zobral za manželku jeho dcéru Otíliu. Ako skladateľ hľadal Suk spočiatku inšpiráciu v neskorom romantizme, neskôr – približne po roku 1904 – v jeho tvorbe dominuje reflexívnosť, introspekcia, riešenie otázok osudu, smrti, zmyslu existencie. Jeho hudobný jazyk je charakteristický melodickou bohatosťou, zvláštnou lyrikou, poetickou náladovosťou, harmonickou i zvukovou farebnosťou a emočnou vzrušenosťou. Výraznú skladateľskú stopu zanechal v klavírnej tvorbe, v ktorej inklinoval k drobnejším lyrickým skladbám, ako aj v oblasti scénickej hudby. Jeho symfonická tvorba býva po štýlovej i výrazovej stránke prirovnávaná k tvorbe Gustava Mahlera. Sukova Symfónia c mol, op. 27, nazvaná po anjelovi smrti – Asrael, patrí k myšlienkovo najhlbším dielam českej symfonickej tvorby vôbec. Skladba z rokov 1905/1906 je venovaná „ *vznešené památce Dvořákově a Otilčině* “. Jej nesmierna tragika je zrkadlom Sukovho prežívania straty najbližších – Dvořák zomrel v roku 1904, o rok neskôr podľahla srdcovej chorobe Otília. Josef Suk sa neskôr sám stal profesorom skladby a bol mentorom viacerých popredných českých skladateľov, vrátane Klementa Slavického, Jaroslava Ježka či Bohuslava Martinů. Bol taktiež jednou zo zakladateľských osobností a druhým huslistom Českého kvarteta, ktoré vzniklo v roku 1892 a ako prvý stály český komorný súbor dosahovalo svetovú úroveň. Sukov vnuk (a Dvořákov pravnuk), Josef Suk mladší sa stal svetoznámym husľovým virtuózom.
Klavírne kvarteto a mol, op. 1 napísal Josef Suk, podobne ako Mahler svoje Klavírne kvarteto v rovnakej tónine, ešte počas študentských čias na Pražskom konzervatóriu, ktoré začal navštevovať v roku 1885 ako poslucháč hry na husliach, hry na klavíri a kompozície. Skladbu študoval najskôr u Karla Steckera, no v roku 1891 prestúpil k novo menovanému profesorovi majstrovskej školy, Antonínovi Dvořákovi. Pod Dvořákovým vedením skomponoval Opus 1 ako svoju absolventskú prácu, no štúdium si následne ešte o rok predĺžil, aby mohol pod vedením uznávaného učiteľa študovať o čosi dlhšie. Suk patril aj k Dvořákovým najobľúbenejším žiakom, dokonca ho brával na svoje letné sídlo vo Vysokej u Příbramě, kde sa zoznámil aj s Otíliou. Sukovo Klavírne kvarteto a mol, venované Dvořákovi, vyniká obdivuhodným zvládnutím sonátovej formy i zvukovo zaujímavou prácou s nástrojmi. Dvořák zaradil Sukov Opus 1 na reprezentatívny koncert svojej skladateľskej triedy, ktorý sa konal 13. mája 1891 v pražskom Rudolfine. V prvej časti (*Allegro appassionato*) sa podmanivým spôsobom snúbi plnokrvná vášeň a dramatickosť s jemnou lyrikou, introspekciou, ale i hravosťou. Pokojnejšie, odovzdanejšie Adagio má miestami nokturnový charakter. Rýchlejší stredný diel prináša pôvabne presvetlené plochy i rozprávkový nádych. Brilantné, živé Allegro con fuoco sa od rozhodného úvodu rúti cez viaceré kontrastné epizódy (napríklad farebne veľmi zaujímavo využité vysoké polohy klavíra) k famóznemu záveru.
Komorná hudba, najmä pre sláčikové nástroje a klavír, zastáva v tvorbe Antonína Dvořáka kľúčové miesto. Dvořák sám bol vynikajúcim huslistom, violistom a klaviristom, preto niet divu, že mu boli práve tieto nástroje blízke a dokonale im rozumel. Napísal viaceré sláčikové kvartetá, kvintetá i sexteto, klavírne triá, kvartetá i kvintetá, z ktorých mnohé patria k tomu najlepšiemu, čo pre dané obsadenie kedy vzniklo. Klavírne kvarteto č. 2 Es dur, op. 87 Dvořák zložil na podnet svojho vydavateľa Simrocka, ktorý už v minulosti vydal jeho Klavírne kvarteto č. 1 D dur, op. 23 (skomponované 1875, vydané 1880). Simrock mal už tiež dobrú obchodnú skúsenosť s vydávaním Brahmsových klavírnych kvartet, ktoré boli vo vtedajšej hudbymilovnej spoločnosti obľúbeným artiklom komorného žánru. Simrock požiadal Dvořáka o napísanie druhého klavírneho kvarteta už v roku 1885, no uplynuli ďalšie štyri roky, kým sa k tomu skladateľ dostal.
Klavírne kvarteto Es dur skomponoval Dvořák behom letných mesiacov roku 1889 v malebnom prostredí svojho letného sídla vo Vysokej u Příbramě. V roku 1884 sa mu podarilo za lacno kúpiť starý ovčín, ktorý prestaval na vidiecky dom (neskôr nazvaný vila Rusalka) a priľahlý pozemok premenil na záhradu s mnohými stromami. Spolu s rodinou tu trávil najmä letné mesiace; s láskou sa staral o záhradu a sad, pestoval zemiaky, choval holubov, králikov, kozu i kravu, načúval vtáčiemu spevu, túlal sa po lesoch a komponoval. Pokoj a krása prírody vyvažovali zhon veľkomesta a nezhody bežného života. Pre Dvořáka, vtedy už medzinárodne uznávanú osobnosť, to bolo obdobie priam horúčkovitej tvorivej energie. Sršal množstvom nápadov, ktoré nestíhal spracovávať tak rýchlo, ako by si bol býval prial. 10. augusta 1889 píše svojmu dobrému priateľovi Aloisovi Göblovi: „ *Chcete vědět, co dělám? Mám toho plnou hlavu, jen kdyby to mohl člověk ihned napsat! Ale jaká pomoc, musím pomalu, jen co ruka stačí a to ostatní dá pánbůh. Nyní mám už zase tři věty nového kvarteta s klavírem úplně hotové a finale bude za několik dní. Jde to nad očekávání lehce a melodie se mi jen hrnou. Zaplať pánbůh!*“ Dvořák len nedávno dokončil svoju operu Jakobín a zakrátko po dokončení Klavírneho kvarteta Es dur sa pustil do komponovania *Symfónie č. 8 G dur*. Premiéra Opusu 87 sa konala 17. októbra 1890 vo Frankfurte nad Mohanom. Dielo krátko na to zaznelo aj v Prahe a Manchesteri.
Dvořákovo Klavírne kvarteto sa nesie v duchu častých náladových zmien a obdivuhodných transformácií tém, ktoré sú pre jeho tvorbu typické. V diele je taktiež zdôraznená úloha violy, najmä v kontrastných témach krajných častí. Prvá časť Allegro con fuoco v sonátovej forme je jedným zo skvostných príkladov toho, ako dokonale dokázal Dvořák napĺňať staré formy novým obsahom. Prudké zmeny nálad siahajú od majestátneho zvuku až symfonického charakteru k intímnym rozhovorom nástrojov. Lento patrí k najpôsobivejším pomalým častiam autora vôbec. Päť na seba nadväzujúcich tém sa odvíja od charakteru selankovej idyly až po vrelé, ba až búrlivé emócie. Sonoristickým ozvláštnením časti je harfový zvuk klavíra i pizzicato sláčikov. Tanečná tretia časť *Allegro moderato, grazioso* sa nesie v duchu pôvabnej galantnosti a elegancie, pričom vedľajšia myšlienka prináša nevšednú, orientálne zafarbenú melodiku. Stredný diel Un pochettino più mosso svojou motorickosťou a rozhodnosťou posúva dianie neúprosne vpred. Štvrtú časť *Finale. Allegro, ma non troppo* otvára rytmicky výrazná hlavná téma v unisone všetkých nástrojov. Hudobný prúd napreduje od východiskovej es mol cez dramatické úseky, epizódy vrúcnej lyriky i energiou a radosťou prekypujúce pasáže k záverečnej apoteóze v Es dur.
MAJEROVÁ, Jana: Text ku koncertu 30. 5. 2022, in: Slovenská filharmónia, Hudobná mozaika, Cyklus HM, 73. koncertná sezóna, Bratislava, Slovenská filharmónia 2022
© 2022 Slovak Philharmonic
Slovak Philharmonic, Medená 3, 816 01 Bratislava. The Slovak Philharmonic is a state-funded organization of the Ministry of Culture of the Slovak Republic.